Najvyšší súd 2 Sžf 10/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Č. U. H., a. s., zastúpeného Mgr. T. Č., advokátom, proti žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12987/2008-1410 zo 17. marca 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S 91/2008-45 z 12. januára 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 91/2008-45 z 12. januára 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12987/2008-1410 zo 17. marca 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 55356/2007-5872 z 28. novembra 2007 o vymeraní colného dlhu žalobcovi v sume 137 421,- Sk. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, keď konanie žalobcu bolo posudzované podľa účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.“), nakoľko v tom čase došlo k naplneniu povinnosti, ktorá zakladala vyrubenie colného dlhu. Krajský súd poukázal na to, že žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Trnava spochybnil len vykonané dôkazy, avšak nenamietal, na rozdiel od žaloby, preklúziu práva na vymáhanie colného dlhu, nerešpektovanie právneho názoru prvostupňovým správnym orgánom, ako aj nesprávnu aplikáciu právnych predpisov zo strany žalovaného. Z dôvodu, že súdne preskúmavacie konanie nenahrádza odvolacie konanie pred správnym orgánom, krajský súd 2 Sžf 10/2010 2 sa nezaoberal novými námietkami žalobcu (uvedenými až v žalobe). Pokiaľ však išlo o námietku preklúzie, krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že ustanovenia § 220 ods. 4 a 5 zákona č. 180/1996 Z. z. sa netýkajú vzniku, resp. zániku colného dlhu vzniknutého nezákonným odňatím tovaru spod colného dohľadu. Vzhľadom na to, že zákon č. 180/1996 Z. z. neuvádza lehotu na vymeranie alebo oznámenie colného dlhu vzniknutého iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia dlžníkom, colný dlh žalobcu nemohol byť prekludovaný. Ohľadne vykonaných dôkazov v colnom konaní sa krajský súd priklonil k názoru žalovaného, že výsluch vodiča dopravcu realizovaný českými colnými úradmi bol dostatočný, pričom slovenské colné úrady nemali žiadne pochybnosti o postupe a hodnovernosti dokladov, ktoré im boli zo strany českých colných úradov zaslané. Krajský súd uviedol, že boli vykonané aj ďalšie dôkazy, ktoré preukazovali, že tovar nebol zo strany žalobcu doložený colnému úradu určenia. Žalobca ako hlavný zodpovedný, ako držiteľ colného režimu tranzit, nedodržal ustanovenia o tomto režime, a preto bolo jeho povinnosťou zaplatiť colný dlh bez ohľadu na to, či ešte aj iná právnická alebo fyzická osoba je zodpovedná za porušenie colných predpisov v colnom režime tranzit. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca poukázal na to, že krajský súd sa nevyrovnal s námietkou vznesenou v žalobe týkajúcou sa aplikácie neúčinného procesnoprávneho predpisu. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že bolo vydané podľa § 85 ods. 1 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov a colný dlh bol vymeraný podľa článku 217 ods. 1 nariadenia rady EHS č. 2913/92 v platnom znení. Nakoľko konanie voči žalobcovi začalo 11. júla 2002 a právoplatne bolo skončené v marci 2008, tvrdil, že bolo potrebné procesne postupovať podľa zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon. Intertemporálne ustanovenie (§ 91 ods. 1) zákona č. 199/2004 Z. z. nerozlišuje medzi hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi účinkami, a preto aj na procesný postup colných orgánov v konaniach začatých pred 1. májom 2004 sa majú použiť dovtedajšie právne predpisy. 2 Sžf 10/2010 3 Žalobca nepovažuje záver krajského súdu, že mal svoje námietky uvedené v žalobe uplatniť už v odvolacom konaní, za správny a opodstatnený. Správne konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy a oficiality, a preto je povinnosťou správneho orgánu zistiť riadne skutkový stav, pričom správny orgán nie je vôbec viazaný, ani obmedzený návrhmi účastníkov. Zodpovednosť za zistený skutkový stav je výlučne na správnom orgáne, nie na účastníkovi konania, s výnimkou takých skutkových okolností, ktoré správny orgán nemohol v žiadnom prípade zistiť inak, než z podnetu účastníka konania. Záver, ktorý vyslovil krajský súd v odôvodnení rozsudku, sa nemôže týkať kogentných ustanovení o procesnom postupe správnych orgánov, o náležitostiach správnych rozhodnutí a o aplikácii práva. Porušenie týchto ustanovení možno namietať v ktoromkoľvek štádiu konania a tiež v správnej žalobe. Žalobca ďalej v odvolaní namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku nezodpovedal na zásadnú otázku položenú v žalobe, aké následky má pre správne rozhodnutie prekročenie osobného oprávnenia zamestnanca správneho orgánu a prípadné porušenie poriadkových právnych predpisov pri vydávaní správneho rozhodnutia. Konkrétne v oblasti colnej správy je významné, aký vplyv má porušenie zákonných alebo služobných povinností colníka na platnosť ním vydaných správnych rozhodnutí. Túto otázku žalobca položil v súvislosti s podpísaným potvrdením o predložení veci colnému úradu určenia, ktorého účinky neboli vyvrátené a tiež došlo k odoslaniu a doručeniu listu č. 5 tranzitného vyhlásenia T1 colnému úradu odoslania, pričom k jeho spochybneniu zo strany colného úradu odoslania došlo až po dvoch mesiacoch od jeho doručenia. Podľa judikatúry prvorepublikového Najvyššieho správneho súdu mohli formálne nedostatky správneho rozhodnutia predstavovať len dôvody vady rozhodnutia, nie však dôvody jeho nulity. Prejav vôle colného orgánu na zadnej strane tranzitného vyhlásenia T1 o tom, že tovar bol predložený colnej kontrole a táto bola vykonaná, je správnym rozhodnutím, na ktoré sa vzťahujú závery o prezumpcii jeho správnosti, pokiaľ nebolo predpísaným spôsobom zrušené príslušným orgánom. Správne orgány by mohli toto nezrušené rozhodnutie ignorovať len vtedy, ak by šlo o rozhodnutie nulitné (zmätočné). Dôvodom zmätočnosti rozhodnutia však nemôže byť okolnosť, že pri jeho vydávaní boli porušené formálne predpisy, ba dokonca že k jeho vydaniu došlo v rozpore so zákonom. Preto okolnosť, že na rozhodnutí je odtlačená falošná osobná pečiatka, ktorá nie je ani náležitosťou rozhodnutia v colnom konaní (§ 155 ods. 1 a 3 zákona č. 238/2001), a že dodaný tovar nebol zapísaný do príslušnej evidencie (ktorý zápis nie je vôbec náležitosťou colného rozhodnutia, len interným úkonom colného orgánu), nemôže mať 2 Sžf 10/2010 4 za následok nulitu, ale len vadu vydaného rozhodnutia, ktorá nezbavuje rozhodnutie jeho kvality platného a účinného správneho rozhodnutia. Jediným dôvodom nulity by tak mohla byť skutočnosť, že konajúca osoba podpísaná na zadnej strane tranzitného dokladu T1 nie je colníkom. V takom prípade by totiž išlo o zdanlivé rozhodnutie, nevydané správnym orgánom, ale len fyzickou osobou bez akéhokoľvek vzťahu k správnemu orgánu. Jednalo by sa teda o nulitné rozhodnutie a bolo by možné naň neprihliadať. Zistenia, ktoré plynú z nepriamych dôkazov, ukazujú na záver, že osoba, podpísaná na zadnej strane tranzitného vyhlásenia T1 bola colníkom a že tento úmyselne – aby ho nebolo možné vypátrať – porušil zákonné i interné normatívne akty (sfalšoval pečiatku s iným osobným číslom colníka, odcudzil pečiatku uloženú v trezore, pripravil fiktívne číslo registra dodaného tovaru, odoslal potvrdenie colnému úradu odoslania atď.). Žalobca v odvolaní namietal právne posúdenie preklúzie colného dlhu krajským súdom, ktorý sa v napadnutom rozsudku stotožnil s právnym názorom žalovaného, že ustanovenie § 220 ods. 4 a 5 zákona č. 180/1996 Z. z. sa netýkajú vzniku, resp. zániku colného dlhu vzniknutého nezákonným odňatím tovaru spod colného dohľadu. Takýto zmysel z textu uvedených ustanovení ani zo systematických súvislostí vôbec vyvodiť nemožno. Práve naopak, ustanovenie odseku 4 sa vzťahuje nielen na situácie, keď clo bolo vymerané v nižšej sume, ale aj na situácie, keď suma cla nebola vymeraná vôbec. Odlíšenie týchto dvoch prípadov (keď sa má vybrať celá suma alebo keď sa má určitá suma dovybrať) potvrdzuje použiteľnosť tohto ustanovenia aj na situácie, keď sa ešte clo nevybralo, hoci sa vybrať malo. Ustanovenie odseku 5, nadväzujúce na odsek 4, jednoznačne ustanovuje preklúziu tohto práva do troch rokov od prvej možnosti clo vymerať, teda od okamihu, kedy colný dlh vznikol. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že colný úrad bol povinný posudzovať okolnosti vzniku colného dlhu podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy colný dlh vznikol, teda v okamihu kedy nastali skutočnosti majúce za následok vznik colného dlhu. Takisto bol colný úrad povinný určiť právnu kvalifikáciu žalobcu ako dlžníka podľa právnych predpisov, ktoré boli účinné v čase vzniku colného dlhu. Právne predpisy v čase začatia konania sa aplikovali na procesnú stránku veci, čo v nie je v rozpore s ustanovením § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. ani s akýmkoľvek iným ustanovením tohto právneho predpisu. 2 Sžf 10/2010 5 Žalovaný poukázal na článok 2 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.