Obsah (8)

§ 156§ 158§ 246c§ 63§ 2§ 84§ 120§ 250j

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Sžf/3/2016 Identifikačné číslo spisu: 5015200546 Dátum vydania rozhodnutia: 23.05.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Hargaš Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 156ods.

1 písm.

1. d)zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubil úrok z omeškania v sume 24,10 Eur za neodvedenie vybraných preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti na zdaňovacie obdobie 2011 (IV. štvrťrok) v ustanovenej lehote, jednalo sa o preddavky v sume 2.458,62 Eur ktoré mali byť odvedené najneskôr dňa 6.2.2012, úhrada bola uskutočnená až 1.3.2012, z toho vyplýva že žalobca bol v omeškaní 24 dní. Právnym základom žaloby bola námietka nemožnosti uloženia vyššieuvedenej povinnosti na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 156 ods. 1 písm.
2. d)zák. č 563/2009 Z. z. Daňového poriadku vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v období 10.5.2012 - 29.11.2012 v reštrukturalizácii, nárok na úrok z omeškania s odvedením predmetných preddavkov za IV. štvrťrok 2011 vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania a zároveň v tom čase existoval nárok na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie 6.2.2012 - 1.3.2012. Neprihlásením pohľadávky správcu dane do reštrukturalizácie sa jeho pohľadávka stala nevymáhateľnou zo zákona, skončením reštrukturalizácie jeho nárok zanikol. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že nevyhnutným predpokladom, aby správca dane postupoval

§ 158ods.

5 Daňového poriadku a prihlásil pohľadávku (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky. V zmysle § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje na účely konkurzu a reštrukturalizácie za pohľadávku. Keďže predmetný úrok z omeškania nebol v období v ktorom bolo reštrukturalizačné konanie vedené vyrubený, nemohol byť ako daňový nedoplatok považovaný za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená do reštrukturalizácie a teda nemohli nastať účinky § 120 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ZoKR). Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že úrok z omeškania zanikol v zmysle § 84 ods. 1 písm.

1. g)Daňového poriadku. Ani z iných ustanovení Daňového poriadku nevyplýva, že by správca dane nemohol vyrubiť úrok z omeškania daňovému subjektu, ktorého reštrukturalizačné konanie už bolo ukončené. Rovnako ani z ustanovení ZoKR (§§ 132, 155) nevyplýva, že by právo na úroky z omeškania zaniklo z dôvodu, že neboli obsiahnuté v reštrukturalizačnom pláne, keďže predpokladom pre zaradenie pohľadávky do reštrukturalizačného plánu je existencia prihlásenej pohľadávky, t. j. že sa jedná o preukázateľne vzniknutú pohľadávku. Krajský súd vychádzal z právneho názoru, že k vzniku pohľadávky došlo až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správcu dane, ktorým bol predmetný úrok z omeškania vyrubený. II. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca a namietal že nakoľko úrok z omeškania s platením preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti predstavuje akcesorický nárok k hlavnému záväzku (povinnosť odviesť preddavok na daň zo závislej činnosti), ktorého výška bol známa už pred začiatkom reštrukturalizácie, nárok na úrok z omeškania (ako nárok na daň v zmysle § 2 písm.
2. b)Daňového poriadku), ktorej výška bola známa, mala byť prihlásená ako pohľadávka v reštrukturalizácii, nakoľko splatnosť prihlasovanej pohľadávky je v reštrukturalizačnom konaní irelevantná. Sporná pohľadávka nespadá ani pod režim tzv. prednostných pohľadávok. Hlavný záväzok vznikol pred vyhlásením reštrukturalizácie a za obdobie pred vstupom do reštrukturalizácie si správca dane mohol vyčísliť uplatniť aj úrok z omeškania. Žalovaným použitý výklad zákona považuje za rozporný s ust. § 158 Daňového poriadku a účelom reštrukturalizačného konania, naviac nesúladný s názorom Ústavného súdu vyslovenom v náleze č. 1/2014 (povinnosť ústavne konformného výkladu právnych predpisov). Za rozhodujúcu skutočnosť považuje to, že právnym dôvodom vzniku nároku na predmetný úrok nie je samotné rozhodnutie správcu dane, ale skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti odviesť preddavky na daň riadne a včas. Zdôraznil, že aj v zmysle uvádzanej judikatúry jediným rozhodným dôvodom pre uplatnenie pohľadávky v konkurznom/reštrukturalizačnom konaní je dôvod jej vzniku a úroky z omeškania sú nesporne príslušenstvom pohľadávky. Žalobca uviedol, že „Právny dôvod vzniku sankcie je teda práve a výlučne konanie žalovaného, pred jeho reštrukturalizáciou, pričom tento nárok si bolo potrebné voči žalobcovi aj náležite uplatniť. Ak zákon toto uplatnenie v predmetnom čase vylučoval, nemožno sa domáhať uplatnenia úroku z omeškania následne za stavu, keď bol tento v zmysle reštrukturalizačného plánu odpustený a za stavu, kedy je tento nevymáhateľný." Aj pre prípad akceptácie premisy, že správca dane musel o úroku z omeškania rozhodnúť v predmetnom čase, považuje takýto postup za protiprávny pre rozpor s ust. § 155 ods. 2 ZoKR a zásadou hospodárnosti. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok krajského súdu ako vydaný na základe platných právnych predpisov potvrdiť. III. Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), ktorý upravuje v § 1
3. a)právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho v správnom súdnictve,
4. b)konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. Odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov (§ 492 ods. 2 SSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (

§ 246cods.

1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že podanému odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). IV. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie príslušného správcu dane zo dňa 7.11.2014, ktorým žalobcovi v súvislosti s oneskoreným odvedením preddavkov na daň zo závislej činnosti zamestnancov za obdobie IV. štvrťrok 2011 (splatných 6.2.2012 a odvedených až 1.3.2012 t. j. v omeškaní 24 dní), vyrubil úrok z omeškania v zmysle § 156 ods. 2 a ods. 5 Daňového poriadku v zodpovedajúcej sume 24,10 eur. V priebehu celého správneho aj súdneho konania (obsah žaloby aj odvolania proti rozsudku krajského súdu), bola zo strany žalobcu napádaná zákonnosť postupu daňových orgánov, keď bolo potvrdené vyrubenie úroku z omeškania vydané dňa 7.11.2014 napriek tomu, že na žalobcu bolo rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1R/2/2012 s účinkami od 10.5.2012 začaté reštrukturalizačné konanie, reštrukturalizácia bola povolená s účinkami od 19.5.2012, reštrukturalizačné konanie bolo ukončené rozhodnutím 1R/2/2012 zo dňa 22.11.2011 o potvrdení reštrukturalizačného plánu a ukončení reštrukturalizácie, uverejneným v obchodnom vestníku 28.11.2012. Žalobca zotrvával na svojej argumentácii, že nakoľko omeškanie s platením dlžných preddavkov nastalo ešte pred povolením reštrukturalizácie, bolo právom žalobcu uplatniť si ako pohľadávku v reštrukturalizácii tak nárok na zaplatenie dlžných odvodov (istiny) ako aj súvisicich úrokov z omeškani v zmysle § 156 Daňového poriadku (ako príslušenstva) s tým, že v prípade ich neprihlásenia ako pohľadávky v reštrukturalizácii, zaniká po skončení reštrukturalizácie nárok na uplatnenie úroku z omeškania (§ 84 ods. 1 písm. g) ZoKR). Na zánik nároku na úrok z omeškania neuplatnením v reštrukturalizácii

neho nemá žiaden vplyv skutočnosť, či bolo alebo nebolo pred reštrukturalizáciou vydané rozhodnutie o jeho vyrubení, nakoľko rozhodujúci je kauzálny súvis vzniku nároku správcu dane na úrok z omeškania s omeškaním žalobcu s odvedením preddavkov a teda rozhodujúci význam má skutočnosť, že príslušenstvo nasleduje osud hlavnej pohľadávky. Postup, aký bol použitý daňovými orgánmi nepovažuje za ústavne konformný s účelom reštrukturalizácie a právnou úpravou Daňového poriadku. Tento úrok nie je možné úspešne uplatňovať ani z titulu, že by sa jednalo o tzv. prednostnú pohľadávku v zmysle § 120 ods. 2 ZoKR. Zdôrazňoval, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je rozhodujúca splatnosť úroku z omeškania (určená na základe právoplatnosti rozhodnutia o jeho vyrubení) ale moment vzniku nároku na úrok z omeškania, za ktorý považuje prvý deň, kedy sa žalobca dostal do omeškania s odvedením preddavkov. Zo strany žalovaného bola táto argumentácia spochybňovaná poukazom na skutočnosť, že istina - omeškané, preddavky neboli prihlásené do reštrukturalizačného konania, žiaden právny predpis neobsahuje zákaz vyrubenia úroku z omeškania po začatí reštrukturalizačného konania ani po jeho ukončení, daňový poriadok nepovažuje sankciu za príslušenstvo. Skutočnosť, či splatnosť úročenej sumy preddavkov spadne do obdobia pred či po začatí reštrukturalizácie nemá vplyv na vyrubenie sankcie. Jediným obmedzením, ktroré ukladá zákon je že nemožno vyrúbiť úrok z omeškania po uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle § 156 ods. 8 Daňového poriadku. V.

§ 63ods.

1 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok), ukladať povinnosti alebo priznávať práva

tohto zákona alebo osobitného predpisu 2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené

tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 2

Daňového poriadku , na účely tohto zákona sa rozumie b) daňou daň

osobitných predpisov 1)vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty

tohto zákona alebo osobitných predpisov 2)a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady

osobitného predpisu, 3) f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

§ 158ods.

1 Daňového poriadku, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.

§ 158ods.

3 Daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.

§ 158ods.

5 Daňového poriadku, po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje

osobitného predpisu.

§ 156ods.

1 písm. d) Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí

odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane vybraný preddavok na daň,

§ 156ods.

6 písm. d) Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2012, úrok z omeškania sa nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní,

§ 156ods.

8 písm. b) Daňového poriadku, úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. Novelou Daňového poriadku č. 440/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013 bolo vypustené ustanovenie o nevyrubovaní úroku z omeškania subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní s odôvodnením (v zmysle dôvodovej správy k návrhu zákona), že tým dôjde k zosúladeniu úpravy so zákonom č. 7/2005 Z. z.

§ 84ods.

1 písm. g) Daňového poriadku, daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

§ 120ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. Zo

KR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. VI. Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov, na ktorých bol založený rozsudok krajského súdu zo dňa 28.10.2015, s odkazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení rozsudku, čo vytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Rovnako ako krajský súd aj odvolací súd má za to, že nevyhnutným predpokladom, pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky.

§ 158ods.

1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia

§ 63Daňového poriadku.

Tento záver nie je rozporný s právnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku, ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie

zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nárok na úrok z omeškania zanikol v zmysle § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, pretože

uvedeného ustanovenia zanikajú len tie pohľadávky, ktoré vznikli ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené. Až na základe rozhodnutia správca dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť. V posudzovanej veci pohľadávka žalovaného na úrok z omeškania z dlžnej sumy 2.458,72 Eur za obdobie od 06.02.2012 do 01.03.2012, vyčíslená na sumu 24,10 Eur vznikla až dňom právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (13.02.2015). Pokiaľ žalobca tvrdil, že posudzovaná pohľadávka nemohla byť vyrubená z dôvodu, že tvorila príslušenstvo pohľadávky vzniknutej pre začatím reštrukturalizačnéo konania, treba zdôrazniť, že reštrukturalizačné konanie bolo ukončené dňom 29.11.2012. Ak správca dane na základe platnej úpravy vyrubil úrok z omeškania rozhodnutím zo 07.11.2014 a žalovaný toto rozhodnutie potvrdil rozhodnutím z 09.02.2015, tento postup nie je možno považovať za rozporný so zákonom, nakoľko nevyrubenie úroku z omeškania nie je zo zákona spojené so zánikom práva na vymáhanie príslušného nároku. Nakoľko sa v období pred ani počas trvania reštrukturalizácie nejednalo o vzniknutú pohľadávku, nemohlo právo na jej vymáhanie zaniknúť ani v zmysle § 84 ods. 1 písm.

1. g)Daňového poriadku. VII. Len na doplenie Najvyšší súd uvádza, že začatím reštrukturalizačného konania sa daňové konania neprerušujú a schválením reštrukturalizačného plánu nie sú ani definitívne vysporiadané daňové vzťahy medzi reštrukturalizovaným subjektom a štátom. Na takýto záver nie je žiaden dôvod, nakoľko sa jedná o subjekt, naďalej pokračujúci v podnikateľskej činnosti. Správca dane preto po skončení reštrukturalizácie pokračoval v plnení svojich povinností vykonávať správu daní v zmysle §2 písm.
2. a)Daňového poriadku. Ak teda po skončení reštrukturalizácie v zákonom stanovenej lehote došlo vzhľadom na určenie ukončenia celkovej doby omeškania, k vyrubeniu úroku z omeškania, nie je dôvod spochybňovať takýto postup správcu dane. Vzhľadom na vyššieuvedený záver nepovažuje Najvyšší súd za logickú ani námietku nezákonnosti napadnutého (a prvostupňového) rozhodnutia pre rozpor s ust. §155 ods. 2 ZoKR a zásadou hospodárnosti správneho konania. Účelom reštrukturalizačného konania je umožniť podnikateľským subjektom dosiahnuť ekonomické ozdravenie aj cestou vysporiadania prípadne zániku neuspokojených prihlásených pohľadávok, pričom je logické, že sa musí jednať o pohľadávky existujúce. Na druhej strane, ak zákon umožní podnikateľskému subjektu po splnení stanovených podmienok pokračovať v podnikateľskej činnosti, nie je dôvod upierať správcovi dane možnosť domáhať sa aj od takéhoto subjektu uspokojenia nárokov vzniknutých na základe rozhodnutia vydaného v zmysle Daňového poriadku, ktorým správca dane sankcionuje daňovníka za porušenie jeho povinností. Nemožno prehliadnuť, že žalobca aj po skončení reštrukturalizačného konania pokračuje vo svojej podnikateľskej činnosti a profituje zo svojho postavenia podnikateľa a daňového subjektu, ktoré nadobudol ešte pred reštrukturalizáciou. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozpor postupu daňových orgánov s judikatúrou súdov, poukazuje Najvyšší súd na skutočnosť, že žalobcom citované rozhodnutia (uznesenie NS SR 8Sžf/35/2011, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 8CoKR/35/2012) nie je možné považovať za príklady preukazujúce ustálený právny názor súdnej praxe v otázke možnosti správcu dane vyrúbiť sankčný úrok po skončení reštrukturalizačného konania. Naopak aj s prihliadnutím na doplnenú argumentáciu považuje postup daňových orgánov za ústavne konformný, zákonný, spravodlivý a dôvodný. Senát odvolacieho súdu preto považuje právne posúdenie preskúmavanej veci prezentované krajským súdom za správne a súladné so zákonom, v celom rozsahu sa s ním stotožnil. Nakoľko senát Najvyššieho súdu v posudzovanej veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záver o vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a preto napadnutý rozsudok krajského súdu

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. VIII. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd v zmysle ust. §250k OSP v spojení s ust. § 246c ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak, že procesne neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný,