ust. § 25 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, bolo nariadené odstránenie stavby: prízemného skeletu plánovanej stavby „Jednoduchá stavba - Rodinný dom“ (názov podľa podaného ohlásenia jednoduchej stavby zo dňa 31.08.2011) stavebníkovi - žalobcovi, miesto stavby: parcela registra „C“ KN č. XXX/X kat. úz. J. uvedenej na LV č. XXXX, druh stavby: novostavba, účel: bytová budova - bývanie. Súčasne boli určené aj podmienky pred odstránením stavby. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že stavebný úrad žiadal od žalobcu, aby preukázal, že stavba nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom a osobitnými predpismi, pričom požadované doklady a chýbajúce náležitosti podania presne konkretizoval. Žalobca ignoroval výzvu stavebného úradu zo dňa 24.11.2011 a nepredložil žiadosť o dodatočné stavebné povolenie na jednoduchú stavbu - rodinný dom a ani ďalšie požadované náležitosti v určenej lehote. Stavebný úrad preto postupoval v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b), § 88a ods. 2 a ust. § 88a ods. 6 písm.
podaním z 09.12.2011 podľa obsahu ako žiadosť o dodatočné povolenie stavby a skúmať súlad s verejným záujmom, pretože obsahovala náležitosti žiadosti o dodatočné povolenie stavby v zmysle ust. § 88a stavebného zákona. Tiež tvrdil, že podané ohlásenie jednoduchej stavby je podľa obsahu žiadosťou o stavebné povolenie, keďže sa nejedná o jednoduchú novú stavbu, ale o zmenu stavby, na ktorú podľa § 55 ods. 1 stavebného zákona je potrebné stavebné povolenie. S uvedenými námietkami sa súd nestotožnil. Účelom konania o dodatočnom povolení stavby je následné zhojenie závažnej chyby, ktorou je prvotné vedomé ignorovanie zákona zo stany stavebníka pod podmienkou preukázania skutočnosti, že ďalšia existencia nepovolenej stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami, pričom dôkazné bremeno je na vlastníkovi stavby, keďže sa dopustil porušenia zákona. Predpokladom úspešnosti stavebníka v konaní o dodatočnom povolení stavby v zmysle citovaného ustanovenia § 88a ods. 1 stavebného zákona je preukázanie skutočnosti, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 125/2010). Prvostupňový súd uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by uskutočňovaná stavba a jej dodatočné povolenie nebolo v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania. Žalobca v liste zo dňa 09.12.2011 uviedol, že všetky doklady už predložil a aj z ďalších podaní žalobcu vyplýva, že žalobca ani nemienil predložiť už skôr požadované územné rozhodnutie a žiadosť o dodatočné povolenie stavby. Vo všetkých písomnostiach uvádzal, že správny orgán mal všetky doklady k dispozícii a stavebný úrad má konať na základe jeho žiadosti z 31.08.2011 - ohlásenia jednoduchej stavby - rodinný dom na pozemku parcelné č. XXX/X, vedený Správou katastra pre hl. mesto SR na LV č. XXXX v kat. úz. J.. Z administratívneho spisu súd nezistil, že by žalobca stavebnému úradu predložil požadované územné rozhodnutie, žiadosť o dodatočné stavebné povolenie a podklady preukazujúce, že stavbu je možné dodatočne povoliť a nebude v rozpore s verejnými záujmami. V zmysle ust. § 57 ods. 1 stavebného zákona k ohláseniu jednoduchej stavby podľa § 55 ods. 2 písm. a) žalobca mal pripojiť aj podklady s náležitosťami žiadosti o stavebné povolenie a projektovú dokumentáciu. Žalobca však nijako v konaní nepreukázal, že by jeho ohlásenie z 31.08.2011, resp. žiadosť mala všetky zákonné náležitosti a že by stavebnému úradu predložil všetky doklady, resp. podklady, čo žiadnym spôsobom nekonkretizoval a nešpecifikoval. Uviedol len, že stavebný úrad má všetky podklady k dispozícii. Individuálny záujem v prípade nepovolenej stavby nie je možné povýšiť nad záujem verejný a súlad individuálneho záujmu stavebníka postavením nepovolenej stavby s verejným záujmom musí v konaní preukázať stavebník (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.1.2014, sp. zn. 6Sžp 7/2013). S námietkou žalobcu, že konanie o odstránení stavby a aj rozhodnutie o odstránení stavby nemá právny základ, pretože konanie o dodatočnom povolení nebolo ukončené a malo byť zastavené, sa súd nestotožnil z dôvodu, že ust. § 88a ods. 2 a 6 stavebného zákona stanovuje postup stavebného úradu v prípade, ak stavebník v určenej lehote nepredloží požadované doklady alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor stavby s verejným záujmom alebo ak nepredloží žiadosť o dodatočné povolenie stavby. Podľa názoru súdu prvostupňový správny orgán preto postupoval správne, keď v súlade s ust. § 88a ods. 2 a 6 stavebného zákona nariadil odstránenie stavby uskutočnenej žalobcom. Zastavenie konania v danom prípade by nemalo oporu v zákone, pretože žalobca nepovolene realizoval stavbu v rozpore so stavebným zákonom. Súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že stavebný úrad mu mal poskytnúť pomoc a poučenie, pretože ak by žalobca rešpektoval jednotlivé výzvy stavebného úradu, ktoré boli náležite zdôvodnené, mohol žalobca predísť danému stavu a vydaniu napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu výrok prvostupňového rozhodnutia je dostatočne určitý, aby v prípade výkonu rozhodnutia bol aj vykonateľný. Stavba, odstránenie ktorej bolo nariadené, bola dostatočne presne vymedzená, špecifikovaná a jej opis je určitý a jednoznačný, nie je možné ju zameniť s inými stavbami stojacimi na pozemku, na ktorom je nariadené aj odstránenie stavby v zmysle prvostupňového rozhodnutia. Súd sa nestotožnil ani s ďalšími námietkami žalobcu, že rozhodnutia sú neodôvodnené. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, vyjadril s k upovedomeniu účastníkov v konaní o dodatočnom povolení stavby, k doručovaniu výziev žalobcovi, ako aj k výkonu štátneho stavebného dohľadu a aj k nečinnosti žalobcu. Žalobca podľa názoru súdu odignoroval výzvy stavebného úradu, k predmetným výzvam sa aj vyjadroval, že nič nedoloží, pretože stavebný úrad má všetky podklady k dispozícii. Žalobcovi ako účastníkovi konania nič nebránilo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podkladom napadnutého rozhodnutia a aj k námietkam D.. O., ktorá je účastníčkou stavebného konania v zmysle stavebného zákona. Krajský súd v Bratislave konštatoval, že po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov riadne zistili skutkový stav veci. Žalovaný správny orgán sa riadne vysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými žalobcom v odvolaní, správne vyhodnotil skutkový a právny stav a vec správne právne posúdil. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi, súd náhradu trov konania nepriznal. Pribratým účastníkom správneho konania súd náhradu trov konania nepriznal, pretože za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy konania vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. do konania pribrať, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám nemohol nijako ovplyvniť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp 14/2011 a 8Sžo 52/2011). II. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
ust. § 221 ods. 1 písm.
, ale súčasne posudzovať opodstatnenosť jej vstupu vzhľadom na charakter preskúmavanej veci (uznesenie NS SR z 18.08.2010, sp. zn. 6Sžo/119/2010). Žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku tunajšieho súdu spochybnil právny záujem vedľajšej účastníčky konania D.. F. O. ako občianky, ktorá nie je v zmysle zákona žiadnou susedkou žalobcu (takže nespĺňa nevyhnutnú podmienku stavebného konania, pretože žalobca neohrozuje žiadne jej práva a povinnosti) a nemá so žalobcom žiadny problémový majetkovo-právny vzťah ani žiadny spor. Žiadnymi konaniami žalobcu na jeho pozemku nie sú naprosto ničím a v ničom ohrozované jej práva ani iné oprávnené záujmy. Žalobca poukázal na to, že predmetom konania je rozhodnutie správneho orgánu, s ktorým nie je vedľajšia účastníčka konania D.. F. O. v žiadnom zákonnom právnom vzťahu v zmysle hmotného práva. Jej účasť v tomto konaní považoval žalobca za nadbytočnú, neúčelnú bez preukázania skutočného právneho záujmu na výsledku konania s poukazom na ust. § 30 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších doplnkov (katastrálny zákon). Podľa práva právny záujem na výsledku sporu medzi účastníkmi má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo, alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom v tomto spore. Žalobca uviedol, že stavebné konanie nebolo vedené v zmysle stavebného zákona a správneho poriadku, hoci na to bezúspešne naliehal od samého začiatku komunikácie so stavebným úradom. Preto ani súd svojim výrokom podľa názoru žalobcu nemôže ospravedlniť nezákonný postup stavebného úradu za ktorý sa schováva aj žalovaný, ktorý nezačal stavebné konanie do 7 dní, ako mu to rigorózne prikazuje § 61 ods. 1 stavebného zákona, ale súd prekvapujúco naopak akceptoval evidentne nikdy žalobcovi riadne nedoručený prípis z 26.09.2011, ktorý naviac svojim obsahom (nachádza sa v spise) vôbec neodpovedá na žalobcom ohlásenú jednoduchú stavbu s priloženou dokumentáciou a projektami. Tejto skutočnosti a pojmu ohlásená jednoduchá stavba sa stavebný úrad úplne vyhýba, nakoľko nezmyselne píše o nejakej žiadosti o doloženie územného rozhodnutia. Preto z obsahu tejto písomnosti nemožno vyvodzovať žiadne právne závery, ale rozsudok mu právnu závažnosť podľa názoru žalobcu neoprávnene poskytol. Stavbou by sa doterajšie žalobcove dielo - výrobok stalo až vtedy, ak by ho žalobca v zmysle § 43 stavebného zákona pevne pripojil k verejnej elektrickej sieti, rozvodov vody, kanalizácie i plynu. Toto sa predsa ešte vôbec nestalo. Celý nezákonný postup orgánov samosprávy a štátnej správy vychádza z perzekučných, účelových lží a machinácií, keď znemožňovali žalobcovi realizovať jeho práva, aby svoje dielo s nimi riadne v zmysle zákona identifikoval. Nekompetentné tvrdenia si žalovaní podopierali tzv. „úradnými zápismi“ alebo nedoručenými písomnosťami. Keby boli bývali so žalobcom v zákonnej súčinnosti, potom by nemohli nikdy tvrdiť niečo ako „nie-identifikovateľná stavba“. Pretože odborným posúdením projektu s jeho autorom a žalobcom, ako aj príloh ohlásenej jednoduchej stavby na stavebnom úrade MČ BA Ružinov by bolo dielo žalobcu veľmi ľahko identifikované. Lenže takýto odborný a zákonný prístup, ktorý im ukladá stavebný zákon § 63 a § 61, nemorálne, nezákonne neuskutočnili. Uplatnenú technológiu realizácie žalobcovho diela si predsa vynútila existencia pozostatkov starých i nových, dávno tam existujúcich stavieb na pozemku XXX/X (výpis z katastra doložený v spise). Tieto podmieňovali použitie prefabrikátov, takže precízne vyhotovené nielen prefabrikáty dielov (t. j. vyrobené vopred) sú určené aj na spoje bez použitia maltových alebo cementových spevňovacích zmesí, čiže boli položené na exaktne nivelizáciou (do vodováhy), t. j. zrovnané pozostatky starých, skoro 100 ročných, pevných stavieb so základmi, a potom už v staroveku známou technológiou iónskych (alebo dórskych) stĺpov s príslušnými klinmi (strmeňmi) ukladané. Aj tesné tehlové pripojenie na existujúci murovaný plot sa realizovalo hákmi. Grafické zobrazenie technológie prefabrikátov (ktoré bolo čitateľné z textu projektovej dokumentácie ohlásenej jednoduchej stavby) pre prehľadnosť a jasnosť tohto tvrdenia, uviedol v prílohe. Žalobca uviedol, že to čo nazývajú žalovaní „skelet“, je to dielo skonštruované z prefabrikátov, ktoré nie sú pevne spojené so zemou. Obojstranné prefabrikáty sú prepojené len vo vzduchu, čím takto drevom svojho času regulérne podšalovaný tvoria nad zastavanou plochou strop. Takže ani strop nie je so zemou pevne spojený, ale ako každý iný strop je „vo vzduchu“. Čo je vo vzduchu, nemôže byť pevne spojené so zemou, čo pri definícii stavby vyžaduje § 43 stavebného zákona. Žalobca pre ilustráciu skutočnosti priložil fotky svojich prefabrikátov nespojených pevne so zemou. Stavebný úrad žalobcovi nemohol určiť stavebný pozemok, keď jeho parcela je katastrom definovaná ako zastavaná plocha. Prípadné rozhodnutie o umiestnení stavby by v skutočnosti nemohlo nijako „umiestniť“ žalobcom ohlásenú jednoduchú stavbu na už zastavanej ploche a prípadné rozhodnutie o umiestnení by v skutočnosti nemohlo žiadnym spôsobom úplne nič určovať, ani žiadne podmienky na umiestnenie stavby, pretože žalobca situoval svoju ohlásenú jednoduchú stavbu v preluke obkolesenej zo 4 strán už 100 rokov existujúcou stavbou (okrem „mladšej“ cesty). Žalovaný a stavebný úrad úplne nezákonne prekrúcajú aj ustanovenie § 32 stavebného zákona o umiestnení stavby, negujúc skutočnosť, že tento § nehovorí o stavbách na zastavanej ploche, ale iba o situácii, keď sa plánuje stavať niečo úplne od základov nové, aby sa tá nová stavba posudzovala ako nová stavba. Napriek tomuto faktu súd neoprávnene pripisuje vinu žalobcovi, že nežiadal o územné rozhodnutie. Súd ignoroval skutočnosť, že parcela vo vlastníctve žalobcu „nie je holým, teda nezastavaným stavebným pozemkom“. Je to zastavaná plocha, obkolesená 4 stavbami, t. j. je situovaná v tzv. preluke, ktorej hranice nemôže žalobca fyzikálne ani materiálne nijako prekročiť. Preto je tvrdenie žalovaného a stavebného úradu o nedostatku žiadosti o územné rozhodnutie právne irelevantné. Nikto nemôže žiadať o súhlas o umiestnenie stavby tam, kde už stavby existujú. A v žalobcovom prípade ešte v tejto fáze o novej stavbe vôbec nemožno hovoriť. Je to zatiaľ nové dielo, nie stavba. Podľa názoru žalobcu je porušením procesného práva, ak súd neskúma pravdivosť nejakej listiny, ktorú žalobca namieta, ale súd sám túto namietanú listinu bez dôkazov akceptuje ako pravdivú. Súd totiž odmietol skúmať nelegálnosť listu stavebného úradu z 26.09.2011, ktorý bol ,,doručovaný“ v rozpore s poštovým poriadkom a tak tento list sa tým stal pochybným dokumentom stavebného úradu, čo nemožno z hľadiska procesného práva akceptovať. Súdu totiž podľa názoru žalobcu neprináleží právo sfalšovanú zásielku prehlásiť za pravú, iba podľa náhľadu do spisu, pretože táto zásielka bola „doručovaná“ v rozpore so záväzným poštovým poriadkom platným v Slovenskej republike. Preto by súd podľa názoru žalobcu nemal vo svojej úvahe vychádzať z tzv. fikcie doručenia, pretože táto zásielka nevykazuje zákonom určené náležitosti, nakoľko chýbajúca prezenčná pečiatka pošty, ako povinná náležitosť doporučenej poštovej zásielky, v zmysle poštového poriadku. Takže dva nedostatky - chýbajúca pečiatka a nezaplatené poštovné nie sú žiadnou banalitou, ale podvodom. Je preto dôvodné podozrenie, že s touto zásielkou bolo účelovo manipulované. Dokazuje to aj fakt, že žalobca sa o jej existencii dozvedel až zo spisu v októbri 2011, kedy „lehota“ na podanie „žiadosti“ o nezmyselné územné rozhodnutie dávno uplynula. O opakované doručenie (nie ako poštár) tejto písomnosti zo strany stavebného úradu nebol urobený žiadny pokus. Pretože nie je známe, kedy sa táto machinácia uskutočnila, nikto nemôže tvrdiť, že by ju žalobca, ak by sa nachádzal v mieste trvalého bydliska, odmietol prevziať. Nemôže byť preto brané ako pravda, že list z 26.09.2011 sa žalobcovi pokúsili doručiť. Žalobca sa teda neodvolával iba proti právnemu posúdeniu hmotného práva, ale nesprávneho posúdenia procesného práva v oblasti doručovania. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že súd neskúmal pravdu skresľujúce rozhodnutia a iné listiny žalovaného a prvostupňového správneho orgánu z pohľadu Charty základných práv Európskej únie, či správne orgány rešpektovali, že ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná, pričom ich konaním bola hrubo pošliapavaná. Ako vyplynulo z ústneho prerokovania žaloby na pojednávaní dňa 20.03.2014 a vypočutia vedľajšej účastníčky súdneho konania D.. F. O., konanie o odstránení stavby a jemu predchádzajúce úkony a konania zo strany prvostupňového orgánu sa uskutočnili na jej podnety, čo sa snažila ďalšími lživými a nepravdivými tvrdeniami doložiť súdu vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že D.. F. O. v súlade s § 14 správneho poriadku mala byť teda účastníčkou konania už dávno. Jej podania mali byť súčasťou spisu správneho orgánu a žalobca mal mať právo vyjadriť sa k týmto lživým podaniam, ktorých vyvrátenie ani na pojednávaní dňa 14.04.2016 súd žalobcovi neumožnil. Žiadne práva D.. F. O. a spol. nemôžu byť navrhovanou jednoduchou stavbou žalobcu ničím dotknuté, pretože geometrické určenie i polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape parcelu určuje vyznačením jej parcelného čísla, ktoré sú u žalobcu a menovanej vzdialené, pretože nie sú susedné. Súd na viacerých miestach rozsudku uviedol, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, ale vnútorný obsah celého rozsudku svedčí o tom, že konanie proti žalovanému a stavebnému úradu bolo ,,akoby zvrtnuté“ na riešenie nejakého susedského sporu. Žalobca preto dôvodne argumentoval, že žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú nezákonné, nakoľko rozhodnutia sú vydané v rozpore s § 18 ods. 1 a § 19 ods. 1 správneho poriadku. Krajský súd sa s týmito tvrdeniami a uvádzanými dôvodmi nezákonnosti vôbec nevysporiadal ani na prvom (20.03.2014) ani na druhom pojednávaní (14.04.2016). Z konania krajského súdu je zrejmé, že si bol vedomý okruhu osôb, ktorých práva a oprávnené záujmy v samotnom správnom konaní a tým aj súdnym konaním sú alebo môžu byť dotknuté, a preto uznesením č. 1S/102/2013-31 zo dňa 20.01.2014 rozšíril okruh účastníkov uvedených v záhlaví tohto rozsudku. V súdnom konaní sa preukázala existencia vlastníctva susednej časti starej stavby tretími osobami, synmi žalobcu. Nezákonnosť konania správnych orgánov v rozpore s § 18 ods. 1 a § 19 ods. 1 správneho poriadku bola súdom úplne obchádzaná. V rozpore so skutkovým stavom sa súd v súdnom konaní predmetnou námietkou (vlastníctva časti starej stavby tretími osobami) nezoberal napriek tomu, že nezákonné rozhodnutie žalovaných, svojim zamietnutím žaloby, by ju de iure validoval. Žalobcovu námietku, že konanie o odstránení stavby, a tak i samotné rozhodnutie z neho vyplývajúce, nemá právny základ, keďže ešte ani do dňa podania odvolania, nebolo právoplatne ukončené konanie podľa podania zo dňa 31.08.2011 a zo dňa 09.12.2011 o dodatočnom povolení stavby. Tieto podstatné právne skutočnosti nezobral súd do úvahy ani sa s nimi nevysporiadal, keďže ako nepodložene tvrdí súd „zastavenie konania by nemalo oporu v zákone, pretože žalobca nepovolene realizoval stavbu“. Ani toto konštatovanie súdu nemá oporu v zákone, pretože podľa § 18 ods. 1 správneho poriadku konanie sa začína na návrh alebo z vlastného podnetu. Súd vedený svojou fikciou, ničím neopodstatnenou fixnou predstavou o „novej stavbe“ sa naprosto s väčšinou žalobcových námietok vôbec nezaoberal, z čoho mu potom úplne mylne, v rozpore so skutkovým stavom vyplynulo akoby správne konštatovanie o riadnom zistenom skutkovom stave zo strany žalovaného, bez dostatočného preskúmania. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na konštatovanie, že preskúmal rozhodnutia žalovaného, avšak z celého rozhodnutia nevyplýva a ani sa v ňom nenachádza vysvetlenie ako súd postupoval pri preskúmavaní, ako presne ich preskúmal a pod. Súd sa rozhodnutiam správnych orgánov v podstate nevenoval, iba ich prehlásil za dostatočné a správne. Následne pri svojom rozhodovaní na žiadnom z uskutočnených dvoch pojednávaní súd neprejavil naprosto žiadnu snahu o konkrétne rozobratie žalobcom uvádzaných skutočností, ktoré dôkazmi žalobcu (teda nie iba nejakých verbálnych tvrdení) spochybňovali zistenie skutkového stavu na základe tzv. štátnych stavebných dohľadov. Na nedostatky postupu a rozhodnutí správnych orgánov žalobca upozorňoval i počas obidvoch ústnych pojednávaní. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe nevyjadruje k žiadnym podstatným právnym a skutkovým okolnostiam uvádzaných v žalobnom návrhu. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.01.2012, sp. zn. 2Sžo/25/2011, v zmysle ktorého sa len Najvyšší súd SR ako odvolací súd v správnom súdnictve môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu sa s nim stotožniť. Avšak krajského súdu sa takéto konanie netýka, a teda je povinný uvádzať v rozhodnutí úvahy, ktorého viedli k rozhodnutiu, presvedčivo. Žalobca v žalobe namietal aj porušenie procesných pravidiel a s tým súvisiace porušenie zákonných ustanovení stavebného zákona a správneho poriadku vzťahujúcich sa na konanie o odstránení stavby, ktoré malo predchádzať konaniu o dodatočnom povolení stavby. Súd na predmetnú námietku uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval správne, keď v súlade s ust. § 88a ods. 2 a 6 stavebného zákona nariadil odstránenie stavby, pretože z administratívneho spisu nezistil, že by žalobca stavebnému úradu predložil podklady preukazujúce, že stavbu je možné dodatočne povoliť a nebude v rozpore s verejnými záujmami. Pri takomto konštatovaní súd vychádzal iba z nekompletného administratívneho spisu, o čom sa žalobca presvedčil nahliadnutím do spisu dňa 31.03.2016. Žalobca zdôraznil, že z obsahu oznámenia o začatí konania o dodatočnom povolení stavby z vlastného podnetu zo dňa 24.11.2011 je preukázané, že konanie bolo začaté a prebiehalo v rozpore s ustanoveniami § 18 ods. 3 správneho poriadku. Správny orgán neupovedomil o začatí konania všetkých známych účastníkov konania, nakoľko nie sú uvedení medzi subjektmi, ktorým sa doručuje oznámenie a z oznámenia ani nevyplýva, že títo účastníci by boli upovedomení o začatí konania verejnou vyhláškou. V rozpore s ust. § 18 ods. 3 správneho poriadku ukladal správny orgán žalobcovi uviesť zoznam účastníkov stavebného konania, aj keď ho začal tento orgán konať z vlastného podnetu. Uviedol tiež, že v danom prípade nebol dôvod pre doručovanie verejnou vyhláškou, nakoľko stavebný úrad mal dostatočne zistenú adresu jeho pobytu - priamo oproti stavebnému úradu. Krajský súd v rozpore s § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. na základe nevykonania právne relevantného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v rozpore s § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rozhodnutiach uvádzané tvrdenia žalovaných orgánov o nepredložení dokladov a nečinnosti žalobcu považoval žalobca za nepravdivé a sú v rozpore so spisovým materiálom. Žalobca predsa reagoval na oznámenie stavebného úradu zo dňa 24.11.2011, doručené mu dňa 07.12.2011, svojím podaním na Mestský úrad Bratislava-Ružinov dňa 09.12.2011 (dodržaná 5-dňová lehota). V predmetnom podaní uviedol žalobca, že právne a skutkové okolnosti pre právnu a procesnú nedôvodnosť doručeného oznámenia sú nenaplnené. Žalobca predovšetkým upozornil stavebný úrad na skutočnosť, že potrebné doklady a materiály (+ projekty), vyžadované stavebným úradom v oznámení zo dňa 24.11.2011, mali k dispozícii na posúdenie už od 31.08.2011, kedy došlo zo strany stavebníka k ohláseniu „jednoduchej stavby“ na stavebnom úrade Mestská časť Bratislava-Ružinov. Okrem toho žalobca stavebný úrad upozornil na to, že aj správny poplatok vo výške 33,- eur uhradil už pri predmetnom ohlásení. Stavebnému úradu teda nič nebránilo v tom, aby tento rozsiahly komplexný materiál (na oficiálnom tlačive MČ BA-Ružinov) i s projektami a 22 stranami zákonom požadovaných príloh mohol posúdiť súlad predmetných predložených materiálov a dokladov, že nie je v rozpore verejnými záujmami. Na posúdenie dokladov mal stavebný úrad vyše tri mesiace, počas ktorých mohol zistiť, aké ďalšie prípadné doklady by potreboval žalobca dodatočne doložiť. Podaním zo dňa 24.11.2011 však správny orgán vyzýval žalobcu, aby doložil materiály, ktoré mu už dávno boli doručené. Žalobcov procesný návrh zo dňa 31.08.2011
podaním zo dňa 09.12.2011 napĺňa obsahové náležitosti žiadosti o dodatočné povolenie stavby v zmysle ust. § 88a nasl. Žalobca sa nazdával, že stavebný úrad bol povinný, na základe jeho podania zo dňa 09.12.2011, ak sa úrad domnieval, že na pozemku je nepovolená „stavba“, pokračovať v predmetnom konaní, a preskúmať súlad s verejným záujmom, tak ako mu to ukladá zákon, na podklade dokumentácie doručenej mu žalobcom spolu s podaním zo dňa 31.08.
1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.) V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Senát najvyššieho súdu v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že predmetom odvolacieho konania je v poradí už druhé rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vydané v predmetnej veci. Po prvýkrát prvostupňový súd rozhodol o žalobe žalobcu dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.