7 Zákonníka práce v takom znení, aké v tom čase platilo. Pri takej úprave, aká z uvedeného ustanovenia v tom čase vyplývala, bola ochrana pred skončením pracovného pomeru takého zamestnanca, ktorý vykonával funkciu zástupcu zamestnancov, naplnená tým, že zamestnávateľ bol povinný vyžiadať k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce. Nebolo pritom rozhodujúce, aké dôvody skončenia pracovného pomeru boli uvedené v jeho písomnej forme, pretože „motivácia“ môže byť aj skrytá. Bol toho názoru, že nie samotný zamestnávateľ, ale len tento príslušný orgán Inšpektorátu práce bol oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca bolo motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo či išlo o iné dôvody, ktoré s výkonom tejto funkcie vôbec nesúviseli. Práve to, že dôvody výpovede vôbec nesúviseli s výkonom funkcie zástupcu zamestnancov, by sa bolo prejavilo v tom, že tento orgán by k výpovedi dal predchádzajúci súhlas. Keďže žalovaný k predmetnej výpovedi predchádzajúci súhlas takéhoto orgánu vôbec nežiadal, sám spôsobil, že príslušný orgán ani nemohol predchádzajúci súhlas dať. Z týchto dôvodov uzavrel, že pre výpoveď vinou žalovaného neboli splnené formálno-právne predpoklady a tento nedostatok vzhľadom na kogentnú úpravu v tom čase platnú, robí predmetnú výpoveď neplatnou. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pričom za otázku zásadného právneho významu označil problém, kto posudzuje motiváciu skončenia pracovného pomeru u takého zamestnanca, na ktorého sa ustanovenie § 240 ods. 7 Zákonníka 5 Cdo 256/2009 4 práce v znení do 30. júna 2003 vzťahuje a o tom, že zamestnávateľ mal v prípade každého skončenia pracovného pomeru takéhoto zamestnanca požiadať o predchádzajúci súhlas príslušný orgán Inšpektorátu práce. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu vytkol, že pochybil pri svojom rozhodovaní v tom, keď konštatoval, že „nie samotný zamestnávateľ, ale len tento príslušný orgán Inšpektorátu práce bol oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca je motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov alebo či ide o iné dôvody, ktoré s výkonom funkcie vôbec nesúvisia“. V tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 240 ods. 7 Zákonníka práce platného v čase skončenia pracovného pomeru a vyslovil názor, že v danom prípade pracovný pomer žalobcu nebol skončený z dôvodov, ktoré by boli motivované jeho postavením ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ale z dôvodu, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu. Uvedený názor podporil žalovaný aj tým, že zákonom č. 210/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, bolo ustanovenie § 240 ods. 7 Zákonníka práce zmenené tak, že na skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý je napr. zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je potrebný súhlas zástupcov zamestnancov. Pri skončení pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý je zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sa stále vyžaduje, aby takéto konanie bolo motivované činnosťou alebo postavením zamestnanca ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Žalovaný v zmysle § 243 O.s.p. žiadal dovolací súd odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol toto dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné. 5 Cdo 256/2009 5 V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môže byť v takom prípade predmetom súdneho posudzovania iba právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.).
1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania nebolo dovolateľom namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli. Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. možno odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom 5 Cdo 256/2009 6 konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedených vadám došlo. Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie) týkajúca sa výkladu ustanovenia § 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení do
2 Zákonníka práce vyplýva, že právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný odborový orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Z uvedeného vyplýva, že Zákonník práce (v porovnaní s Občianskym zákonníkom) rieši neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy alebo pre nedostatok súhlasu či prerokovania odborového orgánu, osobitným spôsobom. Zákonník 5 Cdo 256/2009 7 práce také právne úkony považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám Zákonník práce alebo osobitný predpis tak výslovne stanovujú. Zákonník práce tak ustanovuje v príslušných svojich ustanoveniach tzv. doložkami neplatnosti formuláciou „inak je právny úkon neplatný“. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal, aby súd určil, že výpoveď (podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny) daná mu listom žalovaného z 30. mája 2003 je neplatná okrem iného aj z dôvodu, že v súlade s ustanovením § 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení platnom v čase výpovede, bolo povinnosťou žalovaného vyžiadať predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce, pretože okrem funkcie referent dopravy - koordinátor vagónov, vykonával aj funkciu úsekového dôverníka a zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Skutočnosť, že žalobca bol v čase dania výpovede zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, medzi účastníkmi nebolo sporné a teda sa na neho vzťahovala ochrana vyplývajúca
7 Zákonníka práce. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností sa dovolací súd stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že v danom prípade pri právnej úprave, aká z uvedeného ustanovenia v tom čase vyplývala, bola ochrana pred skončením pracovného pomeru takého zamestnanca, ktorý vykonával funkciu zástupcu zamestnancov, naplnená tým, že bolo povinnosťou zamestnávateľa vyžiadať k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce a teda len tento príslušný orgán bol oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca bolo motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo či išlo o iné dôvody, ktoré s výkonom tejto funkcie vôbec nesúviseli. Na základe uvedeného potom možno dospieť k záveru, že pri jednostrannom skončení pracovného pomeru zamestnávateľa (výpoveďou zamestnávateľa alebo okamžitým skončením pracovného pomeru) vo vzťahu k zástupcovi zamestnancov bolo povinnosťou zamestnávateľa požiadať o predchádzajúci súhlas príslušný orgán Inšpektorátu práce. Ak teda z právnej úpravy uvedenej v ustanovení § 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení platnom do
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.