a/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie ţalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku v spojení s rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, Okresný dopravný inšpektorát Poprad z 2. septembra 2008 , č.p. ORP-673/DI-2-SK-2008 2 8Sžo/87/2010 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovaného nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 252,69 € do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Ţalovaný uvedeným rozhodnutím
71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) odvolanie ţalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, č.p. : ORP-673/DI-2-SK-2008 z
k/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo mu
ods.2 zákona o priestupkoch bola uloţená pokuta vo výške 2000 Sk a zároveň
zákona s poukazom na § 1 vyhlášky MV SR č. 411/2006 Z.z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch, ţalobcovi bola uloţená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 500 Sk spolu s uloţenou pokutou do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe krajský súd v danom prípade dospel k záveru, ţe správne orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukazujúc na ust. § 151n ods.1 Občianskeho zákonníka krajský súd konštatoval, ţe ţalobca má právo nehnuteľnosti na ulici M. v P. uţívať tak, ako je upravené v darovacej zmluve zo
čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky alebo c) nariadením vlády
čl. 120 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených Ústavou Slovenskej republiky len zákonom, čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky upravuje zákonné obmedzenia základných práv a slobôd, ktoré musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, ţe pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Ústava vo vzťahu medzi jednotlivcom a verejnou mocou slúţi predovšetkým na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Za tým účelom štát v ústave priznáva jednotlivcom základné práva a slobody, ktoré majú povahu oprávnení. Ústava Slovenskej republiky oveľa zriedkavejšie ustanovuje jednotlivcovi povinnosti, ktoré má voči štátu. Výslovne ustanovené povinnosti nemoţno stotoţniť so všetkými povinnosťami, ktoré sú v štáte potrebné pre zabezpečenie funkčného vzťahu medzi jednotlivcom a verejnou mocou. Zdôraznil, ţe Ústava Slovenskej republiky sa zakladá na predpoklade, ţe jednotlivec môţe 4 8Sžo/87/2010 byť zaťaţený povinnosťami. V článku 13 ods. 1 sa určuje jedna formálna a jedna materiálna podmienka, ktorá sa pri ukladaní povinnosti musí splniť. Formálnou podmienkou súladu povinností s Ústavou Slovenskej republiky je uloţenie povinností pri zachovaní pravidiel určených pre ukladanie povinností. Povinnosť musí byť určená v uznanom prameni práva, takým je:
druhej vety čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Rad ústavných noriem v taxatívnom výpočte výslovne uvádza formálne a materiálne podmienky, ktoré sa musia splniť, aby sa príslušné základné právo alebo sloboda mohli obmedziť. Ţalovaný s poukazom na čl. 20 Ústavy uviedol, ţe tento nebráni štátu prijímať zákony, ktoré povaţuje za nevyhnutné, aby upravil uţívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečil platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. Zásah do pokojného uţívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a poţiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov. 5 8Sžo/87/2010 Kaţdé opatrenie zasahujúce do práva na pokojné uţívanie majetku, musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi poţiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou dodrţiavania základných práv jednotlivca. Zároveň musí existovať rozumný pomer proporcionality medzi pouţitými prostriedkami a cieľom, ktorý sleduje kaţdé opatrenie pozbavujúce osobu vlastníckeho práva. Ţalovaný na základe uvedeného zastáva názor, ţe ţalobca ako účastník cestnej premávky bol povinný uposlúchnuť príkaz vyplývajúci z dopravnej značky umiestnenej na verejnej prístupnej komunikácii. Skutočnosť, či má vodič vozidla akýkoľvek vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti umiestnenej za uvedenou dopravnou značkou je k platnosti predmetnej značky absolútne irelevantný, pretoţe uvedená dopravná značka bola na danom mieste umiestnená z určitého dôvodu, v súlade so všeobecným záujmom.
stanoviska Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Poprade bola pôvodná dopravná značka č. D57a (pešia zóna) v máji roku 2008 doplnená o symbol B - 1 (zákaz vjazdu) s nápisom „zásobovanie od 6 do 9 hod“ a doplnená o dodatkovú tabuľku s nápisom „vjazd v inom čase moţný len s povolením MsÚ Poprad“. Uvedená zmena bola vykonaná na základe poţiadavky MsÚ Poprad, ako príslušného cestného správneho orgánu z dôvodu nerešpektovania dopravnej značky č. D - 57a (pešia zóna) a nárastu počtu vozidiel pohybujúcich sa v pešej zóne. Ţalovaný uviedol, ţe v ţiadnom prípade nespochybňuje skutočnosť, ţe ţalobca má právo uţívať nehnuteľnosti na ulici M. v P. tak, ako je uvedené v darovacej zmluve zo 6. decembra 1999, na základe ktorej bolo zriadené vecné bremeno k danej nehnuteľnosti v jeho prospech. Nesúhlasil však s argumentom krajského súdu, ţe ţiadna dopravná značka nemôţe obmedzovať ţalobcu vo výkone zriadeného vecného bremena uţívať predmetné nehnuteľnosti, pretoţe zriadené vecné bremeno k danej nehnuteľnosti nezbavuje ţalobcu povinnosti dbať na dopravné značky alebo dopravné zariadenia, uloţenú účastníkovi cestnej premávky zákonom o premávke na pozemných komunikáciách. Uviedol, ţe výkon zriadeného vecného bremena ţalobcu k danej nehnuteľnosti bol aj v danom prípade umoţnený, a to doplnením dopravnej značky č. D - 57a (pešia zóna) a B - 1 (zákaz vjazdu) o dodatkovú tabuľku s nápisom „vjazd v inom čase moţný len s povolením MsÚ Poprad“.
názoru ţalovaného, ţalobca aj napriek zriadenému vecnému bremenu k nehnuteľnosti na ulici M. v P. v jeho prospech, ako majiteľ tam umiestnenej prevádzky, resp. ako obyvateľ alebo vlastník tam umiestneného domu, bol povinný na vjazd do uvedenej zóny zaobstarať si povolenie v tom čase MsÚ Poprad, s povolením ktorým by mal do zóny za 6 8Sžo/87/2010 dopravnou značkou č. D - 57a (pešia zóna) a B - 1 (zákaz vjazdu) s nápisom „zásobovanie od 6 do 9 hod“ a doplnenú o dodatkovú tabuľku s nápisom „vjazd v inom čase moţný len s povolením MsÚ Poprad“ umoţnený prístup aj v inom, ako vyznačenom čase. Na základe uvedeného ţalovaný uviedol, ţe
jeho názoru jeho postup ako aj postup prvostupňového správneho orgánu v konaní o priestupku v predmetnej veci bol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom, ako aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny potvrdiť. Uviedol, ţe ţalovaný zastával názor, ţe ţalobca ako účastník cestnej premávky bol povinný uposlúchnuť príkaz vyplývajúci z dopravnej značky umiestnenej na verejne prístupnej komunikácii. Skutočnosť, či má vodič vozidla akýkoľvek vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti umiestnenej za uvedenou dopravnou značkou je k platnosti predmetnej značky absolútne irelevantný. Toto tvrdenie absolútne nerešpektuje vlastnícke alebo iné podobné práva, nezachováva ţiaden rozumný pomer medzi pouţitými prostriedkami a cieľom a uţ vôbec nehovorí o spravodlivej rovnováhe,
názoru ţalobcu moţno tento názor komentovať iba výrokom „Vlastníctvo je nič, dopravné značka je všetko“. A naviac, dopravná značka nie je platná pre kaţdého rovnako, ak ostatných vlastníkov nehnuteľností na M. ulici v P. dopravná značka neobmedzuje, ţalobca bol povinný poţiadať Mesto P., aby mu povolilo uţívať nehnuteľnosť bez obmedzenia, čo je uţ naozajstným šikanovaním občana. Krajský súd vec správne právne posúdil a ţalobca sa konečne domohol spravodlivosti, nakoľko aj súd v rozsudku konštatoval, ţe obmedzeniami, ktoré voči nemu presadzovala štátna aj miestna polícia, boli porušované jeho základné práva a slobody. Ďalej ţalobca poukázal na časť odvolania ţalovaného, kde boli teoreticky rozoberané formálne a materiálne podmienky, ktoré pri ukladaní povinnosti jednotlivcovi musia byť
Ústavy Slovenskej republiky zachované, ale v ďalšom všetky tieto teórie sám ţalovaný poprel, ak uviedol, ţe zriadené vecné bremeno k danej nehnuteľnosti nezbavovalo ţalobcu povinnosti dbať na dopravné značky alebo dopravné zariadenia. Ţalobca poukázal na rozsudok Nejvyššího správního soudu č. k. 5As 104/2008 – 45 zo dňa 14. decembra 2009, a to v smere k splneniu materiálnej stránky priestupku a nutnosti jej preukázania a odmietnutie paušalizovania tézy o tom, ţe materiálny aspekt priestupku je vţdy zahrnutý v aspekte formálnom; podstatnou skutočnosťou je, ţe materiálny aspekt priestupku 7 8Sžo/87/2010 je jedným zo základných atribútov definície priestupku a musí sa vţdy preukazovať a nikdy nie prezumovať. Ani správny orgán prvého stupňa a ani ţalovaný neskúmali a vôbec sa nezaoberali otázkou, ako bol konaním ţalobcu porušený alebo ohrozený niektorý právom chránený záujem spoločnosti, ktorý by zohľadnil skutočnú mieru ohrozenia, a teda nebolo preukázané, ako v prípade ţalobcu malo dôjsť k naplneniu materiálneho znaku priestupku
1 zákona o priestupkoch. Zároveň ţalobca ţiadal, aby mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 254,88 €, ktorej výšku v rámci písomného vyjadrenia špecifikoval (za 2 úkony právnej pomoci). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu odvolania ţalovaného /§ 212 ods.1 O.s.p./, a dospel k záveru, ţe tomuto odvolaniu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. februára 2011 (§ 156 ods.1 a ods.3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, č.p.: ORP-673/DI- 2-SK-99 z
k/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon 8 8Sžo/87/2010 o priestupkoch“), za čo mu
ods.2 zákona o priestupkoch bola uloţená pokuta vo výške 2000 Sk.
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 priestupku dopustí ten, kto
právnych predpisov alebo ak sa podrobuje skúške z jeho vedenia,
ods. 2 za priestupok
ods. 1 písm. k/ moţno uloţiť pokutu do 2000 Sk, za priestupok
ods. 1 písm. c/ a d/ moţno uloţiť pokutu do 5000 Sk a zákaz činnosť do 6 mesiacov, za priestupok
odseku 1 písm. a/, b/ a 1/ moţno uloţiť pokutu do 7000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka, za priestupok
ods. 1 písm. j/ moţno uloţiť pokutu do 10 000 Sk, za priestupok
ods. 1 písm. g/ a i/ moţno uloţiť pokutu do 10 000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka, za priestupok
ods. 1 písm. e/, f/ a h/ moţno uloţiť pokutu do 15 000 Sk a zákaz činnosti do dvoch rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Ohľadne hodnotenia dôkazov zisťoval, či konanie o priestupku bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu. Zákon o priestupkoch v ustanovení § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným správnym konaním, ktoré 10 8Sžo/87/2010 je upravené v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Predovšetkým zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu nemôţe byť donucovaný. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, ţe správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo). Zákon o priestupkoch v ustanovení § 51 zakotvuje, ţe „ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní“. V odkaze pod čiarou č. 4 uvádza zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). To znamená, ţe správne orgány musia v konaní a pri rozhodovaní dodrţiavať najmä základné zásady správneho konania (§ 3), ustanovenie správneho poriadku týkajúce sa zisťovania podkladov pre rozhodnutie (§ 32 a nasl.) ako aj ustanovenia správneho poriadku zakotvujúce finálne štádium správneho konania, t.j. vydanie rozhodnutia (§ 46 a nasl.). V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej zásady vyplýva, ţe správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi. Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, ţe správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náleţite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôleţité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). 11 8Sžo/87/2010
3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, ţe je právom správneho orgánu, ktorý vedie konanie o priestupku rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, či určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku). Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch zaloţené, taktieţ zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta správneho poriadku). To však neznamená, ţe by správny orgán v prípade konania o priestupku, ktoré má v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení nerešpektoval procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb.), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces.
čl. 1 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené ustanoveným spôsobom, majú prednosť pred zákonmi. Keďţe Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je postavený na úroveň ústavného zákona. To znamená, ţe v Slovenskej republike má kaţdá fyzická a právnická osoba zaručené právo na spravodlivý 12 8Sžo/87/2010 proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu ak by právo na spravodlivý proces nebolo dodrţané. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy. V podobe ústavných princípov sú nadriadené Občianskemu súdnemu poriadku a Trestnému poriadku. Zo štrasburskej judikatúry vyplýva, ţe tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné. Princípmi spravodlivého súdneho konania sú najmä princíp „rovnosti zbraní“, „kontradiktórnosť súdneho konania“, „právo osobnej prítomnosti na konaní“ a „zákaz inkriminácie vlastnej osoby“. Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu.
písmena d/ cit. článku obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym právnym poriadkom. Napr. v rozsudkoch K. proti Slovensku a L. proti Slovensku (rozsudky sú z 2. septembra 1998), v ktorých išlo o právo na preskúmanie rozhodnutia o postihu za priestupok súdom, Európsky súd pre ľudské práva vychádzal najmä zo zákona o priestupkoch, ktorý je adresovaný všetkým občanom. Nejde o predpis, ktorý by bol adresovaný iba obmedzenej skupine občanov a aj sankcie, ktoré boli v predmetných veciach uloţené (pokuty vo výške 1000 Sk a 300 Sk) povaţoval súd za sankcie represívneho charakteru. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, ţe ide o trestné veci (matiere penále, criminal matters) a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo všetkých veciach, ktoré je moţné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“, musí mať osoba proti ktorej sa vedie konanie, moţnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. 13 8Sžo/87/2010 Princíp „rovnosti zbraní“, t.j. ţe kaţdá strana v konaní musí mať rovnakú príleţitosť predloţiť svoj prípad a ţiadna z nich nesmie byť podstatne zvýhodnená vo vzťahu k druhej strane, platí aj v občianskoprávnom konaní a taktieţ pri preverovaní zákonnosti a postupu orgánov verejnej správy súdom. Tento princíp musí byť premietnutý do celého procesu, ak má byť proces spravodlivým. Odvolací súd dospel k záveru, ţe v prípade ţalobcu išlo o vec trestného charakteru. Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe v priebehu správneho konania došlo zo strany správnych orgánov k závaţnému procesnému pochybeniu, pretoţe ţalobca pred vydaním rozhodnutia nebol oboznámený s podkladmi rozhodnutia. Uvedená skutočnosť mala za následok porušenie práva ţalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, ţe správne orgány neoznačili, resp. pre účely konania ani nezadováţili všeobecné záväzné nariadenie Mesta P., ktoré malo upravovať povolenie vjazdu do horeuvedenej pešej zóny. S ohľadom na horeuvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného okrem procesného pochybenia bolo vydané zároveň aj na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Za účelom náleţitého zistenia skutkového stavu veci bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy a iba po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude môcť ţalovaný vo veci ţalobcu opätovne rozhodnúť. S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal náhradu za jeden úkon právnej sluţby
a/ vyhlášky 14 8Sžo/87/2010 č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom v rozhodujúcom období, a to za vyjadrenie k odvolaniu proti rozsudku vo výške 120,23 € + režijný paušál za rok 2010 v sume 7,21 €, teda spolu v sume 127,44 €. Za ďalší ţalobcom nešpecifikovaný úkon titulom právneho zastúpenia z dôvodu nepreukázanie jeho účelnosti, náhrada priznaná nebola. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 17. februára 2011 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.