Najvyšší súd 3 Sžf 64/2007 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek se

§ 63ods.

6 zák.č. 511/1992 Zb. vyplýva, že ide o dva samostatné a rozdielne inštitúty sankcionovania správcu dane. Subjektívne zavinenie, ako hmotno-právna podmienka sa vzťahuje len k sankcionovaniu podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. Povinnosť platenia úroku podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. vzniká však až vtedy, ak správca dane preplatok, ktorý zapríčinil nevrátil v zákonnej lehote. Povinnosť platenia sankčného úroku podľa ust. § 35b ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. bez ohľadu na zavinenie vzniká vtedy, ak správca dane neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu. Žalobca má za to, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia zák.č. 511/1992 Zb. a z uvedeného dôvodu prijal právny záver, ktorý nie je správny a z viacerých dôvodov nemá oporu v zákone. Vedenie súdneho sporu nemôže predstavovať a nepredstavuje objektívnu skutočnosť, ktorá sa vzťahuje k „vzniku daňovej povinnosti v správnej výške voči správcovi dane“ (súd nemá na to kompetenciu), ale predstavuje objektívnu skutočnosť len k tomu, či rozhodnutie správnych orgánov je alebo nie je zákonné. Podľa žalobcu nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov spočíva v tom, že správne orgány v rozpore s ust. § 35b ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. zákonné podmienky na priznanie sankčného úroku rozširujú o podmienku vrátenia peňažných prostriedkov na základe nového rozhodnutia správcu dane. Podľa správnych orgánov, ak peňažné prostriedky neboli vrátené na základe nového rozhodnutia správcu dane, potom sa nejedná o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu a nevzniká ani nárok na sankčný úrok. Predmetom súdneho sporu bolo posúdenie právnej otázky, či ide alebo nejde o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu, ak peňažné prostriedky neboli vrátené na základe nového rozhodnutia správcu dane. 3 Sžf 64/2007 3 Podľa ust. § 35b ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou a zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. V čase vzniku a vrátenia preplatku ešte nie je známe, či sú splnené všetky podmienky pre uplatnenie osobitného inštitútu sankčného úroku, pretože správca dane môže v novom rozhodnutí určiť daň v rovnakej výške, ako v pôvodnom rozhodnutí. V takom prípade by nevznikol rozdiel dane oproti pôvodnému zrušenému právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu. Ak však na základe nového rozhodnutia bola daň, resp. rozdiel dane znížený alebo zrušený a daňový subjekt daň alebo rozdiel dane na základe pôvodného zrušeného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia aspoň čiastočne zaplatil, potom ide o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Z uvedeného vyplýva, že vznik nároku na sankčný úrok sa spája so znížením dane, resp. rozdielu dane na základe nového rozhodnutia a nie s vrátením neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov na základe nového rozhodnutia. Na vznik nároku na sankčný úrok teda nemôže mať vplyv to, že správca dane vrátil daň na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 4S 5/05-37 a ani to, že správca dane nečakal do ukončenia nového konania. Žalobca vydaním nového rozhodnutia mal splnené všetky podmienky uvedené v ust. § 35b ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. a správcovi dane vznikla povinnosť podľa ust. § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok. Navrhoval, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa zruší Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.08.2007 navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že dôvodom nepriznania sankčného úroku bolo nesplnenie podmienok pre priznanie sankčného úroku , uvedených v ust. § 35b ods. 5 a 6 zák.č. 511/1992 Zb. Uviedol, že sankčný úrok správca dane prizná za dobu od pôvodne vydaného rozhodnutia do nového rozhodnutia vo veci, pokiaľ v tej dobe peňažné prostriedky žalobcu zadržiaval. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane nezadržiaval peňažné prostriedky žalobcu v dobe od pôvodne vydaného rozhodnutia do nového rozhodnutia vo veci, pretože peňažné prostriedky žalobcovi vrátil dňa 25.11.2005 podľa ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. na základe zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 4S 4/05-37 zo dňa 08.09.

Nové rozhodnutie vo veci bolo vydané 15.06.
Do vydania nového rozhodnutia vo veci nebolo známe, aká je daňová povinnosť žalobcu za kontrolované obdobie. Novým rozhodnutím vo veci mohla byť určená taká istá daňová povinnosť ako pôvodným rozhodnutím, potom by mal žalobca povinnosť zaplatiť rozdiel dane a peňažné prostriedky, ak by ich správca dane nebol vrátil, by nebolo možné považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Rozsudok Krajského súdu Košice č. 7S 23/2007-24 nie je novým rozhodnutím vo veci, pretože súd preskúmava iba zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a nerozhoduje o práve a povinnosti žalobcu podľa hmotného práva, o tom môže rozhodnúť iba správny orgán. Žalobca v odvolaní uvádza, že vznik nároku na sankčný úrok sa spája so znížením dane, resp. rozdielu dane na základe nového rozhodnutia a nie s vrátením neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov na základe nového rozhodnutia. K tomu žalovaný uvádza, že vznik nároku na sankčný úrok 3 Sžf 64/2007 4 sa spája so splnením zákonom stanovených podmienok, a to s existenciou rozhodnutia o vyrubení dane alebo rozdielu dane, zníženie dane, resp. rozdielu dane na základe nového rozhodnutia, daň bola aspoň čiastočne zaplatená pričom sankčný úrok sa vypočítava za dobu zadržiavania peňažných prostriedkov daňového subjektu od vydania pôvodného rozhodnutia o vyrubení dane alebo rozdielu dane do vydania nového rozhodnutia, ktorým sa daň, alebo vyrubený rozdiel dane znižuje. Správca dane peňažné prostriedky žalobcu po uvedenú dobu nezadržiaval, preto nárok na zaplatenie sankčného úroku žalobcovi nevznikol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) rozsudkom č.k. 3Sžf 64/2007-43 zo dňa 14.02.2008 rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 7S/23/2007-24 zo dňa 06.06.2007 potvrdil z dôvodu, že v danom prípade podliehalo vrátenie zaplatenej dane správnemu režimu vrátenia daňového preplatku v zmysle § 63 ods. 4 zák.č. 511/1992 Zb. a preto podmienky pre aplikáciu ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. splnené neboli. Najvyšší súd ako súd odvolací zistil, že spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení predbežnej právnej otázky či v danom prípade a po akú dobu správca dane neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu. Skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný. Sporným bol rozdielny pohľad účastníkov konania na výklad ustanovenia § 35b ods. 5, prvá veta zák.č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na to úlohou odvolacieho súdu bolo vyjadriť právny názor na aplikáciu tohto ustanovenia a jeho vzťah k ust. § 63 zákona č. 511/1992 Zb. (daňový preplatok). Odvolací súd za ďalšiu predbežnú hmotnoprávnu otázku považoval otázku, či za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov možno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru správcu dane alebo odvolacieho orgánu, v období od zaplatenia dane daňovým subjektom správcovi dane do jeho zrušenia rozsudkom súdu v správnom súdnictve. Ide o zásadnú právnu otázku, ktorá rieši právny režim zaplatenej dane v medziobdobí, kedy platobný výmer bol platným rozhodnutím. V prípade, ak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane zaniklo, napr. zrušením rozsudkom súdu vydaným v správnom súdnictve, vzniká právna situácia, v ktorej zaplatená daň už nemá svoj právny základ v platnom platobnom výmere resp. dodatočnom platobnom výmere (v zmysle § 30 ods. 1, prvá veta zák.č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím). Zaniklo rozhodnutie od ktorého zaplatená daň odvodzovala svoju splatnosť. Preto sa zaplatená daň, u ktorej zanikol platobný výmer (titul) stala daňovým preplatkom. Podľa § 63 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 3 Sžf 64/2007 5 Podľa § 30 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. rozhodnutie, ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného úroku, pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a) je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon 8a) neustanovuje inak. Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru správcu dane alebo odvolacieho orgánu, v období od zaplatenia dane daňovým subjektom správcovi dane do zrušenia platobného výmeru rozsudkom súdu v správnom súdnictve, pretože v tomto medziobdobí bol platobný výmer platným rozhodnutím správcu dane. K jeho zrušeniu rozsudkom došlo s účinkami ex nunc. Najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade podliehalo vrátenie zaplatenej dane právnemu režimu vrátenia daňového preplatku v zmysle § 63 ods. 4 zák.č. 511/1992 Zb. a podmienky pre aplikáciu ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. splnené neboli. Žalobca ako sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky namietajúc arbitrárnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžf 64/2007-43 zo dňa 14.02.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. III US 305/08-37 zo dňa 25.11.2008 rozhodol, že
Základné právo spoločnosti O., s.r.o. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 64/2007 zo dňa
februára 2008 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 64/2007 zo dňa
februára 2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ústavný súd v odôvodnení nálezu uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Zohľadňujúc uvedené sa ústavný súd zaoberal argumentáciou sťažovateľa, ako aj najvyššieho súdu v predmetnej veci. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu 3 Sžf 64/2007 6 a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Konštatovanie najvyššieho súdu, že vrátenie sťažovateľom zaplatenej dane (presnejšie čiastočne zaplateného dorubeného rozdielu dane) podlieha právnemu režimu vrátenia daňového preplatku v zmysle § 63 ods. 4 zák.č. 511/1992 Zb., síce logicky vyplýva z jeho skoršieho konštatovania, že zánikom právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým bola vyrubená daň alebo jej rozdiel, sa už zaplatená daň, resp. rozdiel dane stáva daňovým preplatkom podľa § 63 ods. 1zák.č. 511/1992 Zb., avšak nemožno z neho bez ďalšieho vyvodiť záver o nesplnení podmienok aplikácie § 35b ods. 5, 6 a 7 uvedeného zákona. Najvyšší súd takýto záver vyslovil bez tohto, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s otázkou vzájomného vzťahu ustanovení § 35b zákona č. 511/1992 Zb. a § 63 uvedeného zákona, hoci potrebu posúdenia tejto právnej otázky sám deklaroval. Ustanovenia §

§ 63zákona č.

511/1992 Zb. upravujú dva samostatné právne inštitúty. Zatiaľ čo § 63 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje práva a povinnosti daňových subjektov a daňových orgánov týkajúce sa vrátenia (prípadne iného použitia) súm platieb daňových subjektov daňovým orgánom prevyšujúcich splatnú daň (daňovú povinnosť), § 35b ods. 5, 6, a 7 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje naproti tomu sankčnú povinnosť kompenzačného charakteru uloženú daňovým orgánom zaplatiť daňovému subjektu po poukázaní peňažných prostriedkov sankčný úrok v prípadoch, ak bolo ich zadržanie v období od ich zaplatenia daňovým subjektom až po ich vrátenie daňovým orgánom neoprávnené. Neoprávnenosť zadržiavania peňažných prostriedkov vyplýva v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. z následného vydania právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu, na základe ktorého boli daň alebo vyrubený rozdiel dane zaplatené. a z neskoršieho vydania nového rozhodnutia, ktorým boli (hoci aj čiastočne) zaplatená daň alebo rozdiel dane znížené (samozrejme, pokiaľ je rozdiel medzi sumou už zaplatenej dane a sumou zníženej dane kladný). Keďže súčasná existencia dvoch právoplatných a vykonateľných rozhodnutí orgánu verejnej moci v tej istej veci s rozdielnym výrokom je s výnimkou právneho excesu pojmovo vylúčená, k situácii predpokladanej ustanovením § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. môže procesne dôjsť iba zrušením pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu na základe mimoriadnych opravných prostriedkov v daňovom konaní alebo v rámci správneho súdnictva a následným vydaním nového rozhodnutia, ktorým sa daň alebo rozdiel dane vyrubí v nižšej sume (zníži), alebo zmenou pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu na základe mimoriadnych opravných 3 Sžf 64/2007 7 prostriedkov v daňovom konaní tak, že novým rozhodnutím daňového orgánu sa daň alebo rozdiel dane vyrubí v nižšej sume (zníži). Najvyšší súd pri výklade a interpretácii znenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. dospel k názoru, že zákonný pojem daň alebo rozdiel dane „znížený“ novým rozhodnutím treba vykladať reštriktívne (zužujúco), vzťahujúc ho iba na prípady zmeny pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu na základe mimoriadnych opravných prostriedkov v daňovom konaní tak, že novým rozhodnutím daňového orgánu sa daň alebo rozdiel dane vyrubí v nižšej sume. Dôsledkom takejto interpretácie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. najvyšším súdom vo vzťahu k skupine daňových subjektov, u ktorých došlo k zníženiu už zaplatenej dane alebo rozdielu dane zrušením pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu na základe mimoriadnych opravných prostriedkov v daňovom konaní alebo v rámci správneho súdnictva a následným vydaním nového rozhodnutia, ktorým sa daň alebo rozdiel dane vyrubila v nižšej sume, je vylúčenie tejto skupiny daňových subjektov z možnosti uplatňovať právo na zaplatenie sankčného úroku. Ide pritom o daňové subjekty v porovnateľnom postavení so skupinou daňových subjektov, u ktorých bola daň znížená priamo zmenou pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu. Obdobím neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu je totiž podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. počet dní, ktoré uplynuli odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci. Za daných okolností vyžadovala zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, zahŕňajúca požiadavku, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, v spojení so zásadou zákazu diskriminácie, aby najvyšší súd rozumne a v dostatočnej miere odôvodnil výklad § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý zvolil z hľadiska primeranosti a opodstatnenosti obmedzenia skupiny daňových subjektov, do ktorej patril aj sťažovateľ v súvislosti s podmienkami uplatnenia práva na zaplatenie sankčného úroku. Takéto odôvodnenie však v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo

februára 2008 absentuje. Odôvodnenie označeného sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu zo
februára 2008 nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorej je, aj s ohľadom na ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, 3 Sžf 64/2007 8 povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Dôvody uvedené najvyšším súdom v označenom rozhodnutí si navyše odporujú a nie sú preskúmateľné. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf 64/2007 zo
februára 2008 je preto arbitrárny. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf 64/2007 zo
februára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto konaní bude potrebné opätovne posúdiť odvolanie sťažovateľa a závery najvyššieho súdu aj náležite a konkrétne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) viazaný právnym názorom ústavného súdu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a podľa § 250ja ods. 3 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že podľa § 250j ods. 2, písm. a/, c/ OSP zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vrátil vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Najvyšší súd pôvodne vychádzal z nesporného skutkového stavu zisteného správcom dane, ktorý v odôvodnení rozhodnutia č. 698/230/77157/06/Pop zo dňa 25.10.2006, ktorým podľa § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nepriznal žalobcovi sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Správca dane v odôvodnení uviedol, že „... v danom prípade bol rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001 zaplatený na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia DRSR pracovisko Košice č. VI/256/2361/7681/2004 zo dňa 02.12.2004 vrátený podľa ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ...“. Keďže vrátená suma mala charakter daňového preplatku, žalobcu túto sumu ako daňový preplatok prijal. Právna povaha vracanej sumy bola určená konštitutívnym rozhodnutím o jej vrátení podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Tým bol určený i právny režim príslušenstva viažuceho sa na preplatok, ktoré je upravené v § 63 ods. 6 druhá veta zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. 3 Sžf 64/2007 9 Podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992Zb. ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, a ak ho nemožno použiť podľa odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania; tento postup sa vzťahuje aj na oneskorené vrátenie preplatku podľa odseku
V zmysle uvedeného žalobcovi ako daňovému subjektu by vznikol nárok na úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby iba ak by mu správca dane vrátil preplatok po lehote a najvyšší súd vychádzal z toho, že tento úrok (ako špeciálna sankcia upravená pri daňovom preplatku) je v pomere špeciality k sankčnému úroku podľa § 35b ods. 5, 7 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Právny režim preplatku na dani ako neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov (§ 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb.) vychádza z účinkov ex nunc, pretože až po uplynutí lehoty 15 dní (v prípade jeho nevrátenia) sa považuje za neoprávnene zadržiavaný. Pomer špeciality a subsidiarity pri aplikácii zákonných ustanovení bráni vzájomnému konfliktu ustanovení zákona s rovnakým predmetom úpravy (vrátenie bez právneho titulu zadržaných peňažných prostriedkov daňovému subjektu). Najvyšší súd súčasne vychádzal z dikcie ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, keď toto ustanovenie sa aplikuje, iba ak boli prostriedky vrátené daňovému subjektu podľa § 35b ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. ako neoprávnene zadržiavané. Najvyšší súd dospel k záveru, že ak zákonodarca ustanovil správcovi dane lehotu na vrátenie preplatku na dani a sankcionuje správcu dane až po uplynutí 15-dňovej lehoty od zistenia preplatku (§ 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb.), nemal súčasne úmysel považovať daňový preplatok po túto dobu za neoprávnene zadržiavaný. Špeciálny právny režim daňového preplatku vychádza z účinkov ex nunc, pritom zohľadňuje i zavinenie správcu dane na vzniku preplatku, na ktorú skutočnosť vo svojom odôvodnení poukázal i krajský súd. Preplatok nemusí nevyhnutne vzniknúť iba zavinením správcu dane, ale i zavinením daňového subjektu. Aplikácia ust. § 35b ods. 5, 7 zák.č. 511/1992 Zb. i na právny režim daňového preplatku vedie k objektívnej zodpovednosti správcu dane za vznik stavu neoprávnene zadržiavaných prostriedkov bez ohľadu nato, či na vzniku tohto stavu sa podieľal daňový subjekt napr. dodatočným predložením dôkazov, zistením nových skutočností až v priebehu daňového konania, alebo na vznik tohto stavu vyplývali i iné okolnosti, napr. súd zmenou judikatúry, judikatúrnymi posunmi, atď., kedy zodpovednosť za vzniknutý stav nemožno jednoznačne pričítať iba na vrub správcu dane. V prípade zmeny judikatúry (spravidla v prospech daňových subjektov) ide o tzv. prospektívne účinky rozhodovacej činnosti, ide o nový zásadný prístup k riešenému problému, kedy správca dane nemôže predpokladať 3 Sžf 64/2007 10 vývoj zmeny judikatúry a nemožno mu spravodlivo pripočítavať zodpovednosť za vznik stavu neoprávnene zadržiavaných prostriedkov. Najvyšší súd má za to, že ide o zásadné právne otázky týkajúce sa fiškálnej politiky štátu. Ustanovenie § 35b ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. sa súdu javí ako nesystémové, pretože jeho izolovaný výklad a dikcia môžu viesť k situácii, že daňové subjekty si formou preplatkov na dani budú zhodnocovať finančné prostriedky nie na finančnom trhu, ale v štátnom rozpočte. Ustanovenie zákona nemožno podľa názoru súdu interpretovať iba podľa dikcie, ale podľa systému ďalších ustanovení v ktorom pôsobí, v ktorom sa navzájom právne normy obmedzujú, v záujme zachovania ratia legis. Podľa názoru najvyššieho súdu interpretácia zákona a rozhodnutia najvyššieho súdu v správnom súdnictve (obzvlášť vo finančných veciach) musia zohľadňovať i systémové hľadisko, t.j. či daný právny názor možno aplikovať ako princíp na všetky ďalšie i otvorené daňové konania, pretože ide o výklad zákona a ten by mal byť voči všetkým daňovým subjektom na území Slovenskej republiky jednotný. Otvorenou v ďalšom konaní zostáva otázka, či preplatok na dani vrátený v zákonnej lehote podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov má súčasne povahu neoprávnene zadržiavaných prostriedkov podľa § 35b ods. 5 prvá veta zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd je toho názoru, že ak by túto právnu otázku rozhodol priamo sám ako odvolací súd, mohol by odňať účastníkom konania možnosť uvádzať argumenty a tvrdenia k vyslovenému právnemu názoru, keďže proti rozsudku najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný. S týmito otázkami sa preto musia vyporiadať v ďalšom konaní daňové orgány, s podrobným odôvodnením zohľadňujúcim nález ústavného súdu a súčasne musia umožniť vyjadriť sa i žalobcovi a vyporiadať sa s jeho argumentáciou. V tejto súvislosti dáva najvyšší súd daňovým orgánom do pozornosti východiská ústavného súdu z odôvodnenia nálezu: „Ustanovenia §

§ 63zákona č.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.

neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu, § 35b ods. 5 prvá veta, § 63 ods. 4 zák.č. 511/1992 Zb v znení účinnom k 25.10.2006

Najvyšší súd 3 Sžf 64/2007 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek se

§ 63ods.

§ 63zákona č.

§ 63zákona č.