Obsah (8)

§ 63§ 395§ 470§ 236§ 238§ 153§ 237§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/133/2017 Identifikačné číslo spisu: 2714205062 Dátum vydania rozhodnutia: 23.05.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

okolností každého jednotlivého prípadu. Sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a rozsahu jeho prípravy na budúce povolanie a ďalších okolností. Výživné pre dieťa nemá slúžiť len na uspokojovanie všetkých jeho najzákladnejších hmotných potrieb, ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa. Za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že maloleté deti B. a W. majú bežné potreby, primerané deťom, ktoré navštevujú 3. ročník ZŠ, pričom súd zohľadnil aj ich zdravotné problémy a výdavky na výživové doplnky. Pri určení výživného vo výške 170 € súd správne vychádzal z odôvodnených potrieb maloletých detí, ako aj z možnosti detí podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov. Obe deti navštevujú popri škole krúžky, ktoré súd tiež zohľadnil spolu s nákladmi matky. Nakoľko odporca si nesplnil svoju povinnosť, a teda nepreukázal svoje príjmy z podnikateľskej činnosti, súd prvej inštancie správne vychádzal z domnienky, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima (3 961,80 €). V odvolaní špecifikoval svoje výdavky vo výške 1 707,24 €, ktoré sú v zjavnom rozpore s vykázanými príjmami. Argumentáciu o finančnej výpomoci od rodičov odporca nepreukázal, teda odvolací súd mal za to, že pokiaľ má odporca na svoje výdavky 1 700 €, je v jeho schopnostiach a možnostiach platiť výživné vo výške spolu na dve deti 440 €. Odvolací súd sa však nestotožnil ani s odvolacími námietkami navrhovateľky.

jeho názoru je však potrebné rozlišovať, či ide o príjem z reálnych podkladov, resp. príjem určený spôsobom zvoleným súdom prvej inštancie (fiktívny príjem). Maloleté dcéry účastníkov sú vo veku deviatich rokov a je predpoklad, že výživné na nich sa bude zvyšovať v závislosti od ich potrieb a vývoja životných nákladov. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku podrobne uviedol, ktoré výdavky maloletých dcér pri rozhodovaní o výživnom zohľadnil, pričom sa vysporiadal zároveň s tým, z akého dôvodu nebolo možné návrhu matky vyhovieť v časti ňou požadovaného výživného 400 € na každé dieťa (navrhovateľkou vyčíslené neprimerane vysoké náklady na deti). Za dôvodné však odvolací súd považoval námietky oboch účastníkov týkajúcich sa rozsahu úpravy styku otca s maloletými deťmi a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti úpravy styku otca s maloletými dcérami je nedostatočne odôvodnený, čomu ale predchádzalo aj nedostatočne vykonané dokazovanie, preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a v závislom výroku o trovách konania s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil v zrušenej časti na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí (ďalej len „dovolateľka“), jeho prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Namietala nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia s poukazom na § 157 ods. 2 O.s.p. Poukázala na skutočnosť, že súd pri určení výšky výživného na maloleté deti postupoval

§ 63ods.

1 zákona o rodine (20 násobku životného minima), avšak

nej použitie tejto domnienky vylučuje modifikáciu výpočtu príjmu odporcu ktorýmkoľvek smerom. Výška príjmu odporcu je daná zákonom, preto ďalšie úvahy súdu prvej inštancie o tejto otázke mali byť vylúčené. Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že životná úroveň rodiča je stanovená jeho výdajmi je absolútne nesprávne, pretože výška výdavkov je v prípade aplikácie § 63 ods. 1 zákona o rodine nepodstatná. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie určil výšku výživného na maloleté deti, a to v sume 170 € na každé dieťa a na tvorbu úspor v sume 50 € na každé dieťa. Napriek tomu, že majetkové pomery a životný štýl odporcu preukazujú vyšší príjem, ako deklaroval v konaní, súd napriek aplikácii nevyvrátiteľnej domnienky

§ 63ods.

1 zákona o rodine určil výživné, ktoré v percentuálnom vyjadrení predstavuje 8,58% z príjmu

§ 63ods.

1 zákona o rodine, t.j. sumy 3 961,80 €. Namietala tiež, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neuviedol, akými úvahami sa riadil pri určení konkrétnej výšky výživného na maloleté deti, iba sa obmedzil na strohé konštatovanie, že takto určená výška výživného zodpovedá ako možnostiam a schopnostiam povinného, tak aj odôvodneným potrebám oprávnených maloletých detí s prihliadnutím na ich vek, zdravotný stav, osobné potreby, náklady so školskou dochádzkou a záujmovými krúžkami. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že je potrebné rozlišovať, či ide o príjem určený z reálnych podkladov, resp. príjem určený spôsobom zvoleným súdom prvej inštancie (fiktívny príjem), ďalej však túto svoju úvahu nerozvinul a fakticky prebral právne závery súdu prvej inštancie keď uzatvoril, že sa súd prvej inštancie vysporiadal s určením výživného pre maloleté deti správne.

jej názoru ide o vady rozhodnutia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie jej práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čoho dôsledkom je vada rozsudku v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúca prípustnosť dovolania.

1. Otec maloletých detí vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu je zrejmé a zrozumiteľné a z toho dôvodu nesúhlasí s prípustnosťou dovolania. Matka namieta najmä nedostatočné odôvodnenie určenia výživného. Súd prvej inštancie správne postupoval v zistení skutočných potrieb detí, keď z vlastnej činnosti pozná bežné náklady maloletých detí a náklady na mimoškolskú aktivitu. Matka sa súdu snažila prezentovať životný štandard, ktorý nikdy počas manželstva nemala, inak by nepotrebovali rôzne pôžičky a leasingy. Odvolací súd potvrdil správnosť určenia výživného, ako aj odôvodnenie k jeho výpočtu. Nikdy nedosahoval príjem uvádzaný navrhovateľkou. Už si zabezpečil všetky doklady, ktorými vie preukázať, že v Českej republike nemal žiadne aktivity a zároveň ukončil aj živnosť v ČR.
2. Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.
3. Na konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ktoré sa od
4. júla 2016 prejednávajú a rozhodujú

Civilného mimosporového poriadku, zákona č. 161/2015 Z.z., (ďalej len „CMP“), sa v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 CMP použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 7.

prechodného ustanovenia § 395 ods. 1 CMP, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 395ods.

2 CMP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
2. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané
3. júna 2016, teda pred
4. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení do
5. júna 2016 (ďalej aj O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle citovaného prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania posudzoval

§ 236, § 237 ods.

1 a § 238 O.s.p. 11. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 12.

právneho stavu účinného do

1. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
2. Podmienky prípustnosti dovolania boli upravené v ustanoveniach § 237 ods. 1, § 238 a § 239 O.s.p. V ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. boli stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravovalo dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. boli uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerovali proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
3. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. bolo dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p.

§ 238ods.

4 O.s.p. dovolanie nebolo prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Dovolanie nebolo tiež prípustné proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o návrhu o návrat neoprávnene premiestneného alebo zadržiavaného dieťaťa

medzinárodnej zmluvy.

1. Keďže v prejednávanej veci sa nejedná o žiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, nakoľko dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť.
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nebolo prípustné

§ 237ods.

1 O.s.p.

tohto ustanovenia bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

1. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
2. Dovolateľka tvrdí, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia videla v porušení jej práv v zmysle čl. 46 ods. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. (riadne odôvodnenie rozhodnutia).
3. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSP rozumel procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení [v zmysle § 18 OSP mali strany sporu rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - pozri napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 OSP), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 OSP), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 OSP), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 OSP), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 OSP)].
4. K námietke dovolateľky o porušení jej práv v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. (práva na riadne odôvodenie rozhodnutia) dovolací súd uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces (i právo na súdnu ochranu) je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
5. Pokiaľ dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
6. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016,

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 OSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

1. Pokiaľ dovolateľka polemizuje s právnymi závermi súdov nižších stupňov, dovolací súd poznamenáva, že nesprávne právne posúdenie veci bol síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho bolo možné uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ OSP), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo/170/2014). Nešlo totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 OSP, ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 OSP ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
2. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., ani z ustanovenia § 238 O.s.p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd preto dovolanie navrhovateľky

§ 447písm.

c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.