Obsah (8)

§ 88§ 46a§ 89§ 452§ 90§ 440§ 461§ 467

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Szak/14/2018 Identifikačné číslo spisu: 7018200155 Dátum vydania rozhodnutia: 23.03.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.") na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu do Bulharskej republiky

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie") dňom 04.01.2018. Sťažovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Žalovaný

§ 88ods.

4 zák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.03.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že sťažovateľ bol kontrolovaný dňa 04.01.
3. Žalovaný následne v konaní zistil, že sťažovateľ je žiadateľom o azyl v Bulharskej republike, ktorá na základe dožiadania slovenských orgánov akceptovala jeho spätné prijatie na svoje územie v zmysle Dublinského nariadenia. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zaistil sťažovateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., pretože u sťažovateľa existuje značné riziko úteku, vyplývajúce z toho, že požiadal o azyl v inej členskej krajine (Bulharská republika), kde nevyčkal a vycestoval z nej bez oprávnenia.
4. Dĺžku doby zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., do 10.03.2018, počas ktorej žalovaný vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie sťažovateľa na územie zodpovedného členského štátu, pričom žalovaný bral do úvahy aj to, že dňa 14.11.2017 bolo začaté konanie

Dublinského nariadenia, ktoré v súčasnosti prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii.

1. Žalovaný k realizovateľnosti účelu zaistenia uviedol, že Bulharská republika akceptovala jeho prijatie na svoje územie v zmysle Dublinského nariadenia, čo vyplýva z listu, ktorý bol Migračnému úradu doručený dňa 27.11.2017, s tým, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Dublinské stredisko (ďalej len „Dublinské stredisko") vydalo v konaní pod číslom MU-DS-400/2017-DŽ rozhodnutie o odovzdaní sťažovateľa na územie Bulharskej republiky, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.
3. Žalovaný dožiadal Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Sofii, Úrad policajného pridelenca v Sofii a Migračný úrad o preverenie bezpečnostnej situácie v Bulharskej republike ako aj možného porušenia absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel k záveru, že Bulharská republika je bezpečnou krajinou a transferom sťažovateľa nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky, brániace jeho vráteniu do Bulharskej republiky. II. Konanie na krajskom súde
4. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veciach zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharskej republike sú nedostatočné a nehumánne; - poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") S. F. a ďalší proti Bulharsku zo dňa 07.12.2017 (sťažnosť č. 8138/16), v zmysle ktorého bolo zaistenie irackého páru a ich detí v detenčnom zariadení v Bulharskej republike v rozpore s čl. 3 Dohovoru pre nedostatočné a nehumánne podmienky prevládajúce v zariadení; - sťažovateľ správnou žalobou napadol aj rozhodnutie Dublinského strediska o odovzdaní na územie Bulharskej republiky; - skutkový a právny záver o tom, že prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharskej republike sú dostatočné je nesprávny; - žalovaný nedostatočne odôvodnil preskúmavané rozhodnutie v súvislosti so stanovenou dĺžkou zaistenia, keď na realizáciu účelu zaistenia vo výroku za „čas nevyhnutne potrebný" stanovil dobu do 06.03.2018; - s poukazom na čl. 28 Dublinského nariadenia je doba zaistenia v preskúmavanom rozhodnutí stanovená a odôvodnená príliš všeobecne a formalisticky a žalovaný stanovenú dĺžku zaistenia neodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením; - nie je zrejmé a ani preskúmateľné, či resp. ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením sťažovateľa v čase od 14.11.2017. 7. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z dôvodov, uvedených v nasledujúcich bodoch. 8. Vo veci sťažovateľa Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie

§ 46aods.

4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zák. č. 480/2002 Z.z."), o odovzdaní sťažovateľa na územie Bulharskej republiky. Voči predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu vo veci azylu na Krajský súd v Košiciach dňa 17.01.2018, pričom konanie je vedené na pod sp. zn. 4Saz/1/2018, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe odkladný účinok.

1. Žalovaný dĺžku doby zaistenia správne právne posúdil, pričom ju aj náležite odôvodnil. Žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia.
2. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť sťažovateľ vrátený, jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Sofii, Úradu policajného pridelenca v Sofii a Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Bulharskej republike, ako aj správy k možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ide o aktuálne správy z organizácií ako EASO, FRA, AIDA, Európska komisia, Bulharský helsinský výbor, ECRE, a EMN. K rozhodnutiu ESĽP na ktoré poukazoval sťažovateľ v správnej žalobe krajský súd uviedol, že išlo o sťažnosť z roku 2016, teda aj podmienky v táboroch boli posudzované k obdobiu pobytu irackého páru a ich detí v detenčnom zariadení. Naopak správy zabezpečené žalovaným preukazujú tú skutočnosť, že v prípade vrátenia resp. odovzdania sťažovateľa do Bulharskej republiky nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru. Ak niektoré členské štáty Európskej únie pristúpili k pozastaveniu dublinských transferov treba konštatovať, že tak urobili iba dva členské štáty, pričom ako vyplýva zo správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise, súdy v iných členských štátoch nepozastavili transfery do Bulharskej republiky, pričom súdy v Spojenom kráľovstve zaujali postoj, že transferom účastníka konania do Bulharskej republiky nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru ani čl. 4 Charty základných práv Európskej únie. Ďalej krajský súd dodal, že žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť sťažovateľ vrátený, pričom z týchto vyplýva schopnosť daného štátu prevziať ho a naopak, nevyplynulo žeby došlo v prípade jeho odovzdania k porušeniu princípu „non-refoulement".
3. K možnosti uloženia povinnosti

§ 89ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)zák. č. 404/2011 Z.z. krajský súd uviedol, že žalovaný túto skúmal, avšak mal za to, že sťažovateľ nespĺňa podmienky pre ich uloženie. Sťažovateľ nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. III. Konanie na kasačnom súde A) 12. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v: - § 440 ods. 1 písm.
3. g)S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a - § 440 ods. 1 písm.
4. h)S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 13. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
5. c)S.s.p. najmä uviedol, že: - v priebehu konania o správnej žalobe vo veci zaistenia sťažovateľa, Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Saz/1/2018 zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe sťažovateľa voči rozhodnutiu Dublinského strediska ČAS:MU-DS-400/2017-DŽ, odkladný účinok a preto žalovaný nie je oprávnený realizovať úkony smerujúce k jeho odovzdaniu do Bulharskej republiky až do skončenia konania o preskúmaní vyššie uvedeného rozhodnutia; - z vyššie uvedených dôvodov je zaistenie sťažovateľa neúčelné a neefektívne a teda aj v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.
6. f)Dohovoru; - žalovaný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodnil príliš všeobecne a formalisticky a neodôvodnil ju v zmysle osobitných lehôt stanovených v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia; - nie je zrejmé, ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením sťažovateľa v čase od 14.11.2017, a teda či bola táto doba zaistenia zohľadnená, resp. započítaná do maximálnej doby zaistenia; - s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sza/4/2012 sa nestotožňuje s právnym posúdením žalobnej námietky ohľadom odôvodnenia stanovenej doby zaistenia krajským súdom; 14. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd nariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia a priznal mu náhradu trov konania. B) 15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 02.03.2018 poukázal na stanovisko k správnej žalobe zo dňa 23.01.2018. Ďalej k profilu osoby sťažovateľa najmä uviedol, že: - sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez cestovného dokladu, finančných prostriedkov na zabezpečenie pobytu a starostlivosti, a teda nie je možné aplikovať tzv. alternatívy zaistenia; - sťažovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, pričom sa na neho vzťahuje Dublinské nariadenie a príslušnosť Bulharskej republiky, ktorá akceptovala žiadosť o jeho prijatie späť; - je dokázané riziko úteku sťažovateľa, pričom tento sa snaží oddialiť, resp. zmariť dokončenie Dublinského konania; - sťažovateľovi v Bulharskej republike nehrozí nebezpečenstvo, prenasledovanie, neľudské správanie ani trest; - lehota doby zaistenia je zákonná, oprávnená a potrebná na výkon odovzdania; - Dublinské stredisko naďalej vykonáva všetky úkony a oprávnenia, aby bol sťažovateľ odovzdaný do Bulharskej republiky. IV. Právny názor kasačného súdu 16. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom

§ 452ods.

1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

1. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
2. marca 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
3. V predmetnej veci žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu

Dublinského nariadenia dňom 04.01.2018. Žalovaný

§ 88ods.

4 zák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.03.2018.

§ 88ods.

1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

§ 88ods.

4 prvá a druhá veta zák. č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

§ 89ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. b)zák. č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
3. a)hlásenia pobytu alebo
4. b)zložiť peňažnú záruku.

§ 90ods.

1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z. Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

článku 5 ods. 1 písm.

1. f)Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
2. f)zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 19. Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod

§ 440ods.

1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu vykonávanú

Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. 20. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa neodklonil od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, naopak vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudky NS SR , a to konkrétne na rozsudok sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18.06.2014, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor,

ktorého „... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

1. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou."
2. Krajský súd vychádzal aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015, v ktorom poukázal najvyšší súd na priamy účinok Dublinského nariadenia, v zmysle ktorého priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z č
3. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES),

ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti,

ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. 22. Kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. je preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. 23. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia sťažovateľa dostatočne náležite odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho zaisteniu a dospel k záveru, že nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať sťažovateľa k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Z uvedeného vyplýva

žalovaného riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Bulharskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

1. Sťažovateľ napriek tomu, že požiadal o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, nevyčkal na rozhodnutie o žiadosti, krajinu bez toho aby disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti opustil a mal v úmysle pokračovať do inej krajiny, a to Nemecka.
2. V takýchto prípadoch je potrebné aj

názoru kasačného súdu uprednostniť záujem spoločnosti na zabezpečení účelu prípravy. resp. výkonu prevozu do príslušnej členskej krajiny využitím jeho zaistenia pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako to učinil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. 26. Sťažovateľ sa nestotožnil s posúdením ako žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, tak aj krajského súdu v rozsudku, a namietal, že jeho zaistenie je neúčelné, nesúhlasí preto s názorom krajského súdu, že zaistenie je účelné a efektívne a teda aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm.

1. f)Dohovoru. Krajskému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, pretože pokiaľ vo veci sťažovateľa nie sú realizované (a ani po dobu približne 90 dní nemôžu byť realizované) úkony smerujúce k jeho odovzdaniu, takéto zaistenie je neúčelné a teda aj v rozpore s č. 5 ods. 1 písm.
2. f)Dohovoru. Takýto záver podoprel skutočnosťou, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Saz/1/2018 zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe sťažovateľa voči rozhodnutiu Dublinského strediska ČAS:MU-DS-400/2017-DŽ (o odovzdaní sťažovateľa do Bulharskej republiky), odkladný účinok a preto žalovaný nie je oprávnený realizovať úkony smerujúce k jeho odovzdaniu až do skončenia konania o preskúmaní vyššie uvedeného rozhodnutia. 27. Predpokladom zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle § 88 ods. 1 písm.
3. c)zák. č. 404/2011 Z.z. je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo výkonu jeho prevozu

Dublinského nariadenia. Vyššie uvedený dôvod zaistenia vychádza z čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia, v ktorom sa uvádza, že členské štáty môžu zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účely zabezpečenia konania o odovzdaní, ak existuje značné riziko úteku. Pokiaľ ide o aplikačnú prax v Slovenskej republike, výklad pojmu „konania o odovzdaní", ktoré používa Dublinské nariadenie, umožňuje zaistenie na tento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o návrate. V praxi je zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého čaká návrat do iného členského štátu

Dublinského nariadenia, možné po jeho zadržaní na území Slovenskej republiky, len čo sa zistí, že možno uplatniť prevoz do iného členského štátu

tohto nariadenia.

1. Ďalším kritériom, ktoré opodstatňuje zaistenie na základe tohto dôvodu, je požiadavka značného rizika úteku. Právna úprava osobitne nevysvetľuje, kedy sa riziko úteku stáva značným. Pri posudzovaní existencie rizika úteku a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť odmietnutie vstupu na hranici, existencia záznamu v SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, absencia spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/kritériá. Istou indikáciou môže byť záznam v systéme EURODAC, t. j. štátny príslušník tretej krajiny už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, čo sa môže tiež chápať ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených indikátorov, tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie zaistenia per se. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie. Ak sa zo sťažovateľovho správania v minulosti dá vyvodiť záver, že pravdepodobne nebude konať v súlade s právom a bude sa vyhýbať odovzdaniu, táto skutočnosť môže dôvodne viesť k predpokladu existencie značného rizika úteku. S poukazom na vyššie uvedené kasačný súd považoval v predmetnej veci odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia o existencii značného rizika úteku za postačujúce.
2. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo
3. novembra 2012, sp. zn. 1 SZa 7/2012 vyplýva, že pokiaľ sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca

§ 88ods.

1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. nepreukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený so žiadosťou o prijatie cudzinca na jeho územie, nemožno považovať rozhodnutie o zaistení za účelné.

1. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ požiadal o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, čo napokon aj uviedol v zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-BB7-29-009/2018-AV zo dňa 04.01.
2. Túto skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania

Dublinského nariadenia. Z odpovede Bulharskej republiky zo dňa 27.11.2017 (, v ktorej bol sťažovateľ označený s mutáciou v mene, avšak z dôvodu stotožnenia jeho osoby na základe daktyloskopických odtlačkov prstov v informačných systémoch kasačný súd nemal pochybnosti o riadne zistenom skutkovom stave vo veci) vyplynulo, že táto prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl sťažovateľa, tohto prijme a súhlasí s transferom. Následne Dublinské stredisko rozhodnutím ČAS:MU-DS-400/2017-DŽ

§ 46aods.

1 zák. č. 480/2002 Z.z. rozhodlo o odovzdaní sťažovateľa na územie Bulharskej republiky.

1. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nebolo sporné, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Saz/1/2018 zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe sťažovateľa voči rozhodnutiu Dublinského strediska č. ČAS:MU-DS-400/2017-DŽ o odovzdaní sťažovateľa odkladný účinok. Do rozhodnutia súdu vo veci samej nehrozí sťažovateľovi vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia a teda ani zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd správne poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu, a to rozsudok sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017 v zmysle ktorého „V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť "žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti" do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto Dublinské nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní

Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt."

článku 28 ods. 3 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia ak je osoba zaistená

tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie

tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená

tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania

článku 27 ods.

2. Z vyššie citovaných ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Dublinské nariadenie definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z.) striktnejšie, avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia). 34.

čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

1. Z vyššie uvedeného postupu je teda zrejmé, že žalovaný vykonal úkony smerujúce k príprave a výkonu prevozu sťažovateľa a v súčasnosti nie sú známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo možné považovať zaistenie sťažovateľa za neúčelné. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ požiadal o preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní správnym súdom, a tento správnej žalobe, na žiadosť sťažovateľa, priznal odkladný účinok, nespôsobuje neúčelnosť zaistenia.
2. Kasačný súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu o tom, že zaistenie za daných okolností môže trvať dlhšie ako je maximálna lehota na uskutočnenie transferu.
3. Vo vzťahu k stanovenej dĺžke doby zaistenia kasačný súd uvádza, že túto žalovaný stanovil správne

§ 88ods.

4 zák. č. 404/2011 Z.z., ale aj

čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, neprekročil pri maximálne lehoty, prípustné

čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. 38.

názoru kasačného súdu rovnako ako krajského súdu je preskúmavané rozhodnutie, pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia, dostatočne riadne odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2015, sp. zn. 10SZa/23/2015: „Pokiaľ správny orgán stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodní pre­ukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú dobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu určenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom."

1. Stanovenú lehotu zaistenia žalovaný odôvodnil s poukazom na platnú vnútroštátnu právnu úpravu (§ 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z.), čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia ako aj na odporúčanie Dublinského strediska. Zároveň uviedol, že bral do úvahy predošlé zaistenie sťažovateľa a stanovenú dĺžku vysvetlil prebiehajúcimi úkonmi a ďalšími úkonmi smerujúcimi k realizácii odovzdania administratívne zabezpečovanými iným orgánom. Z uvedeného dôvodu nepovažoval kasačný súd námietku sťažovateľa vytýkajúcu nedostatočné odôvodnenie stanovenej dĺžky zaistenia za dôvodnú.
2. V súvislosti s posudzovaním podmienok v Bulharskej republike ako krajiny, do ktorej má byť sťažovateľ odovzdaný, je zrejmé, že krajský súd sa touto otázkou zaoberal a ako vyplýva z jeho rozhodnutia vychádzal aj z rozhodnutie ESĽP vo veci S. F. a ďalší proti Bulharsku zo dňa 07.12.2017 (sťažnosť č. 8138/16), na ktoré poukazoval sťažovateľ v správnej žalobe. Správne však vzal do úvahy aj skutočnosť, že v danom rozhodnutí súd vychádzal z okolností, ktoré sa stali v minulosti, pričom rozhodoval o sťažnosti z roku 2016, teda aj podmienky v táboroch boli posudzované k obdobiu pobytu irackého páru a ich detí (sťažovatelia pred ESĽP) v detenčnom zariadení. V predmetnej veci žalovaný zabezpečil na účely konania aktuálnejšie správy o Bulharskej republike, so zameraním na zaobchádzanie s osobami, ktoré tam boli transferované. Z týchto správ vyplynulo, že k pozastaveniu dublinských transferov pristúpili iba dva členské štáty Európskej únie, ostatné členské štáty v transferoch pokračujú, resp. s vyššou mierou opatrnosti prihliadajú na záujmy maloletých. Zároveň súdy v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska zaujali stanovisko, že transferom do Bulharska nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru ani čl. 4 Charty základných práv Európskej únie.

aktualizovanej informácie Agentúry Európskej únie pre základné práva FRA z decembra 2017 boli dostatočné prijímacie podmienky aj v Bulharskej republike.

1. Žalovaný celkovo zabezpečil ohľadne Bulharskej republiky dostatok aktuálnych správ, na základe ktorých možno dôvodne dospieť k predpokladu, že v danom prípade nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru ani čl.
2. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V
3. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu žalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.

§ 461S.s.p.

platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 43. O trovách konania rozhodol kasačný súd

§ 467ods.

1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.