← Slovensko

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžh/3/2016 Identifikačné číslo spisu: 1015200194 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa

  1. novembra 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa
  2. októbra 2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa
  3. októbra 2015 p o t v r d z u j e . Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 89,50 €, na účet právneho zástupcu žalobcu, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave (ďalej „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa
  4. októbra 2015 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie Rady žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa
  5. novembra 2014 (ďalej „druhostupňové rozhodnutie“), ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 2013/DZ/2/1/021 zo dňa
  6. augusta 2013 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že z administratívneho spisu zistil, že prvostupňovým rozhodnutím žalovaného v spojení s druhostupňovým rozhodnutím Rady žalovaného bol žalobca uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu v podobe zneužitia dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej „zákon“ alebo „zákon č. 136/2001 Z. z.“). Za spáchanie tohto správneho deliktu uložil žalovaný žalobcovi pokutu vo výške 10.253.662 €. Žalovaný svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v sledovanom období od
  7. januára 2005 do
  8. decembra 2010 žalobca, ako podnikateľ pôsobiaci na celom území Slovenskej republiky s dominantným postavením a/ na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a b/ na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre motorové rušne, svojím správaním, spočívajúcim jednak v obmedzovaní predaja a prenájmu elektrických rušňov súkromným železničným dopravcom pôsobiacim v SR (ďalej „SŽD“) a jednak v obmedzovaní doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD, vylučoval konkurenciu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR, čím znížil intenzitu súťaže na tomto trhu a tým v konečnom dôsledku ovplyvnil samotnú štruktúru tohto trhu. Podľa žalovaného, uvedené konanie žalobcu ovplyvňovalo obchod medzi členskými štátmi, pretože sa týkalo veľkoobchodných, resp. dodávateľských služieb dominanta vzťahujúcich sa k celému územiu SR tvoriacemu podstatnú časť vnútorného trhu. Žalobca v zákonnej lehote napadol druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie (ďalej spolu „rozhodnutia žalovaného“) správnou žalobou podľa druhej hlavy, piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „OSP“). Žalobca považoval rozhodnutia žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ až d/ OSP. Preto sa žalobca v žalobe domáhal, aby krajský súd rozhodnutia žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca sa v žalobe postupne zaoberal najmä jednotlivými relevantnými trhmi, ako ich vymedzil žalovaný v rozhodnutiach žalovaného, nedostatkami zistenia skutkového stavu zo strany žalovaného a uloženej pokute. Vo vzťahu k záveru žalovaného, uvedenému v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorého mal žalobca v sledovanom období rokov 2005 až 2010 zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, namietal žalobca najmä nasledovné: Žalobca namietol, že v sledovanom období vôbec nemal dominantné postavenie na uvedenom trhu. Zároveň namietol (ne)správnosť vymedzenia tohto relevantného trhu zo strany žalovaného. Podľa žalobcu mal žalovaný tento relevantný trh vymedziť z tovarového hľadiska ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR a z priestorového hľadiska ho mal žalovaný vymedziť nielen územím SR, ale minimálne aj územím ČR, Maďarska, Poľska a Rakúska. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že aj keby mal v sledovanom období na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR dominantné postavenie, neboli splnené nasledovné kumulatívne predpoklady potrebné na vyslovenie záveru o zneužití dominantného postavenia: a/nebolo preukázané, že SŽD žiadali žalobcu o predaj/prenájom elektrických rušňov, b/ nebolo preukázané, že SŽD žiadali o predaj/prenájom konkrétnych radov elektrických rušňov v konkrétnom čase, c/ nebolo preukázané, že v čase, kedy SŽD prípadne žiadali žalobcu o predaj/prenájom určitých radov elektrických rušňov objektívne neexistovala pre SŽD iná alternatíva, ako za porovnateľných podmienok nadobudnúť požadované elektrické rušne od iného subjektu, d/ nebolo preukázané, že v čase, kedy SŽD prípadne žiadali žalobcu o predaj/prenájom určitých radov elektrických rušňov, žalobca skutočne disponoval prebytočnými kapacitami týchto radov elektrických rušňov a e/ taktiež nebolo preukázané, že by napriek skutočnostiam uvedeným v písmenách a/ až d/ žalobca odmietol SŽD žiadané rady elektrických rušňov predať/prenajať bez objektívneho dôvodu. Žalobca ďalej v žalobe namietal voči tomu, ako sa žalovaný v rozhodnutiach žalovaného vysporiadal s vyhláseniami nasledovných dopravcov: Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. (ďalej „ZSSK“), ČD Cargo, a.s. (ďalej „ČD Cargo“), Advanced World Transport, a.s. (ďalej “AWT”) a České dráhy, a.s. (ďalej “České dráhy”), ktoré boli predložené v konaní. Konkrétne namietal voči záverom Rady žalovaného, v zmysle ktorých táto považovala uvedené vyhlásenia za nespôsobilé naplniť znaky čestných vyhlásení podľa § 39 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej „Správny poriadok“). Podľa žalobcu uvedené vyhlásenia dopravcov nie sú čestnými vyhláseniami v zmysle Správneho poriadku, ale ide o vyjadrenia právnických osôb podľa § 32 ods. 3 Správneho poriadku. V súvislosti s týmito vyhláseniami žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným. Vo vzťahu k záveru žalovaného, uvedenému v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorého mal žalobca v sledovanom období rokov 2005 až 2010 zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, namietal žalobca najmä nasledovné: Žalobca namietol, že v sledovanom období vôbec nemal dominantné postavenie na uvedenom trhu. Zároveň vytýkal žalovanému, že tento mal pri posudzovaní možností tankovania paliva do motorových rušňov SŽD z tovarového hľadiska zamerať svoju pozornosť aj na tankovanie motorových rušňov poskytované v rámci poskytovania služieb rušňového hospodárstva a z priestorového hľadiska mal žalovaný vymedziť relevantný trh nielen územím SR, ale mal do neho zahrnúť aj pohraničné územia susediacich štátov - ČR, Maďarska, Poľska a Rakúska. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že aj keby mal v sledovanom období rokov 2005 až 2010 na relevantnom trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne dominantné postavenie, neboli splnené nasledovné kumulatívne predpoklady potrebné na vyslovenie záveru o zneužití dominantného postavenia: a/ nebolo preukázané, že by SŽD žiadali žalobcu o čerpanie PHM na jeho čerpacích staniciach a taktiež, b/ nebolo preukázané, že by v čase prípadných žiadostí SŽD o čerpanie paliva na čerpacích staniciach žalobcu objektívne neexistovala pre SŽD žiadna iná alternatíva ako za porovnateľných podmienok načerpať palivo do ich motorových rušňov. Žalobca v žalobe uviedol, že SŽD mali možnosť čerpať palivo do motorových rušňov jednak v SR a jednak aj v pohraničí susedných štátov, a to na čerpacích zariadeniach AVK vo vlastníctve ZSSK nachádzajúcich sa v SR, čerpacích zariadeniach na vlečkách, čerpacích zariadeniach vo vlastníctve Železníc Slovenskej republiky (ďalej „ŽSR“) nachádzajúcich sa v SR, čerpacích zariadeniach nachádzajúcich sa v pohraničných oblastiach susediacich štátov (Maďarska, Rakúska, Poľska a ČR), na vlastných čerpacích zariadeniach AVK (odkúpených od spoločnosti PETRO Card) a na zakonzervovaných čerpacích staniciach žalobcu (od neho odkúpených, alebo prenajatých; c/ nebolo preukázané, že by v čase, kedy SŽD žalobcu prípadne žiadali o čerpanie paliva do ich motorových rušňov, žalobca bol skutočne schopný umožniť čerpanie paliva vzhľadom na kapacitné možnosti konkrétnych čerpacích staníc, d/ taktiež nebolo preukázané, že by napriek skutočnostiam uvedeným v písmenách a/ až c/ (ak by boli preukázané) žalobca odmietol SŽD poskytnúť službu čerpania paliva do ich motorových rušňov na jeho čerpacích staniciach bez ospravedlniteľného dôvodu. Žalobca v žalobe namietol aj záver žalovaného, uvedený v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorého relevantným trhom, na ktorom sa prejavili dopady zneužívania dominantného postavenia žalobcom, je trh železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR. Podľa žalobcu mal byt' tento relevantný trh vymedzený z tovarového hľadiska ako trh železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou priamych ucelených vlakov. Žalobca ďalej v žalobe rozporoval aj záver žalovaného o tom, že na relevantnom trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR mal žalobca v sledovanom období 2005-2010 dominantné postavenie. K tomu žalobca uviedol, že neboli naplnené kumulatívne predpoklady dominancie na tomto trhu, a síce - a/ že podnikateľ nie je vystavený podstatnej súťaži a súčasne b/ že podnikateľ sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môže správať nezávisle. Žalobca v žalobe namietal aj to že mu v správnom konaní nebolo preukázané, že by zvyšoval ceny nad konkurencieschopnú úroveň, že by obmedzoval ponuku služieb pre odberateľov (konečných zákazníkov), či zanedbával kvalitu služieb. Podľa žalobcu sa žalovaný ďalej nedostatočne vyrovnal s otázkou bariér vstupu na uvedený relevantný trh, ktoré podľa názoru žalobcu neboli vysoké, respektíve neexistovali. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný v správnom konaní nesprávne zohľadnil informácie poskytnuté konkurentmi žalobcu vzhľadom na ich možnú zaujatosť, ako aj to, že žalovaný využil údaje z konania o koncentráciách, pričom ale tieto údaje neboli podľa žalobcu relevantné vo vzťahu k preukazovaniu skutočností rozhodných pre toto konanie. Žalobca rovnako v žalobe namietol aj voči spôsobu, akým sa žalovaný vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa slobodnej voľby podnikateľa disponovať so svojim majetkom a výberu obchodných partnerov. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že žalovaný sa v priebehu správneho konania dopustil zásadných pochybení pri zisťovaní skutkového stavu. Žalobou ďalej žalobca rozporoval výšku uloženej pokuty a vymedzenie podmienok, za ktorých môže byť pokuta uložená. Žalobca predovšetkým namietal, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca zneužíval svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a relevantnom trhu doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD pôsobiacich v SR počas celého sledovaného obdobia rokov 2005 až
  9. V súvislosti s tým žalobca namietol žalovaným stanovené časové vymedzenie porušenia zákona na obdobie 6 rokov (2005-2010) a v spojitosti s tým zároveň namietol aj prenásobenie pokuty koeficientom 6, ktorý použil žalovaný v rozhodnutiach žalovaného. V súvislosti s uloženou pokutou žalobca namietal, že žalovaný na ťarchu žalobcu nesprávnym spôsobom uplatnil koncept „single and continuous infringement“. Žalobca uviedol, že na to, aby bolo možné na určité dlhšiu dobu pokračujúce konanie, skladajúce sa z jednotlivých čiastkových konaní, uplatniť koncept „single and continuous infringement“, musí každé čiastkové konanie samo o sebe predstavovať porušenie zákona. Na podporu svojich tvrdení uviedol interpretáciu tohto konceptu vo viacerých rozhodnutiach súdov. Žalovaný v žalobe rozporoval aj vymedzenie relevantného obratu pre určenie pokuty, pričom žiadal, aby sa do relevantného obratu nazapočítavala tá časť obratu, ktorá sa viaže na iné typy ucelených vlakov, než ako na priame ucelené vlaky. Vo vzťahu k výpočtu pokuty zo strany žalovaného žalobca v žalobe namietol aj to, že žalovaný v prvostupňovom správnom konaní nezisťoval relevantný obrat žalobcu za účtovné obdobie roku 2012, hoci práve toto uzavreté účtovné obdobie predchádzalo dňu vydania prvostupňového rozhodnutia (
  10. augusta 2013). Rovnakého pochybenia sa podľa žalobcu dopustila aj Rada žalovaného v druhostupňovom správnom konaní, keď nezisťovala relevantný obrat žalobcu za uzavreté účtovné obdobie žalobcu predchádzajúce vydaniu druhostupňového rozhodnutia (
  11. novembra 2014). Z dôvodu tohto pochybenia podľa žalobcu nemohol žalovaný ani konštatovať, že konečná výška pokuty nepresahuje 10 % z relevantného obratu žalobcu za predchádzajúce účtovné obdobie. Vzhľadom na uvedené potom žalobca namietol aj nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného, a to z dôvodu absencie vykonaného dokazovania. Žalobca v žalobe namietol aj spôsob, akým žalovaný zvýšil základnú sumu pokuty. Podľa žalobcu žalovaný pri tomto zvýšení postupoval účelovo a v rozpore s Metodickým pokynom žalovaného o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej „Metodický pokyn“). Vo vzťahu k pokute sa žalobca v žalobe nestotožnil so záverom žalovaného o tom, že novela zákona č. 151/2014 Z. z. neprináša priaznivejšiu úpravu pre žalobcu v oblasti ukladania pokút, následkom čoho táto novela zákona nemala byť na uloženie pokuty aplikovaná. Žalobca s týmto záverom žalovaného nesúhlasil a tvrdil, že práve uvedená novela zákona pre žalobcu prináša priaznivejšiu úpravu, nakoľko táto novela zmenila úpravu objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe považoval námietky žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného za nedôvodné a nepreukazujúce také pochybenia žalovaného, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť rozhodnutí žalovaného alebo postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu. Na úvod vyjadrenia k žalobe žalovaný uviedol, že súd by mal v tomto konaní prihliadať iba na tie argumenty žalobcu, ktoré uviedol priamo v žalobe. Vo vzťahu k ostatným argumentom uvedeným v predchádzajúcich dokumentoch obsiahnutých v administratívnom spise, na ktoré žalobca v žalobe iba neurčitým spôsobom odkazuje, si žalobca podľa názoru žalovaného nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 249 ods. 2 OSP, a preto súd nemá na tieto argumenty prihliadať. Vo vzťahu k relevantnému trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a postaveniu žalobcu na tomto trhu, uviedol žalovaný vo vyjadrení k žalobe nasledovné: Podľa žalovaného, z rozhodnutí žalovaného vyplýva, že pre žalobcu, ako aj pre SŽD je na výkon ich činnosti nevyhnutné disponovať hnacími dráhovými vozidlami (ďalej „HDV“) - rušňami. Rušne môžu byt' elektrické, alebo motorové, avšak pre SŽD, ako aj žalobcu je ekonomicky výhodnejšie využívanie elektrických rušňov, pričom tieto sú na účely tohto správneho konania nezameniteľné s motorovými rušňami. Žalovaný je presvedčený, že v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že žalobca pôsobil na dodávateľskej úrovni voči svojim konkurentom na trhu predaja/prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR. Žalovaný uviedol, že žalobca získal elektrické rušne do vlastníctva v procese liberalizácie železničnej nákladnej dopravy. Rozhodujúcim zdrojom elektrických rušňov pre žalobcu bol rok 2004, kedy došlo k rozdeleniu Železničnej spoločnosti, a.s. a prechodu elektrických rušňov na žalobcu. Žalovaný má za to, že v rozhodnutiach žalovaného dostatočne preukázal, že rušne, ktoré takýmto spôsobom po roku 2004 prešli na žalobcu, boli rozhodujúcimi aktívami na generovanie obratu SŽD, ktorí ale k nim nemali prístup. Rovnako sa žalovaný domnieva, že v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že uvedené rušne, tzv. ,,staré“ elektrické rušne, nemali rovnocennú alternatívu v „nových“ elektrických rušňoch, rušňoch získavaných zo zahraničia, ani v elektrických rušňoch primárne používaných na osobnú železničnú prepravu. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou žalobcu, že nezohľadnil pri sledovaní rozdelenia aktív generujúcich obrat elektrických rušňov, pôvodne vlastnených Železničnou spoločnosťou a.s., skutočnosť, že niektoré elektrické rušne prešli aj na ZSSK, a nielen na žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že z jeho rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že zohľadňoval skutočnosť, že niektoré elektrické rušne, pôvodne vlastnené Železničnou spoločnosťou a.s., prešli aj na ZSSK. Táto skutočnosť, podľa žalovaného, nemala vplyv na jeho závery. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje jednak na vyjadrenie spoločnosti ZSSK (bod 180 prvostupňového rozhodnutia), kde táto uviedla, že tieto elektrické rušne upravovala na svoje potreby, vzhľadom na osobitosti osobnej železničnej prepravy, čím neboli priamo použiteľné pre SŽD pre nákladnú dopravu a jednak na to, že podľa údajov a vyjadrení predložených spoločnosťou ZSSK, táto naviac ani na poskytovanie rušňov SŽD nemala kapacity. Žalovaný je taktiež presvedčený, že vo svojich rozhodnutiach jednoznačne preukázal, že alternatíva využívania nových elektrických rušňov, respektíve ich úpravy nebola reálna a ani relevantná na vytvorenie efektívneho konkurenčného tlaku zo strany SŽD na žalobcu v sledovanom období, a to vzhľadom na problémy spojené so schvaľovaním nových elektrických rušňov. Pokiaľ ide o vyhlásenia spoločností ZSSK, AWT, ČD Cargo, a České dráhy, predložené v správnom konaní žalobcom, žalovaný poukazuje na to, že sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal s argumentmi žalobcu vzťahujúcimi sa k týmto vyhláseniam, a to nielen vzhľadom na ich neprípustnosť z pohľadu inštitútu čestných vyhlásení podľa § 39 Správneho poriadku, ale aj vzhľadom na ich ďalšie vecné a formálne náležitosti. Žalovaný naďalej tvrdí, že predmetné dokumenty sú irelevantné a nespôsobilé vyvrátiť ním zistený skutkový stav. Žalovaný ďalej uviedol, že v rámci vymedzenia tovarového relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR dostatočným a jasným spôsobom zdôvodnil okruh tovarov, ktoré patria na tento relevantný trh, pričom sú z pohľadu užívateľov (SŽD) zhodné, resp. vzájomne zastupiteľné. V rámci tejto analýzy žalovaný jednoznačne preukázal, že služby rušňového hospodárstva a služby predaja/prenájmu elektrických rušňov nie sú zameniteľné, nepatria na jeden trh. SŽD, ktorí sú v tomto prípade užívatelia, nedokážu služby rušňového hospodárstva využiť na vytvorenie konkurenčného tlaku pri poskytovaní služieb na trhu železničnej nákladnej prepravy na rozdiel od elektrických rušňov, ktoré ak získajú do svojej dispozície, vedia na vytvorenie takéhoto súťažného tlaku využiť. Žalovaný má za to, že v rozhodnutiach žalovaného dostatočne preukázal, že subjektom, ktorý rušne schopné prevádzky v SR v rozhodujúcej miere vlastní, je práve žalobca a na trhu nie je prítomný konkurent, ktorý by na žalobcu v oblasti predaja/prenájmu elektrických rušňov vyvíjal konkurenčný tlak, a teda žalobca má dominantné postavenie na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR. Žalovaný taktiež vo svojom vyjadrení konštatoval, že v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že žalobca, v snahe udržať si svoje dominantné postavenie a eliminovať potenciálny konkurenčný tlak SŽD, nepredával a neprenajímal elektrické rušne SŽD, ktorí mu konkurovali na trhu železničnej nákladnej dopravy v SR, hoci spoločnostiam, ktoré mu nekonkurovali, elektrické rušne predával alebo prenajímal Týmto správaním žalobca obmedzil schopnosť SŽD efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, a teda aj ich schopnosť konkurovať žalobcovi na tomto trhu. Ďalej žalovaný tvrdí, že dostatočne preukázal, že žalobca mal vedomosť o záujme SŽD ako svojich reálnych, alebo potenciálnych konkurentov, o poskytovanie služby predaja/prenájmu elektrických rušňov. V tejto súvislosti považuje žalovaný za preukázané svoje závery, z ktorých vyplýva, že žalobca opakovane odmietol prenajať rušne spoločnosti Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. (ďalej „SŽDS“). Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe taktiež vyslovil, že dostatočne preukázal, že žalobca mal dostatočné kapacity na poskytnutie služby predaja/prenájmu elektrických rušňov, ale túto službu odmietol svojím konkurentom poskytnúť ako naplnenie stratégie prijatej riadiacimi orgánmi žalobcu. Podľa žalovaného, z dôkazov, ktorými disponoval v správnom konaní, celkom jasne vyplynulo, že predmetná stratégia žalobcu bola prijatá na základe monitoringu aktivít konkurentov a predpokladov o konkurenčných tlakoch v oblasti železničnej nákladnej dopravy. Žalovaný je presvedčený, že žalobca sa protisúťažným spôsobom správal vedome, s cieľom eliminovať konkurenciu. Uvedené vyplýva z marketingových plánov žalobcu, v ktorých ako reakciu na vstup nových dopravcov na trh železničnej nákladnej dopravy, žalobca s cieľom udržať si dominantné postavenie na trhu napr. zaviedol opatrenie ,,neposkytovanie žiadnych služieb externým dopravcom“ (Marketingový plán za rok 2005). V závere časti vyjadrenia žalovaného, týkajúcej sa konania žalobcu na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, žalovaný uviedol, že v správnom konaní preukázal aj samotné dopady zneužívania dominantného postavenia žalobcu, pričom bolo preukázané, že ak by žalobca túto praktiku nerealizoval, súťaž na trhu železničnej nákladnej prepravy formou ucelených vlakov v SR by bola intenzívnejšia, s pozitívnym vplyvom na podmienky pre odberateľov služby železničnej nákladnej prepravy (nižšie ceny, vyššia kvalita). Žalovaný sa taktiež nestotožnil s námietkami žalobcu vo vzťahu k vymedzeniu relevantného trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, ako aj k postaveniu a činnosti žalobcu na tomto trhu. Žalovaný odmieta obvinenia žalobcu, že nerešpektoval jeho právo uvádzať nové skutočnosti v priebehu správneho konania a nezohľadňoval ich v zisteniach týkajúcich sa skutkového stavu. Žalovaný uviedol, že plne rešpektuje právo žalobcu uvádzať nové skutočnosti v priebehu celého správneho konania, ako aj povinnosť správneho orgánu zohľadniť a vysporiadať sa so všetkými aspektmi skutkového stavu. Podľa žalovaného sa tento vo svojich rozhodnutiach detailne zaoberal rozsiahlymi námietkami žalobcu, každú z nich vyhodnotil, uviedol nielen svoje závery ohľadom námietok, ale aj dôvody vedúce k takýmto záverom. Žalovaný za účelom posúdenia možného zneužitia dominantného postavenia žalobcu definoval ako dodávateľský tovarový relevantný trh aj trh poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Z priestorového hľadiska žalovaný vymedzil relevantný trh ako SR, nakoľko odberatelia týchto služieb pôsobia s malými výnimkami v SR a túto službu nevyužívajú v zahraničí. Uvedené súvisí podľa žalovaného so skutočnosťou, že na pohyb rušňov za hranicami SR by museli mať licenciu, ktorej získanie iba za účelom tankovania v pohraničných priechodových staniciach (ďalej „PPS“) nie je účelné a ekonomické. Zároveň je žalovaný presvedčený, že vo svojich rozhodnutiach preukázal, že tankovanie v PPS nie je zameniteľné s tankovaním na čerpacích staniciach žalobcu, a teda nepatria na jeden relevantný trh. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že palivo do motorových rušňov je dopĺňané na čerpacích staniciach pre motorové rušne. Žalobca vlastní čerpacie stanice, ktoré zahŕňajú nádrže paliva, ako aj ďalšiu potrebnú infraštruktúru, a sú rozmiestnené po celom území SR. Žalovaný trvá na tom, že vo svojich rozhodnutiach preukázal, že aj iní SŽD vlastnia/prevádzkujú motorové rušne, a teda na výkon svojej podnikateľskej činnosti je pre nich nevyhnutné dopĺňať do nich PHM. Žalovaný vychádzal aj zo skutočnosti, že okrem SŽD a žalobcu vlastní motorové rušne aj ZSSK a ŽSR - správca infraštruktúry, ktorí tiež vyžadujú službu dopĺňania paliva do ich rušňov. Žalovaný zistil, že ZSSK, ako aj ŽSR (vlastnené štátom) žalobca túto službu poskytuje. Podľa žalovaného, SŽD žalobca tankovanie na svojich čerpacích staniciach v sledovanom období rokov 2005 až 2010 neumožňoval a SŽD si túto pre nich nevyhnutnú službu museli zabezpečovať alternatívnym spôsobom. Žalovaný je presvedčený, že vo svojich rozhodnutiach preukázal, že alternatívne čerpanie nafty prostredníctvom špeciálne na tento účel pristavenej auto cisterny s naftou na miesta schválené ŽSR je náročné z administratívneho, organizačného, finančného, ako aj časového hľadiska, a preto nemôže byt' alternatívou k čerpaniu PHM na čerpacích staniciach žalobcu. Žalovaný rovnako trval na svojich záveroch, uvedených v jeho rozhodnutiach, že pre SŽD nie je reálna alternatíva vybudovania vlastných čerpacích staníc vzhľadom na finančnú a časovú náročnosť tejto alternatívy vo vzťahu k jej návratnosti. Podľa žalovaného tento taktiež dostatočne preukázal, že nie je možné poskytnutie služby čerpania paliva do motorových rušňov od iných vlastníkov čerpacích staníc, keďže žalobca je jediný vlastník čerpacích staníc schopných uspokojiť potreby SŽD. Hoci žalobca opakovane tvrdí, že existuje množstvo ďalších alternatív tankovania pre súkromných dopravcov okrem čerpacích staníc žalobcu, tieto sa podľa žalovaného v správnom konaní nepreukázali ako reálne a korešpondujúce so skutočnou situáciou na trhu. Vo vzťahu k možnosti čerpania PHM zo strany SŽD od spoločnosti ZSSK žalovaný uviedol, že v správnom konaní bolo preukázané, že ZSSK nebolo spôsobilé poskytovať PHM SŽD a tieto ani neposkytovalo, s výnimkou plnenia svojich záväzkov voči žalobcovi v prípadoch mimoriadností. Žalovaný ďalej konštatoval, že aj vo vzťahu k čerpacím zariadeniam ŽSR v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že ani táto alternatíva čerpania paliva pre SŽD nie je relevantnou alternatívou spôsobilou prispieť k vytváraniu súťažného tlaku SŽD na žalobcu v rámci poskytovania služieb železničnej nákladnej dopravy. Rovnako bolo podľa žalovaného v správnom konaní preukázané, že alternatíva rušňového hospodárstva nemá vplyv na možnosti pôsobenia SŽD na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR. Služba rušňového hospodárstva totiž podľa žalovaného nie je pre SŽD zameniteľná so službou poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, a preto tieto dve služby nepatria na jeden relevantný trh. Žalovaný poukazuje aj na to, že sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal aj s námietkami žalobcu vo vzťahu k možnosti SŽD získať službu doplňovania paliva do motorových rušňov kúpou alebo nájmom zakonzervovaných čerpacích staníc žalobcu, pričom ani táto alternatíva sa nepreukázala ako prostriedok umožňujúci SŽD získať aktíva potrebné na vytváranie konkurenčného tlaku na žalobcu v oblasti železničnej nákladnej dopravy. Ako relevantný zdroj PHM pre motorové rušne SŽD sa nepreukázali ani čerpacie zariadenia na vlečkách. Vzhľadom na uvedené žalovaný vo svojich rozhodnutiach dospel k záveru o dominantnom postavení žalobcu na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR. Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdeniami žalobcu, že nepreukázal naplnenie podmienok zneužívania dominantného postavenia žalobcom na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR. Žalovaný je presvedčený, že dostatočne preukázal, že žalobca si bol vedomý záujmu svojich konkurentov o poskytovanie služby čerpania paliva z jeho čerpacích staníc, mal dostatočné kapacity na poskytnutie tejto služby, avšak túto službu odmietal poskytnúť svojim konkurentom, hoci títo ho o poskytovanie tejto služby žiadali, pričom jeho odmietnutie bolo naplnením stratégie prijatej jeho riadiacimi orgánmi, ktorú tieto prijali na základe monitoringu aktivít konkurentov a odhadov pohybu na relevantných trhoch železničnej nákladnej prepravy. Žalovaný taktiež považoval za nedôvodné námietky žalobcu týkajúce sa vymedzenia tovarového relevantného trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Žalovaný považoval svoje závery o vymedzení tohto odberateľského trhu, vyslovené v správnom konaní, za správne. Z priestorového hľadiska žalovaný zadefinoval trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov ako trh SR zohľadňujúci najmä technické a legislatívne rozdiely medzi železničnými systémami v jednotlivých krajinách, ktoré bránia pôsobeniu dopravcov na širšom trhu a spôsobujú, že podmienky na vykonávanie železničnej nákladnej dopravy v jednotlivých krajinách nie sú homogénne. Žalovaný je presvedčený, že preukázal existenciu dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR, keďže sa v rozhodnutiach žalovaného dostatočne vysporiadal so všetkými faktormi, ktoré sú podľa Európskej komisie potrebné pre posúdenie dominantného postavenia žalobcu, a síce a/ postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu, b/ potenciálna konkurencia a bariéry vstupu na trh a c/ vyrovnávacia kúpna sila. Žalovaný zároveň nesúhlasí so žalobcom, podľa ktorého je nevyhnutne potrebné na preukazovanie dominancie preukázať, že zo strany žalobcu dochádzalo k zvyšovaniu cien nad konkurenčnú úroveň, obmedzovaniu ponuky služieb pre odberateľov, alebo zanedbávaniu kvality služieb, nakoľko tieto faktory vyjadrujú skôr ekonomickú definíciu dominancie, a nie faktory preukazovania dominancie uvedené v bode 12 Usmernenia Európskej komisie k čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. V súvislosti s uvedeným v prvom rade žalovaný zohľadnil štruktúru trhu (postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu), kde na základe komplexných číselných údajov získaných v rámci správneho konania za každý rok sledovaného obdobia dospel k záveru, že na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov mal žalobca dlhodobo veľmi vysoký trhový podiel, približne 90 % a viac. Žalovaný zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca ako štátny podnik dlhodobo pôsobiaci v sektore v porovnaní so súkromnými dopravcami, vlastní potrebnú infraštruktúru a veľký vozový park (cca 700 rušňov a 14.000 nákladných vozňov). Žalovaný tiež hodnotil konkurenčný tlak na žalobcu okrem existujúcej trhovej situácie aj vzhľadom na potenciálny vplyv expanzie existujúcich konkurentov, vstup potenciálnych konkurentov na trh, alebo riziko vzniku takejto expanzie, alebo takéhoto vstupu na trh. Vzhľadom na uvedené žalovaný zisťoval prítomnosť prekážok v expanzii, alebo vstupu na trh. Podľa žalovaného tento vo svojich rozhodnutiach preukázal, že bariéry vstupu na relevantnom trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov sú vysoké a vstup nových dopravcov na trh je spojený s vysokými nákladmi, na žalobcu nie je vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie alebo potenciálnej konkurencie, a zároveň na uvedenom trhu nie je prítomná ani významná vyrovnávacia sila odberateľov. Zohľadňujúc vyššie spomenuté žalovaný dospel k záveru, že žalobca má na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR dominantné postavenie podľa § 8 ods. 1 zákona; ako aj podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nakoľko na tomto trhu nie je na žalobcu vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie, potenciálnej konkurencie, alebo vyrovnávajúcej kúpnej sily, čím žalobca nie je vystavený podstatnej súťaži a vzhľadom na svoju ekonomickú silu sa môže správať nezávisle. K vymedzeniu relevantných trhov a postaveniu a správaniu žalobcu na nich žalovaný záverom uviedol, že vo svojich rozhodnutiach preukázal, že žalobca neposkytovaním služby doplňovania paliva na čerpacích staniciach pre rušne, ako aj neposkytovaním služby predaja/prenájmu elektrických rušňov SŽD, naplnil skutkovú podstatu § 8 ods. 2 písm. b/ zákona a čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní EÚ - praktiku odmietnutie dodávať (refusal to supply). Podstatou tejto praktiky je, že dominant súťaží na „odberateľskom“ trhu s kupujúcim, ktorému odmieta dodávať. V tomto prípade je odberateľským trhom trh železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov, kde pôsobí žalobca, ako aj SŽD. Odmietnutie dodávať služby predaja/prenájmu rušňov a čerpania paliva na čerpacích staniciach predstavuje pre SŽD odmietnutie dodávok vstupného materiálu potrebného k tomu, aby zo strany SŽD mohli byt' poskytované služby železničnej nákladnej prepravy formou ucelených vlakov. Pri posudzovaní tejto praktiky je postačujúce, že existuje dopyt zo strany potenciálnych záujemcov a je možné identifikovať potenciálny trh pre daný produkt. Táto praktika zároveň vychádza z uplatňovania špeciálnej zodpovednosti dominanta v prospech udržania, ako aj ďalšieho rozvoja fungujúcej hospodárskej súťaže. Obmedzenie dodávať dominantom bez objektívneho odôvodnenia tohto odmietnutia môže za určitých okolností predstavovať zneužitie dominantného postavenia. Žalovaný je presvedčený, že vo svojich rozhodnutiach preukázal, že žalobca sa protisúťažne správal vedome, s cieľom eliminovať konkurenciu. Preukázaniu tejto skutočnosti podľa žalovaného výrazne napomohli aj marketingové plány žalobcu, v ktorých žalobca ako reakciu na vstup nových dopravcov na trh železničnej nákladnej dopravy zaviedol opatrenie „neposkytovanie žiadnych služieb externým dopravcom“ s cieľom udržať si pozíciu na trhu. Podľa žalovaného, v správnom konaní boli preukázané aj dopady uvedeného protisúťažného správania žalobcu. V dôsledku obmedzenia predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a obmedzenia služby dopĺňania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne zo strany žalobcu sa SŽD zvyšovali náklady na pôsobenie na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, nakoľko v oblasti rušňov museli používať drahšie a neefektívnejšie alternatívy, čo ich v konečnom dôsledku znevýhodňovalo voči žalobcovi. Žalovaný je presvedčený, že v správnom konaní preukázal, že náklady na HDV tvoria významnú položku na celkových nákladoch alebo výnosoch dopravcu, a teda spôsob používania rušňov ovplyvňuje efektivitu pôsobenia železničného dopravcu na trhu. Vo vzťahu k dôležitosti dodávok vstupného materiálu pre konkurentov žalobcu (rušňov a PHM) žalovaný preukázal, že uvedené dodávky boli pre SŽD objektívne potrebné, aby mohli konkurovať na trhu. Žalovaný je rovnako presvedčený, že preukázal, že SŽD nemali skutočné ani potenciálne náhrady týchto dodávok, na ktoré by sa mohli na odberateľskom trhu spoliehať, aby sa mohli vyrovnať s nepriaznivými následkami odmietnutia dodávky zo strany žalobcu. Žalovaný má za to, že rovnako preukázal aj to, že SŽD nedokážu uvedené aktíva (rušne a čerpanie PHM) efektívne reprodukovať. Následkom uvedeného protisúťažného správania zo strany žalobcu si SŽD museli obstarávať elektrické rušne, ako aj PHM do svojich motorových rušňov spôsobom, ktorý im zvyšoval náklady, nedokázali efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, nedokázali sa na tomto trhu razantnejšie presadiť a rásť a konkurovať tak žalobcovi. K námietkam žalobcu vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci v správnom konaní sa žalovaný vyjadril tým spôsobom, že v správnom konaní dôsledne uplatňoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný pri dokazovaní vychádzal zo znenia Správneho poriadku, ktorý neurčuje záväzným spôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú silu. Bolo teda na rozhodnutí žalovaného, akú dôkaznú silu konkrétnemu dôkazu prisúdi. Žalovaný je pritom presvedčený, že vo svojich rozhodnutiach dostatočne uviedol, ku ktorým dôkazom sa nakoniec vo svojom hodnotení priklonil a z akého dôvodu. Žalovaný zhrňujúc poukazuje na to, že závery uvedené vo svojich rozhodnutiach podrobne podporil analýzou jednotlivých dôkazov, ako aj právnymi úvahami, ktorými sa pri hodnotení týchto dôkazov a pri formulovaní svojich záverov riadil. S ohľadom na uvedené žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, uvedeným v žalobe, že v priebehu správneho konania v postupe dokazovania došlo zo strany žalovaného k zásadným pochybeniam, ktoré žalovaný nenapravil. Žalovaný je presvedčený, že v danom prípade vykonal všetky dôkazy, ktoré mohli prispieť k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu, vyvrátil všetky námietky žalobcu prednesené v správnom konaní, uniesol dôkazné bremeno, a teda naplnil zásadu materiálnej pravdy. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nesúhlasil ani s tvrdeniami žalobcu vzťahujúcimi sa k uloženej pokute. Mal za to, že pri ukladaní pokuty postupoval plne v súlade so zákonom aj s Metodickým pokynom. Žalovaný je presvedčený, že preukázal porušenie zákona žalobcom za celé sledované obdobie rokov 2005 až
  12. Z rozhodnutí žalovaného podľa neho jednoznačne vyplývajú dôvody, pre ktoré žalovaný považoval za rok začatia protisúťažného konania žalobcu rok 2005 a za rok ukončenia jeho protisúťažného konania rok
  13. Podľa žalovaného tento jednoznačne preukázal, že v sledovanom období došlo zo strany žalobcu k vytvoreniu a uplatňovaniu stratégie na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne smerujúcej k zamedzeniu konkurenčného tlaku SŽD. Žalovaný rovnako považuje za preukázané, že žalobca uvedenú stratégiu pripravoval a uplatňoval ihneď od svojho vstupu na trh, teda od momentu kedy nastúpil v oblasti poskytovania služieb železničnej nákladnej dopravy na pozíciu svojho predchodcu - Železničnej spoločnosti, a.s. Podľa žalovaného, stratégia monitoringu a opatrení zo strany žalobcu voči jeho konkurentom vyplývala z marketingových plánov žalobcu za roky 2005 až 2010, uskutočňovanie tejto stratégie voči SŽD vyplývalo podľa žalovaného z vyjadrení oslovených subjektov, ako aj zo zistení žalovaného, ku ktorým dospel analýzou údajov od SŽD a žalobcu. Preto žalovaný tvrdí, že komplexom týchto dôkazov preukázal porušovanie zákona žalobcom v období rokov 2005 až 2010, teda počas 6 rokov. Vzhľadom na uvedené bolo podľa žalovaného dôvodné a súladné s Metodickým pokynom prenásobiť pokutu koeficientom
  14. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k aplikácii konceptu „single and continuous infringement“ na správanie žalobcu v rozhodnutiach žalovaného. Podľa žalovaného podstatu konceptu „single and continuous infringement“ tvorí skutočnosť, že rôzne akcie sú súčasťou celkového plánu vzhľadom na ich rovnaký cieľ. Žalovaný dospel k záveru, že posudzované dve súčasti protisúťažného správania žalobcu (obmedzenie predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a obmedzenie poskytovania služby dopĺňania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne) predstavujú jednotnú stratégiu žalobcu zameranú na vytlačenie konkurentov z trhu železničnej nákladnej dopravy. Podľa žalovaného tento v správnom konaní preukázal, že obe tieto protisúťažné správania žalobcu boli súčasťou jeho celkového plánu, stratégie, so zhodným cieľom - vylúčiť konkurenciu žalobcu, teda SŽD z trhu. Preto je podľa žalovaného dôvodné na obe tieto konania žalovaného nahliadať ako na jeden skutok. Žalovaný je ďalej presvedčený, že každé jedno protisúťažné konanie žalobcu v sledovanom období mohlo byt' aj samostatným porušením, avšak vzhľadom na stratégiu žalobcu, vyplývajúcu z jeho interných materiálov, všetky uvedené protisúťažné konania žalobcu sa navzájom dopĺňali a vytvárali bariéru vstupu na trh. Žalovaný má za to, že preukázal, že obidva typy protisúťažného konania žalobcu pôsobili na trh vzájomne a v rovnakom čase. Obidve konania spočívali v obmedzení služieb pre konkurentov a boli zamerané na dosiahnutie požadovaného výsledku na jednom a tom istom relevantnom trhu, a to trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, na ktorom sa prejavili negatívne dôsledky konania žalobcu. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k vymedzeniu relevantného obratu v rozhodnutiach žalovaného. Žalovaný je presvedčený, že vzhľadom na preukázanú praktiku žalobcu, bolo dôvodné zohľadňovať pri ukladaní pokuty tržby za tovary a služby, ktorých sa porušenie zákona priamo alebo nepriamo týka. To sú služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, služby doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne a služby železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Žalovaný uviedol, že pri vymedzení relevantného obratu postupoval v prospech žalobcu, keďže pri jeho určovaní zohľadnil len tržby žalobcu zo železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR, nakoľko tržby z predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a tržby za služby doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR boli nulové, resp. zanedbateľné. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu sa dodržania 10 % hranice obratu za predchádzajúce účtovné obdobie pri ukladaní pokuty. Podľa žalovaného z jeho rozhodnutí vyplýva, že uvedenú 10 % hranicu pri ukladaní pokuty zohľadňoval. Žalovaný zároveň konštatoval, že konečná výška pokuty nepresiahla 10 % z obratu žalobcu za predchádzajúce účtovné obdobie na základe verejne dostupných údajov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. 7Afs 57/2011-1234, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že postup žalovaného, kedy 10 % hranicu aplikoval na obrat podnikateľa za uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu prvostupňového rozhodnutia a druhostupňový orgán iba preskúmal postup prvostupňového orgánu, bol v súlade so zákonom (právna úprava v SR a ČR je v tomto aspekte rovnaká). Za nedôvodnú považoval žalovaný aj námietku žalobcu týkajúcu sa zvýšenia základnej sumy pokuty. Žalovaný poukázal na svoju argumentáciu v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorej žalovaný toto zvýšenie uskutočnil vzhľadom na priťažujúcu okolnosť v podobe opakujúceho sa porušenia zákona zo strany žalobcu, ktoré počíta od právoplatnosti rozhodnutia Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144, teda od
  15. januára
  16. Vo vzťahu k námietke žalobcu, v zmysle ktorej mal žalovaný pri ukladaní pokuty žalobcovi postupovať podľa zákona v znení novely č. 151/2014 Z. z., žalovaný uviedol, že novela č. 151/2014 Z. z. nepredstavuje pre žalobcu priaznivejšiu právnu úpravu. Žalovaný vychádzal z toho, že trvajúci správny delikt (ako aj pokračovací správny delikt) sa považuje za spáchaný okamihom upustenia od jeho páchania (resp. okamihom spáchania posledného čiastkového útoku na záujem chránený zákonom pri pokračovacom správnom delikte). Vzhľadom na to, v preskúmavanom prípade objektívna premlčacia lehota môže začať plynúť najskôr od skončenia protiprávneho konania žalobcu - teda od
  17. decembra
  18. Nemohlo teda dôjsť k uplynutiu tejto lehoty. Žalovaný tiež uviedol, že z dôvodovej správy k novele zákona č. 151/2014 Z. z. vyplýva, že „objektívna premlčacia lehota v trvaní osem rokov a subjektívna premlčacia lehota v trvaní štyri roky sa nemení“, z čoho je zrejmý zákonodarcov úmysel ponechať vecný význam pôvodného ustanovenia zákona. Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok nasledovne: Krajský súd na úvod vlastného odôvodnenia napadnutého rozsudku uznal za čiastočne dôvodnú námietku žalovaného a neprihliadol na tie argumenty žalobcu, ktoré tento v žalobe uviedol len všeobecným konštatovaním, odvolávajúc sa pri tom na jeho predchádzajúcu argumentáciu uplatnenú v správnom konaní. Krajský súd sa preto ďalej zaoberal len tými namietanými dôvodmi nezákonnosti rozhodnutí žalovaného alebo postupu predchádzajúceho ich vydaniu, ktoré žalobca celkom jasne a konkrétne vymedzil v žalobe. Krajský súd následne uznal za dôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci. Krajský súd v tomto zmysle súhlasil so žalobcom, že rozhodnutia žalovaného sú predčasné. Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanom správnom konaní doposiaľ nebolo dostatočne preukázané porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia žalobcom v celom sledovanom období rokov 2005 až
  19. Vychádzajúc z tohto potom neboli ani dostatočné podklady pre uloženie pokuty v rozsahu, aký vyplýva z rozhodnutí žalovaného. Krajský súd konkrétne považoval za nepostačujúce doposiaľ vykonané dokazovanie k otázke zameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu a k otázke možnosti iných alternatív čerpania paliva do motorových rušňov SŽD. Krajský súd súhlasil s námietkou žalobcu, že jeho návrhy na doplnenie dokazovania by mali byť zodpovedané odborným znalcom, ako aj s tým, že k technickým otázkam je potrebné podať minimálne odborné stanovisko, prípadne nariadiť znalecké dokazovanie, a to najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení. Krajský súd ďalej nesúhlasil so záverom žalovaného, ktorý v rozhodnutiach žalovaného, vychádzajúc z konceptu „single and continuous infringement“, dospel k záveru, že žalobca mal zneužiť dominantné postavenie počas obdobia 6 rokov. Podľa krajského súdu, na to, aby mohla byť konštatovaná existencia jediného a trvajúceho porušenia, musí byť preukázaná existencia prvotného porušenia. Najskôr od takéhoto prvotného porušenia je možné potom skúmať existenciu prípadných ďalších porušení a na základe sledu týchto ďalších porušení konštatovať existenciu jediného a trvajúceho porušenia. Pri každom jednotlivom porušení je potrebné skúmať zároveň, či sú kumulatívne naplnené všetky predpoklady takéhoto porušenia. V danom prípade krajský súd súhlasil s názorom žalobcu, že v správnom konaní doposiaľ nebola jednoznačne preukázaná existencia žiadostí SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov adresovaná žalobcovi ani existencia žiadostí SŽD o tankovanie do ich motorových rušňov na tankovacích zariadeniach spoločnosti žalobcu vo vzťahu k celému sledovanému obdobiu. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za osvedčené len obdobie od
  20. marca 2009, t. j. od relevantne v administratívnom spise preukázanej prvej písomnej žiadosti jedného zo SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov. O údajných žiadostiach SŽD pred
  21. marcom 2009, adresovaných žalobcovi, v administratívnom spise neexistuje podľa názoru krajského súdu žiadny relevantný dôkaz. K okamihu preukázateľného doručenia uvedenej prvej žiadosti je potom podľa krajského súdu nutné skúmať, či boli v tom čase kumulatívne naplnené aj ostatné predpoklady vzniku prvotného porušenia a najskôr od tohto momentu je možné uplatňovať koncept „single and continuous infringement“ a zároveň aj ukladať žalobcovi pokutu. Krajský súd ďalej považoval za nepreukázané a nedôvodné tvrdenie žalovaného, v zmysle ktorého žalobca už odo dňa svojho vzniku t. j. odo dňa
  22. januára 2005 zneužíval svoje dominantné postavenie, nakoľko vznikol rozdelením jeho právneho predchodcu - Železničnej spoločnosti, a.s., ktorej rozdelením nedošlo k žiadnej zmene stratégie pôsobenia na trhu. Nesprávnosť takéhoto tvrdenia žalovaného je daná podľa krajského súdu už tým, že obdobie pred
  23. januárom 2005 ani nebolo predmetom skúmania žalovaného v danom správnom konaní. Krajský súd uznal za dôvodnú aj námietku žalovaného k spôsobu výpočtu a zvýšeniu pokuty. V tejto súvislosti krajský súd konštatoval, že bolo povinnosťou žalovaného, aby pri stanovení výšky uloženej pokuty, s prihliadnutím na zákaz prekročenia 10 % limitu, zisťoval a v odôvodnení rozhodnutia uviedol relevantný obrat žalobcu za posledné uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce dňu vydania prvostupňového rozhodnutia (
  24. augusta 2013), a teda relevantný obrat žalobcu za rok
  25. Nakoľko tak žalovaný neučinil, odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Krajský súd zároveň skonštatoval, že určenie relevantného obratu odkazom na verejne prístupné údaje ako aj jeho dodatočné vyčíslenie zo strany žalovaného v rámci vyjadrenia k žalobe považuje za nedostačujúce. V súvislosti s navýšením žalobcovi uloženej pokuty krajský súd zdôraznil, že pokiaľ žalovaný odvodzoval výpočet pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva zo strany žalobcu a v tejto súvislosti od sankcie uloženej žalobcovi právoplatným rozhodnutím Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144, súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144 nebolo v čase vydania napadnutého rozsudku právoplatne skončené. K námietke žalobcu ohľadom toho, že žalovaný mal pri rozhodovaní o pokute aplikovať zákon v znení novely č. 151/2014 Z. z., nakoľko táto bola pre žalobcu priaznivejšia, krajský súd vzhľadom na svoj záver o predčasnosti rozhodnutí žalovaného iba všeobecne skonštatoval základné pravidlo aplikácie nového predpisu len pre prípad priaznivejšieho následku pre žalobcu. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ OSP. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba žalobcu sa zamieta ako nedôvodná a žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov konania. Alternatívne žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalovaný v úvode odvolania namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže podľa jeho názoru je aplikácia jednotlivých zrušovacích dôvodov zo strany krajského súdu v napadnutom rozsudku nejasná. Podľa žalovaného totiž z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, v čom krajský súd vidí nesprávne právne posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP), v akej časti dokazovania a zisťovania skutkového stavu žalovaným bol skutkový stav zistený nedostatočne (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP), a v ktorých častiach sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Podľa žalovaného ďalej z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktorá časť napadnutého rozsudku sa vzťahuje na konkrétny dôvod zrušenia rozhodnutí žalovaného. Žalovaný taktiež v odvolaní uviedol, že použitie kombinácie zrušovacích dôvodov (podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ OSP) v napadnutom rozsudku je neprípustné. Konkrétne namietal, že použitie zrušovacieho dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP (nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného) znemožňuje preskúmanie rozhodnutí žalovaného z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ OSP. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na skutočnosti nad rámec odôvodnených žalobných argumentov žalobcu a naopak sa nezaoberal tými námietkami, ktorých preskúmavanie si krajský súd vytýčil v napadnutom rozsudku. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ OSP odôvodnil žalovaný tým, že napadnutý rozsudok je nezrozumiteľný a nedostatočne odôvodnený. Žalovaný je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP. Konkrétne podľa žalovaného napadnutý rozsudok neobsahuje označenie dôkazov, o ktoré krajský súd oprel svoje zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov, skutočnosti, ktoré mal krajský súd za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Žalovaný v odvolaní namieta aj to, že pokyny, ako má žalovaný ďalej postupovať v správnom konaní, uložené mu krajským súdom v napadnutom rozsudku, sú zmätočné a nerealizovateľné. Túto námietku odôvodnil žalovaný tak, že krajský súd mu na jednej strane ukladá povinnosť doplniť dokazovanie k odstráneniu rozporov a po tom, čo budú splnené zákonné podmienky k odstráneniu rozporov v čestných vyhláseniach, vymedziť obdobie porušovania; následne ukladá žalovanému povinnosť zadovážiť si k otázke zameniteľnosti zariadení žalobcu a SŽD minimálne odborné stanovisko, prípadne posudok znalca. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že vymedzenie relevantného trhu, ktorého súčasťou je posúdenie zameniteľnosti alternatív tovarov a služieb, je nevyhnutným predpokladom na zadefinovanie postavenia subjektu na takto vymedzenom trhu; až vo vzťahu k takto vymedzenému trhu sa posudzuje aj správanie dominanta a obdobie porušovania zákona. Preto podľa žalovaného nie je možné dodržať postup, ktorý mu nariadil krajský súd, nakoľko žalovaný až po tom, čo vyhodnotí zneužívanie dominantného postavenia žalobcom, má nariadiť posudok znalca, ktorý je ale (na druhej strane) podľa súdu nevyhnutný na zadefinovanie relevantného trhu. V ďalšej časti odvolania žalovaný nesúhlasí so záverom krajského súdu, že v preskúmavanom správnom konaní doposiaľ nebolo dostatočne preukázané porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia zo strany žalobcu v celom sledovanom období rokov 2005 až
  26. Zároveň žalovaný považuje uvedený záver krajského súdu za neurčitý a nepreskúmateľný, nakoľko krajský súd podľa žalovaného konštatoval nedostatočné preukázanie skutkového stavu žalovaným bez toho, aby sa vyjadril k argumentom žalovaného, ktoré uviedol v rozhodnutiach žalovaného a vo vyjadrení k žalobe. Krajský súd taktiež podľa žalovaného vôbec neuviedol, akými myšlienkovými pochodmi sa riadil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a prečo sú dôležité tie doplnenia dokazovania, ktoré má žalovaný v zmysle napadnutého rozsudku vykonať. Podľa žalovaného, z formulácie napadnutého rozsudku nevyplýva, ktoré časti skutkového stavu, ustáleného žalovaným, považuje krajský súd za nedostatočne preukázané. Z takto koncipovaného napadnutého rozsudku preto žalovanému nie je zrejmé, v akom rozsahu má doplniť dokazovanie, teda či bude postačovať doplnenie dokazovania iba vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré krajský súd výslovne uviedol v napadnutom rozsudku alebo bude potrebné doplniť dokazovanie ohľadom všetkých tých skutočností, o ktorých krajský súd konštatoval, že v správnom konaní preukázané neboli. Žalovaný ďalej v odvolaní považuje za nesprávne právne posúdenú, resp. nezrozumiteľnú časť napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd požaduje, aby žalovaný preukázal porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia žalobcom nad akúkoľvek pochybnosť. Žalovaný uvádza argumentáciu o nemožnosti aplikácie takéhoto dôkazného štandardu na správne trestanie. Na podporu svojej argumentácie poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 1As 27/2008, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. na rozsudok vo veci Európska komisia proti Anic Partecipazioni, sp. zn. C-49/92). Tvrdí tiež, že pokiaľ krajský súd prevzal dôkazný štandard „nad akúkoľvek pochybnosť“ z trestného práva, tento nie je možné aplikovať v oblasti administratívneho trestania pri porušení pravidiel súťažného práva, keďže analogická aplikácia dôkazného štandardu z trestného práva je pri správnom trestaní vylúčená. Požiadavka krajského súdu zistiť skutkový stav nad akúkoľvek pochybnosť by podľa žalovaného mohla spôsobiť paralyzovanie jeho rozhodovacej činnosti. Podľa odvolania žalovaného sú nepreskúmateľné a nesprávne aj závery krajského súdu ohľadom nedostatočného vykonania dokazovania zo strany žalovaného k otázke zameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu a k otázke možnosti iných alternatív čerpania pohonných hmôt zo strany SŽD, ako aj ohľadom potreby odborného vyjadrenia, prípadne znaleckého posudku k technickým otázkam, najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení. Žalovaný považuje za nepreskúmateľné uvedené závery krajského súdu preto, lebo podľa neho napadnutý rozsudok v časti uvedených záverov nespĺňa náležitosti odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 OSP. Záver krajského súdu, podľa ktorého žalovaný nedostatočne vykonal dokazovanie k otázke zameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu, ako aj k otázke možnosti iných alternatív čerpania pohonných hmôt zo strany SŽD, považuje žalovaný za nesprávny, a to preto, lebo je presvedčený, že sa v rozhodnutiach žalovaného podrobne zaoberal a dôkladne vysporiadal s námietkami žalobcu vo vzťahu k možnosti doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD z iných zdrojov. Zároveň podľa žalovaného nie je možné tvrdiť, že žalovaný mal ustanoviť znalca alebo si zabezpečiť odborné vyjadrenie k technickým otázkam, najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení. Podľa žalovaného totiž identifikácia alternatív čerpania pohonných hmôt pre SŽD, ktoré sú z pohľadu súťažného práva zastupiteľné, spadá do oblasti vymedzenia relevantného trhu. V tejto súvislosti je žalovaný presvedčený, že vymedzenie relevantného trhu, ktorého súčasťou je posúdenie zastupiteľnosti tovarov a služieb, spadá do výlučnej kompetencie žalovaného, v dôsledku čoho posúdenie zastupiteľnosti jednotlivých alternatív čerpania nemôže uskutočniť žiaden znalec. Vo vzťahu k technickým otázkam, na zodpovedanie ktorých navrhol žalobca ustanoviť znalca, žalovaný v odvolaní uviedol, že zodpovedanie týchto technických otázok bolo na účely tohto konania nepotrebné, nakoľko by nemalo vplyv na posúdenie zastupiteľnosti tovarov a služieb, a teda na vymedzenie relevantného trhu. Žalovaný v odvolaní namieta aj zmätočnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku v časti, v ktorej krajský súd uložil žalovanému povinnosť doplniť dokazovanie k odstráneniu rozporov v čestných vyhláseniach jednotlivých SŽD. Vada tejto časti napadnutého rozsudku spočíva podľa žalovaného v tom, že mu z nej nie je jasné, čo považoval krajský súd za rozpor v čestných vyhláseniach. Konkrétne, či si podľa krajského súdu navzájom rozporujú jednotlivé vyhlásenia subjektov, ktoré krajský súd označil ako „čestné vyhlásenia“ alebo ide o iné, krajským súdom neuvedené a nekonkretizované rozpory. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal proti záverom krajského súdu ohľadom uloženej pokuty. Žalovaný je presvedčený, že pri ukladaní pokuty žalobcovi postupoval v súlade so zákonom aj s Metodickým pokynom. Žalovaný má za to, že správne vymedzil obdobie porušovania zákona žalobcom, správne aplikoval koncept „single and continuous infringement“ a rovnako správne vymedzil relevantný obrat žalobcu, ktorý bol základom pre výšku uloženej pokuty. Žalovaný v odvolaní namietol, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s argumentmi žalovaného ohľadom aplikácie konceptu „single and continuous infringement“, ale bez ďalšieho prevzal argumentáciu žalobcu. Z toho dôvodu nie je žalovanému zrejmé, prečo sa krajský súd priklonil práve k žalobcovmu výkladu konceptu „single and continuous infringement“. Vzhľadom na to považuje žalovaný napadnutý rozsudok v tejto časti za nezrozumiteľný a nezákonný. Žalovaný v odvolaní trval na tom, že koncept „single and continuous infringement“ vo vzťahu k žalobcovi aplikoval správne. Uviedol, že na to, aby bolo možné v tomto prípade koncept aplikovať, bolo podstatn

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.