3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná
2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. pokutu 2 000 eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce
3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná v dňoch
osobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť
osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o sociálnom poistení, čo
2 písm. b/ je nelegálne zamestnávanie. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný správny orgán poukázal na zistené skutočnosti v rámci konania, najmä na protokol z vykonanej inšpekcie práce č. IZA-224-38-1.2/P-A28-14113 z
výpisu zo Sociálnej poisťovne bola žalobcom prihlásená v Sociálnej poisťovni už aj predtým, konkrétne od
3 písm. a/ v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z. z
krajského súdu bolo nesporné v rámci konania, že žalobca v priebehu správneho konania namietol (až v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu), že mohlo dôjsť k zámene zmien a to medzi zamestnankyňami P. X. a T. V. s tým, že prevádzkarka im mala omylom vymeniť zmeny v dochádzke a tým pádom by k prihláseniu zamestnankyne P. X. došlo do Sociálnej poisťovne v súlade so zákonom. Nebolo sporné, že P. X. bola do Sociálnej poisťovne nahlásená elektronicky 06. júna 2014 o 13:31 hod.. Krajský súd ďalej poukázal na to, že žalobca v rámci správneho konania svoje tvrdenie o tom, že došlo k nejakej zámene jednotlivých zamestnankýň, čo sa týka výmeny zmien, žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca v rámci správneho konania (až v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu) len tvrdil, že došlo k zámene týchto zmien medzi jednotlivými pracovníčkami, avšak nijakým spôsobom tieto skutočnosti neboli v rámci konania preukázané. Konanie žalobcu, ktoré správne orgány posudzovali ako protiprávne, vychádzalo z poznatkov získaných počas výkonu inšpekcie, pri ktorom boli zistené uvedené nedostatky a boli zdokumentované v protokole o výsledku inšpekcie práce
ustanovenia § 7 ods. 3 písm. a/ v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z.. Tento protokol, ako bolo nepochybne preukázané, bol prerokovaný so samotným žalobcom a ním aj podpísaný.
názoru krajského súdu v rámci správneho konania bolo dostatočným spôsobom preukázané porušenie ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a to § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a to špecifikovaným spôsobom. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca v rámci správneho konania čestné vyhlásenie, ktoré napokon predložil krajskému súdu s podanou žalobou, v rámci tohto konania predložil. Toto čestné prehlásenie je až z
ktorého žalobca môže rozsah napadnutia správneho orgánu rozšíriť len v lehote
1 Občianskeho súdneho poriadku t. j. v lehote do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Správne orgány
krajského súdu jednoznačne preukázali porušenie povinností zakotvených v § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Krajský súd poukázal ďalej na to, že samotný žalobca v priebehu správneho konania nežiadal vypočuť predmetnú zamestnankyňu P. X., resp. aj druhú označenú zamestnankyňu - T. V. (ktorých sa týkala výmena zmien) ako svedkov v rámci správneho konania postupom
1 a § 35 ods. 1 Správneho poriadku, preto sa jeho konanie aj zo strany krajského súdu javí ako účelové s cieľom oddialiť svoju zodpovednosť za tento správny delikt. Žalobca sám poukazuje vo svojej žalobe na súčinnosť správnych orgánov s účastníkmi konania, ktorá je ako základná zásada zakotvená v § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Nezdalo sa krajskému súdu, že by v danom prípade bol žalobca sám vo vzťahu k správnemu orgánu súčinný, keď až v žalobe doložil súdu predmetné čestné vyhlásenie, ktoré ani nie je od menovanej P. X., resp. T. V., t. j. tých zamestnankýň, ktorých sa konanie týkalo, ale predkladá čestné vyhlásenie nejakej inej osoby (zrejme svojej zamestnankyne). Z týchto dôvodov nebolo možné zo strany krajského súdu konštatovať, že by v predmetnom správnom konaní bola porušená zásada súčinnosti vyjadrená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca mal dostatok priestoru v rámci správneho konania navrhovať a tým aj produkovať dôkazy na svoju obranu. Záverom krajský súd tiež konštatoval, že zodpovednosť za daný správny delikt je zodpovednosťou objektívnou, za ktorú zodpovedá žalobca bez ohľadu na svoje zavinenie. Sám vo svojom vyjadrení adresovanom správnemu orgánu 11. júla 2014 uvádza aké opatrenia prijal na odstránenie vytýkaných nedostatkov ohľadne prihlasovania zamestnancov do Sociálnej poisťovne. Rovnako, čo sa týka výšky uloženej sankcie, sankcia bola uložená na spodnej hranici sadzby vo výške 2 000 eur, t. j. v medziach zákona, pričom postup oboch správnych orgánov, ako aj ich rozhodnutia sú súladné so zákonom, resp. s jednotlivými ustanoveniami zákona tak, ako sú vyšpecifikované v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Podnikajúca fyzická osoba je za správny delikt objektívne zodpovedná, pričom súčasná právna úprava takmer vôbec neumožňuje zbaviť sa čo i len čiastočne zodpovednosti zaň, prevažne neupravuje všeobecné liberačné dôvody. Z tohto vyplýva záver, že fyzická osoba - podnikateľ je zodpovedný výlučne za spôsobený protiprávny stav bez ohľadu na jeho zavinenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k zamietnutiu žaloby postupom
ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol pri aplikácii § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a contrario. Žalobca nebol úspešný účastníkom konania a preto ani nemá právo na náhradu trov konania. II. Odvolanie žalobcu Žalobca podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. novembra 2015, č. k. 21S 97/2015-60 odvolanie (ďalej len „podané odvolanie“ a „odvolanie žalobcu“), v ktorom sa domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vráti mu vec na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s konštatovaním krajského súdu, že žalobca v správnom konaní nepreukázal, že došlo k zámene jednotlivých zamestnankýň.
žalobcu čestné vyhlásenie F. H. bolo predložené až spolu so žalobou z tohto dôvodu, že žalobca mal za to, že správnym orgánom zaslal všetky listinné dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia. Nie je pravdou ani to, že žalobca poukázal na chybne vyplnenú dochádzku až v odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu. Ďalej žalobca uviedol, že výpoveď P. X. nebolo možné zabezpečiť v správnom konaní z dôvodu jej dlhodobého pobytu v zahraničí. Žalobca poukázal aj na komunikáciu s externou spoločnosťou, ktorá pre žalobcu ako zamestnávateľa zabezpečoval prihlasovanie zamestnancov do systému Sociálnej poisťovne, pričom zdôraznil, že si vždy plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona. Následne žalobca v podanom odvolaní poukázal na § 32 Správneho poriadku a § 250i ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku a vychádzajúc aj z ich znenia skonštatoval, že žalovaný správny orgán ako aj krajský súd bez zdôvodnenia a popretia tvrdení žalobcu dospeli k záveru, že žalobca sa dopustil nelegálneho zamestnávania. Tak krajský súd ako aj žalovaný správny orgán
žalobcu neskúmali predložené listinné dôkazy ani dôvodnosť tvrdení a námietky žalobcu. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu K podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril. IV. Právny názor odvolacieho súdu V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom
2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk) po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,
procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Odvolací súd primárne v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Je nutné zdôrazniť, že
ustálenej súdnej judikatúry nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z
3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná
zákona č. 82/2005 Z. z., a v čase vykonávanej kontroly zo strany prvoinštančného správneho orgánu, a to konkrétne
osobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť do Sociálnej poisťovne
osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o sociálnom poistení. To znamená, že v čase rozhodovania prvoinštančného správneho orgánu (
odvolacieho súdu bezpochyby preukázaná dokazovaním v priebehu tohto administratívneho konania.
2 zákona č. 82/2005 Z. z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať
2 a ods. 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať
3.
2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2017 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer
osobitného predpisu a nesplnila povinnosť
osobitného predpisu.
2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2018 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer
osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.
82/2005 Z. z. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania
2 písm. b/ účinného do 31. decembra 2017 právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, sa na účely vedenia centrálneho verejne prístupného zoznamu fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, a na účely preukázania splnenia podmienok
osobitných predpisov na základe ich písomnej žiadosti podanej Národnému inšpektorátu práce nepovažuje za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania uplynutím 15 dní odo dňa doručenia tejto žiadosti, ak táto právnická osoba alebo táto fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, ktoré využívali závislú prácu fyzickej osoby, prihlásili túto fyzickú osobu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.
článku 49 Ústavy Slovenskej republiky, len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iná ujma na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
článku 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, ktorá je ustanovená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky sa vzťahuje na všetky delikty verejného práva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie povinností vo vzťahu k záujmom chránených správnym právom. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon výslovne neustanovuje, keďže povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež je potrebné poukázať aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2010, sp. zn. III. ÚS 120/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny záver, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu
Ústavy Slovenskej republiky a
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie
relevantnej právnej normy. Ak došlo k zmene právnej úpravy, všeobecný súd musí na túto skutočnosť reagovať a jeho reakcia musí nájsť odraz v odôvodnení rozhodnutia. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 13. júna 2008, sp. zn. 2As 9/2008. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca si
registračného listu fyzickej osoby splnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni vo vzťahu k zamestnankyni P. X. elektronicky
článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
článku 7 ods. 2 a ods. 5 a zákonom. Z uvedeného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že sudca je pri rozhodovaní viazaný zákonom, teda bezpochyby aj ústavným zákonom. Z toho možno odvodiť jasný imperatív,
ktorého súd nikdy nesmie vedome rozhodnúť spôsobom, ktorý by sám považoval za protiústavný. Aby k tomu nedošlo, je daná súdom povinnosť ústavne konformným výkladom aplikovať všetky právne predpisy, ako aj možnosť podať návrh na zrušenie zákona, resp. návrh na začatie konania na základe článku 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže bolo preukázané, že zistený skutkový stav - skutkovú podstatu porušenia povinnosti, ktorá bola zistená už aktuálne, t. j. v čase rozhodovania odvolacieho súdu, nie je možné podradiť pod aktuálne znenie § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. od 01. januára 2018, nakoľko bolo preukázané, že žalobca zamestnankyňu P. X. do Sociálnej poisťovne prihlásil už v deň začatia výkonu práce (v neskoršom čase ako bol jej nástup do práce), tak v čase rozhodovania odvolacieho súdu nie je možné konštatovať uvedené porušenie zákona č. 82/2005 Z. z. spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu. Princíp možného retroaktívneho pôsobenia zákona v prospech páchateľa je pre účely trestného konania zakotvený na ústavnej úrovni v Ústave Slovenskej republiky a taktiež v článku 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a na úrovni medzinárodného práva v článku 15 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Listina výslovne hovorí iba o trestných činoch, rovnako ako znenie Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
ustálenej judikatúry ako aj
prevažujúcich doktrinálnych názorov, možno však aplikovať zásady trestného práva i pre účely správneho trestania. Je zrejmé, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestanie za trestné činy, a v tomto zmysle je potrebné vykladať rovnako aj všetky záruky, ktoré sa
vnútroštátneho práva poskytujú obvinenému z trestného činu. Aj keď je jasné, že s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, je potrebné dodať, že pokiaľ by bolo uvedené ustanovenie chápané ako absolútne, dostalo by sa do zjavného rozporu s hmotnoprávnou úpravou podmienok zodpovednosti za správne delikty, ktoré má oporu vo vyššie uvedenej ústavnoprávnej úprave a medzinárodných záväzkoch. Odvolací súd má za to, že má povinnosť prihliadnuť pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nielen k hmotnoprávnej úprave deliktuálnej zodpovednosti, ktorá platila v dobe rozhodovania správneho orgánu ale aj k úprave platnej a účinnej v dobe rozhodovania odvolacieho súdu, ak je to pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšie. Z vyššie popísaných skutočností vyplýva, že novelizované znenie zákona č. 82/2005 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2018 je pre žalobcu priaznivejšie. Vzhľadom k tomu bolo namieste, aby odvolací súd priamo aplikoval ústavnú normu článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok Krajského súdu v Žiline z 18. novembra 2015, č. k. 21S 97/2015-60 zmenil
3 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a § 492ods. 2 Správneho súdneho poriadku tak, že rozhodnutie žalovaného z
1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, s § 224 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Žalobca mal v konaní úspech, nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania si uplatnil (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobcovi patrí náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu (č.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.