2 písm. c/, d/ O.s.p. a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 432,30 € v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutím z
2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zmenila vo výrokovej časti rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v tom, že vypustila text: „Zamestnancovi: I. L. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.apríla 2011 do 31.júla 2010
slovenskej legislatívy.“ a nahradila ho textom: „Zamestnancovi: I. L. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.apríla 2010 do 31.júla 2010
slovenskej legislatívy.“ V ostatnom rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná poukázala na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie prvostupňového orgánu zmenila len z dôvodu obsahovo formálneho nedostatku vo výrokovej časti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že na základe inšpekcie práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov účastníka konania, Sociálna poisťovňa rozhodla, že pánovi I. L. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.04.2010 do 31.07.2010
slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozsudku č.k. 16Scud/14/2014-32 z 5. augusta 2015 krajský súd uviedol, že záver o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti (ďalej aj len „poistenie“)
slovenskej legislatívy správne orgány vyvodili z toho, že kontrolou Inšpekcie práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa žalobcu. Takýto záver správneho orgánu však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo nevykonávanie činnosti preukázané. Skutočnosť, že Inšpektorátu práce sa nepodarilo skontaktovať so zamestnávateľom žalobcu nemôže byť dôvodom na ustálenie záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, lebo nebol zastihnutý na adrese uvedenej v živnostenskom liste pre zahraničnú osobu je predčasný. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie na účely preukázania reálneho výkonu činnosti žalobcu ako zamestnanca. Ak následne na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala. Z uvedených dôvodov krajský súd
2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolala žalovaná, ktorá zdôraznila, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, ale je potrebné vychádzať tiež z dohodnutých mzdových podmienok. V žalobcovom prípade počet hodín, ktoré má odpracovať a k tomu prislúchajúca mesačná mzda za vykonanú prácu vzbudzujú oprávnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci vrátane žalobcu by mali dochádzať z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Národný inšpektorát práce v rámci kontroly navštívil sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, pričom v sídle nebol nikto zastihnutý, zamestnávateľovi bola následne zaslaná výzva na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako nedoručená v odbernej lehote. Na adrese uvedenej vo výpise zo živnostenského registra má fyzická osoba X. Y. X. prenajatý byt, v ktorom sa nachádza len výnimočne, čo potvrdili nájomníci susedných bytov. Žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno neleží len na nej, ale aj na žalobcovi, ktorý si svoju povinnosť riadne nesplnil. Vzhľadom na uvedené považuje svoje napadnuté rozhodnutie za dostatočne preukázané a určité. Žalovaná ďalej poukazuje na list Sociálnej poisťovne, ústredie z 10. decembra 2013, ktorým Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS z 10. októbra 2013 na uzavretie spoločnej dohody
čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Žalovaná zároveň zdôraznila, že dohoda medzi poľskou inštitúciou ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať
čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia písomnú formu. Žalovaná tiež namieta výšku trov konania, ktorú považuje za neadekvátnu k danej veci. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý považuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z 5. augusta 2015, sp.zn. 16Scud/14/2014, po skutkovej aj právnej stránke za správny a má za to, že odvolanie žalovanej neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa Krajský súd v Prešove už nevysporiadal v odôvodnení prvostupňového rozsudku. Zdôrazňuje, že domnienky o obchádzaní právnych predpisov Poľskej republiky sú bezpredmetné a nepreukázané, naviac ich zisťovanie by bolo predmetom kontroly orgánov Poľskej republiky, nie žalovanej. Z rovnakého dôvodu neobstojí odvolávanie sa žalovanej na list poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Naviac, ak ZUS reagovala práve na oznámenie žalovanej, že zamestnanci poľských zamestnávateľov nepodliehajú legislatíve SR, v dôsledku čoho je argumentácia žalovanej
názoru žalobcu v tomto konaní bezpredmetná. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v Prešove z 5. augusta 2015 a aby súd zaviazal žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania vo výške 148,22 €.. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“). V zmysle § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací
2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej bolo podané nedôvodne.
čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch:
bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
1 zákona Národnej rady SR č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie
tohto zákona je
osobitného predpisu2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len „príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, e) poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.
4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že tento je vo výroku vecne správny, preto je potrebné potvrdiť ho. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, pokiaľ tento uvádza, že základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Ak nastanú pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, možno ich riešiť len spôsobom určeným vo vykonávacom nariadení. Ďalšie právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania zamestnávateľa, považuje odvolací súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl.13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je však príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts) , ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Žalovaná teda bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia ZUS o legislatíve uplatniteľnej pre žalobcu. Napriek tejto skutočnosti však Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodla v prejednávanej veci 17. augusta 2011 a toto rozhodnutie bolo žalovanou potvrdené 27. januára 2014. Pokiaľ žalovaná poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a na skutočnosť, že dohoda medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať
vykonávacieho nariadenia písomnú formu, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody (aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia). Žalovaná považuje za dohodu
čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia list ZUS z
4 vykonávacieho nariadenia. Nad rámec uvedeného nemôže odvolací súd opomenúť skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, bolo vydané
1 O. s. p., aj keď čiastočne z iných dôvodov. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie uvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom odvolacieho súdu. Žalovaná vyčká na určenie uplatniteľnej legislatívy, prípadne riadnym a preskúmateľným spôsobom využije postup
čl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1. Žalovaná bude viesť spis riadnym spôsobom. O náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania za úkony, ktoré považoval za účelne vynaložené na uplatnenie práva.
1 veta prvá a tretia O.s.p., ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania a môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd považoval za vhodné využitie možnosti, ktorú mu poskytla tretia veta § 250k ods. 1 O.s.p., pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval najmä skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o jedno z opakujúcich sa konaní (ďalšie napr. 9Sžso/32/2016, 9Sžso/224/2015, 9Sžso/18/2016, 9Sžso/186/2015, 9Sžso/77/2015), ktoré sú skutkovo obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcov v predchádzajúcom správnom konaní. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania úspešných žalobcov, čo do rozsahu aj ich obsahu vrátane ich vyjadrení. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o výške náhrady trov odvolacieho konania prihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä pri dodržiavaní lehôt a pokynov konajúcich súdov. Po zvážení oboch uvedených hľadísk znížil Najvyšší súd Slovenskej republiky požadovanú náhradu trov konania a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1/5 za úkony právnej služby. Vzhľadom na uvedené súd potom priznal žalobkyni náhradu trov v prvostupňovom konaní a to: - prevzatie a príprava zastúpenia (r. 2014) ............... 26,80 € (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. a/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) - režijný paušál .......................................................... 8,04 € - podanie žaloby 13.03.2014 ................................... 26,8 € (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. c/ vyhlášky) - režijný paušál .......................................................... 8,04 € - účasť na pojednávaní 05.08.2015 .......................... 27,97 € (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. c/ vyhlášky) - režijný paušál .......................................................... 8,39 € - DPH 20% .............................................................. 20,92 € - spolu .................................................................... 127,25 € a náhradu trov konania v odvolacom konaní: - vyjadrenie k odvolaniu ......................................... 27,97 € (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. c/ vyhlášky) - režijný paušál ......................................................... 8,39 € - DPH 20% ............................................................... 7,27 € - spolu ..................................................................... 43,63 € Súd teda úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového konania v celkovej sume 127,25 € a trov odvolacieho konania v celkovej sume 43,63 €. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.