1, ods. 2 Trestného zákona, o odvolaniach prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, obžalovaného B.. M. B., obžalovaného T. L. a obžalovaného B.. Q. K. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-1T/20/2016, z 20. júna 2017 takto rozhodol:
1 písm. b), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-1T/20/2016, z
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona, prečinu nedovolenej výroby omamných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona, trestného činu obmedzovania osobnej slobody
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, trestného činu vydierania
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu útlaku
decembra 2005 a bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu päť rokov spolu s probačným dohľadom a konkrétnymi obmedzeniami a povinnosťami a tiež za to, že dňa
2 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona za to, aby v tomto konaní rozhodol v jeho prospech, t e d a v bodoch 1/, 2/, 3/ - v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba prijal a dal si sľúbiť úplatok a spáchal uvedený čin ako verejný činiteľ, v bodoch 1/, 2/ - v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu č í m s p á c h a l v bodoch 1/, 2/, 3/ - pokračovací zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona v bodoch 1/, 2/ - pokračovací prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Trestného zákona, z a t o h o o d s u d z u j e
2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm.
2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraduje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného zákona obžalovanému ukladá peňažný trest vo výmere 3.000 (tri tisíc) Eur.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený ustanovuje obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.
L. a obžalovaného B. z a m i e t a. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom, sp. zn. PK-1T/20/2016, z 20. júna 2017 uznal obžalovaného B.. M. B. za vinného, v bodoch 1/, 2/, 3/ rozsudku, zo spáchania pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona pre skutok, že 1/ B.. M. B. ako sudca Okresného súdu Trebišov dňa
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona, prečinu nedovolenej výroby omamných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona, trestného činu obmedzovania osobnej slobody
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, trestného činu vydierania
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu útlaku
decembra 2005 a bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu päť rokov spolu s probačným dohľadom a konkrétnymi obmedzeniami a povinnosťami a tiež za to, že dňa
2 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona za to, aby v tomto konaní rozhodol v jeho prospech. Za to menovaného odsúdil
2, s poukazom na § 36 písm. j) a použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov.
2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného zákona mu uložil peňažný trest vo výmere tritisíc Eur.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov.
1, ods. 2 Trestného zákona mu uložil trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu funkcie sudcu na dobu sedem rokov. Tým istým rozsudkom boli uznaní za vinných aj obžalovaný T. L. (pre skutok v bode 4/ rozsudku), obžalovaný B.. Q. K. (pre skutok v bode 5/ rozsudku) a obžalovaný U. E. (pre skutok v bode 6/ rozsudku) každý za spáchanie prečinu podplácania
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že 4/ T. L., v tom čase žijúci pod menom Q. Z., dňa
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona, prečinu nedovolenej výroby omamných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Trestného zákona, trestného činu obmedzovania osobnej slobody
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, trestného činu vydierania
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu útlaku
decembra 2005 a bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu päť rokov spolu s probačným dohľadom a konkrétnymi obmedzeniami a povinnosťami a tiež za to, že dňa
2 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, sudca Okresného súdu Trebišov JUDr. M. B. rozhodol v jeho prospech. Špecializovaný trestný súd odsúdil obžalovaného T. L.
2, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere dva roky.
1 písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil.
1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu na štyri roky. Obžalovaný JUDr. Q. K. bol odsúdený
2, § 56 ods. 2, s poukazom na § 36 písm. j) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere päťtisíc Eur.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený obžalovanému uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok. Obžalovaný U. E. bol odsúdený
2, s poukazom na § 36 písm. l), § 37 písm. m) a s použitím § 38 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere tridsať mesiacov.
2 písm. b) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 Trestného zákona z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trebišov č. k. 5T/83/2014-48 vyhláseného dňa 11. septembra 2014 zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere deväť mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, uloženého pre prečin výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona, ako aj zrušil všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Špecializovaný trestný súd označeným rozsudkom zároveň, postupom
c) Trestného poriadku, oslobodil obžalovaného M. M. spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok pod bodom 6/ obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/1 Gv 3/13/1000, z 28. júna 2016 spáchal obžalovaný M. M.. + + + Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas odvolanie prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len prokurátor), (č. l. 1010-1011, 1105-1110), obžalovaný JUDr. M. B. (č. l. 1119-1125), obžalovaný T. L. (č. l. 1099-1103) a obžalovaný JUDr. Q. K. (č. l. 1112-1117). Prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného JUDr. M. B., a to ako proti výrokovej časti, ktorou Špecializovaný trestný súd rozhodol o vine, tak aj proti výrokovej časti, ktorou rozhodol o treste, v neprospech obžalovaného T. L. - proti výrokovej časti, ktorou Špecializovaný trestný súd rozhodol o treste, v neprospech obžalovaného JUDr. Q. K. - proti výrokovej časti, ktorou Špecializovaný trestný súd rozhodol o treste a v neprospech obžalovaného M. M. - proti výrokovej časti, ktorou Špecializovaný trestný súd rozhodol o vine - o oslobodení menovaného spod obžaloby. K obžalovanému JUDr. M. B. prokurátor v odvolaní uviedol: „Pokiaľ ide o obžalovaného JUDr. M. B. mám za to, že napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa tohto obžalovaného je založený na nesprávnom aplikovaní ustanovení Trestného zákona, konkrétne skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
zák. a napadnutým rozsudkom uložený trest je neprimerane nízky. Prvostupňový súd vypustil právnu kvalifikáciu jemu preukázaného konania aj ako zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
zák. a to na základe tej argumentácie, že obžalovaný sudca JUDr. M. B. v podstate pri svojom procesnom postupe v rámci trestného konania v jednotlivých trestných veciach odsúdeného Q. Z., odsúdeného V. K. a obžalovaného U. E. a spol. konal a rozhodoval v medziach Trestného poriadku a Trestného zákona, tieto zákony neprekročil a svoju právomoc tým nevykonával spôsobom odporujúcim zákonu. S takouto argumentáciou sa však nie je možné stotožniť. Osoba vo funkcii sudcu nie je viazaná a nekoná len na základe Trestných kódexov. Výkon právomoci takejto osoby je konštituovaný aj všetkými ďalším právnymi normami (ústavnými, zákonnými a prípadne aj podzákonnými), ktoré upravujú jej práva a povinnosti priamo súvisiace s existenciou a činnosťou funkcie sudcu. Ústava Slovenskej republiky alebo zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov takou normou nepochybne sú". Prokurátor v ďalšom citáciami poukázal na čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na § 2 ods. 2, § 30 ods. 1 veta prvá, § 30 ods. 2 písm. b), d), e), f) a § 30 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Prokurátor argumentoval i nasledovne: „Obžalovaný sudca JUDr. M. B. prijatím úplatku, resp. prijatím sľubu dania úplatku zo strany osôb, ktoré súdil alebo ktoré zastupovali osoby, ktoré súdil a o ktorých mal rozhodovať, nekonal a ani nemohol konať nestranne, nezávisle, nevykladal a nemohol vykladať skutkové a právne okolnosti predmetných prípadov len na základe právnych noriem a svojho najlepšieho vedomia a svedomia a tým aj spravodlivo. Obzvlášť v prípade odsúdeného V. K. (skutok č. 2) je evidentné, že flagrantnú zmenu svojho právneho názoru na ukladaný trest a teda aj obsah svojho rozhodnutia odvodil sudca B. iba od jednostranného a účelového ako aj zároveň korupčného pôsobenia obhajcu súdenej osoby. Z hľadiska subjektívnej stránky zavinenie obžalovaného sudcu B. spočíva aj vo forme priameho úmyslu predpokladaného skutkovou podstatou trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, keďže celé jeho inkriminované správanie bolo vedené vôľou a vedomosťou zabezpečiť si majetkové hodnoty, na ktoré inak nemal nárok, resp. zabezpečiť súdeným osobám výhodnejšie, príp. rýchlejšie rozhodnutia, ktoré by pri objektívnom a spravodlivom zvažovaní veci a pri bežnom postupe inak nedosiahli. Je teda potrebné konštatovať, že obžalovaný JUDr. M. B. v postavení sudcu ako verejný činiteľ pri výkone svojej právomoci sudcu v trestnej agende práve v súvislosti s rozhodovaním v konkrétnych trestných veciach odsúdeného Q. Z., odsúdeného V. K. a obžalovaného U. E. a spol. v príkrom rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky a zákona, upravujúcimi povinnosti sudcu, všeobecný postup a prístup k vykonávaniu svojho súdenia i rozhodovania, zadovažoval predovšetkým sebe, ale zároveň aj iným osobám neoprávnený prospech. Vykonával tak svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a teda naplnil aj zákonné znaky zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
Keďže išlo o ústavného činiteľa, konajúceho pri realizácii prioritnej náplne jeho funkcie a navyše povinnosti, ktoré porušoval boli fundamentálne, išlo aj o porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm.
prvostupňového súdu z obrazovo-zvukového záznamu nevyplýva žiadna aktivita obžalovaného M. smerujúca k ponúknutiu peňazí sudcovi B. a vysvetlenie spoluobžalovaného U. E. je v tejto časti zrozumiteľné a logické, navyše podporené výpoveďami samotného M. a spoluobžalovaného JUDr. M. B.. Mám naopak za to, že predmetná časť výpovede obžalovaného U. E., týkajúca sa spolupáchateľa M. zúčastneného na predmetnom korupčnom skutku, je zjavne účelová, nelogická, rozporuplná a nedostatočne dôveryhodná. Spoluobžalovaný O. E. tvrdí, že obžalovaný M. o záujme podplatiť sudcu nevedel, hoci nie je žiadny vysvetliteľný dôvod prečo by potom obžalovaný M. osobne za sudcom chodil, prečo by pri rozhovore obžalovaný E. použil niekoľko krát množné číslo („máme tisícpäťsto eura; máme tri fialové"), prečo by sa pri korupčnej ponuke (s ktorou údajne nesúhlasil) obžalovaný M. neohradil a prečo by vyjadril verbálny súhlas na konci rozhovoru, kedy sa dohodli na stretnutí so sudcom v kaviarni a odovzdaní peňazí, že „dobre". Nie je pritom uveriteľné, že v takomto prípade, keď ide o nie malé peniaze, by si pred stretnutím s miestne vplyvným sudcom, rozhodujúcim o ich existenčnej otázke obžalovaný E. s obžalovaným M. jasne nedohodli spoločný zámer a riskovali by zmarenie takéhoto dôležitého „obchodu" pre nezáujem či nesolventnosť jedného z nich alebo by riskovali znemožnenie sa pred samotným sudcom prípadne až jeho nahnevanie, keď mu najprv niečo ponúknu a vzápätí to nesplnia. Rovnako je nelogické, že by samotný obž. E. následne stretnutie so sudcom a vybavenie svojej vlastnej trestnej veci jednostranne zrušil, keď už to mal so sudcom dohodnuté a celým finančným obnosom aj fyzicky, ako sám priznal, v danom čase disponoval. Maximálne nedôveryhodne vyznieva aj tá skutočnosť, že by už dohodnuté stretnutie so sudcom aspoň zo slušnosti nezrušili a nechali sudcu na stretnutie ísť a čakať ho tam. Napokon okrem vyjadrenia obžalovaného E., že stretnutie so sudcom B. neodvolali toto potvrdzujú aj obrazovo zvukové záznamy, na ktorých nie je zachytené, že by dohodnuté stretnutie obžalovaní nejakým spôsobom, osobne alebo telefonicky zrušili, ba naopak, zo záznamu je zrejmé, že obžalovaný sudca B. sa v intenciách dohody o 11 h. už v kancelárii nenachádzal, prišiel až o 11.30 h., bol tam sám a vybral z vrecka nohavíc nezistené predmety, ktoré svojím vzhľadom, rozmermi a farbou ako aj spôsobom ich prezerania markantne pripomínajú práve 500 eurové bankovky a tieto predmety hneď aj odložil medzi svoje ostatné veci. Zabezpečený obrazovo-zvukový záznam je dostatočne objektívnym a silným dôkazom aj pre uznanie viny obžalovaného M. M. za spáchanie korupčného skutku vyjadreného v obžalobe pod bodom 6), z ktorého evidentne vyplýva jeho síce pasívna, ale predsa len účasť na korumpovaní sudcu B., ktorá je u obžalovaný M. M. vyjadrená konkludentne, bez akéhokoľvek náznaku nesúhlasnej reakcie a na konci ešte aj výslovne vyjadrená výslovným súhlasom o celom priebehu stretnutia a s jeho dohodnutým záverom slovíčkom „dobre". Ako u obžalovaného O. E. tak aj u obžalovaného M. M. je pritom priamy objektívny dôkaz vychádzajúci z obrazovo-zvukového záznamu podporený aj nepriamymi dôkazmi v podobe listín z trestného spisu Okresného súdu Trebišov, v ktorom osoby M. a E. vystupovali v postavení obžalovaných s hrozbou trestu odňatia slobody až na 10 rokov". V závere odvolania prokurátor navrhol, aby najvyšší súd u obžalovaných osôb JUDr. M. B., T. L. a JUD. Q. K. s poukazom na § 321 ods. 1 písm. d),
môjho názoru súd sa pri vedení tohto konania dopustil i viacerých procesných pochybení, takisto nesprávne vyhodnotil prepisy telefonických a zvukovo-obrazových záznamov. Navrhujem, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie". Obžalovaný T. L. v odvolaní uviedol: „Súd sa nesprávne vysporiadal a nesprávne právne posúdil skutočnosť, že som nemohol, ako tvrdí obžaloba, poskytnúť úplatok 12.02.2013 sudcovi JUDr. M. B. za jeho rozhodnutie (schválenie dohody o vine a treste), ktoré vykonal v období, kedy sme sa nepoznali. Je nelogické z časového hľadiska, že som sľúbil úplatok v roku 2012, tento odovzdal v roku 2013 za rozhodnutie sudcu zo dňa 10.07.2008, a to z dôvodu toho, že logický, časový a skutkový dej tomuto odporujú, nehovoriac o príčinnej súvislosti medzi poskytnutím daru a vydaním rozhodnutia o schválení dohody o vine a treste. Je pravdou tvrdenie súdu, že loveckú dýku som sudcovi JUDr. M. B. sľúbil, avšak len z dôvodu toho, ako som uviedol vo svojej výpovedi, že som mu ako zberateľovi nožov, ktorým je rovnako ako ja, a z dôvodu kamarátstva, resp. priateľstva a nie v súvislosti s jeho rozhodnutím z pred štyroch rokov predtým, ako som ho vôbec spoznal. Preto mám jednoznačne za to, že súd nesprávne sa vysporiadal so skutkovými zisteniami ohľadne tohto skutku a vec nesprávne právne posúdil. Je pravda, že som o toto rozhodnutie požiadal, avšak sa jednoznačne domnievam, že týmto požiadaním som nespravil žiaden krok, ktorý by bol trestný. Súd sa nesprávne vysporiadal a nesprávne právne posúdil nasledovné. Sudca JUDr. M. B. schválil dohodu o vine a treste medzi mnou a Okresnou prokuratúrou Trebišov dňa 10.07.
1 Trestného zákona, pretože som nič nikomu v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu priamo neposkytol a ani nesľúbil. Toto nebolo súdom vôbec dokázané a „chválenkárstvo" obžalovaného JUDr. M. B. nemôže dokazovať to, že som dýku dal ako úplatok vzhľadom na mnou vyššie uvádzané skutočnosti a dôkazy obsiahnuté v súdnom spise. Nikdy som nikoho nekorumpoval za účelom získania vlastného prospechu". V závere navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Obžalovaný JUDr. Q. K. odvolaním napadol výrok o vine a tým aj výrok o treste rozsudku Špecializovaného trestného súdu a odôvodnil to nasledovne: „
môjho názoru súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav veci a preto vo veci ani nerozhodol správne. Napadnuté rozhodnutie nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní, ani v zákone. Vykonané dôkazy zo strany súdu prvého stupňa boli vyhodnotené nesprávne v môj neprospech, pričom na dôkazy svedčiace v môj prospech vôbec neprihliadol, ani v odôvodnení žiadnym spôsobom nehodnotil. Ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom prvého stupňa neboli vykonané žiadne priame alebo nepriame dôkazy, ktoré by bezpochybne preukázali moju vinu. Výrok o vine je založený na dôkazoch, ktoré nie sú vôbec presvedčivé a vzbudzujú bez akejkoľvek pochybnosti inú alternatívu skutkového deja, než ktorý bol na základe vykonaných dôkazov ustálený. Som toho názoru, že žiadne listinné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise na čl. 846-847, na čl. 410-411, na čl. 412, na čl. 413-414, na čl. 417-420, na čl. 421, na čl. 423-425, na čl. 430-431, na čl. 432, na čl. 989-990, na čl. 588, na čl. 590-591, na čl. 621-623, na čl. 640, na čl. 920-921, na čl. , ani podstatná časť súdneho spisu 4T/193/2012 Okresného súdu Trebišov vykonávané na jednotlivých hlavných pojednávaniach nesvedčia o žiadnom mojom akomkoľvek korupčnom správaní vo vzťahu k JUDr. M. B.. Skutkový dej v bode 5./ odvolaním napadnutého rozsudku bol ustálený na základe umelo vykonštruovaných tvrdení zložených z viet úzko vytrhnutých z kontextov prepisu obrazovo-zvukového záznamu zo dňa 12.2.2013 od 14:28:00 do 14:40:00 hod. z nosiča DVD č. P2319, ktorý sa nachádza vo zväzku II na čl. 366 a ktorý prepis sa nachádza na čl. 312-317 spisu. Nestotožňujem sa s názorom súdu prvého stupňa, že som sľúbenie úplatku signalizoval gestom pravej ruky. Z obrazovo-zvukového záznamu vyplýva, že počas rozhovoru s B.. B. gestikulujem oboma rukami. Z mojej gestikulácie pri logickom uvážení však nie je možné vyvodiť záver, aby som JUDr. B. naznačoval peniaze, a to ani slangovo. Stíšenie svojho hlasu som súdu prvého stupňa vysvetlil pri svojom výsluchu. Z obrazovo-zvukového záznamu vyplýva, že počas môjho rozhovoru som uviedol „Pozri, aha, zoberiem....." ale nevyplýva, že by som povedal „Pozri, aha, zoberiem, od neho....... Pritom som gestikuloval oboma rukami a neukazoval som len niekoľko prstov. Zo záznamu nie je vôbec zjavné, že by som povedal „potom sa rozdelíme, hej chceš? Nezakladá sa na pravde, ani zo záznamu nevyplýva, že by som B.. B. povedal „aby dohodol to s prokurátorom". V celom rozsahu namietam správnosť, úplnosť a pravdivosť prepisov záznamu zo dňa 12.2.2013 od 14:28:00 do 14:40:00 hod. Mám za to, že tento dôkaz vzhľadom na svoju nejednoznačnosť, neúplnosť a dovoľujem si tvrdiť, že aj fiktívnosť neposkytuje objektívny obraz o existencii žalovaného skutku. Tento dôkaz dôvodne vzbudzuje pochybnosti o tom, že sa skutok stal tak, ako je to uvedené v skutkovej vete obžaloby a napadnutého rozsudku, teda umožňuje ustálenie iného skutkového deja.
môjho názoru, tento dôkaz s poukazom na jeho zmätočnosť je nepoužiteľný v trestnom konaní, nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Pri zisťovaní skutkového stavu, okrem požiadavky určujúcej rozsah a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka týkajúca sa kvality skutkových zistení. Pokiaľ ide o kvalitu skutkových zistení, skutkový základ rozhodnutia musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti, nepostačujú domnienky alebo hypotézy. Nad rámec vyššie uvedeného ešte udávam, že po nahliadnutí do utajenej časti súdneho spisu som sa oboznámil s príkazom na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu zo dňa 18.1.2013. Z predmetného príkazu som zistil, že v tomto príkaze som nebol označený ani identifikovaný ako záujmová osoba a takisto odôvodenie príkazu je veľmi všeobecné. Domnievam sa, že príkaz na vyhotovenie obrazovo - zvukového záznamu neobsahuje zákonom stanovené náležitosti a preto zásah do môjho súkromia nebol v súlade so zásadou legality. Poukazujem na to, že vzhľadom na spoločné trestné stíhanie nás všetkých obžalovaných postupom orgánu činného v trestnom konaní sa nám odňala možnosť navrhnúť a domáhať sa vykonaniu ďalších dôkazov, čím došlo k porušeniu zásady proporcionality. Som toho názoru, že v predmetnej trestnej veci mal byť v samostatnom konaní stíhaný B.. M. B. a my ostatní obžalovaní takisto v inom konaní, aby v našej trestnej veci mal B.. B. procesnú pozíciu svedka a my ostatní obžalovaní v jeho trestnej veci ako svedkovia. Táto skutočnosť
mňa spôsobuje nespravodlivosť celého súdneho procesu". + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku a zistil, že odvolania obžalovaných T. L. a B.. Q. K. nie sú dôvodné, odvolanie obžalovaného B.. M. B. je čiastočne dôvodné vo vzťahu k ustanoveniu náhradného trestu odňatia slobody
3 Trestného zákona a k uloženiu trestu zákazu činnosti a odvolanie prokurátora je čiastočne dôvodné, ale len vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného B.. M. B. a aj to len čiastočne. Najvyšší súd konštatuje, že Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení v § 2 Trestného poriadku, najmä zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Trestného poriadku, práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Trestného poriadku, náležitého zistenia skutkového stavu veci - § 2 ods. 10 Trestného poriadku, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Trestného poriadku, i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. K právnej kvalifikácii konania obžalovaného B.. M. B.. Najvyšší súd si čiastočne osvojil argumenty prokurátora k nesprávnej právnej kvalifikácii konania obžalovaného B.. M. B. tak, ako ju ustálil Špecializovaný trestný súd, pretože Špecializovaný trestný súd mal kvalifikovať jeho konanie v bodoch 1/, 2/, 3/ (čo aj správne učinil), ako pokračovací zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona a v bodoch 1/ a 2/ ako pokračovací prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Trestného zákona (nie aj
odseku 2 písm. a) Trestného zákona, ako sa toho v odvolaní domáha prokurátor). K tomu najvyšší súd uvádza. Možno pripustiť pravdivosť tvrdenia Špecializovaného trestného súdu, že schválenie dohody o vine a treste je „len schválenie dohodnutej spravodlivosti" a že uloženie peňažného trestu neodporuje § 55 ods. 3 Trestného poriadku a teda nešlo o rozhodnutie odporujúce zákonu (konkrétne Trestnému zákonu a Trestnému poriadku). Treba si ale uvedomiť, že aj oslobodenie páchateľa spod obžaloby je v širšom slova zmysle rozhodnutím súladným so zákonom (zákon takéto rozhodnutie pripúšťa). To ale neznamená, že ak sudca vydá zákonu zdanlivo zodpovedajúce rozhodnutie, že nemohol konať v rozpore so svojimi povinnosťami a v rozpore so zákonom. Súd (sudca) vždy musí konať a rozhodovať nielen spravodlivo a v súlade so zákonom ale aj čestne, nezávisle a nestranne tak, ako mu to predpisuje článok 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a sľub, ktorý zložil pri menovaní za sudcu do rúk prezidenta Slovenskej republiky. „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem správať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať
svojho najlepšieho presvedčenia nezávisle a nestranne". Ak sudca koná a vydá síce zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale takto koná zištne potom, ako mu bol sľúbený úplatok nemožno v žiadnom prípade hovoriť o tom, že by svoju právomoc vykonával v súlade so zákonom. V takýchto prípadoch sudca vždy koná pod vplyvom závislosti (keď neodmietol vplyv alebo žiadosť) v očakávaní odmeny - úplatku po rozhodnutí alebo dokonca po prijatí úplatku a hoci sa jeho rozhodnutie javí spravodlivé, pretože je súladné s Trestným zákonom i Trestným poriadkom postráda to najdôležitejšie, čestnosť, poctivosť a úprimnosť sudcu pri rozhodovaní a tak i punc nezaujatosti a nestrannosti. Preto, ak sa preukáže, že sudca v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech alebo v úmysle spôsobiť inému škodu rozhodol tak, ako sa so stranou konania predtým za sľúbený úplatok alebo za už prijatý úplatok dohodol, vždy vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu. Nič na tom nemení skutočnosť, že rozhodnutie zodpovedá Trestnému zákonu a Trestnému poriadku, resp. procesný postup v konaní zodpovedá Trestnému poriadku. Existencia príčinnej súvislosti medzi prijatým či sľúbeným úplatkom a následným rozhodnutím sudcu je tou okolnosťou, ktorá zo zdanlivo zákonného rozhodnutia robí rozhodnutie nespravodlivým - učineným sudcom, ktorý svoju právomoc vykonal pod vplyvom závislosti a teda spôsobom odporujúcim zákonu, najmä zákonu o sudcoch a prísediacich č. 385/2000 Z. z. a tam uvedených ustanovení - § 2 ods. 2, § 30 ods. 1 veta prvá, § 30 ods. 2 písm. b), § 30 ods. 3, ale aj § 2 ods. 7 Trestného poriadku a článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Nezávislým sudcom sa myslí nielen sudca nezávislý na výkonnej moci ale aj sudca nezávislý na stranách sporu (Campbell a Fell proti Spojenému Kráľovstvu rozsudok č. 7819/77 a 7878/77 z 28. júna 1984). Ak páchateľ „usmerňuje" sudcu, aby za sľúbený alebo poskytnutý úplatok konal a rozhodoval v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu tak, alebo tak a sudca takýto vplyv neodmietne (a hoci aj konkludentne ho prijme a následne koná a rozhodne tak, aby zadovážil sebe alebo inému neoprávnený prospech) páchateľ vystavuje sudcu do neprijateľnej závislosti, v rámci ktorej už sudca nemôže byť z hľadiska objektívneho a už vonkoncom nie z hľadiska subjektívneho schopný konať a rozhodovať - vykonávať svoju právomoc čestne, svedomito, poctivo a v súlade so zákonom, pretože uplácaný (uplatený) sudca takýto záujem ani nemôže mať. Sudca tak koná zneužívajúc svoju právomoc účelovo vždy hľadajúc takú cestu a riešenie, ktoré smeruje k dohodnutému cieľu, hoci následne vydá zákonu v širšom slova zmysle zodpovedajúce rozhodnutie. K § 326 Trestného zákona. V predmetnej veci obžalovaný B.. M. B. v bodoch 1/ a 2/ rozsudku konal a rozhodol ako procesný sudca - verejný činiteľ v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, potom ako mu bola sľúbená odmena - úplatok, potom ako neodmietol žiadosť, ktorej cieľom bolo ohrozenie nezávislosti súdnictva, potom ako rokoval o skutkovej podstate prejednávanej veci so stranami konania, resp. ich zástupcami a tak vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim - § 2 ods. 2, § 30 ods. 1 veta prvá, § 30 ods. 2 písm. b), § 30 ods. 3, zákonu o sudcoch a prísediacich č. 385/2000 Z. z., § 2 ods. 7 Trestného poriadku a článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, pretože konal s vidinou získania neoprávneného prospechu pre seba a konal v prospech iných osôb tak, ako sa s nimi dopredu dohodol. V bode 3/ rozsudku dôkazná situácia jednoznačne preukazuje, že obžalovaný sudca B.. M. B. rokoval vo svojej kancelárii so stranami trestného konania a bol mu ponúknutý úplatok, čo neodmietol, keďže ďalej sa chcel „o tejto veci" rozprávať v kaviarni a nie v kancelárii. Nebolo však dokázané, či skutočne následne konal a rozhodoval vo veci obžalovaného U. E. tak, aby zabezpečil prospech buď pre seba, alebo obžalovaných a dokonca nebolo preukázané ani to, či vôbec mal takýto úmysel. Možno sa len domnievať, že následne sa stretol s obžalovaným E. a obžalovaným M. niekde a mohli sa o ich „veci" rozprávať. Domnienka ale nie je dostatočná na konštatovanie viny obžalovaného a preto nie je možné vysloviť, že obžalovaný B.. M. B. pod bodom 3/ rozsudku vykonával svoju právomoc alebo sa aspoň pokúsil vykonávať svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu s vidinou získania neoprávneného prospechu pre seba či pre iného. V prospech obžalovaného B.. M. B. musí byť z dôvodu dôkaznej núdze vyslovený záver, že následne sa s obžalovaným U. E. a obžalovaným M. M. nestretol a ďalej a podrobne s nimi o veci nerokoval, v dôsledku čoho nie je možné ustáliť ani to, či by sa vôbec o to v ďalšom konaní pokúsil. Preto nebolo možné skutok - čiastkový útok pod bodom 3/ kvalifikovať aj ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Trestného zákona (príprava na prečin nie je trestná - § 13 Trestného zákona). Pokiaľ najvyšší súd kvalifikoval konanie obžalovaného B.. M. B. v bodoch 1/ a 2/ rozsudku ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Trestného zákona a nie aj
odseku 2 písm. a) Trestného zákona tak, ako sa toho domáhal prokurátor v odvolaní, najvyšší súd rozhodol tak z nasledovaných dôvodov.
8 Trestného zákona ak na spáchanie trestného činu tento zákon vyžaduje osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie páchateľa, môže byť páchateľom alebo spolupáchateľom len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Páchateľom trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa môže byť len špeciálny subjekt - verejný činiteľ a teda osoba, ktorá sa podieľa (s ohľadom na svoje postavenie, funkciu, štatút, zamestnanie a pod.) na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. V zmysle § 128 ods. 1 Trestného zákona je verejným činiteľom aj sudca a pre trestnú zodpovednosť verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Pojem právomoc verejného činiteľa vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom podklade uplatňované voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takýmto rozhodnutím dotknuté na svojich právach. K vykonávaniu právomoci spôsobom odporujúcim zákonu viď vyššie. Závažnejším spôsobom konania (§ 326 ods. 2 písm. a) Trestného zákona)
h) Trestného zákona sa rozumie páchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu
zákona. Ide o povinnosti, ktoré pre páchateľa vyplývajú z jeho pôsobnosti v pracovnom alebo funkčnom zaradení a môžu vyplývať nielen zo zákona, ale na základe zákona aj z iného všeobecne záväzného predpisu. Je nesporné, že obžalovaný B.. M. B. na spáchanie čiastkových útokov pod bodmi 1/ a 2/ rozsudku zneužil svoje zamestnanie, funkciu i postavenie, keď porušil všetky dôležité povinnosti (viď vyššie) kladúce mu za povinnosť konať a rozhodovať ako sudca - čestne, svedomito, poctivo, nestranne, zákonne a spravodlivo, ktoré vyplývajú nielen zo zákona ale aj z jeho postavenia sudcu. Takýto záver na konštatovanie naplnenia znaku skutkovej podstaty trestného činu
2 písm.
názoru najvyššieho súdu, formalisticky ľpieť na slovíčkach, ale je namieste ich vykladať teleologicky v zmysle materiálnej pojmológie. Za takéhoto stavu potom súbežnej kvalifikácii
1 písm. a) Trestného zákona a zároveň aj
2 písm.
1 Trestného zákona na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Zákaz dvojitého pričítania tej istej okolnosti má čeliť tomu, aby okolnosť, ktorá je zákonným znakom základnej skutkovej podstaty, nebola opätovne pričítaná ako znak kvalifikovanej skutkovej podstaty toho istého trestného činu (tento prípad), resp. ako priťažujúca okolnosť. Použitie jednej a tej istej okolnosti - spáchanie trestného činu vykonávaním svojej právomoci spôsobom odporujúcim zákonu (§ 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona) na jednej strane a spáchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu
zákona (§ 326 ods. 2 písm.
1 písm. a) Trestného zákona a zároveň aj
2 písm. a) Trestného zákona odporuje princípu spravodlivej konkurencie dvoch zákonných ustanovení. Súčasné použitie uvedených ustanovení Trestného zákona teda odporuje princípu zákazu dvojitého pričítania (spravodlivá konkurencia) tej istej okolnosti (§ 38 ods. 1 Trestného zákona) vo vzťahu k obžalovanému. V prípade takejto konkurencie má prednosť právne posúdenie skutku len
základnej skutkovej podstaty trestného činu, pretože tá istá okolnosť zároveň odôvodňujúca aj právne posúdenie skutku
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu je už v nej (v základe) obsiahnutá. Také isté kritériá sa použijú aj na situáciu, ak by sa tá istá okolnosť mala zároveň použiť ako súčasť základnej skutkovej podstaty trestného činu a zároveň ako priťažujúca okolnosť
e) Trestného zákona, preto nebolo možné v predmetnej veci použiť ani priťažujúcu okolnosť
e) Trestného zákona. K súbehu trestných činov
V súvislosti s kvalifikáciou konania obžalovaného B.. M. B. ako pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona (v bodoch 1/, 2/, 3/ rozsudku) a ako pokračovacieho prečinu
1 písm. a) Trestného zákona (v bodoch 1/ a 2/ rozsudku) sa žiada poznamenať ešte nasledovné. Jednočinný súbeh týchto trestných činov (v podobe vyššie uvedenej) je možný vzhľadom na rôznosť chránených objektov týchto trestných činov a preto, že žiadna okolnosť vylučujúca jednočinný súbeh (pomer špeciality, pomer subsidiarity, faktická konzumpcia, pokračovací, hromadný, trváci trestný čin, či trestný čin opilstva - § 363 Trestného zákona) nie je daná. Nemožno konštatovať existenciu vzťahu špeciality medzi § 329 ods. 2 Trestného zákona - spáchanie trestného činu verejným činiteľom k základnej skutkovej podstate § 326 ods. 1 Trestného zákona s ohľadom na hmotnoprávny prejav zásady ne bis in idem, pretože zásada ne bis in idem nemôže byť aplikovaná v tom istom konaní o tom istom skutku, o ktorom ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Zásada ne bis in idem je vyjadrená v - čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý upravuje „Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný" nasledovne: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol osl
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.