súdu bolo potrebné sa zaoberať aj skutočnosťou, že žalovaný od nájomnej zmluvy odstúpil (3. augusta 2006) a podal žalobu na zaplatenie nájomného voči žalobcovi. Žalobca ako nájomca neplnil svoje záväzky z dôvodu, že mal vyčerpané finančné prostriedky a to z dôvodu, že projekt výstavby stál z dôvodu na strane žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že samotná súdna i akademická prax nie je jednotná ohľadne určenia momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
Z. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú poukazujúc na to, že o bezdôvodnom obohatení sa žalobca dozvedel vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Bratislave dňa
ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaný v konaní uplatnil postup, ktorý mu síce zákon umožňuje, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je vzhľadom na vyššie uvedené nemožný, resp. nežiaduci. V danom prípade je teda konanie žalovaného v rozpore nielen s dobrými mravmi ale aj so zásadou poctivého obchodného styku, a preto sa ním tvrdeného a uplatneného práva nemohol v súdnom konaní úspešne domáhať. 4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“). Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že v konaní bola zo strany žalovaného kvalifikovane uplatnená námietka premlčania, ktorá bola odôvodnená nie len uplynutím subjektívnej premlčacej doby ale aj uplynutím objektívnej premlčacej doby. Súdy sa však v konaní na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní nezaoberali márnym uplynutím objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie správne uviedol, že právny vzťah v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia sa nemá posudzovať len
noriem Občianskeho zákonníka, ale majú sa v časti premlčania aplikovať normy Obchodného zákonníka, avšak neaplikoval v danej veci § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, čím práve došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 214/04 a II. ÚS 92/06-39 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
názoru žalobcu nedošlo k omylu pri aplikácii práva. Mal za to, že súd prvej inštancie aj odvolací súd vo veci postupovali ústavne súladným spôsobom, keď pri aplikácii ust. § 394 ods. 2 ObZ zohľadnili všetky skutkové okolnosti konkrétnej právnej veci nasvedčujúce tomu. že „konanie žalovaného je v tomto smere v rozpore s dobrými mravmi, ako aj so zásadami poctivého obchodného styku“ a preto aj
záverov odvolacieho súdu takéto konanie nepožíva právnu ochranu. V danom prípade nebol naplnený dovolací dôvod
1 C. s. p. nakoľko zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu vecí ani v dôsledku omylu súdu pri aplikácii práva, ani k vyvodeniu nesprávnych právnych záverov. Žalovaným vznesenou námietkou premlčania a v tej súvislosti aj plynutím lehôt
ust. § 394 ods. 2 ObZ sa v odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný a aj odvolací súd dôsledne zaoberal, pričom túto právnu otázku, vzhľadom na konkrétny skutkový stav veci, a v tej súvislosti konštatovaný rozpor s dobrými mravmi a ako aj so zásadami poctivého obchodného styku, riadne vyhodnotil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd do volací (§35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) dovolateľom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) zastúpeného
2 písm. b/ C. s. p„ bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je opodstatnené. Z obsahu dovolania žalovaného je zrejmé, že prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. V zmysle ustanovenia § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p. Otázka posúdenia či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017). O tom, či je daná prípustnosť dovolania
p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležité doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Súčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovoláte!' na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesné neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C. s. p., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (uznesenie najvyššieho súdu zo 6. marca 2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017). Zároveň bol prijatý záver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (uznesenie najvyššieho súdu zo 6. marca 2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie najvyššieho súdu z
jeho názoru dopustili súdy nižšej inštancie a zároveň tvrdil a poukazoval na odchýlenie sa odvolacieho súdu od konštantnej judikatúry a tiež primeraným spôsobom konkretizoval v akej otázke a vo vzťahu konkrétne ku ktorému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa odvolací súd
názoru žalovaného odklonil od ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu. Táto časť dovolania obsahuje aj vysvetlenie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ako mala byť právna otázka správne posúdená. Dôvod prípustnosti dovolania
1 písm. a/ C. s. p. sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu v tom smere, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach. Za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu“ možno považovať predovšetkým rozhodnutia alebo stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty „R“) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom, alebo dokonca tieto názory akceptovali, myšlienkovo na ne nadviazali a rozviedli alebo z nich vychádzali, (bližšie pozri uznesenie najvyššieho súdu zo 6. marca 2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017).
názoru dovolateľa sa odvolací súd pri právnom posudzovaní veci odklonil (okrem iných aj) od rozsudku najvyššieho súdu z 23. októbra 2001, sp. zn. MObdoV/2/2000 (ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 34/2002).
tohto rozhodnutia „ Právo na vrátenie plnenia uskutočneného
neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe
Obchodného zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď ku plneniu došlo.“ Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu (§ 451 ods. 2 OZ) v obchodnoprávnom vzťahu začína v zmysle ust. § 394 ods. 2 ObZ plynúť premlčacia doba odo dňa, keď k plneniu došlo a toto právo sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe (§ 397 ObZ). Pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania odvolací súd a súd prvej inštancie zhodne ustálili začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
ust. § 398 ObZ od okamihu, kedy sa žalobca o bezdôvodnom obohatení dozvedel, a to vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Bratislave dňa
1 C. s .p. Žalovaný v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci v tom smere, že odvolací súd pri posudzovaní premlčania nároku žalobcu neaplikoval ustanovenie § 394 ods. 2 Ob2, a zároveň sa nestotožnil s posúdením vznesenia námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V predloženej veci sa žalobca domáhal žalobou podanou
2 OZ v spojení s § 41 OZ. Tento záver Okresného súdu Bratislava II bol následne potvrdený aj Krajským súdom v Bratislave v rozsudku z 20. mája 2014, sp. zn. 14Co/352/2012.
Z, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (ods. 1). Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť
týchto ustanovení, riešia sa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani
týchto predpisov, posúdia sa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
zásad, na ktorých spočíva tento zákon. (ods. 2).
2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Z, pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného
neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.
Z, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Žalobca v konaní žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy spolu s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo na základe plnenia z nájomnej zmluvy, ktorú súd v inom konaní posúdil ako absolútne neplatnú z dôvodu nemožnosti plnenia (§37 ods. 2 OZ). Začiatok plynutia premlčacej doby v prípade práva na vrátenie plnenia uskutočneného z neplatnej zmluvy je upravený v ust. § 394 ods. 2 ObZ a momentom určujúcim začiatok jej plynutia je uskutočnenie plnenia z takejto zmluvy; ide teda o objektívne určený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnej skutočnosti, ktorej existencia je nezávislá od vedomia oprávnenej osoby o neplatnosti zmluvy. Vedomosť oprávnenej osoby o neplatnosti zmluvy preto nemá na začiatok plynutia premlčacej doby
Z žiaden vplyv. Keďže v danom prípade ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu, u ktorého sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje ustanovením § 394 ods. 2 ObZ, odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie aplikáciou ust. § 398 ObZ upravujúceho plynutie premlčania práva na náhradu škody vec nesprávne právne posúdili, pričom sa možnosťou premlčania uplatneného práva z pohľadu ustanovenia § 394 ods. 2 ObZ vôbec nezaoberali, je dovolanie žalovaného opodstatnené. Nad rámec vyššie uvedeného považuje dovolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k postupu súdov nižšej inštancie v prípade posúdenia vznesenia námietky premlčania žalovaného ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Vznesenie námietky premlčania v zásade predstavuje výkon práva v súlade so zákonom, pretože inštitút premlčania je zákonným inštitútom, ktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je aplikovateľný voči ktorémukoľvek právu podliehajúcemu premlčaniu. Nie je však vylúčené, aby aj taký výkon práva, ktorý je v súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto nepožíval právnu ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/507/2014). Postup súdu
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu tzv. šikanózny výkon práva (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/41/2012). V prípade odopretia práva vzniesť námietku premlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla, že okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec dobrých mravov natoľko intenzívne, že tento zásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania je tak možné len vo výnimočných, ojedinelých prípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi hodnotami v spoločnosti. Výnimočnosť aplikácie korektívu dobrých mravov vo vzťahu k námietke premlčania sa preto musí zákonite premietnuť aj do postupu súdu a rovnako tak aj do odôvodňovania jeho rozhodnutia. Vo všeobecnosti, pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, konajúci súd prednostne posudzuje jej dôvodnosť vzhľadom k tomu, že (v prípade ustálenia jej dôvodnosti) takýto postup vedie k rýchlemu a efektívnemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov a je ním naplnený princíp hospodárnosti konania, ako jeden z ústavnoprávnych princípov riadneho fungovania justície. Dovolací súd je toho názoru, že pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, súd je povinný vysporiadať sa najskôr s dôvodnosťou tejto námietky, a iba vtedy ak dospeje k záveru, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je možné pristúpiť k posúdeniu jej rozporu s dobrými mravmi. Samotný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi spočívajúci vo vznesení námietky premlčania nie je síce daný jej dôvodnosťou, avšak
názoru dovolacieho súdu by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti konania a v zásade aj nadbytočným, ak by súd aj napriek tomu, že námietku premlčania považuje za nedôvodnú, (resp. predtým, než by ustálil jej dôvodnosť) preskúmaval súlad vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi. Ako už bolo naznačené vyššie, výnimočnosti aplikácie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania by malo zodpovedať aj odôvodnenie rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaný v konaní uplatnil postup, ktorý mu síce zákon umožňuje, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je vzhľadom na vyššie uvedené nemožný, resp. nežiaduci. V danom prípade je teda konanie žalovaného v rozpore nielen s dobrými mravmi ale aj so zásadou poctivého obchodného styku, a preto sa ním tvrdeného a uplatneného práva nemohol v súdnom konaní úspešne domáhať. " Dovolací súd zistil, že odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné vyvodiť z akého dôvodu, s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti tohto prípadu, považoval vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného za rozporné s dobrými mravmi. Rozsudok odvolacieho súdu a rovnako aj rozsudok súdu prvej inštancie je v tomto smere arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený. Vzhľadom na prípustnosť a dôvodnosť podaného dovolania dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Pretože dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu sa vzťahujú aj na rozsudok súdu prvej inštancie a nápravu nie je možné dosiahnuť iba zrušením rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). Úlohou súdov v ďalšom konaní bude postupovať spôsobom naznačeným v tomto uznesení. Pokiaľ súdy dospejú k záveru, že nárok žalobcu bol na súde uplatnený po uplynutí premlčacej doby, avšak námietku premlčania posúdia ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, svoje rozhodnutia riadne a presvedčivo odôvodnia. V ďalšom konaní sú súd prvej inštancie a odvolací súd viazaní právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 C. s. p.). O trovách pôvodného konania a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 C. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.