2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporcu zn. 6561/14 z 18. augusta 2014, ktorým tento
2 zák. č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o VKP“), zakázal navrhovateľovi konanie verejného kultúrneho podujatia - hudobného festivalu „MOLDAVA SPOLU 2014“ , ktoré sa malo uskutočniť
osobitného zákona a vydáva sa v osobitnom správnom konaní, pre ktoré vzhľadom na lehotu oznámenia určenú v ust. § 3 ods. 3 zákona o VKP nie je možné aplikovať Správny poriadok v celom rozsahu. Vychádzajúc z ust. § 4 ods. 3 zákona o VKP, všeobecné predpisy o správnom konaní sa vzťahujú na rozhodovanie
odseku 2, t.j. na rozhodovanie o zákaze podujatia. Vychádzajúc z uvedeného, s prihliadnutím na charakter tohto konania nebolo možné akceptovať námietky navrhovateľa, týkajúce sa porušenia práva navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke, vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i spôsobu jeho zistenia, príp. navrhnúť jeho doplnenie, ako aj nečinnosti správneho orgánu. Navyše nečinnosť správneho orgánu nemožno považovať za takú vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ OSP. Krajský súd ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané orgánom vecne, funkčne a miestne príslušným, ktorý vo veci rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi aj procesnoprávnymi predpismi, pričom zo strany odporcu nedošlo k porušenia zásady primeranosti, oficiality a vyhľadávacej zásady, pretože tento mal v zmysle zásady objektívnej pravdy právo na poskytnutie všetkých relevantných informácií, ktoré by akékoľvek pochybnosti ohľadne zabezpečenia bezpečnosti jednoznačne vylúčili. Požiadavky adresované navrhovateľovi v uvedenom smere preto nemožno považovať za neprimerané. V záujme zistenia skutkového stavu si správny orgán zabezpečil dôkazy, ktoré neboli zabezpečené oznamovateľom a vychádzajúc z týchto považoval skutkový stav za zistený dostatočne. Odporca po tom, čo mu bolo doručené predmetné oznámenie o konaní verejného kultúrneho podujatia vyžiadal listom z
zákona o VKP musí byt' riadne zistený. Krajský súd uzavrel, že keď citovaná osobitná právna úprava (zákon o VKP) oprávňuje obec zakázať podujatie, ktoré sa má konať na mieste, kde by jeho účastníkom hrozilo závažné nebezpečenstvo pre ich zdravie alebo kde by konanie podujatia obmedzovalo verejnú dopravu alebo zásobovanie obyvateľstva a keďže v konaní bola preukázaná existencia najmä závažného nebezpečenstva pre zdravie účastníkov z dôvodov, špecifikovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, t.j. boli splnené podmienky, pre vydanie tohto rozhodnutia, zo strany správneho orgánu nedošlo k zásahu do ústavného práva slobodne sa zhromažďovať
čl. 28 Ústavy SR, ani slobody prejavu v zmysle čl. 26 Ústavy SR. K námietke absencie obligatórnych obsahových a formálnych náležitosti napadnutého rozhodnutia, krajský súd uviedol, že aj z tohto hľadiska považoval rozhodnutie odporcu za súladné s ustanovením § 47 Správneho poriadku, pretože z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ktorý orgán ho vydal,
akého zákonného ustanovenia na vec sa vzťahujúceho právneho predpisu rozhodol, ako rozhodol a toto obsahuje aj dôvody, ktoré nie sú v rozpore so zásadami logiky, nevybočujú z rámca správnej úvahy a majú oporu vo vykonaných dôkazoch, obsiahnutých v spise. Výrok, aj keď nie je administratívne ako výrok výslovne označený, je
názoru krajského súdu s poukazom na znenie a výklad ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o VKP dostatočne určitý a zrozumiteľný, nevyžaduje špecifikáciu dôvodu zákazu podujatia tak, ako to prezentuje navrhovateľ. Odporca nezakázal toto podujatie z iného dôvodu, než je vymedzený týmto zákonným ustanovením. Nesprávnosť poučenia nemožno považovať za takú vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. V prípade, že by rozhodnutie neobsahovalo poučenie alebo ak by bolo poučenie nesprávne, malo by to za následok predlženie lehoty na uplatnenie riadneho opravného prostriedku na tri mesiace odo dňa oznámenia rozhodnutia účastníkom konania. Záverom, krajský súd uviedol, že k neposkytnutiu súčinnosti v súvislosti s určením náhradného miesta, kde by sa podujatie mohlo uskutočniť i poskytnutím techniky a pracovných nástrojov na zabezpečenie upratovania na požadovanom priestranstve zaujal odporca svoje stanovisko, z ktorého vyplýva, že mesto nedisponuje takým priestranstvom, ktoré by mohlo byť na uvedený účel využité, čo potvrdzuje aj rozhodnutie mestského zastupiteľstva a tiež že je v nepriaznivej finančnej situácii, ktorá mu nedovoľuje vyčleniť akékoľvek prostriedky na zabezpečenie pracovných nástrojov, resp. pohonných hmôt na prevádzky techniky, prostredníctvom ktorej by bolo realizované čistenie priestranstva. Uvedené bolo navrhovateľovi v priebehu správneho konania oznámené listom z
názoru navrhovateľa krajský súd vyložil ust. § 4 ods. 3 zákona o VKP veľmi formálnym a reštriktívnym spôsobom, keď dospel k záveru, že obec (správny orgán) pri rozhodovaní o zákaze verejného kultúrneho podujatia nie je povinná postupovať
Správneho poriadku v celom rozsahu, na základe čoho navrhovateľ namietal, že uvedeným výkladom možno dospieť k záveru, že jedinými časťami Správneho poriadku, ktoré údajne nemajú byť aplikované pri rozhodovaní o zákaze podujatia, sú práve ustanovenia poskytujúce ochranu práv dotknutého subjektu (usporiadateľa).
výkladu krajského súdu teda nemajú byť použité výlučne ustanovenia Správneho poriadku stanovujúce povinnosť správneho orgánu umožniť účastníkom navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred vydaním rozhodnutia, čo je však neopodstatnený a účelový výklad, ktorý zbavuje účastníka správneho konania (resp. osoby dotknutej rozhodnutím) jeho základných procesných práv. Na vyňatie len týchto ustanovení
názoru navrhovateľa nie je žiaden racionálny a ospravedlniteľný dôvod. Výklad prezentovaný v rozsudku krajského súdu je neudržateľný, v rozpore so zásadami logiky a v rozpore so zmyslom právnej úpravy - zákon o VKP a Správneho poriadku. Navyše tento výklad nie je ani ústavne konformný, pretože neprimerane zasahuje do základných práv fyzických a právnických osôb ohlasujúcich verejné kultúrne podujatia, čím je zasahované do slobody prejavu (čl. 26 ods. 4 ústavy SR) a zhromaždovacieho práva (čl. 28 ods. 2 Ústavy SR). Navyše, výklad prezentovaný v rozsudku krajského súdu je ďalej v rozpore so základnými zásadami správneho konania,
ktorých sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. V prejednávanej veci odporca (správny orgán) mal dostatok časového priestoru od 28. mája 2014 (oznámenia verejného kultúrneho podujatia) do 29. augusta 2014 (plánované konanie podujatia) na vykonanie všetkých potrebných úkonov a riadny postup
Správneho poriadku. V prejednávanej veci, odporca po doručení oznámenia o spornom verejnom kultúrnom podujatí MOLDAVA SPOLU 2014 jednal s navrhovateľom tak, ako keby nemal žiadne výhrady, prebiehali stretnutia a pracovné porady. Až viac ako 2 mesiace po doručení oznámenia, odrazu odporca vyžiadal podklady, aj to takým spôsobom, že navrhovateľovi neumožnil predložiť všetky argumenty (na plánovanom stretnutí po
listu prejednané na pracovnom stretnutí v týždni od
iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, resp. v súčasnosti Správneho súdneho poriadku. V zmysle procesných princípov, vyplývajúcich okrem iného najmä z požiadavky právnej istoty subjektov, voči ktorým správny orgán mocensky pôsobí, nie je možné ako zákonné akceptovať rozhodnutie, ktoré bolo vydané iným postupom, než postupom upraveným v procesnom predpise. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle v tomto konkrétnom konaní vylúčiť aplikáciu niektorých ustanovení správneho poriadku, nepochybne by tak urobil explicitným uvedením vylúčených ustanovení, ako to urobil v niektorých iných právnych predpisoch. Akýkoľvek iný výklad by popieral okrem iného aj princípy dobrej verejnej správy jednoznačne formulované v odporúčaní výboru ministrov Rady Európy CM/Rec
2 zákona o VKP, ani neuviedol žiadne argumenty ani žiaden logický postup, na základe ktorého dospel k záveru, že nebezpečenstvo pre účastníkov podujatia (tvrdené odporcom) bolo preukázané a rozhodnutie o zákaze podujatia bolo vydané v rámci povolenej voľnej úvahy. Ďalším dôvodom nedostatočného odôvodnenia rozsudku je absencia posúdenia závažnosti nebezpečenstva hroziaceho účastníkom podujatia, ako aj absencia vysporiadania sa s námietkou navrhovateľa, či odporca bol oprávnený podujatie zakázať z dôvodu, že požadoval od navrhovateľa (nad rámec zákona) rozhodnutie dopravného inšpektorátu a vyjadrenie Policajného zboru SR. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach s tak, že zruší rozhodnutie odporcu zn. 6561/14 z 18. augusta 2014 a vráti vec odporcovi na ďalšie konanie, alternatívne zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že krajský súd vo svojom rozhodnutí správne konštatoval, že konanie
zákona o VKP je osobitným a špecifickým konaním
osobitného zákona, kde sa aplikujú ustanovenia všeobecného správneho konania
Správneho poriadku, len keď na nich zákon výslovne odkazuje. V § 4 ods. 3 zákona o VKP je výslovné stanovené, že na proces rozhodovania sa použijú všeobecné predpisy o správnom konaní. Mesto je v zmysle zákona o VKP síce povinné vychádzať zo zásad Správneho poriadku, musí však reflektovať špecifickosť a osobitosť právnej úpravy v tom, že napr. v zmysle § 3 ods. 3 zákona o VKP by musel rozhodnúť aj v lehote najneskôr 7 dní (v odôvodnenom prípade aj v kratšej lehote) pred konaním podujatia. Zásada časovej primeranosti konania má svoje jadro v tom, že správny orgán má konať bez zbytočných prieťahov, pričom za zbytočné prieťahy v konaní sa považuje aj to, ak správny orgán vo veci nekoná napriek tomu, že by konať mal. V predmetnej veci mesto jednalo s navrhovateľom ako účastníkom konania od začatia konania vo veci, t.j. od
2 v spojení s § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Posudzujúc obsah odvolania a odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na opise skutkového stavu tak, ako bol ustálený v odvolaním napadnutom rozhodnutí odporcu a citovaní jednotlivých zákonných ustanovení (paragrafových znení) na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, pričom v napadnutom rozsudku absentuje vyporiadanie sa s odvolacími námietkami navrhovateľa, ako aj vlastné právne odôvodnenie záverov, čím postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 09.12.1994, Annuaire, séria A č. 303 a č. 303 B). Aj
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 537/2010 - www.concourt.sk). Napadnutý rozsudok postráda dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu
príslušných zákonných ustanovení. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu účastníka iba odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd uviedol, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné, možno považovať za arbitrárne. Konanie o zákaze kultúrneho podujatia predstavuje zásah do ústavou garantovaných práv (právo na slobodu prejavu a zhromaždovacie právo) a preto toto možno zakázať len za striktne vymedzených zákonných podmienok, ktoré sú premietnuté v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o VKP,
ktorého môže obec zakázať podujatie, ktoré sa má konať na mieste, kde by jeho účastníkom hrozilo závažné nebezpečenstvo pre ich zdravie alebo kde by konanie podujatia obmedzovalo verejnú dopravu alebo zásobovanie obyvateľstva. V prejednávanej veci mala byť dôvodom zákazu verejného kultúrneho podujatia hrozba závažného nebezpečenstva pre zdravie účastníkov. V rámci odvolania voči rozhodnutiu odporcu, ako aj v rámci súdneho konania navrhovateľ konzistentne namieta nesprávne skutkové zistenia a s tým spojené nesprávne právne posúdenie existencie závažnej hrozby, ktorá by odôvodňovala zákaz verejného kultúrneho podujatia. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sa tento akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s námietkami navrhovateľa ohľadne absencie správnej úvahy pri hodnotení skutkového stavu a s tým spojených jednotlivých rizík. Kultúrne podujatie, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím zakázané, sa malo uskutočniť v rómskej osade Budulov, pričom uvedená osada je fungujúcou komunitou, kde dlhodobo žije cca 700 - 1400 ľudí, vrátane detí. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o marginalizovanú komunitu, ktorá trpí vysokou mierou sociálnej exklúzie a deprivácie, je prirodzené, že pri organizovaní verejného kultúrneho podujatia sa vyskytnú nedostatky, ktoré sa bežne pri organizovaní verejných kultúrnych podujatí nevyskytujú, avšak samotná existencia nedostatkov, bez správnej úvahy a ich vyhodnotenia, nezakladá dôvod na skonštatovanie hrozby závažného nebezpečenstva pre zdravie účastníkov. Krajský súd žiadnym spôsobom nezohľadnil vyjadrenia navrhovateľa, že príjazdová cesta je pre potrebu zásahu bezpečnostných zložiek dostatočná, čo odôvodňoval predchádzajúcimi zásahmi bezpečnostných zložiek, stavebnými prácami a plánovanou technickou úpravou cesty za účelom jej rozšírenia. Taktiež krajský súd nezohľadnil deklarovaný záujem navrhovateľa, ako usporiadateľa, zabezpečiť komplexné vypratanie podstatného okolia miesta plánovaného podujatia, reálnosť čoho preukázal poukazom na predchádzajúcu úspešnú akciu Čistota okolo nás, a čo zdokladoval aj komplexnou fotodokumentáciou. Obdobne krajský súd nezohľadnil, že na organizovaní predmetného verejného kultúrneho podujatia sa mala spolupodieľať aj spol. POHODA FESTIVAL, s. r. o., ktorá miesto konania podujatia a úroveň príprav a zabezpečenia vyhodnotila ako dostatočné. Napriek tomu, že súkromná obchodná spoločnosť, ktorá síce v predmete svojho podnikania má aj organizovanie kultúrnych a iných spoločenských podujatí, nie je certifikovaným subjektom na posudzovanie bezpečnosti verejných kultúrnych podujatí, dlhodobá prax s organizovaním masívnych podujatí, ktoré sú svojou kvalitou známe aj v zahraničí, legitimuje jej stanovisko k bezpečnosti a technickému zabezpečeniu kultúrneho podujatia. Neušlo pozornosti najvyššieho súdu, že žurnalizovanou súčasťou súdneho spisu krajského súdu nie je podanie navrhovateľa z 18. apríla 2017, doručené krajskému súdu totožného dňa, ktorého súčasťou je aj fotodokumentácia v počte 10 ks, pričom chronológia súdneho spisu nie je zachovaná. Za stavu, že súd prvého stupňa sa s argumentmi navrhovateľa dostatočne nezaoberal, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, v zmysle ktorej je povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž nepochybne požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.
1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, pričom možnosť konať pred súdom prvého stupňa, je účastníkovi odňatá vždy, ak jeho rozhodnutie neposkytuje účastníkovi konania dostatočné argumenty preukazujúce zákonnosť jeho rozhodnutia alebo postupu. U nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, pretože bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zrušil z procesných dôvodov
1 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP napadnutý rozsudok a vec
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci čo do skutkových zistení. Nad rámec zrušujúceho rozhodnutia, ako je uvedené vyššie, najvyšší súd uvádza, že k námietke navrhovateľa o nesprávnom procesnom postupe z dôvodu reštriktívneho výkladu ust. § 4 ods. 3 zákona o VKP a vylúčení ustanovení Správneho poriadku, ktoré upravujú konanie a rozhodovanie správneho orgánu, a ktoré poskytujú ochranu práv účastníka správneho orgánu, krajský súd uviedol, že vzhľadom na lehotu oznámenia určenú v ust. § 3 ods. 3 zákona o VKP nie je možné aplikovať Správny poriadok v celom rozsahu a preto nebolo možné akceptovať námietky navrhovateľa, týkajúce sa porušenia práva navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke, vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i spôsobu jeho zistenia, príp. navrhnúť jeho doplnenie. Uvedenú námietku v totožnom znení navrhovateľ následne namietal aj v odvolaní voči rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd v uvedenom kontexte poukazuje na tú skutočnosť, že v zmysle zásad právneho štátu môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 ústavy SR), preto štátne orgány nemôžu ignorovať zákonný imperatív konať istým spôsobom a nemôžu postupovať a rozhodovať
vlastnej ľubovôle bez ohľadu na dikciu právneho predpisu. Len pri rešpektovaní uvedených zásad môžu byť naplnené predpoklady pre ústavne komfortný postup orgánov verejnej moci. Vychádzajúc zo základných pravidiel konania (§ 3 Správneho poriadku), z ktorých možno vyvodzovať princípy, na ktorých je založený Správny poriadok, ako procesný správny kódex, sú správne orgány povinné okrem iného postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s občanmi a organizáciami a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Avšak, z povahy veci, vzhľadom na lehoty uvedené v ust. § 3 ods. 3 zákona o VKP, ako aj z použitej formulácie odkazovacieho ustanovenia,
ktorého sa všeobecné predpisy o správnom konaní vzťahujú na rozhodovanie a nie na konanie (ako uvádza napr. ust. § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch alebo § 18 ods. 2 zákona č. 64/1997 Z.z., o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim atď.) a systematiky odkazovanej normy (§ 46 a nasl. Správneho poriadku) je zrejmé, že úmysel zákonodarcu bol rozlíšiť požiadavky na konanie ako také a požiadavky na samotné rozhodnutie. Rozhodnutie preto musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), zatiaľ čo konanie (ako proces zhromažďovania dôkazov a uplatňovania procesných práv účastníkov) zákonom upravené nie je. Námietky navrhovateľa čo do porušenia jeho procesných práv v správnom konaní sú potom nedôvodné. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude skompletizovať spisový materiál a následne o odvolaní navrhovateľa opätovne rozhodnúť s tým, že krajský súd bude podrobne skúmať existenciu jednotlivých hrozieb, ktoré tento v odvolaním napadnutom rozhodnutí uvádza a následne vyhodnotiť či, a akým spôsobom tieto predstavovali závažnú hrozbu pre účastníkov konania, pričom krajský súd zohľadní všetky námietky a dôkazy predložené navrhovateľom. Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).
4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.