5 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec platí, že ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite §
582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 582/2004 Z.z.") a § 12 Všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Štós (ďalej len „VZN obce Štós") vyrubená daň za ubytovanie (ďalej len „daň") za zdaňovacie obdobie roku 2009, ktorá bola určená
pomôcok.
č. 582/2004 Z.z. v citovanom znení predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis [poznámka č. 23 odkazuje na § 2 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 419/2001 Z.z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried] (ďalej len "zariadenie").
č. 582/2004 Z.z. v citovanom znení základom dane je počet prenocovaní.
1 zák. č. 582/2004 Z.z. v citovanom znení sadzbu dane určí obec v eurách na osobu a prenocovanie.
1 zák. č. 582/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje. 3. Správca dane vyzval žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt na predloženie dokladov potrebných na výkon daňovej kontroly (najmä knihu ubytovaných, resp. inú evidenciu ubytovaných hostí za zdaňovacie obdobie ako aj údaj o počte pacientov evidovaných v zariadení) v lehote 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly. Žalobca odpovedal listom z 05.06.2014, že v zdaňovacom období neposkytol žiadnej fyzickej osobe odplatné prechodné ubytovanie, ktoré by spĺňalo podmienky vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej len „vyhl. č. 277/2008 Z.z."). Pacienti ktorým žalobca poskytol v zdaňovacom období ústavnú zdravotnú starostlivosť v liečebni, boli poistenci zdravotných poisťovní, ktorých liečba (celá hospitalizácia v liečebni) bola hradená zdravotnými poisťovňami zo zdrojov verejného zdravotného poistenia so spoluúčasťou pacienta predpísanou v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (v znení zákona č. 720/2004 Z.z. - ďalej len „zák. č. 577/2004 Z.z.").
1 zák. č. 577/2004 Z.z. v citovanom znení poskytovateľ nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nad rozsah spoluúčasti poistenca
tohto zákona.
1 zák. č. 577/2004 Z.z. v citovanom znení na základe verejného zdravotného poistenia sa plne alebo čiastočne uhrádzajú služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti [odkaz na ustanovenie § 13 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len „zák. č. 576/2004 Z.z."] v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
3 zák. č. 577/2004 Z.z. v citovanom znení platí, že ak sa poistencovi poskytuje zdravotná starostlivosť plne uhrádzaná alebo čiastočne uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia, poistenec uhrádza, ak nie je oslobodený od úhrady
odseku 8,
pomôcok č. 2/201409-P z 26.08.2014 (ďalej na účely rozsudku len „protokol").
1 písm.
pomôcok, ak daňový subjekt
2.
5 Daňového poriadku v citovanom znení pri určení dane
pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.
žalovaného daň za ubytovanie je samostatným nástrojom štátneho rozpočtu (výnos dane za ubytovanie je príjmom obce), prostredníctvom ktorého sa posilňuje príjem turisticky zaujímavých obcí a kúpeľných miest, ktorý slúži na kompenzácii nákladov obce súvisiacich s turizmom a ako zdroj k zveľaďovaniu zariadení, slúžiacich ubytovaným hosťom, ako spotrebiteľom verejných statkov a služieb.
žalovaného pre aplikáciu zák. č. 582/2004 Z.z. nie je relevantné, či ubytovateľ poskytuje ústavnú zdravotnú starostlivosť v liečebni, ale naopak je podstatné, ak v ubytovacom zariadení, ktoré spĺňa podmienky vyhl. č. 277/2008 Z.z., žalobca ako prevádzkovateľ zariadenia poskytne vhodné ubytovanie fyzickej osobe, ibaže VZN obce Štós neposkytne takémuto ubytovateľovi žiadnu úľavu. II. Konanie na správnom súde 11. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca postupom
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej na účely rozsudku len „O.s.p.", resp. „Občiansky súdny poriadok") prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Košiciach žalobu z 03.06.
1 S.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), ktorými je správny súd v prejednávanej veci viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov
2 S.s.p., bez pojednávania a po oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech. Preto postupom
prostredníctvom svojho rozsudku (ďalej len „napadnutý rozsudok") vyslovil, že žalobu zamieta z nasledujúcich dôvodov.
1 S.s.p. v citovanom znení platí, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
v citovanom znení platí, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 13. S poukazom na relevantné ustanovenia Správneho súdneho poriadku, Daňového poriadku, zák. č. 582/2004 Z.z., vyhl. č. 277/2008 Z.z. a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného správny súd poukázal na to (viď bod č. 45 napadnutého rozsudku), že aj
názoru správneho súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných zariadeniach, čo je faktor, ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti.
správneho súdu nebolo relevantným spôsobom spochybnené, že by došlo aj k judikatúrnemu posunu v záveroch vyslovených v citovanom rozhodnutí. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná. III. Obsah kasačnej sťažnosti / stanoviská A)
1 písm. c) S.s.p. vrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť
odseku 2 najmä poukázal na: - nesprávny výklad pojmu odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám správnym súdom o ubytované fyzické osoby boli výlučne pacientmi, o účelom ubytovania bolo poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti v liečebni, o účel ustanovenia § 38 zák. č. 582/2004 Z.z. smeruje k takému adresátovi, ktorý sa prechodne ubytuje len kvôli ubytovaniu, o pacient sa v liečebni musí podrobovať pravidelnej, často dennej lekárskej prehliadke, - nesprávny záver o len poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica o nie je obmedzené na imobilných pacientov a nemocnice, - správny súd len prevzal argumentáciu žalovaného, - nesprávny odkaz správneho súdu na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžf 59/2012 o tam riešený žalobca so sídlom v Sklených Tepliciach využíva počas kúpeľnej liečby prírodný liečivý zdroj, o je v nich možné poskytovať aj ambulantnú kúpeľnú zdravotnú starostlivosť, ktorá nie je viazaná na pobyt na lôžku na rozdiel od sťažovateľa, o naopak sťažovateľ využíva pri poskytovaní ústavnej liečby v liečebni umiestnenej v klimatickom mieste vhodnom na liečenie ako prírodný liečivý zdroj zákonom uznané klimatické podmienky vhodné na liečenie a je v nich možné poskytnúť len takú liečbu, ktorá je viazaná na toto klimatické miesto, t.j. aj je viazaná na pobyt na lôžku, - rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 8Sžf 36/2015 nie je ojedinelým rozsudkom. 20. Sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súdu v tom duchu, aby kasačný súd preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. B) 21. Z vyjadrenia žalovaného z 20.03.2017 (č.l. 114) vyplýva, že sťažovateľ neuvádza žiadne nové právne relevantné skutočnosti. Preto sa žalovaný pridržiava v celom rozsahu písomného stanoviska z 02.12.2015, ktoré dal k žalobe. 22. Ďalej žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 118/2014-23 zo dňa 07. marca 2014 a zaoberal sa výkladom pojmu „pobyt na lôžku". Tento termín, ktorý nie je zák. č. 582/2004 Z.z. zavedený, využíva sťažovateľ
žalovaného úmyselne, aby odklonil pozornosť od podstaty problému, t. j., či v jeho prípade vznikla daňová povinnosť k dani za ubytovanie.
pomôcok. Žalovaný bol preto pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu o vyrubení dane za ubytovanie, určenej
pomôcok, povinný postupovať v súlade s ustanovením § 74 ods. 5 Daňového poriadku.
5 Daňového poriadku v citovanom znení platí, že ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite §
1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), a s prihliadnutím na formálnu viazanosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 časť vety prvej pred bodkočiarkou v spojení s § 439 ods. 3 písm. a/ S.s.p.) a neviazanosť sťažnostným návrhom (§ 453 ods. 3 S.s.p.) kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. júna 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 27. Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v preskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si
Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému rozhodnutiu či postupu správcu dane a následne proti napadnutému rozsudku. Preto kasačný súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.
1 písm.
pomôcok založil na tom, že sťažovateľ nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť.
pomôcok z dôvodu neumožnenia vykonať daňovú kontrolu. "
ktorého malo dôjsť k zmene judikatúry Najvyššieho súdu. 38. Správny súd v napadnutom rozsudku však zdôraznil (viď bod č. 45 napadnutého rozsudku) najmä to, že „S odôvodnením rozhodnutí, ktoré uviedol žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí krajský súd sa v zásade stotožňuje, považuje právne posúdenie veci za správne a logické, ktoré sa nevymyká ustálenej judikatúre a nie je ani popretím podstaty a zmyslu hmotnoprávneho predpisu, t. j. zákona č. 582/2004 Z. z. a Vyhlášky č. 277/2008 Z.z. Krajský súd má za to, že právne orgány správne aplikovali uvedené zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky vymedzené v predmete dane, pričom spĺňa podmienky aj na to, aby mohol byť považovaný za platiteľa dane za ubytovanie. Aj
názoru krajského súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných zariadeniach, čo je faktor, ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti a to aj napriek tomu, že ani tam sa nedá výnimočne vylúčiť, že v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť, ktorý môže byť pripútaný na lôžko, čo však nemení charakter a účelové určenie zariadenia kúpeľnej starostlivosti. Z obsahu pripojených administratívnych spisov jednoznačne vyplýva a žalobca to ani nepoprel, že poskytoval ubytovanie v kúpeľných domoch, z čoho teda vyplýva, že spĺňa podmienky predmetu dane
citovaného § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. a súčasne je aj daňovníkom tejto dane
582/2004 Z z. Žalovaný, ako aj správca dane v tejto veci postupovali v súlade so zákonom č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a v časti týkajúcej sa dane za ubytovanie upravenej uvedeným zákonom, ktorý za ubytovanie neustanovil žiadne úľavy, ako je tomu v prípade iných miestnych daní, ale ustanovením § 43 túto právomoc delegoval na správcu dane a ako bolo uvedené, správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 1/2007 ani č. 2/2009 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Štós žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil. " 39. Kasačný súd nezistil žiadne dôvody, aby sa odklonil od uvedených záverov správneho súdu, pričom prihliadol aj na nasledujúce právne názory vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky už v raz citovanom náleze č.k. IV.ÚS/118/2014-23 zo dňa 07. marca 2014, ktorého skutkové zistenia a dotknuté právne ustanovenia, o ktorých výklad ide aj v preskúmavanej veci, sú obdobné : „
sťažovateľky najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že sťažovateľka prevádzkuje ubytovacie zariadenie, za pobyt v ktorom sa platí daň z ubytovania, a neodstránil ani pochybenie krajského súdu, ktorý nevyvodil dôsledky zo skutočnosti, že v konaní pred správnymi orgánmi nemali byť dostatočne zistené okolnosti nevyhnutné na vyrubenie dane (skutočný počet prenocovaných hostí). Ústavný súd najprv uvádza, že otázka, či zariadenie kúpeľnej starostlivosti je ubytovacie zariadenie v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z.z., je otázkou právneho posúdenia veci (otázkou výkladu predmetných ustanovení zákona č. 582/2004 Z.z. a vyhlášky č. 277/2008 Z.z.), ktorú ústavný súd zásadne preskúmava iba z hľadiska jej zlučiteľnosti s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, a nie z hľadiska jej vecnej správnosti. ...... Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 34/2011-94 zo 17. augusta 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia: «Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalovaného 1., že žalobca spĺňa podmienky, aby bol považovaný za platiteľa dane za ubytovanie s tým, že zároveň spĺňa aj podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. Prvou podmienkou, aby poskytované služby žalobcu mohli byť predmetom dane za ubytovanie, je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám. V zmysle vyjadrení žalobcu neposkytuje ubytovanie, ale poskytuje iba pobyt na lôžku pacientom v súvislosti s výkonom svojej zdravotníckej kúpeľnej starostlivosti.
názoru súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica. Pri poskytovaní kúpeľnej starostlivosti zväčša nejde o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia dodržiavať nemocničný režim (vizity, kontroly, vychádzky iba s povolením v určenom čase). Taktiež zariadenie žalobcu nemožno porovnávať s kúpeľnou starostlivosťou napr. v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, kde taktiež musí fyzická osoba dodržiavať liečebný režim a dodržiavať aj pobyt na lôžku. Okrem toho lôžko v nemocniciach nie je za odplatu, resp. za odplatu totožnú s platbami v zariadeniach žalobcu. V danom prípade ide teda o prechodné odplatné ubytovanie fyzických osôb v zariadeniach žalobcu, pričom toto ubytovanie je možné aj mimo zariadení žalobcu, a to v iných ubytovacích zariadeniach mimo zariadení žalobcu, pri využívaní všetkých poskytovaných služieb žalobcu (okrem ubytovania). V iných ubytovacích zariadeniach je taktiež fyzická osoba, ktorá sa v nich ubytuje daňovníkom a platiteľom je prevádzkovateľ takéhoto zariadenia. Pokiaľ si však fyzická osoba zvolí, že bude počas poskytovania kúpeľnej starostlivosti ubytovaná v kúpeľoch, tak musí zaplatiť daň za ubytovanie a zaplatiť aj za kúpeľnú starostlivosť a ďalšie poskytované služby. Druhá podmienka pre splnenie predmetu dane za ubytovanie je to, že ide o ubytovanie v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis. V súčasnosti upravuje kategorizáciu § 2 a § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z.z. s tým, že charakteristika jednotlivých druhov kategórií je uvedená v § 4 citovanej vyhlášky. Žalobca v žalobe tvrdil, že takejto kategorizácii v zmysle citovanej vyhlášky nepodlieha s poukazom na to, že je zdravotníckym zariadením ako prírodné liečebné kúpele, a že svoju činnosť nevykonáva na základe živnostenského oprávnenia, ale na základe rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR. Súd v tejto súvislosti uvádza, že § 37 odkazuje iba na kategórie ubytovacích zariadení (ktoré kategórie sú uvedené a charakterizované v § 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z.z.) a nie na to, pod akú inštitúciu predmetné zariadenie patrí. Neodkazuje ani na skutočnosť zisťovania kto a na akom základe zariadenie prevádzkuje. V tomto smere súd poukazuje aj na ustanovenia § 4 zákona č. 578/2004 Z.z., kde poskytovatelia majú rovnaké postavenie bez ohľadu na to, či zdravotnú starostlivosť poskytujú na základe osobitného povolenia alebo živnostenského oprávnenia. Čo sa týka kategorizácie zariadení žalobcu súd mal za to, že zariadenia spĺňajú podmienky pre určenia do niektorých z kategórií v zmysle § 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z.z., a to s poukazom aj na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní, keď uviedol, že nemajú hotel, ale majú len kúpeľné domy, na vyjadrenie žalovaného 1. a žalovaného 2., ako aj na predložený listinný doklad na pojednávaní označený ako „Cenník 2010 pobytové balíčky Liečebné termálne kúpele Sklené Teplice", kde okrem iného je uvedené poskytovanie ubytovania za odplatu v penziónoch Lenka, Park, Relax, v kúpeľnom dome, ústrednom dome a apartmánoch. Žalobca preto aj
názoru súdu spĺňa podmienky predmetu dane
582/2004 Z.z. a súčasne je aj daňovníkom tejto dane
V žiadnych ustanoveniach citovaného zákona, ani v iných predpisoch nie je upravená výnimka platenia dane v tom smere, že by poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti nemali platiť predmetnú daň.» Najvyšší súd sa s názorom a závermi krajského súdu, pokiaľ ide o kategorizáciu ubytovacieho zariadenia sťažovateľky, stotožnil a na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd prevzal závery krajského súdu týkajúce sa podmienky pobytu na lôžku a rozlišovania zariadenia zdravotnej starostlivosti a zariadenia kúpeľnej starostlivosti. V tejto súvislosti sa ústavný súd nestotožnil s námietkou sťažovateľky, že najvyšší súd „spája pobyt na lôžku výlučne s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v nemocničných zariadeniach... a zároveň ho nepriamo spája s pacientmi pripútanými na lôžku". Z v bode I tohto uznesenia citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, na ktoré sa najvyšší súd odvoláva, vyplýva, že rozhodujúcim kritériom na posúdenie kategorizácie ubytovacieho zariadenia sťažovateľky nebol stav pacienta (ubytovaného hosťa), ale povaha poskytovaných služieb a platieb za ne (odlišnosť poplatku za lôžko v nemocnici a platby za ubytovanie v kúpeľnom zariadení) a nevyhnutnosť prepojenia poskytovaných služieb s ubytovaním (možnosť kúpeľného hosťa byť ubytovaný aj v inom ubytovacom zariadení a napriek tomu využívať služby kúpeľnej starostlivosti). V tejto súvislosti možno poukázať aj na tú skutočnosť, že z § 3 a § 4 ods. 6 vyhlášky č. 77/2008 Z.z. vyplýva, že aj kúpeľný hotel spadá pod kategorizáciu takých ubytovacích zariadení, ubytovanie v ktorých je predmetom dane
zákona o miestnych daniach. Predmetná vyhláška tak výslovne predpokladá, že aj ubytovacie zariadenie poskytujúce určité služby liečebnej starostlivosti spadá pod kategorizáciu ubytovacích zariadení relevantných pre platenie dane z ubytovania. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti osobitne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa vzťahu vyhlášky č. 419/2001 Z.z. a vyhlášky č. 277/2008 Z.z. (poukazom na § 9 vyhlášky č. 277/2008 Z.z., ktorým sa vyhláška č. 419/2001 Z.z., ruší a vysvetlením významu legislatívnej poznámky v zákone č. 582/2004 Z.z.). Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva nezohľadnil skutočnosť, že správnymi orgánmi nebol zistený skutočný počet ubytovaných hostí nevyhnutný na vyrubenie dane, a najvyšší súd (a ani krajský súd pred ním) neuskutočnil žiadne dokazovanie tejto skutočnosti na odstránenie protiprávneho stavu, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej poukazuje na zisťovanie skutkového stavu daňovým úradom prostredníctvom pokusu o miestne zisťovanie a nahliadnutie do knihy ubytovaných hostí, pričom
názoru najvyššieho súdu „Žalobca vykonanie miestneho zisťovania neumožnil a doklady nepredložil, preto správca dane určil daň
pomôcok, ktoré mal k dispozícii a ktoré si sám zaobstaral. Správca dane dodržal zákonné podmienky na použitie spôsobu určenia dane
pomôcok.". Ústavný súd nad rámec uvedeného dopĺňa, že súd konajúci v rámci správneho súdnictva (v tomto prípade krajský súd a najvyšší súd v konaní o preskúmavanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov) nie je v zásade súdom skutkovým, teda súdom, ktorý by uskutočňoval dokazovanie, ale napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich zákonnosti.
názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení vyhlášky č. 277/2008 Z.z. a zákona o miestnych daniach, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu."
v citovanom znení správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. V.
s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom
1 a § 137 ods. 4 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
na základe princípu úspešnosti sťažovateľa, čo v konaní o kasačnej sťažnosti nenastalo.
1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.