461/2003 Z. z. dosiahol dôchodkový vek dovŕšením veku 56 rokov dňom XX.XX.XXXX, na účely dávky výsluhového zabezpečenia získal dobu služby policajta v rozsahu 25 rokov; celkovo v osobitnom a všeobecnom systéme získal 32 rokov a 271 dní poistenia. Pokiaľ odporkyňa celkovú výšku starobného dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila aj pri zhodnotení doby služby policajta, krátila, aplikujúc na základe judikatúry najvyššieho súdu (R 55/2011) čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/19912 Zb. (ďalej len „Dohovor č. 128“), jej postup krajský súd považoval za súladný s uvedeným dohovorom, čl. 7 ods. 5 a čl. 154c Ústavy SR, keď od okamihu dovŕšenia dôchodkového veku, teda prežitím stanoveného dôchodkového veku nadobudol výsluhový dôchodok navrhovateľa charakter dávky v starobe, tak ako to má na mysli ustanovenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru Krajský súd prisvedčil navrhovateľovi v tom, že zákona č. 461/2003 Z. z. skutočne neobsahuje pojem „teoretická výška dôchodku“. V tejto súvislosti poukázal na to, že nárok policajtov na zhodnotenie doby trvania služobného pomeru policajta (aj na účely starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia) vyplýva len z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ktorý výkladom záväzných právnych predpisov, nielen zákona č. 461/2003 Z. z., judikoval existenciu nároku na starobný dôchodok aj v prípadoch, ak policajtovi bol priznaný výsluhový dôchodok a nesplnil podmienku potrebnej doby poistenia v tzv. civilnom zamestnaní pre vznik nároku na starobný dôchodok; najvyšší súd súčasne právne zdôvodnil aj možnosť krátenia sumy starobných dôchodkov, vypočítanej s prihliadnutím na doby poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia ako aj na doby zhodnotené pre nárok na výsluhový dôchodok. Z uvedených dôvodov rozhodnutie odporkyne podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil. Rozsudok krajského súdu napadol navrhovateľ včas podaným odvolaním. Namietol nedostatočnosť zistenia skutkového stavu potrebného na posúdenie rozhodujúcich skutočností a nesprávny právny názor krajského súdu. Poukázal na to, že zákon o sociálnom poistení neupravil spôsob krátenia starobného dôchodku, ktorý odporkyňa použila pri určení výšky jeho starobného dôchodku. Názor krajského súdu preto nemá oporu v žiadnom zákone. Navrhovateľ zdôraznil, že výsluhový dôchodok priznaný a vyplácaný z osobitného systému sociálneho zabezpečenia súd nemôže označovať za starobný dôchodok, lebo tento je vyplácaný za výsluhu rokov; starobný dôchodok je pritom priznaný za dožitie dôchodkového veku. Dohovor č. 128 určuje jednoznačne možnosť, nie povinnosť zákonodarcu v prípade súbehu nárokov na dávky rovnakého druhu krátiť dávky, avšak vždy iba za určených podmienok a v určenom rozsahu, ktoré mal určiť vnútroštátny zákonodarca. Taký zákonný predpis neexistuje a nebol kreovaný, preto odporkyňa nie je oprávnená sama si určovať a vytvárať tieto podmienky pre aplikáciu Dohovoru. Na strane druhej zákon č.461/2003 Z. z. o sociálnom poistení podľa názoru navrhovateľa ustanovuje nárok na započítanie všetkých odpracovaných rokov pre výpočet výšky starobného dôchodku. V kontexte s uvedeným navrhovateľ namietol ako nezákonné, vágne a nekvalifikované aj konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého tomuto súdu „nie je daný iný mechanizmus krátenia známy ako ten, ktorý aplikovala odporkyňa, pretože ak by postupovala akýmkoľvek iným spôsobom, spôsobila by neprimerané zvýhodnenie navrhovateľa voči ostatným poistencom...“. Navrhovateľ ďalej namietol, že v zmysle čl. 33 ods. 1 Dohovoru č. 128 „... chránená osoba dostane spolu aspoň toľko, koľko sú najvýhodnejšie dávky“, čo si zákonne uplatňuje. Podľa názoru navrhovateľa je scestná a absurdná argumentácia, že ide o opakovaný nárok na dôchodkovú dávku za tie isté odpracované roky, lebo zákon taký súbeh dôchodkov nevylúčil. Navrhovateľ si sám nevybral osobitný systém sociálneho zabezpečenia, zákonom č. 328/2002 Z. z. bol do neho zaradený a sociálne odvody musel odvádzať v tomto systéme. Do roku 2002 pritom tieto odvody odvádzal do Sociálnej poisťovne v rámci spoločného systému dôchodkového poistenia, následne v osobitnom systéme odvádzal vyššie odvody. Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia. Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Podľa § 492 ods. 1 SSP konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s citovaným ustanovením najvyšší súd v konaní postupoval podľa ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa vyhovieť nemožno. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje jeho správnosť, pričom na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa (§ 219 ods. 2 OSP): Podľa čl. 43 písm. a/ Dohovoru č. 128 tento Dohovor sa nevzťahuje na sociálne udalosti, ktoré nastali skôr, než nadobudla účinnosť príslušná časť Dohovoru pre zúčastnený členský štát. Československá socialistická republika prijala záväzky z Dohovoru, len pokiaľ ide o časť III, príslušné ustanovenia častí V. a VI, a časť VII. časť III. dohovoru obsahuje články 14 až 19, časť VI. (spoločné ustanovenia) články 30 až
5 vylúčil možnosť započítania obdobia služby policajta, získaného v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok (minimálne 15 rokov) do obdobia dôchodkového poistenia. Len výkladom relevantných predpisov spôsobom, ktorý najvyšší súd považuje za konformný s Ústavou Slovenskej republiky, najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom poistení charakter dávky v starobe, ktorú má na mysli čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Bez tejto judikatúry by odporkyňa pre nárok na starobný dôchodok v zmysle vyššie uvedených ustanovení § 60 ods.
5 zákona o sociálnom poistení vôbec nemohla pre nárok a výšku starobného dôchodku započítať navrhovateľovi dobu služby v Policajnom zbore. Súčasne je potrebné skonštatovať, že napriek už ustálenej judikatúre najvyššieho súdu ohľadom nároku poberateľov výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zákonodarca doteraz v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 legislatívne neupravil osobitný spôsob výpočtu a krátenia starobného dôchodku. Pri absencii takej úpravy (rovnako ako pri pretrvávajúcej absencii zohľadnenia doterajšej judikatúry zákonnou úpravou nároku poberateľov výsluhových dôchodkov na zohľadnenie obdobia služby zakladajúcej nárok na výsluhový dôchodok aj na účely nároku a výšky starobného dôchodku) je potom úlohou súdu vysporiadať sa s touto „dierou v zákone“ tak, aby bolo zachované ústavou garantované právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Ak teda pri posudzovaní nárokov poberateľov výsluhových dôchodkov podľa zákona č. 328/2002 Z. z. na starobný dôchodok podľa zákona o sociálnom poistení odporkyňa aplikovala ustanovenie čl. 33 ods. 2 tohto zákona, bolo úlohou súdu preskúmať len to, či toto krátenie je možné považovať za súladné s ústavou a Dohovorom č.128. Výsluhový dôchodok priznaný podľa § 38 a § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov je dávkou, ktorá patrí jeho poberateľovi od skončenia služobného pomeru a patrí mu aj po dovŕšení dôchodkového veku podľa všeobecného predpisu o sociálnom poistení (zákon č. 461/2003 Z. z.). Vzhľadom na túto skutočnosť výsluhový dôchodok má odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku povahu dávky v starobe, ktorú je potrebné považovať v zmysle Čl. 33 ods. 1 Dohovoru č. 128 za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie určeného veku) - takou dávkou je aj starobný dôchodok, na ktorý vznikne nárok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Vzhľadom na súbeh nárokov na dve dávky rovnakého druhu (dávky v starobe) potom v súlade s Čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 prichádza do úvahy krátenie starobného dôchodku. Iný postup a priznanie starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v plnej, tzv. teoretickej výške by mal za následok priznanie dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté doby poistenia, čo by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb, poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí získali obdobia poistenia v takom istom rozsahu len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že úpravu v zákone o sociálnom poistení, podľa ktorej vzhľadom na získanie doby služby policajta v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok by sa obdobie tejto služby v zmysle § 60, ods.
5 tohto zákona vôbec nemalo hodnotiť, najvyšší súd preklenul svojou judikatúrou v prospech týchto poistencov. Súčasne však judikoval aj to, že odporkyňa môže vykonať krátenie tzv. teoretickej sumy v súlade s Čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, a to tak, že krátenie je možné vykonať len pomerne, o sumu zodpovedajúcu pomeru doby služby policajta k celkovej dobe poistenia tak vo všeobecnom ako aj osobitnom systéme sociálneho poistenia, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Pokiaľ teda odporkyňa, pri absencii osobitnej zákonnej úpravy, vychádzajúc z judikatúry najvyššieho súdu, vykonala výpočet teoretickej sumy starobného dôchodku a túto teoretickú sumu krátila o sumu, rovnajúcu sa koeficientu určenému ako podiel skončených rokov služby a xxx rokov súčtu dôb služobného pomeru a tzv. obdobia dôchodkového poistenia v civile, teda o sumu nepresahujúcu sumu výsluhového dôchodku, takýto jej postup považoval odvolací súd za súladný s čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128“. Odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/108/2015 z 28.02.2017 bol napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. II. ÚS 389/2017-18 z 22.06.2017, v ktorom uviedol: „Podstatou námietok sťažovateľa vo veci samej je téza, podľa ktorej pri neexistencii zákonnej úpravy možnosti krátenia starobného dôchodku v prípade jeho súbehu s výsluhovým dôchodkom nebolo vôbec možné starobný dôchodok sťažovateľa krátiť, a to ani s prihliadnutím na čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128, keďže tento tiež odkazuje na vnútroštátnu úpravu. Pokiaľ všeobecné súdy tak v prípade sťažovateľa, ako už aj predtým v minulosti vo viacerých iných prípadoch judikatúrou dospeli k názoru o možnosti krátenia, ako aj o mechanizme výpočtu krátenia. Postupovali arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil, prečo považuje výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného pre odchod do starobného dôchodku svojou povahou za starobný dôchodok. Rovnako považuje za akceptovateľnú aj metodiku krátenia starobného dôchodku v takomto prípade“. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 OSP ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1, § 250l ods.
1 OSP tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný. Odvolací súd súčasne považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ navrhovateľ v konaní uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia advokátom JUDr. Ivanom Hubkom, ide o totožnú osobu a v takom prípade v zmysle § 24 a § 25 OSP nie je možné, aby navrhovateľ sám seba zastupoval ako advokát. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.