Obsah (8)

§ 191§ 59§ 143a§ 68§ 143z§ 447§ 187§ 188

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžsk/17/2018 Identifikačné číslo spisu: 1016201744 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Viola Takáčová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 191ods.

1 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutia žalovaného z

1. júna 2016, č.: SEĽUZ-4-35-2/2016-OdSP a z
2. januára 2017, č.: SEĽUZ-4-92-2/2016-OdSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
3. Rozhodnutím z
4. júna 2016, č.: SEĽUZ-4-35-2/2016-OdSP, žalovaný ako odvolací správny orgán postupom

§ 59ods.

2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 9. marca 2016, č. VÚSZ-65301025401607-VD/2016, ktorým bol žalobcovi

§ 143aa ods.

1 v spojení s § 143ab ods. 1 a § 143ac ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) priznaný od 1. apríla 2015 výsluhový dôchodok vo výške 1.331,02 eur mesačne. Zároveň týmto rozhodnutím bol žalobcovi od 1. apríla 2015

§ 68ods.

1, 3 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhový dôchodok zvýšený na sumu 1.334,66 eur mesačne.

1. Rozhodnutím z
2. januára 2017, č.: SEĽUZ-4-92-2/2016-OdSP, žalovaný ako odvolací správny orgán postupom

§ 59ods.

2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 18. októbra 2016, č. VÚSZ-65301025401607-O-2/2016, ktorým bolo žalobcovi

§ 143zods.

1 a § 143ac ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. s použitím § 33 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. priznané odchodné vo výške 26.620,33 eur. Zároveň týmto rozhodnutím Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia

§ 143zods.

1 v spojení s § 36 zákona č. 328/2002 Z. z. rozhodol, že priznané odchodné sa zníži o sumy odchodného vyplatené pri predchádzajúcich skončeniach služobného pomeru, v dôsledku čoho sa žalobcovi malo vyplatiť odchodné v celkovej výške 11.504,15 eur.

1. Žalovaný proti rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť.
2. V priebehu kasačného konania žalovaný podaním z
3. septembra 2017, doručeným cestou krajského súdu tunajšiemu súdu dňa
4. marca 2018, požiadal o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Uviedol, že i napriek tomu, že sa žalobca žalobou nedomáhal voči žalovanému plnenia, ani rozsudok z
5. septembra 2017 vo svojej výrokovej časti neukladá žalovanému povinnosť plniť alebo konať, dôsledkom zrušenia napadnutých rozhodnutí by bolo začatie nového správneho konania a v konečnom dôsledku aj možnosť vydania rozhodnutia, ktoré by ukladalo povinnosť uhradiť žalobcovi doplatok na výsluhovom dôchodku a odchodnom, pričom

názoru žalovaného a ním uvádzané dôvody kasačnej sťažnosti, je reálny predpoklad, že rozsudok krajského súdu bude kasačným súdom zrušený. V prípade tejto skutočnosti, ktorej realizácia je priamo závislá od nadobudnutia vykonateľnosti rozsudku z 21. septembra 2017, a teda aj zrušenia rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu až do konečného rozhodnutia v predmetnej veci tak, že žaloba žalobcu bude zamietnutá, by bolo voči žalovanému zjavne nespravodlivé na čas do nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti konečného rozhodnutia žalobcovi prepočítať a prípadne vyplácať vyšší výsluhový dôchodok a doplatiť odchodné, pričom je takmer isté, že spätné vymáhanie neoprávnene vyplatenej časti výsluhového dôchodku alebo odchodného od žalobcu by bolo spojené s určitými finančnými výdavkami zo strany žalovaného, ktoré by sa javili z tohto pohľadu ako nadbytočné, a zároveň je pravdepodobné, že vrátenie takto neoprávnene vyplatenej časti výsluhového dôchodku a odchodného by nebolo zo strany žalobcu realizované na dobrovoľnej báze. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby bol v zmysle § 447 ods. 1 SSP kasačnej sťažnosti priznaný odkladný účinok, pretože je splnená zákonom stanovená podmienka, a to že právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu by hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. 6.

§ 447ods.

1 SSP, kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.

§ 447ods.

2 SSP, nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu

odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 186 až 189 okrem lehôt

§ 187ods.

1 a 3.

§ 188SSP, ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

7. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti je upravený v § 446 a § 447 SSP s tým, že všeobecne platí pravidlo, že pokiaľ Správny súdny poriadok neustanoví inak, kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok. Výnimku predstavuje práve § 446 ods. 2 SSP,

ktorého kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe alebo žalobe proti inému zásahu, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane, bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý rozhodol vo veciach týkajúcich sa výkonu dohľadu nad verejným obstarávaním, bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania, bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia. V ostatných prípadoch, v zmysle už zmieneného všeobecného pravidla, kasačná sťažnosť odkladný účinok nemá, avšak sťažovateľ má možnosť procesným predpisom predpísaným postupom (§ 447 ods. 1 SSP) podať návrh na priznanie odkladného účinku. Možnosť podania tohto návrhu je plne ovládaná dispozičnou zásadou. Nakoľko návrh na priznanie odkladného účinku má povahu rozhodnutia vo veci samej (§ 55 ods. 2 SSP), musí obsahovať všeobecné náležitosti podania (§ 57 ods. 1 SSP) a zároveň aj jednu špecifickú náležitosť plynúcu práve z osobitosti tohto „čiastkového konania“ v rámci konania kasačného, a to dostatočnú identifikáciu dôvodu pre priznanie odkladného účinku.

1. V tejto súvislosti je kľúčovým pojmom „hrozba závažnej ujmy“, ktorej preukázanie dopadá na ťarchu toho, kto podáva návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Hrozba závažnej ujmy ako jeden z materiálnych znakov (okrem nej aj súlad s verejným záujmom) je ťažiskom celého tohto „čiastkového konania“ a od jej preukázania závisí, či kasačný súd prizná kasačnej sťažnosti odkladný účinok, alebo návrh zamietne. Najvyšší súd ďalej uvádza, že hrozba závažnej ujmy musí byť navyše priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť. Tiež nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad. Musí ísť teda o hrozbu závažnej ujmy na subjektívnych právach žalujúcej fyzickej osoby, právnickej osoby, ďalšieho účastníka konania, osoby zúčastnenej na konaní (§ 442 SSP), alebo v prípade podania návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaným správnym orgánom o hrozbu závažnej ujmy spojenú s nastolením nezákonného stavu. Závažná ujma predstavuje najširšie vyjadrenie pre sťažovateľa neželaného stavu, ktorý by v dôsledku trvania účinkov rozsudku krajského súdu priamo hrozil, alebo už nastal.
2. Najvyšší súd uvádza, že v predmetnej veci návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti podal žalovaný správny orgán. Na tomto mieste je potrebné ďalej uviesť, že inštitút odkladného účinku má primárne poskytovať ochranu žalobcovi pred výkonom napadnutého rozhodnutia, avšak v záujme zachovania zásady rovnosti účastníkov konania v konaní pred správnym súdom nie je možné „obrať“ o túto možnosť aj samotný správny orgán (§ 5 ods. 9 SSP). Hrozba závažnej ujmy však na strane správneho orgánu bude menej častá, ako hrozba závažnej ujmy na strane žalobcu, prípadne ďalších osôb už vyššie zmienených (napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo
3. júla 2015, č. k. 7 Ads 182/2015-25). Vznik takto chápanej ujmy musí byť v príčinnej súvislosti s výkonom, či iným právnym následkom plynúcim z rozhodnutia krajského súdu. Zatiaľ, čo žalobca bude spravidla spájať ujmu so svojimi subjektívnymi právami, žalovaný správny orgán tieto subjektívne práva nemá. Úlohou správneho orgánu je v správnom súdnom konaní hájiť zákonnosť ním vydaného rozhodnutia. Uvedené však neznamená, že správnym orgánom podanému návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nebude možné za žiadnych okolností vyhovieť; pôjde však o výnimočné prípady, kedy odloženie účinkov rozhodnutia krajského súdu bude podmienené ochranou dôležitého verejného záujmu. Za ohrozenie dôležitého záujmu je možné aj v zmysle uznesenia rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Ans 3/2006 považovať napríklad navrátenie vodičského oprávnenia duševne chorej osobe, vystavenie zbrojného preukazu nebezpečnému recidivistovi, alebo udelenie povolenia k obchodu s vojenským materiálom zločinnému podniku.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní dôvodnosti návrhu žalovaného na odkladný účinok kasačnej sťažnosti, a to aj vo svetle vyššie uvedeného, dospel k záveru, že nie je daný zákonný dôvod na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Žalovaný priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti odôvodňuje predovšetkým tým, že dôsledkom zrušenia napadnutých rozhodnutí by bolo začatie nového správneho konania a v konečnom dôsledku aj možnosť vydania rozhodnutia, ktoré by ukladalo povinnosť uhradiť žalobcovi doplatok na výsluhovom dôchodku a odchodnom. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že hrozba existencie dvoch rozhodnutí v tej istej veci (aj protichodných) nemôže pre žalovaného bez ďalšieho predstavovať vznik závažnej ujmy. V prípade, ak by sa považovala hrozba existencie dvoch odlišných rozhodnutí sama o sebe za ujmu, potom by muselo byť každej žiadosti správneho orgánu o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti vyhovené, pričom za relevantnú skutočnosť by v takom prípade postačovalo iba zrušenie rozhodnutia krajským súdom. Existenciu dvoch rozhodnutí v totožnej veci je síce možné hodnotiť ako negatívny jav, avšak jedná sa o dôsledok povahy kasačnej sťažnosti ako mimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ by správne orgány nemali byť viazané právoplatnými rozhodnutiami krajských súdov, potom by musel aj sám zákonodarca pristúpiť ku zmene koncepcie kasačnej sťažnosti ako opravného prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam krajských súdov. Závažnú ujmu tiež nemôže predstavovať ani následné priznanie a vyplatenie jednej z dávok výsluhového zabezpečenia (tu výsluhový dôchodok a odchodné). Tieto náklady sú totiž súčasťou nákladov štátneho rozpočtu, pričom vzhľadom na jeho rozsah a obsah je i prípadné vyplatenie neprávom priznanej dávky ujmou skôr zanedbateľnou ako závažnou.
5. Vzhľadom na vyššie uvedené, najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaným správnym orgánom uvádzané dôvody v návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé privodiť žalovanému závažnú ujmu predpokladanú procesným predpisom. Žalovaný nepreukázal, že by mu v dôsledku trvania účinkov rozsudku krajského súdu priamo hrozila závažná ujma. Najvyšší súd preto s poukazom na § 447 ods. 2 veta posledná SSP v spojení s § 188 SSP návrh žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamietol.
6. Taktiež vzhľadom na nesplnenie už prvej z podmienok stanovených vo vyššie citovanom ustanovení § 447 ods. 1 SSP, najvyšší súd sa nezaoberal tým, či priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nebude v rozpore s verejným záujmom.
7. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal uznesenie jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 463 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.