1, ods. 2 písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ a § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Martina Endrödyho proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. januára 2013, sp. zn. 3 To 117/2012, takto rozhodol:
c/ Tr. por. dovolanie obvineného P. I. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvého stupňa") rozsudkom z 21. apríla 2011, sp. zn. 33 T 96/2010, uznal obvineného za vinného z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ a § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a z prečinu krádeže
2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. na skutkovom základe, že 1/ dňa 04.11.2009 v čase približne o 10.00 hodine v B., na ulici O., v parku medzi obytnými domami, zozadu pristúpil k poškodenému Y. X., narodenému XX.XX.XXXX, ktorého nepravdivo obvinil z krádeže platobnej karty a vzápätí ho strčil do chrbta, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, následne ho obžalovaný priľahol, pričom došlo k vzájomnému zápasu, počas ktorého sa obžalovaný pokúšal zmocniť peňaženky, ktorú poškodený zvieral v ľavej ruke, v tom čase sa nachádzajúcej v ľavom vrecku koženého kabáta, počas zápasu mu však peňaženka vypadla na zem, pričom sa jej vzápätí zmocnil obžalovaný, ktorý z peňaženky vybral sumu 100 eur a peňaženku následne odhodil, z miesta činu ušiel a uvedeným konaním pritom poškodenému spôsobil škodu vo výške 100 eur, 2/ dňa 10.12.2009 približne o 12.30 hodine v B., vylákal poškodeného O. W., narodeného XX.XX.XXXX, do priestoru nachádzajúceho sa na U. ulici medzi garážami číslo 50 a číslo 1172, kde ho následne kopol do pravej nohy, v dôsledku čoho poškodený stratil rovnováhu, pričom v tom čase mu obžalovaný zároveň z pravej ruky vytrhol peňaženku, v ktorej sa nachádzala suma 100 eur a karta zákazníka Billa a uvedeným konaním tak spôsobil poškodenému škrabanec na palci pravej ruky a škodu vo výške 100 eur, 3/ dňa 12.01.2010 v čase približne o 11.00 hodine v B., na L. ulici v priestoroch bytového domu číslo XX, pristúpil k poškodenej O. T., narodenej XX.XX.XXXX, ktorá v tom čase zatvárala vchodové dvere domu, pričom so slovami: „dajte mi tú tašku" sa jej pokúsil vytrhnúť z pravej ruky plátennú tašku, čomu sa však poškodená bránila, následne sa obžalovaný na ňu zahnal pravou rukou, touto ju uderil do ľavej strany hrudníka, pričom ju sotil a zároveň jej vytrhol tašku, v dôsledku čoho poškodená spadla na zem, vzápätí z tašky vybral peňaženku s obsahom približne 20 eur a uvedeným konaním tak spôsobil poškodenej zlomeninu chirurgického krčka ľavej ramennej kosti s posunom kostných úlomkov a pomliaždenie ľavého prsníka s krvnou podliatinou, ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní najmenej 8 týždňov a majetkovú škodu v celkovej výške 20 eur, a v bodoch 1/ až 3/ takto konal aj napriek tomu, že v minulosti už bol za trestný čin lúpeže
v znení neskorších predpisov právoplatne odsúdený rozsudkami Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2T/87/73, zo dňa 17.09.1973, sp. zn. 1T/99/77, zo dňa 08.02.1977, sp. zn. 2T/182/84, zo dňa 05.10.1984 a sp. zn. 5T/52/90, zo dňa 24.09.1991, 4/ dňa 08.01.2010 v čase približne o 13.50 hodine v B., na I. ulici číslo XX, vytrhol poškodenej Z. W., narodenej XX.XX.XXXX, z ruky peňaženku, obsahujúcu sumu 80 eur a nákupnú kartu s označením B. a následne poškodenú rukami sotil do priestorov vchodu bytového domu, v dôsledku čoho táto spadla a uvedeným konaním jej pritom spôsobil škodu vo výške 80 eur a poranenia v podobe hematómov na pravom ramene, pravom stehne a nad ľavým kolenom. Za to súd obvinenému uložil
3, § 47 ods. 2 Tr. zák., nezistiac poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti
zák., s použitím § 38 ods. 2 a § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov a
3 písm. b/ Tr. zák. ho na výkon trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
1 a § 78 ods. 1 Tr. zák. mu zároveň uložil ochranný dohľad na 3 (tri) roky a
1 Tr. por. povinnosť nahradiť poškodeným Y. X. škodu vo výške 100 Eur, O. W. vo výške 170 Eur, Z. W. 80 Eur, O. T. 20 Eur a P., a.s., IČO : XX XXX XXX, škodu vo výške 23,54 Eura. Na podklade odvolania obvineného i krajského prokurátora Krajský súd v Nitre (po zrušení jeho prvého rozhodnutia rozsudkom najvyššieho súdu zo 7. novembra 2012, sp. zn. 1 Tdo 42/2012) v poradí druhým rozsudkom zo 17. januára 2013, sp. zn. 3 To 117/2012, rozhodol tak, že
1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a
3 Tr. por. obvinenému
3, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. m/, § 47 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov a
3 písm. b/ Tr. zák. ho na výkon trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Výrokom II. odvolanie obvineného
por. zamietol, pretože zistil, že nie je dôvodné. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal obvinený dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody
1 písm. g/, písm. h/ a písm. i/ Tr. por., teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej , alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací dôvod
1 písm. g/ Tr. por. oprel o skutočnosť, že skutky tak, ako boli vymedzené v obžalobe, nespáchal, a v tejto veci neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by ho usvedčovali. Poukázal na to, že poškodený X. ho ako páchateľa neidentifikoval a poškodená T. jednoznačne uviedla, že obvinený skutok nespáchal a na tejto výpovedi zotrvala. Vzápätí s poukazom na výsledky znaleckého dokazovania spochybnil vierohodnosť výpovedí poškodenej T., ktorej intelekt sa mal pohybovať v pásme extrémnej subnormy na hranici s ľahkou mentálnou retardáciou a štrukturáciou osobnosti poznačenou histriónskou poruchou. V rámci skutku 2/ priznal využitie omylu poškodeného W., poprel však jeho fyzické napadnutie, ako aj preukázanie použitia akéhokoľvek fyzického násilia proti nemu. Ku skutku 4/ zdôraznil, že poškodená W. ho pri rekognícii neopoznala ako páchateľa skutku. Urobila tak až pri konfrontácii. Takéto opoznanie však nemohlo byť
neho objektívne, keďže v čase konfrontácie nemala poškodená možnosť výberu z viacerých osôb. Účelom konfrontácie nie je opoznanie páchateľa, ale odstránenie rozporov medzi výpoveďami. Vyšetrovateľ v predmetnej veci postupoval nesprávne, keď hlavným účelom konfrontácie malo byť opoznanie. Ku skutku 2/ obvinený ďalej upriamil pozornosť súdu na ustálenú judikatúru, konkrétne R 19/1972,
ktorého neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je násilím v zmysle § 188 Tr. zák., a R 1/1980,
ktorého neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je lúpežou, ale krádežou, a uzavrel, že skutok, ako je opísaný v rozsudku súdu prvého stupňa, napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty
2 písm. c/ Tr. zák., preto došlo k jeho nesprávnemu právnemu posúdeniu. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. argumentoval tým, že v jeho prípade došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti, raz ako priťažujúcej okolnosti
m/ Tr. zák. a druhýkrát s poukazom na § 47 ods. 2 Tr. zák. V ďalšom súdu vytýkal, že okolnosť zakladajúca právne posúdenie tzv. kvalifikovanej skutkovej podstaty
2 písm. d/ Tr. zák., teda spáchanie trestných činov na chránenej osobe, nie je vyjadrená v skutkovej vete, obsahujúcej len dátumy narodenia poškodených. Tieto nie sú s ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Tdo 37/2010, postačujúce. Dovolací dôvod
1 písm. h/ Tr. por. obvineného tkvie v tom, že mu bol uložený trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov za použitia ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle zásady „trikrát a dosť", pričom súdy sa opierali o staršie právoplatné rozhodnutia (rok 1973, 1977, 1984, 1991). Obvinený vyjadril názor, že vzhľadom na znenie amnestie prezidenta z
zdravotnej poisťovne mala byť poškodená ošetrená už
názoru prokurátora skutkový stav veci bol správne právne posúdený a obvinený naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, keď použil násilie (kopnutie poškodeného do nohy) za účelom zmocnenia sa jeho veci (peňaženky s hotovosťou). K použitiu násilia obvinený
neho pristúpil za účelom prekonania očakávaného odporu poškodeného W., teda násilie predstavovalo prostriedok k zmocneniu sa cudzej veci. Prokurátor sa nestotožnil ani s tvrdením obvineného, že jednotlivé skutky neobsahujú dostatočný popis okolností najmä vo vzťahu k zákonnému znaku na chránenej osobe. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré sa obvinený odvoláva,
neho vychádza z iných skutkových okolností a jeho závery nemožno aplikovať na prejednávanú trestnú vec. Okolnosť, že išlo o osoby vyššieho veku, vyplýva z dátumov narodenia, ako aj z ďalších okolností, z ktorých je zrejmé, že obvinený mal vedomosť o veku poškodených a týchto si zámerne vyberal s ohľadom na možné kladenie menšieho odporu. V súvislosti s opakovaným pričítaním priťažujúcej okolnosti uviedol, že obvinený bol osemkrát súdne trestaný za rôznu trestnú činnosť. Pri použití ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. bolo prihliadnuté iba na odsúdenia, ktoré kritériá tohto zákonného ustanovenia spĺňali. Ostatné odsúdenia, ktoré neboli zahladené, boli zohľadnené pri aplikácii § 37 písm. m/, resp. § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pričom § 38 ods. 7 Tr. zák. sa na prejednávanú vec nevzťahuje. Napokon dodal, že aplikácia § 38 ods. 4 Tr. zák. nemala zásadný vplyv na výmeru trestu, ktorý bol obvinenému uložený. K zákonnosti dôkazov sa prokurátor vyjadril v tom smere, že konfrontácia nebola súčasťou dokazovania na hlavnom pojednávaní a jej cieľom nebola rekognícia páchateľa, ale odstránenie rozporov vo výpovediach. Identifikácia, ktorú poškodená vykonala počas konfrontácie, bola jej spontánna spoveď, v priebehu ktorej obvineného ako páchateľa skutku označila. Napokon k podmienkam uplatnenia § 47 ods. 2 Tr. zák. podotkol, že rozhodnutie prezidenta Československej socialistickej republiky o amnestii z 1. januára 1990 ROZ01/90 Zb. nemalo vplyv na predchádzajúce odsúdenia obvineného, keďže ani u jedného z nich nedošlo k jeho zahladeniu. Ani jedno z týchto odsúdení nespĺňalo kritériá čl. III amnestie. Iba v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Nitra z 5. októbra 1984, sp. zn. 2 T 182/84, bola obvinenému odpustená v súvislosti s amnestiou časť uloženého trestu odňatia slobody, avšak bez účinkov zahladenia. Po amnestii bol obvinený podmienečne prepustený, pričom v skúšobnej dobe sa neosvedčil. Na základe uvedeného prokurátor navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného odmietol
c/ Tr. por., nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. Vo vyjadrení k doplneniu dovolania doručenom súdu prvého stupňa 21. júla 2016 ďalej konštatoval, že v konaní nebolo porušené ani právo obvineného na obhajobu. Tvrdenia obvineného
neho nezodpovedajú skutočnosti, keďže zo zápisnice o výsluchu zadržaného - podozrivého z 12. januára 2010 vyplýva, že obvinený výslovne prehlásil, že obhajcu si nevolí a bude vypovedať bez jeho prítomnosti. Obdobne sa vyjadril aj v rámci výsluchu obvineného, keď vyhlásil, že obhajcu si nevolí. Navyše nebol daný ani jeden z dôvodov povinnej obhajoby
por. a po vzatí do väzby bol obvinenému sudcom pre prípravné konanie ustanovený obhajca. Prokurátor preto uzavrel, že u obvineného nie je daný dôvod dovolania
1 písm. c/ Tr. por., a vo vzťahu k ostatným dovolacím dôvodom sa pridržal svojej pôvodnej argumentácie. Opätovne zdôraznil, že dovolací súd by nemal preskúmavať skutkové zistenia a navrhol, aby dovolací súd dovolanie
c/ Tr. por. odmietol, keďže dovolacie dôvody
por. nie sú splnené. K ďalšiemu doplneniu dovolania prokurátor podal vyjadrenie (doručené súdu prvého stupňa 28. decembra 2016), v ktorom opätovne konštatoval, že v konaní nebolo porušené právo obvineného na obhajobu. Obsahu na vec vzťahujúceho sa spisového materiálu nezodpovedá
prokurátora ani tvrdenie obvineného, že poškodená T. mala byť vyšetrená lekárom už
neho nemá na čas skutku alibi. Asi 20 minút po prepade išiel po chodníku vedľa areálu U. a v tejto dobe už kapucňu plášťa nemal na hlave, ale plášť mal oblečený. Vtedy ho poškodený videl zboku. Vyjadrenia prokurátora a poškodených boli doručené obvinenému a jeho obhajcovi (I. ÚS 355/2015). K vyjadreniam prokurátora a poškodených sa vyjadril obvinený sám i prostredníctvom obhajcu. V podaní doručenom okresnému súdu
1, ods. 2, Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. Najvyšší súd však zistil, že dovolanie obvineného je potrebné na neverejnom zasadnutí odmietnuť, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. Najvyšší súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych vád. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak, z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka najmä vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Dovolateľ uplatnil dovolacie dôvody
1 písm. c/, písm. g/, písm. h/ a písm. i/ Tr. por.
1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dôvod dovolania
1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania, k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní tých dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti už najvyšší súd stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť úspešným dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného. Z obsahu námietok uplatnených k tomuto dovolaciemu dôvodu tak, ako boli vymedzené dovolateľom (nedostatok dôkazov, absentujúca identifikácia páchateľa, obsah výpovedí svedkov a ich hodnovernosť, závery znaleckého posudku Mgr. Ťapušíkovej, spochybnenie fyzického napadnutia poškodeného W.), vyplýva, že nesmerujú proti zákonnosti vykonaných dôkazov, ale proti rozsahu a spôsobu ich hodnotenia súdmi nižšieho stupňa. Námietky tohto charakteru však nie sú spôsobilé byť predmetom dovolacieho prieskumu v prejednávanej veci ani v rámci tohto, ani v rámci iného dovolacieho dôvodu (s výnimkou
3 Tr. por.), nakoľko skutkovým stavom, ako ho ustálil súd prvého stupňa, a ako je vyjadrený v skutkovej vete, je dovolací súd viazaný (§ 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por.). Ako správny ho preto musí prezumovať a vychádzať z neho. Dovolací súd však považuje za potrebné osobitne reagovať (hoci ide rovnako o námietku skutkových okolností, pre ktoré platí vylúčenie z prieskumu dovolacím súdom) na námietku obvineného, že skutok vo vzťahu k poškodenej T. sa stal 12. januára 2010, pričom
zdravotnej poisťovne mala byť poškodená ošetrená už
týchto fotografií neopoznala. Tvrdenie obvineného, že pri rekognícii nemala opoznávajúca osoba možnosť výberu z viacerých osôb, nezodpovedá skutočnosti. Ustanovenie § 126 ods. 2 Tr. por. upravujúce rekogníciu vyžaduje opoznanie páchateľa medzi viacerými osobami podobného zovňajšku s tým, že umožňuje vykonanie tohto procesného úkonu aj s použitím fotografií, k čomu došlo aj v prejednávanej veci. Poškodená mala možnosť opoznať a označiť páchateľa medzi šiestimi osobami, čo je počet postačujúci na učinenie zadosť litere zákona v požiadavke na viacero osôb. Rekognícia bola vykonaná v súlade so zákonom a v zmysle námietok obvineného nebol naplnený dovolací dôvod spočívajúci v nezákonnosti tohto dôkazu. Navyše dovolací súd považuje za potrebné podotknúť, že aj prípadné procesné nedostatky tohto úkonu by vzhľadom na výsledok rekognície (identifikácia so záporným výsledkom) sami osebe nemali vplyv na ustálenie viny a uloženie trestu obvinenému, čomu v tomto zmysle zodpovedá aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. K spornej konfrontácii uskutočnenej 31. marca 2010 medzi obvineným a poškodenou Z. W. treba uviesť, že táto rovnako prebehla plne v súlade so zákonom (§ 125 Tr. por.) a s účelom, pre ktorý mala byť vykonaná. Cieľom konfrontácie bolo odstránenie rozporov vo výpovediach obvineného a poškodenej, ktoré sa v priebehu prípravného konania vyskytli, čo vyplýva aj z obsahu realizovaného úkonu. Konfrontácie sa zúčastnil obhajca obvineného Mgr. Martin Hurtaj s tým, že mal možnosť namietať spôsob jej vykonania, postup vyšetrovateľa i protokoláciu, či iné skutočnosti, túto však nevyužil. Na dôvažok treba konštatovať, že výrok o vine obvineného bol v prevažnej miere založený na výpovediach svedkov i obvineného uskutočnených priamo na hlavnom pojednávaní, čo plne zodpovedá zásade bezprostrednosti a ústnosti konania (§ 2 ods. 18, ods. 19 Tr. por.). Po preskúmaní uvedených námietok, s ohľadom na obsah spisového materiálu, dovolací súd uzatvára, že dovolací dôvod
1 písm. g/ Tr. por. nebol naplnený. Obvinený v rámci dovolania ďalej namietal, že skutok 2/ bol nesprávne právne kvalifikovaný ako lúpež, keďže neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je násilím (R 19/1972, R 1/1980), a napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty
2 písm. c/ Tr. zák. Tieto námietky však zaradil pod dovolací dôvod
1 písm. g/ Tr. por., hoci obsahovo zodpovedajú § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Keďže dovolací súd nie je viazaný právnym posúdením námietok z hľadiska ich zaradenia pod konkrétny dovolací dôvod, tieto preskúmal v rámci § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku a nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (a contrario § 371 ods. 5 Tr. por.). O nesprávnu právnu aplikáciu ide najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom takáto nesprávna subsumpcia bola v neprospech obvineného.
1 Tr. zák. trestného činu lúpeže sa dopustí ten, kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci.
2 písm. c/ Tr. zák. trestného činu krádeže sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, a čin spácha na veci, ktorú má iný na sebe alebo pri sebe. Jedným zo základných rozdielov medzi trestným činom lúpeže a trestným činom krádeže je prítomnosť násilia alebo jeho hrozby u prvého z nich. Zákonodarca tento rozdiel vyjadril aj zaradením uvedených trestných činov do rôznych hláv a dielov osobitnej časti Trestného zákona
objektu (spoločenskej hodnoty), ktorý má spadať pod ich ochranu. Lúpež patrí medzi trestné činy proti slobode (druhá hlava, prvý diel osobitnej časti), ustanovením § 188 Tr. zák. sa teda chráni osobná sloboda a cudzí majetok. Ustanovenie § 212 Tr. zák. chráni cudzí majetok, vlastníctvo a oprávnenú držbu veci, preto je krádež začlenená medzi trestné činy proti majetku (štvrtá hlava). Trestný čin je v zmysle § 122 ods. 7 Tr. zák. spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného. Násilie (alebo jeho hrozba) v prípade lúpeže je prostriedkom na zmocnenie sa cudzej veci, preto tomuto zmocneniu predchádza. Trestný čin lúpeže je dokonaný už použitím násilia či hrozby bezprostredného násilia proti inému, v úmysle zmocniť sa cudzej veci, pričom netreba, aby sa tento úmysel uskutočnil. Aj keď teda páchateľ po použití násilia dobrovoľne upustí od uskutočnenia svojho úmyslu, trestnosť lúpeže nezaniká, pretože čin už bol dokonaný (R 37/1970). Ak páchateľ použije násilie či jeho hrozbu potom, čo sa veci zmocnil, pôjde už o trestný čin krádeže
2 písm. b/ Tr. zák. Trestný čin krádeže je dokonaný, ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní (za súčasného splnenia podmienky vzniku malej škody
1 Tr. zák., alternatívne iného znaku
2 písm. a/ až f/ Tr zák.). Prisvojením veci sa v zmysle § 130 ods. 4 Tr. zák. rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou. Tento trestný čin vo svojej základnej skutkovej podstate tak neobsahuje prvok násilia (s výnimkou § 212 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., pri ktorom pristupuje znak spočívajúci v tom, že páchateľ sa bezprostredne po čine pokúsi uchovať si vec násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia). Aj v zmysle doterajšej rozhodovacej praxe platí, že ani výnimočne malá intenzita násilia nemôže byť dôvodom pre kvalifikáciu činu ako trestného činu krádeže, pretože o taký trestný čin môže ísť len v prípade, že sa páchateľ zmocní cudzej veci bez použitia akéhokoľvek násilia, resp. vyhrážky bezprostredného násilia (R 55/1980). Judikatúrou sa tiež sformoval názor, že neočakávané vytrhnutie veci z ruky ešte nie je násilím, a preto privlastnenie si veci tým, že sa jej páchateľ zmocní týmto spôsobom, ešte nie je lúpežou; za násilie by však už bolo treba považovať také počínanie páchateľa, pri ktorom páchateľ prekonáva odpor napadnutého napr. tým, že vecou myká (R 19/1972). Zo skutkového stavu zisteného a ustáleného súdmi nižšieho stupňa vyplýva, že konanie obvineného v rámci skutku 2/ malo spočívať vo vylákaní poškodeného do priestoru medzi garážami a jeho následnom kopnutí do pravej nohy, v dôsledku čoho poškodený stratil rovnováhu, pričom v tom čase mu obvinený zároveň z pravej ruky vytrhol peňaženku. Z uvedeného popisu skutku nemožno vyvodiť, že išlo o neočakávané vytrhnutie veci z ruky poškodeného tak, ako to namietal dovolateľ. Vytrhnutiu peňaženky predchádzalo kopnutie, teda použitie fyzického násilia proti telesnej integrite poškodeného. V dôsledku kopnutia poškodený stratil rovnováhu, čo obvinenému ako páchateľovi umožnilo ľahšie sa zmocniť peňaženky, teda veci, ktorú mal poškodený pri sebe. Možno teda rezultovať, že znak použitia násilia, ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, boli jednoznačne naplnené, a preto právna kvalifikácia skutku 2/
zák. bola správna. Ad marginem dovolací súd podotýka, že ani v prípade relevantnosti tejto námietky obvineného by prekvalifikácia skutku 2/ nebola spôsobilá zásadne ovplyvniť jeho postavenie čo do výšky trestu, ktorý mu bol uložený
2 Tr. zák. Ak obvinený vo svojej argumentácii poukazuje na doterajšiu judikatúru, konkrétne na judikáty pod č. R 19/1972 a R 1/1980, treba konštatovať, že tieto nie sú na preskúmavanú vec aplikovateľné. V prvom prípade (R 19/1972) prejednávaný skutok spočíval v tom, že páchateľ (mladistvý po predchádzajúcom dohovore s iným mladistvým) sa zmocnil peňazí pochádzajúcich z dennej tržby predajne Jednota tak, že pracovníčke tejto organizácie, ktorá odnášala dennú tržbu, vytrhol odzadu spod pazuchy pravej ruky pokladničku s peniazmi a po ich odcudzení z miesta činu ušiel, ide teda o odlišné skutkové okolnosti, z ktorých je zrejmé, že páchateľ nepoužil násilie, resp. nezasiahol do telesnej integrity poškodenej. V prípade R 1/1980 išlo len o zhodnotenie poznatkov o rozhodovaní súdov o niektorých trestných činoch proti slobode, ktoré závery navyše korešpondujú s už uvedenými závermi dovolacieho súdu. Námietka dvojitého pričítania tej istej okolnosti ako okolnosti priťažujúcej
m/ Tr. zák. i okolnosti
2 Tr. zák. je rovnako irelevantná. Za priťažujúcu okolnosť
m/ Tr. zák. sa považuje skutočnosť, že páchateľ bol už za trestný čin odsúdený. Zohľadňuje sa ňou recidíva trestnej činnosti vo všeobecnosti, bez ohľadu na povahu a charakter trestných činov, pre ktoré k odsúdeniu došlo. Naopak ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. upravujúce tzv. zásadu „trikrát a dosť" trestá recidívu vo vzťahu ku konkrétnym trestným činom, v tomto ustanovení taxatívne vymenovaným, ktoré zákonodarca považoval za natoľko nežiaduce, že ich opätovné spáchanie (za splnenia ostatných podmienok tohto ustanovenia) sankcionoval ujmou na osobnej slobode v najvyššej možnej (číselne určiteľnej) výmere. Z obsahu spisového materiálu je evidentné, že obvinený bol (mimo prejednávanej veci) odsúdený osemkrát, z toho štyrikrát pre trestný čin lúpeže spáchaný za účinnosti starej právnej úpravy, t. j.
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (odsúdenia sú špecifikované v skutkovej vete). Z uvedených skutočností krajský súd pri ukladaní trestu vychádzal. V rámci § 47 ods. 2 Tr. zák. zohľadnil dvojnásobnú recidívu konkrétneho trestného činu (lúpeže) a v rámci priťažujúcej okolnosti
m/ Tr. zák. mohol prihliadnuť jednak k ďalším dvom odsúdeniam pre trestný čin lúpeže, jednak na zvyšné odsúdenia bez ohľadu na ich charakter. Nedošlo preto k duplicitnému započítaniu rovnakých okolností tak, ako sa mylne domnieva dovolateľ. Čo však možno odvolaciemu súdu vytknúť, je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti. Odvolací súd dostatočne nevysvetlil, ktorými konkrétnymi úvahami sa riadil, ak dospel k záveru o existencii priťažujúcej okolnosti
m/ Tr. zák., ktorú na rozdiel od súdu prvého stupňa obvinenému započítal. Na str. 9 svojho rozhodnutia len stroho skonštatoval zistenie priťažujúcej okolnosti
m/ Tr. zák., teda existenciu predchádzajúceho odsúdenia, čo však nič nemení na správnosti jeho záverov. Takýto nedostatok odôvodnenia preto nemá vplyv na opodstatnenosť namietaného dovolacieho dôvodu. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. uplatnil i námietku absencie zákonného znaku „na chránenej osobe"
2 písm. d/ Tr. zák. (konkrétne na osobe vyššieho veku
1 písm. e/ Tr. zák.) v skutkovej vete, ktorá obsahuje len dátumy narodenia poškodených, čo však s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Tdo 37/2010, nie je
dovolateľa postačujúce. Dovolací súd k námietke v prvom rade poznamenáva, že procesná situácia vo veci rozhodnutej pod sp. zn. 4 Tdo 37/2010, bola odlišná od tej v prejednávanej veci. Dovolací súd v nej vytkol, že skutok tak, ako bol vymedzený, okrem zákonného znaku „na chránenej osobe" neobsahoval ani ďalšie okolnosti potrebné k naplneniu objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu. Navyše zákonný znak „na chránenej osobe" tu absentoval nielen v skutkovej vete, ale i vo vete právnej, a rovnako tak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uvedené nedostatky mali za následok, že konanie obvineného v tomto prípade nebolo posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva a napadnuté rozhodnutie muselo byť dovolacím súdom zrušené. V prejednávanej veci však vymedzenie tohto zákonného znaku v skutkových vetách výrokovej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa považuje dovolací súd za postačujúce. Skutkové vety v bodoch 1/ až 4/ obsahujú dátumy narodenia poškodených, z ktorých je evidentné, že ide o osoby vyššieho veku, a teda osoby považované Trestným zákonom za chránené. Táto skutočnosť je postačujúcim spôsobom vyjadrená aj v právnej vete výroku rozhodnutia okresného súdu (s ktorým sa v tejto časti stotožnil i krajský súd) poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a súd prvého stupňa sa s ňou vysporiadal i v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 16, 22). Vzhľadom na uvedené dovolací súd nezistil také pochybenia, ktoré by znamenali naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu. Z vymedzenia skutkov, ako boli ustálené súdom prvého stupňa, je jednoznačné, že ich kvalifikácia vymedzená v bodoch 1/ až 3/ ako pokračovací obzvlášť závažný zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., v bode 3/ aj
3 písm. a/ Tr. zák., a v bode 4/ ako prečin krádeže
2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák., je správna a obvinený naplnil skutkové podstaty týchto trestných činov tak, ako sú zadefinované v Trestnom zákone, teda k nesprávnej aplikácii práva zo strany súdov nedošlo. Dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. naplnený nebol.
1 písm. h/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Obvinený dôvodil tým, že vzhľadom na amnestiu prezidenta z 1. januára 1990 sa na neho hľadí ako na neodsúdeného s následkom nemožnosti použitia zásady „trikrát a dosť". Zároveň súdu vytkol nezákonné použitie asperačnej zásady
2 Tr. zák., ktorá bola nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zrušená. Dovolací súd preskúmal uvedené námietky z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu a zistil nasledovné : Z rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že pri ukladaní trestu zohľadnil ustanovenia § 188 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. m/, § 47 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. V rámci určovania konkrétnej výmery trestu však bol limitovaný ustanovením § 47 ods. 2 Tr. zák. (aj s poukazom na § 41 ods. 2 druhá veta Tr. zák.), pre aplikáciu ktorého boli splnené všetky zákonné podmienky.
1 Tr. zák. (účinného do 31. augusta 2011) trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len za podmienok, že
2 Tr. zák. (účinného do 31. augusta 2011) ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy
, vraždy
, ublíženia na zdraví
, nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi
, obchodovania s deťmi
2 alebo 3 alebo
, brania rukojemníka
, zavlečenia do cudziny
, lúpeže
, vydierania
2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku
2, 3 alebo 4, znásilnenia
, sexuálneho násilia
, sexuálneho zneužívania
2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej osoby
, všeobecného ohrozenia
, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a lode
, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny
, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny
, teroru
alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice
2, 3 alebo 4, prevádzačstva
3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie
, genocídia
, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme
alebo neľudskosti
, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1; inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade obvineného nebola splnená podmienka
1 písm. b/ Tr. zák., teda neexistencia nádeje, že by obvineného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov. Pri svojich úvahách vychádzal zo znaleckého posudku Mgr. Karola Zabáka, znalca z odboru psychológia, klinická psychológia dospelých, ktorý takúto nápravu obvineného nevylúčil. Krajský súd neopomenul skúmať ani okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli odôvodniť uloženie trestu pod dvadsaťpäť rokov, tie však v danom prípade neboli dané. Správne preto postupoval, ak obvinenému uložil trest odňatia slobody vo výmere dvadsaťpäť rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia
3 písm. b/ Tr. zák., keďže táto trestná sadzba je priamo stanovená zákonom (citované ustanovenie). V tomto prípade preto nemohlo dôjsť ani k úprave trestnej sadzby
4 či § 41 ods. 2 Tr. zák. Trest obvinenému takto uložený bol takého druhu a výmery, ktoré zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťal, resp. ktoré zákon priamo určil. Na margo zohľadnenia predchádzajúcej trestnej činnosti v rámci ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. v kontexte námietok obvineného je treba uviesť, že fikcia neodsúdenia sa v čase rozhodnutia krajského súdu v prejednávanej veci vzťahovala len na trest uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., zahŕňali vykonanie nepodmienečných trestov a neboli zahladené. Postup a závery krajského súdu sú preto plne v súlade so zákonom, rovnako ako úvahy obsiahnuté v odôvodnení jeho rozhodnutia, s ktorými sa dovolací súd stotožňuje, a dodáva, že v zmysle § 437 ods. 5 Tr. zák. sa ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (patrí sem aj trestný čin lúpeže
140/1961 Zb.), ak osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 po nadobudnutí účinnosti Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., čo zodpovedá stavu prejednávanej veci. Najvyššiemu súdu nedá nepodotknúť, že zákonné podmienky pre aplikáciu § 47 ods. 2 Tr. zák. by boli u obvineného splnené už pri existencii dvoch predchádzajúcich odsúdení pre trestný čin lúpeže. Obvinený bol pre rovnaký trestný čin odsúdený štyrikrát, z toho raz ako obzvlášť nebezpečný recidivista
1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. (odsúdenie, sp. zn. 5 T 52/90), pričom jeho trestná činnosť v rámci rovnakého trestného činu graduje (v prejednávanej veci bol pri skutku 3/ spôsobený ťažší následok vo forme ťažkej ujmy na zdraví a skutky 1/ až 3/ boli spáchané v krátkom časovom období na viacerých osobách). To svedčí nielen o jeho neúcte k zákonu a hodnotám chráneným Trestným zákonom, ale najmä o oprávnenosti uloženého trestu, ktorý pri jeho výmere v predchádzajúcich odsúdeniach neviedol k žiadnej náprave. Najvyšší súd v súvislosti s ďalšími námietkami obvineného opakuje, že k zrušeniu asperačnej zásady v jej pôvodnej podobe došlo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorým bol vyslovený nesúlad § 41 ods. 2 Tr. zák. vety za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody" s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava"). V zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy vyslovením tohto nesúladu stratilo uvedené ustanovenie v označenej časti účinnosť, jeho aplikácia v prejednávanej veci s ohľadom na dátum vynesenia rozsudku odvolacieho súdu bola preto vylúčená. Rovnako tak vo veci obvineného nedošlo k použitiu asperačnej zásady obsiahnutej v nálezom dotknutom ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák. v jej terajšej podobe („Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu".), keďže trest bol obvinenému uložený
2 Tr. zák. a súd asperačnú zásadu vzhľadom na zákonné obmedzenia uplatniť nemohol. Dovolací dôvod
1 písm. h/ Tr. por. preto nie je daný. Z obsahu dovolania a jeho doplnení vyplýva, že obvinený namieta aj porušenie práva na obhajobu
1 písm. c/ Tr. por., hoci tento dôvod nebol v dovolaní osobitne označený príslušným ustanovením. Porušenie práva na obhajobu
neho spočíva v tom, že úkony boli vykonávané bez jeho obhajcu napriek tomu, že si ho žiadal a trval na ňom.
1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. O zásadné porušenie tohto práva ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby v zmysle § 37 Tr. por., a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase reálne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, prípadne ak ide o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného, pričom intenzita takéhoto porušenia musí dosahovať stupeň zásadnosti, teda takéto porušenie musí kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť jeho základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Nitra (ďalej len „ORPZ") z 12. januára 2010, ČVS: ORP-44/OVK-NR-10 De, bolo obvinenému vznesené obvinenie pre zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. ku skutku 3/, uznesením ORPZ z 12. januára 2010,: ORP-1670/OVK-2009 Pj, obvinenie pre zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. ku skutku 1/, uznesením ORPZ z 12. januára 2010, ČVS: ORP-1929/OVK-NR-09 De, obvinenie pre zločin lúpeže
1 Tr. zák. ku skutku 2/ a uznesením ORPZ z 12. januára 2010, ČVS: ORP-75/1-OSV-NR-2010, obvinenie pre prečin krádeže
2 písm. c/ Tr. zák. ku skutku 4/. Uznesením ORPZ zo
3 Tr. por. s poukazom na § 18 ods. 1 Tr. por. spojené na spoločné konanie. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra zo 14. januára 2010, sp. zn. 3 Tp 4/2010, bol obvinený vzatý do väzby a následne mu opatrením sudcu pre prípravné konanie z rovnakého dátumu bol
1 Tr. por. z dôvodu
1 písm. a/ Tr. por. ustanovený obhajca Mgr. Martin Hurtaj, ktorý ho zastupoval až do právoplatného rozhodnutia vo veci. Zmena právnej kvalifikácie skutkov 2/ a 3/ bola obvinenému oznámená prípisom z
1 písm. c/ Tr. por. nie je naplnený. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania
por., a preto ho
c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.