1 Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ing. C. H. sa odmieta. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom z 31. júla 2014, sp. zn. PK-1T/23/2013, (o.i.) uznal za vinného obvineného Ing. C. H. z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“) s poukazom na § 138 písm.
2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením
2 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Tr. zák. bol obvinenému zároveň uložený i peňažný trest vo výmere 15.000 Eur s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto mu bol
3 Tr. zák. ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka. Proti vyššie citovanému prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie obvinený (proti výroku o vine a treste), ako aj prokurátor. O predmetných odvolaniach rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 19. januára 2016, sp. zn. 2 To 13/2014, takým spôsobom, že odvolanie obvineného
por.“) ako nedôvodné zamietol a na podklade odvolania prokurátora
1 písm. d), ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok vo vzťahu k obvinenému Ing. C. H. zrušil a
3 Tr. por. ho sám uznal za vinného z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že A. v období od 30. januára 2003 do 06. novembra 2007 ako štatutárny zástupca štátneho podniku A. R., R. R., T. XX, IČO: XXXXXX (ďalej len „A., š.p.“) v súvislosti s nájomným vzťahom so spoločnosťou G.-Y.-E., spol. s.r.o. (ďalej len „G.-Y.“), G. V. č. XXXX, D., IČO: XXXXXXXX, ktorá mala na základe nájomnej zmluvy č. X/XX zo dňa 05. marca 1999 prenajaté od A., š.p. ťažkú techniku a pozemky, na ktorých vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť vykonávala zabezpečenie banských diel a likvidáciu lomu v dobývacom priestore D., ktorú činnosť mala spoločnosť G.-Y. povolenú rozhodnutím Obvodného banského úradu v Bratislave číslo XXX/XXXX zo dňa 25. mája 1999 a na základe zmluvy o prevode dobývacieho priestoru D. zo dňa 02. júna 1998 získala oprávnenie na takúto banskú činnosť, uprednostňoval vlastné záujmy pred záujmami štátneho podniku, a požadoval od Ing. G. H., konateľa spoločnosti G.-Y. nešpecifikované finančné čiastky a alkohol a následne najmenej v jedenástich prípadoch prevzal
1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 36 písm. j) Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením
2 písm. a) Tr. zák. do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
1 a § 57 ods. 3 Tr. zák. bol obvinenému uložený i peňažný trest vo výmere 15.000 Eur spolu s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní 1 mesiaca. Dňa 2. mája 2017 bolo Špecializovanému trestnému súdu doručené dovolanie obvineného Ing. C. H., podané prostredníctvom ním zvoleného obhajcu a smerujúce proti naposledy zmieňovanému rozsudku odvolacieho súdu ako i konaniu mu predchádzalo, keď ako dovolací dôvod obvinený (formálne) označil dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Pokiaľ ide potom konkrétne o jednotlivé dovolacie námietky (ktorými dovolateľ odôvodňuje naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu), tak tieto dovolací súd uvádza nižšie, kde sa s nimi súčasne i podrobne vysporiadava. Obvinený s poukazom na ním uvádzané skutočnosti záverom podaného dovolania dovolaciemu súdu navrhol, aby
1 Tr. por. rozsudkom vyslovil, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bol porušený zákon v § 329 ods. 1 Tr. zák. a § 2 ods. 10 Tr. por.,
2 Tr. por., aby uvedené rozhodnutie ako i prvostupňový rozsudok zrušil a napokon
1 Tr. por., aby príslušnému súdu prikázal vec znovu prerokovať a rozhodnúť. Dovolaciemu súdu bolo doručené i podanie spísané samotným obvineným z 30. júna 2017, označené ako „Vyjadrenie k dovolaniu podanému prostredníctvom advokáta ...“, s ktorým sa tento riadne oboznámil (napriek tomu, že ho v podstate nie je možné považovať za doplnenie dovolania, keďže nebolo podané v súlade s § 373 ods. 1 Tr. por. „prostredníctvom obhajcu“). Pri svojom rozhodovaní na jeho obsah najvyšší súd prihliadal na uplatnenie materiálneho prístupu ochrany základných práv dovolateľa. Treba však na danom mieste uviesť, že obvinený v predmetnom písomnom podaní nerozširuje obhajcom predložené dovolanie pokiaľ ide o námietky potencionálne subsumovateľné pod niektorý z dovolacích dôvodov. Ako doplňujúcu možno označiť len jeho vecnú argumentáciu dotýkajúcu sa z pohľadu dovolacieho konania irelevantných (skutkových) otázok. K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý nepovažuje za daný žiaden zo zákonných dôvodov dovolania. Ako uviedol v odôvodnení svojho vyjadrenia, všetky dôkazy, na ktorých konajúce súdy založili svoje rozsudky, boli vykonané zákonným spôsobom, právne posúdenie konania obvineného je správne a zodpovedajúce zákonu (s tým doplnením, že nesprávnu právnu kvalifikáciu obvinený namieta v podstate iba v jedinom bode dovolania, keď konkrétne tvrdí, že úplatok nebol daný v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, pričom ostatné ním uplatnené námietky sú len opätovným spochybňovaním vykonaných dôkazov. Vzhľadom k tomu, že
názoru prokurátora je teda napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zákonný a spravodlivý, navrhol dovolaciemu súdu dovolanie obvineného
c) Tr. por. pre zrejmé nesplnenie dôvodov dovolania
por. odmietnuť. Najvyšší súd ako súd dovolací v zmysle § 378 Tr. por. vec predbežne preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie obvineného nie je potrebné odmietnuť z formálnych dôvodov (§ 382 písm. a), písm. b), alebo písm. d) až písm. f) Tr. por.). Zároveň však zistil, že v jeho prípade nie sú splnené dôvody dovolania
1) Tr. por., a preto podané dovolanie
c) Tr. por. odmietol. Úvodom rozhodnutia o dovolaní je nutné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., k tomu je dôležité poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie R 120/2012). A napokon, vzhľadom na obsah posudzovaného dovolania, sa žiada úvodom vo vzťahu k uplatňovanému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. (v súlade s ktorým možno dovolanie podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia s tým, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť) o všeobecnosti tiež uviesť, že v rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne právne posúdený. Do úvahy pritom prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok vôbec nie je trestným činom, resp. pri oslobodení spod obžaloby
3 Tr. por.). Inak povedané, vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Vychádzajúc potom zo samotného obsahu podaného dovolania je možné uplatnené námietky obvineného Ing. C. H. rozdeliť v podstate do troch kategórií: 1/ námietky skutkové (voči skutkovým zisteniam či záverom), ktoré sú s poukazom na už vyššie uvedené z pohľadu daného dovolacieho konania irelevantné, t.j. nie je možné sa nimi zaoberať z dôvodu ich nepodradenia pod žiadny z do úvahy prichádzajúcich dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por.; 2/ námietka, že odvolací súd odmietol vykonať (prihliadať na) ním predložené dôkazy, ktoré by podstatným spôsobom prispeli k náležitému zisteniu skutkového stavu, čím malo dôjsť k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu; 3/ námietka právna, spočívajúca v nesúhlase s právnou kvalifikáciou jeho konania
1 Tr. zák., keďže v jeho prípade nešlo o obstaranie veci všeobecného záujmu, podraditeľná pod obvineným označený dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. (tu je však potrebné poznamenať, že samotná subsumovateľnosť ešte neznamená dôvodnosť uplatnenej námietky, skúmanie ktorej prichádza do úvahy až následne - po konštatovaní subsumovateľnosti). Pokiaľ ide o kategóriu námietok (rýdzo) skutkového charakteru, tak pod túto spadá tá časť podaného dovolania, v ktorej obvinený rozoberá jednotlivé vo veci vykonané dôkazy, poukazuje na súdmi neodstránené rozpory v nich (resp. medzi nimi) a spochybňuje nimi ustálené skutkové závery s tým, že z vykonaného dokazovania sám vyvodzuje skutočnosti nenachádzajúce odraz v skutkovej vete. Vychádzajúc z podaného dovolania - s prihliadnutím tiež i na obsah vlastného podania obvineného možno vo všeobecnosti konštatovať, že v prevažnej časti svojej dovolacej argumentácie obvinený len predostiera svoj vlastný názor na hodnotenie dôkazov - odlišný od toho, ku ktorému dospeli súdy nižšieho stupňa a upozorňuje na nedostatky vo vykonanom dokazovaní, čo je však už s poukazom na vyššie uvedené v danom dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) bezpredmetné. In conreto, obvinený v podanom dovolaní predovšetkým venuje pozornosť otázke hodnovernosti vykonaných dôkazov - presnejšie spochybňuje vierohodnosť viacerých dôkazov, na ktorých založili súdy svoje rozhodnutie, pričom tu mimo iného poznamenáva, že jeho odsúdenie sa opiera o výsluchy osôb, ktoré boli buď personálne alebo majetkovo prepojené na hlavného „usvedčovateľa“ Ing. G. H. (len na okraj možno poznamenať, že predmetnú námietku uplatnil obvinený i v podanom odvolaní, pričom odvolací súd k tomu uviedol, že uvedené prepojenie „nemá taký charakter, ktorý by oslabil skutkové úvahy súdu prvého stupňa“, keď navyše i prvostupňový súd v danej súvislosti dal správne do pozornosti tú okolnosť, že v čase svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní niektoré z dotknutých osôb už ani neboli zamestnancami spoločnosti G.-Y.). Ďalej obvinený poukazuje na údajný motív usvedčujúcich výpovedí Ing. H. a svedkyne D. (odstrániť ho z postu riaditeľa štátneho podniku A. R., aby spoločnosť G.-Y. naďalej vykonávala svoje aktivity v jeho priestoroch s cieľom dosahovania najvyššieho zisku), označuje za nelogické závery vyvodené súdmi z vykonaných dôkazov, namieta nevykonanie znaleckého skúmania obálok, vydaných Ing. H. a pod. Najvyšší súd konštatuje, že v zásade tu ide o zopakovanie odvolacích námietok obvineného, resp. tvrdení ním už skôr použitých, ktoré boli zo strany súdu (súdov) nižšieho stupňa vyhodnotené ako nedôvodné. Snáď ešte možno uviesť, že najzreteľnejšie sa skutková podstata námietok prejavuje v tom, keď obvinený v podanom dovolaní niekoľkokrát výslovne zdôrazňuje, že zo strany konajúcich súdov nedošlo k zisteniu skutkového stavu bez dôvodných pochybností (nebolo hodnoverne preukázané, že by od Ing. H. nejaký úplatok zobral), keď
jeho názoru aj po vykonaní veľkého množstva dôkazov zostali pochybnosti v takej miere, že bolo v jeho prípade potrebné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Obvinený tiež opakovane upozorňuje na porušenie § 2 ods. 10 Tr. por. zo strany konajúcich súdov (v závere podaného dovolania dokonca žiada vysloviť porušenie uvedeného ustanovenia), keď tieto
jeho názoru vôbec nevzali do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech a všetky okolnosti prípadu vyhodnotili jednostranne - v jeho neprospech, hoci bolo ich povinnosťou s rovnakou starostlivosťou pristupovať k objasňovaniu okolností a vykonávaniu dôkazov svedčiacich tak proti nemu ako aj v jeho prospech. Tu je pritom potrebné dôrazne odmietnuť naposledy uvedenú argumentáciu už z dôvodu jej nesprávnosti v samotnom „zárodku“, keďže zo znenia dotknutého ustanovenia (§ 2 ods. 10 Tr. por.) jasne vyplýva, že toto vôbec neustanovuje povinnosti súdu, ale vzťahuje sa na činnosť (postup) orgánov činných v trestnom konaní. Tieto „s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie“. Súdne konanie je v zásade ovládané princípom kontradiktórnosti, keď k vydaniu odsudzujúceho rozsudku dochádza až vtedy, keď je skutkový stav zistený resp. vykonanými dôkazmi preukázaný bez akýchkoľvek pochybností (ide o najvyšší stupeň istoty, ktorý sa pre vydanie rozhodnutí v predchádzajúcich štádiách trestného konania nepožaduje). V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd potom dáva do pozornosti tú skutočnosť, že v preskúmavanej veci súd prvého ani druhého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie nemal žiadne pochybnosti o tom, že skutok sa stal v takej podobe, ako je to ustálené v skutkovej vete, pričom takýto záver musí dovolací súd plne akceptovať, keďže je pre neho záväzný (ním na podklade dovolania obvineného nemenný a nepreskúmateľný). Záverom k vyššie rozoberaným námietkam skutkovej povahy najvyšší súd uvádza, že na podklade tvrdení o nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení nemožno vyvodzovať v konečnom dôsledku záver o nesprávnom právnom posúdení, a teda odvolávať sa na aplikáciu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Napokon vzhľadom na obsah podaného dovolania je žiaduce tiež uviesť, že posúdenie samotnej vierohodnosti jednotlivých dôkazov (ktorej otázke sa inak oba súdy v rámci odôvodnení svojich rozhodnutí pomerne rozsiahlo venovali), rovnako ako aj ich závažnosti resp. miery významu pre dokázanie tej - ktorej okolnosti je otázkou skutkového charakteru, a to na rozdiel od hodnotenia dôkazov z pohľadu ich zákonnosti, čo je už otázkou právnou. (Ak by v uvedenom smere zistené pochybenie potom dosahovalo požadovanú závažnosť, prichádzalo by do úvahy vyslovenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Tr. por. v zmysle ktorého je možno podať dovolanie, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom). Žiadne výhrady smerujúce k zákonnosti vykonaného dokazovania pritom preskúmavané dovolanie neobsahuje. Pokiaľ ide o ďalšiu uplatnenú dovolaciu námietku, tak táto spočívala v tom, že
názoru obvineného odvolací súd porušil jeho právo na obhajobu tým, že bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol vykonať resp. prihliadať na ním v rámci odvolacieho konania (novo) predložené listinné dôkazy, ktoré by podstatným spôsobom prispeli k náležitému ozrejmeniu skutkového stavu - presnejšie
tvrdenia obvineného tieto majú vylučovať spáchanie čiastkových útokov uvedených pod písm. aa),
1 písm. i) Tr. por.), ods. 1 Tr. por. Rozhodujúce sú totiž obvineným uvádzané vecné výhrady a nie ich (formálno) právna subsumpcia pod niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 Tr. por. K samotnej dôvodnosti relevantnej časti rozoberanej námietky, potencionálne podradenej pod dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por.: Vo všeobecnosti možno uviesť, že je nepochybné, že súčasťou práva na obhajobu je i právo navrhovať dôkazy slúžiace na podporu obhajoby. Dovolací súd však ustálil v rámci svojej judikatúry (R 7/2011, R 116/2014), ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Tr. por.), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Tr. por.). Nie je možné ale úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm. c) Tr. por., hoc aj treba poznamenať, že v posudzovanej veci dovolacia námietka neznela tak (ako to býva zvyčajne v iných dovolaniach), že malo byť právo na obhajobu porušené v dôsledku toho, že odvolací súd na verejnom zasadnutí v rozpore so zákonom o (novo)navrhovaných dôkazoch formálne nerozhodol. Dovolací súd úplne na záver k predmetnej otázke uvádza nasledovné: Či už v konkrétnom prípade súd v rámci odvolacieho konania na verejnom zasadnutí - pred vydaním rozhodnutia, ktorým sa vec právoplatne skončí - návrh obhajoby na doplnenie dokazovania formálne odmietne (nie je však jeho zákonnou povinnosťou, ako je uvedené skôr) alebo je z odôvodnenia jeho rozhodnutia zrejmé, že nepovažoval za potrebné mu vyhovieť (z dôvodov v rámci dovolacieho konania konaného na podklade dovolania obvineného nepreskúmateľných), nie je možné sa následne zo strany obvineného účinne domáhať vyslovenia porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom, a teda naplnenia dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm.
por. je nesprávna, keďže sa tu jednalo o činnosť súkromnej spoločnosti (G.-Y.), týkajúcu sa jej bežných podnikateľských aktivít (spoločnosť vykonávala činnosť - odvoz stavebného odpadu vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na vlastný účet), a nemožno tu teda hovoriť o žiadnom zákonom požadovanom všeobecnom (ale len individuálnom) záujme, uvádza dovolací súd nasledovné: Zločinu prijímania úplatku
1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok. Ako potom vyplýva z výrokovej časti dovolaním napadnutého druhostupňového rozsudku, obvinený Ing. H. sa dopustil predmetného trestného činu tým, že [vo vyššie citovaných bodoch A. aa) až ak)] v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal a prijal úplatok (tzv. právna veta). K tomu treba predovšetkým uviesť, že odvolací súd svojim rozhodnutím zrušil prvostupňový rozsudok vo vzťahu k osobe Ing. C. H. (predmetným prvostupňovým rozsudkom bol uznaný vinným za podplácanie i obvinený Ing. G. H. - konateľ spoločnosti G.-Y. ) len z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie, keď súhlasil s názorom prokurátora v tom, že právne posúdenie konania obvineného
1, ods. 2 Tr. zák. súdom prvého stupňa nebolo v súlade so zákonom. Treba podotknúť, že zo strany odvolacieho súdu došlo tiež k čiastočne inému označeniu vnútornej štruktúry výroku o vine, keď však išlo len o úpravu „kozmetickú“ [skutkového opisu z dôvodu prečíslovania čiastkového útoku uvedeného v prvostupňovom rozsudku pod písm. b), keď v druhostupňovom rozsudku je 11 čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu prijímania úplatku uvedených pod bodmi A -
zák. má prednosť (lex specialis) pred kvalifikáciou
zák. Ak potom odvolací súd ponechal napriek zmenenej právnej kvalifikácii v skutkovom opise formuláciu, že obvinený „uprednostňoval vlastné záujmy pred záujmami štátneho podniku“ (nepotrebné z hľadiska naplnenia znakov odvolacím súdom novo použitej skutkovej podstaty), podotkol, že tak urobil len z dôvodu dokreslenia motivácie jeho konania. Snáď už len zo zaujímavosti úplne záverom k vyššie rozoberanej dovolacej výhrade obvineného ohľadne údajnej neexistencie verejného záujmu dovolací súd uvádza, že dovolateľ vo vlastnom písomnom podaní (nepodanom prostredníctvom obhajcu) niekoľkokrát dávado pozornosti tú skutočnosť, že v prípade zavážania lomu a havarijného odkaliska, resp. teda prenajatých pozemkov A. R. stavebným odpadom súkromnou spoločnosťou G.-Y. išlo o veľmi lukratívnu činnosť (spoločnosť si lacno prenajala pozemky od štátneho podniku a zaviezla ich stavebným odpadom, za čo zinkasovala státisíce Eur) na úkor životného prostredia, na ktorom mala byť spôsobená obrovská škoda. Zdôraznil, že postupom zo strany spoločnosti G.-Y. nielenže utrpelo životné prostredie, ale že bolo spôsobených i niekoľko závažných zásahov do krajiny v miere, ktorá môže naplniť znaky príslušného trestného činu. Naproti tomu sa potom v dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu poukazuje na to, že v prípade činnosti vykonávanej súkromnou spoločnosťou G.-Y. neboli zistené žiadne pochybenia odborného charakteru, ktoré by prípadne mohli mať vplyv na životné prostredie alebo ohrozenie iných chránených záujmov. Dovolací súd nemá potrebu k vyššie uvedenému nič viac dodávať, snáď z hľadiska otázky správnej právnej kvalifikácie skutku iba toľko, že súvislosť s obstarávaním veci všeobecného záujmu, a teda naplnenie uvedeného znaku príslušnej skutkovej podstaty je dané bez ohľadu na (prípadne) spôsobený negatívny následok z pohľadu verejného záujmu (v posudzovanom prípade napr. možné vyššie uvedené ohrozenie či poškodenie životného prostredia). Na záver odôvodnenia predmetného rozhodnutia dáva dovolací súd v súvislosti s opakovaným poukazovaním dovolateľa na údajnú nedostatočnosť či dokonca až arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (najmä z dôvodu nevysporiadania sa so všetkými obhajobou predloženými tvrdeniami) do pozornosti ustanovenie § 371 ods. 7 Tr. por., v zmysle ktorého len samotné odôvodnenie rozhodnutie nemôže byť predmetom dovolania. Aj napriek tomu však považuje dovolací súd za žiaduce upozorniť dovolateľa v danej súvislosti na tú skutočnosť, že v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky nemusí dať všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). A keďže rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria v tej - ktorej veci jeden celok, je tiež postačujúce, ak odvolací súd len odkáže na príslušnú pasáž z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ktorú považuje za správnu a s ktorou sa plne stotožňuje (inak by išlo v danom smere z jeho strany len o nepotrebné mechanické zopakovanie uvedenej argumentácie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia). V posudzovanej veci v žiadnom prípade nemožno označiť odôvodnenie súdneho rozhodnutia za nedostatočné (a už vôbec nie arbitrárne, ako to uvádza dovolateľ), ale naopak za plne vyhovujúce požiadavkám uvedeným v ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por. Keďže teda najvyšší súd nezistil v posudzovanej veci opodstatnenosť žiadnej uplatnenej dovolacej námietky (z hľadiska jej možnej subsumpcie pod niektorý z do úvahy prichádzajúcich dôvodov dovolania - § 371 ods. 1 Tr por.), rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.