Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/67/2017 Identifikačné číslo spisu: 5713219431 Dátum vydania rozhodnutia: 19.03.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Siebenstichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 421CSP.

1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
2. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 1 Cdo 208/2016, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo 132/2017, 4 Cdo 14/2017, 4 Cdo 89/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 221/2017).
3. V danom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a zároveň z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Pri posudzovaní jeho dovolania podľa obsahu (§ 124 CSP) je zrejmé, že žalobca za otázku relevantnú podľa oboch týchto ustanovení považuje otázku vzniku škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov v stavebnom konaní (konkrétne nedodržania zákonom stanovených lehôt). 10.
4. Pre spresnenie treba uviesť, že žalobca v prvom odseku textovej časti dovolania spomenul aj otázku škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Dovolací súd preto pripomína, že žalobca sám podaním z
5. októbra 2015 „vzal žalobu späť v časti o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“ a od tohto procesného úkonu už svoj nárok na náhradu škody v ďalšom nevyvodzoval zo skutkových okolností, ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. V nadväznosti na túto zmenu postoja žalobcu sa už ani rozhodnutie odvolacieho súdu nezaoberalo bližšie otázkou, či žalobcom tvrdenú škodu spôsobilo nezákonné rozhodnutie orgánu štátu. Predmetná otázka preto nie je v dovolacom konaní relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. 10.
6. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo 140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“. 10.
7. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.
8. Otázku možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a (zároveň) § 421 ods. 1 písm. b/ CSP už najvyšší súd riešil aj v iných právnych veciach. V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 123/2017 (sčasti podobne tiež 6 Cdo 129/2017, 6 Cdo 13/2017, 6 Cdo 21/2017 a 4 Cdo 14/2017) k možnosti vyvodzovania prípustnosti dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a zároveň z § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP uviedol, že „súčasná existencia všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne“ [poznámka: sťažnosť, podanú proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu, odmietol ústavný súd ako neopodstatnenú (I. ÚS 644/2017)]. Vec prejednávajúci senát, ktorý sa stotožňuje s týmito právnymi názormi, nadväzujúc na ne dodáva, že pokiaľ procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tvrdiac, že určitá právna otázka už bola dovolacím súdom vyriešená a zvolené riešenie sa stalo súčasťou „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, od ktorej sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), je len logické, že zároveň nemôže úspešne argumentovať tým, že tá istá otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo že je rozhodovaná (riešená) rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).
9. K otázke možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení CSP prijal právne závery veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z
10. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle §

§ 421

CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste. Veľký senát v bode 36. predmetného uznesenia uviedol, že „zásada, podľa ktorej dovolateľ nemôže uplatniť popri sebe viaceré, navzájom protichodné alebo logicky sa vylučujúce dôvody prípustnosti dovolania, sa neuplatňuje iba vo vzájomnom (horizontálnom) vzťahu ustanovení §

§ 421

CSP, ale tiež vo vnútri týchto ustanovení [vo vertikálnom usporiadaní jednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania v rámci toho istého ustanovenia (samostatne v rámci § 420 CSP a v rámci § 421 CSP)].

1. Vec prejednávajúci trojčlenný senát najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v tomto rozhodnutí veľkého senátu (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP), skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP).
2. Žalobca, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, zastáva názor, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky [vzniku škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu (konkrétne nedodržania zákonom stanovených lehôt)] odklonil od právnych záverov, ku ktorým dospela ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
3. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odôvodňuje žalobca poukázaním na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 250/
4. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd (ešte v súvislosti s právnou úpravou danou zákonom č. 58/1969 Zb.) uviedol, že právny poriadok rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu. V nadväznosti na to podal v predmetnom rozhodnutí charakteristiku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a tiež škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom; vysvetlil tu tiež odlišnosti oboch foriem tejto objektívnej zodpovednosti štátu. Doslovne uviedol, že je „nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania“.
5. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd sa v danom prípade odklonil tiež od právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 253/2013, v ktorom najvyšší súd (už vo väzbe na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.) konštatoval, že „za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
6. Treba pripomenúť, že v danom prípade sa súd prvej inštancie nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca nepožiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody aj z dôvodu nesprávneho postupu administratívnych orgánov v stavebnom konaní; dospel k záveru, že náhrady škody v oboch formách tejto objektívnej zodpovednosti štátu sa žalobca domáhal tak predmetnou žiadosťou, ako aj podanou žalobou. Po „späťvzatí žaloby v časti o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“ už ale opodstatnenosť svojej žaloby vyvodzoval iba zo skutkových okolností týkajúcich sa ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu administratívnych orgánov.
7. Súd prvej inštancie (a zhodne s ním tiež odvolací súd) nepovažoval žalobcom opisované skutkové okolnosti, za ktorých malo dôjsť k žalobcom tvrdenej škode, za zakladajúce nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ žalobca v podaní z
8. októbra 2014 označil za nesprávny úradný postup to, že stavebné konanie trvalo 13 rokov a z množstva rozhodnutí vydaných administratívnymi orgánmi len jedno bolo vydané v zákonom stanovenej lehote, súd prvej inštancie uviedol, že „v súdnej praxi samo nedodržanie zákonných lehôt, t.j. nesprávny úradný postup nemá za následok vznik škody v podobe ušlého zisku“. Z tejto formulácie je zrejmé, že súd prvej inštancie si plne uvedomoval to, že vydanie rozhodnutia orgánu štátu po uplynutí lehôt uvedených v § 49 zákona č. 71/1967 Zb. je bezpochyby nesprávnym úradným postupom a že štát zodpovedáza škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní, teda v dôsledku toho, že rozhodnutie úradu štátu nebolo vydané v lehote stanovenej zákonom.
9. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa súdy oboch inštancií takouto interpretáciou pojmu „nesprávny úradný postup“ neodklonili od právnych záverov vyjadrených v oboch vyššie spomenutých rozhodnutiach najvyššieho súdu, podľa ktorých o nesprávny úradný postup ide tiež vtedy, keď orgán štátu nedodrží zákonom stanovenú lehotu na vydanie rozhodnutia; súdy obsah pojmu nesprávny úradný postup bezpochyby nevyložili odlišne od toho, k akým záverom dospel najvyšší súd pri výklade tohto pojmu v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 250/2010 a 7 Cdo 253/
11. Otázka, či súdy po správnom zadefinovaní pojmu „nesprávny úradný postup“ vychádzali z vecne správnych náhľadov na existenciu vzťahu príčinnej súvislosti (ktorá je ďalším nevyhnutným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.) medzi nesprávnym úradným postupom administratívnych orgánov a žalobcom tvrdenou škodou, nebola žalobcom v dovolaní označená ako otázka, riešenie ktorej odvolacím súdom predstavuje odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Na túto otázku (rovnako aj na otázku existencie škody) preto dovolací súd neprihliadal pri posudzovaní prípustnosti dovolania žalobcu z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
12. Vzhľadom na to, že sa odvolací súd pri riešení právnej otázky zadefinovanej žalobcom v dovolaní neodklonil od toho, ako je táto otázka posudzovaná (riešená) v rozhodnutiach najvyššieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevyplýva.
13. Najvyšší súd procesne neprípustné dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP; rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
15. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.