Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sži/6/2016 Identifikačné číslo spisu: 1014200822 Dátum vydania rozhodnutia: 28.03.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 492ods.

2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalobcu (§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému správnemu orgánu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. 1452/5397/2014/OVSO/AK zo dňa 30. apríla 2014, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Predmetom preskúmavacieho konania súdu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. k. 1452/5397/2014/OVSO/AK zo dňa 30.04.2014, ktorým žalovaný ako povinná osoba podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám podľa ust. § 19 menovaného zákona čiastočne vyhovel žiadosti žalobcu a poskytol mu žiadané informácie, okrem bodu 2 žiadosti s odôvodnením, že povinná osoba sprístupňuje informácie, ktoré má k dispozícií, a nie je povinná vytvárať novú informáciu. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého oznámenia žalovaného. Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza. Najvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu odvolacích námietok, odvolací súd mal preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z článku 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z

1. septembra
2. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z
3. októbra
4. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/
5. Nález z
6. novembra
7. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v súlade s článkom 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04). Podľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Podľa ust. § 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Z citovaného článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle článku 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (článok 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu namietal nesprávne právne posúdenie veci ako i neúplne zistený skutkový stav. Nestotožniac sa s argumentáciou krajského súdu, vyslovil názor, že žalovaný mal žalobcovi poskytnúť požadovanú informáciu, nakoľko pod pojmom informácia možno rozumieť aj obsah ústneho vyjadrenia a žalovaný ňou stále disponuje. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplynulo, že prvostupňový správny orgán na základe žiadosti žalobcu v bode 2 sprístupnil informácie v podobe ako bolo uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, i keď požadovaná informácia nemala charakter informácie v zmysle zák. č. 211/2000 Z. z. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym názorom krajského súdu ako i žalovaného o tom, že obsah žiadosti žalovaného v bode 2 nemožno považovať za informáciu podľa zákona č. 211/2000 Z.z., pričom povinná osoba sprístupňuje informácie, ktoré má k dispozícii, a nie je povinná vytvárať novú informáciu. Odvolací súd pre doplnenie uvádza nasledovné. Právo na informácie je zakotvené v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako politické právo, v zmysle ktorého orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanovujú zákony. Z tohto ustanovenia vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému, avšak „je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou.“...“všetky povinné osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione materiare plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti.“ (bližšie pozri Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa
8. júna 2007) Pojem informácia nie je v zákone o slobodnom prístupe k informáciám definovaný, pričom však na účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám by mal byť vykladaný v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR tak, aby nebolo porušené ústavné právo na prístup k informáciám. Treba mať však na zreteli, že obsahom základného práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa.(bližšie pozri II.ÚS 81/99). Okrem toho treba pojem informácia vykladať aj v súlade s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým je presadenie princípu publicity (otvorenosti) verejnej správy. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. Za informáciu možno v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám považovať aj dokument (napr. zápisnica, rozhodnutia, zmluvy), ako i záznam (zvukový alebo obrazový). Táto skutočnosť vyplýva aj z právnych predpisov Európskej únie najmä zo Smernice Európskeho parlamentu Rady č. 2003/4/ES, č. 2003/98/ES, ako i č. 2013/37/EÚ, ktoré boli transponované do zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Z uvedeného s prihliadnutím na skutkové okolnosti prejednávanej veci tak vyplýva, že pokiaľ nie je určitý prejav zachytený písomne alebo zachytený v podobe zvukovo - obrazového záznamu a povinná osoba, tak ním nedisponuje, nemožno trvať na jeho sprístupnení v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko zákon neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať informácie. Pokiaľ sa teda žiadateľ domáhal sprístupnenia informácie, ktorá odznela z úst predstaviteľa žalovaného na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov ako subjektívny názor na určitý problém, pričom povinná osoba nemá informáciu spracovanú alebo vôbec vytvorenú, nie je povinná vytvárať úplne novú informáciu a tým ju žiadateľovi sprístupniť. Navyše za zmienku stojí aj skutočnosť, že vedomosť o nejakej skutočnosti vyjadrenej v subjektívnom názore zamestnanca žalovaného na určitý problém, nie je totožný s postavením žalovaného ako povinnej osoby, sprístupňovať informácie vo veciach verejných, ktoré má k dispozícii. Tým, že pojem informácia je potrebné vykladať v súlade so zmyslom a účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ako už bolo vyššie uvedené, nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že pojem informácia vhodnou aj na účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám je definícia obsiahnutá v § 2 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, podľa ktorej je informáciou „obsah písomností, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia alebo obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média“. Účelom zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pre ktorého bol pojem informácia, na ktorý sa žalobca odvolával definovaný, bolo vytvorenie zákonných predpokladov pre čo najúčinnejšiu ochranu utajovaných skutočností nachádzajúcich sa v rámci Slovenskej republiky a tiež utajovaných skutočností, postupovaných Slovenskej republike inými medzinárodnými organizáciami. Na účely zákona sa v § 2 vymedzili niektoré pojmy dôležité pre oblasť ochrany utajovaných skutočností, čo nekorešponduje s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým je verejná kontrola orgánov verejnej moci zo strany verejnosti. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a

§ 219ods.

1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p., ako vecne a právne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1,

§ 246cods.

1 a s § 224 ods. 1 O.s.p. a

§ 492ods.

2 S.s.p.. Žalobcovi pre jeho neúspech v odvolacom konaní nepriznal právo na náhradu trov tohto konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.