Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Sžf/1/2017 Identifikačné číslo spisu: 1013200087 Dátum vydania rozhodnutia: 28.03.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Kováčová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 146dZVO.

Uviedol, že vzhľadom na nezákonnosti v postupe žalovaného pri vykonávaní kontroly sú závery žalovaného (o tom, že proces verejného obstarávania, v ktorom bol žalobca úspešným uchádzačom, nebol v súlade so zákonom) výsledkom kontroly, vykonanej v rozpore so zákonom a preto nemôžu mať žiadnu relevanciu. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že výsledkom verejnej súťaže mala byť zákazka refinancovaná z fondov EÚ a že režim takýchto zákaziek okrem všeobecných pravidiel podľa ZVO podlieha aj osobitnej a dosť striktnej regulácii čerpania finančných prostriedkov z fondov EÚ, ktoré vychádzajú predovšetkým zo zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej únie v znení neskorších predpisov. Pokiaľ išlo o tvrdenia žalobcu, ktoré sa týkali inicializácie výkonu kontroly, žalovaný v súlade s obsahom svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 13.03.2013 zopakoval, že možnosť výkonu kontroly z vlastného podnetu predstavuje realizáciu zásady legality, ktorú nemožno chápať striktným spôsobom a síce že môže byť uplatnená výlučne na báze skutočností, o ktorých sa kontrolný orgán dozvie len z vlastnej činnosti, lebo v takom prípade by bol tento inštitút značne oslabený ba až nefunkčný. Podľa názoru žalovaného naopak, mu nič nebráni zaoberať sa v tomto smere aj akýmikoľvek podnetmi z „externého prostredia“. V prípade možných indícií o porušeniach zákona si takýto podnet z externého prostredia môže žalovaný osvojiť za vlastný a z preventívneho hľadiska vykonať kontrolu. Vzhľadom na nie zanedbateľnú hodnotu zákazky (takmer 2 milióny €) by ignorovanie žiadosti riadiaceho orgánu predstavovalo ľahkovážnosť ba až dešpekt žalovaného voči pravidlám zadávania zákaziek financovaných z fondov EÚ, rozpočtovým pravidlám verejnej správy ako aj záujmom verejnosti na účelnom vynakladaní verejných zdrojov a nepochybne aj voči MPSVaR ako ústrednému orgánu štátnej správy. Pokiaľ ide o status MPSVaR ako orgánu štátnej správy, ktorý má oprávnenie na podanie námietok (§ 137 ods. 2 písm. b/ ZVO), to treba chápať ako jednu z viacerých možností na vyvolanie dohľadu nad verejným obstarávaním a že ju MPSVaR nevyužilo ale zvolilo iný postup, je vecou ministerstva. Nemôže to zakladať prekážku pre žalovaného začať výkon kontroly z vlastného podnetu. Žalovaný ďalej opätovne poukázal na komplexnosť výkonu kontroly, ktorá sa podrobným spôsobom zaoberá celým dovtedy uskutočneným procesom verejného obstarávania, keď konkrétne v danom prípade pokryla takmer všetky jeho štádiá. Na druhej strane námietky sa viažu len na určitý výkon kontrolovaného, ktorý zároveň odzrkadľuje jednotlivé procesné štádium, do ktorého postup zadávania zákazky dospel. Pre potreby aprobácie zákazky na financovanie z fondov EÚ je komplexnosť výkonu kontroly výhodnejšia. Žiadosť osoby, ktorá nie je oprávnená podať podnet na výkon kontroly, nie je pre žalovaného právne záväzná a teda ani vynútiteľná. MPSVaR zvoleným postupom riskovalo, že žalovaný sa jeho podaním vôbec nemusí zaoberať. Tvrdenia žalobcu ohľadom jednoznačnosti ustanovenia § 146 ods. 4 a možnosti aplikácie ustanovenia §

§ 146d

ZVO aj na výkon kontroly pred uzavretím zmluvy považoval žalovaný za nesprávne a protichodné so systematickým a logickým výkladom ZVO. Uviedol, že potreba odlišnej úpravy procesu výkonu kontroly pred uzavretím zmluvy po jej uzavretí vychádzala z rozličného zamerania a zamýšľaných účinkov toho-ktorého druhu kontroly v zmysle vtedy platnej normatívnej úpravy. Kým kontrola pred uzavretím zmluvy vykazuje predovšetkým preventívny charakter s možnosťou nápravy uskutočnených chýb, kontrola po uzavretí zmluvy má výlučne len sankčný charakter, nakoľko ukončený proces verejného obstarávania prirodzene v zásade nie je možné zvrátiť. Aplikáciu rozhodných noriem na konkrétny druh kontroly je nutné vnímať na základe posúdenia vzájomných súvislostí ustanovenia § 146 ods. 2, 4 a 6, z ktorých je zrejmé, že odseky 2 a 4 explicitne pojednávajú o výkone kontroly pred uzavretím zmluvy a odsek 6 v celom svojom kontexte o kontrole po uzavretí zmluvy. Žalovaný zastáva na rozdiel od žalobcu názor, že ustanovenia konania o námietkach pokrývajú celý procesný postup a všetky inštitúty vhodné a aplikovateľné aj na dosiahnutie účelu kontroly pred uzavretím zmluvy. Taktiež je zrejmé, že výsledkom kontroly pred uzavretím zmluvy je rozhodnutie, ktorého výrok smeruje buď k zastaveniu konania, alebo meritórnemu rozhodnutiu o nariadení zrušiť použitý postup zadávania zákazky, nariadení odstrániť protiprávny stav alebo o zamietnutí námietok a teda výsledok nie je a ani nemôže byť protokol, respektíve záznam. Z tohto dôvodu ustanovenia §

§ 146d

voči ustanoveniam konania o námietkach nemožno považovať za komplementárne, ale za vzájomne sa vylučujúce. Na základe uvedeného možno považovať postup žalovaného za súladný s normatívnou úpravou. K očakávaniam žalobcu a obmedzovaní jeho ďalších aktivít viazanosťou materiálnych, personálnych a technických kapacít žalovaný uviedol, že výsledkom verejného obstarávania je štandardný obchodnoprávny vzťah, kde treba mať na zreteli podnikateľské riziko umocnené prísne formalizovaným a administratívne náročným kontraktačným procesom; obzvlášť pri zákazkách financovaných z fondov EÚ. V rámci toho by mal hospodársky subjekt, zvažujúci uchádzanie sa o zákazku počítať tak s možnosťou, že jeho ponuka nebude úspešná, ako aj s výkonom viacnásobnej administratívnej kontroly s možným výsledkom zrušenia použitého postupu zadávania zákazky v prípade zistenia určitých porušení zákona. Pokiaľ by platila argumentácia žalobcu, jeho legitímne očakávania by boli povýšené nad zákonnosť postupu, na základe ktorého s ním mala byť uzavretá zmluva. Potom by individuálny záujem jednej osoby neproporčne prevažoval záujmy ostatných osôb, vrátane verejného obstarávateľa, ktorému by boli krátené dotácie a čo je dôležitejšie, prevažoval by aj verejný záujem. Dňom 1.6.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), ktorý upravuje v § 1

1. a)právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho v správnom súdnictve,
2. b)konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. Odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 492 ods. 2 SSP). V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť a preto rozsudkom sp. zn. 2Sžf/80/2014 zo dňa 23. augusta 2016 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/10/2013-197 zo dňa 22.5.2014, ktorým bola žaloba zamietnutá. Rozsudok bol verejne vyhlásený (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Uvedený rozsudok bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2017-54 z toho dôvodu, že najvyšší súd opomenul doručiť žalobcovi resp. jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. Ivete Rajtákovej vyjadrenie žalovaného k odvolaniu. Následne najvyšší súd doručil advokátke žalobcu JUDr. Ivete Rajtákovej vyjadrenie žalovaného k odvolaniu (č. l. 220 - 222 spisu krajského súdu). Uvedené vyjadrenie bolo JUDr. Ivete Rajtákovej doručené do vlastných rúk 15.01.2018. Vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaného sa v jeho 35 bodoch v podstate opakujú argumenty žaloby s citácou príslušných zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich. Nato Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP opätovne preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a opätovne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 3 OSP). Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (219 ods. 1 a 2 OSP). Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil najvyšší súd skutkový stav tak, akom je popísaný v rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd preto nebude opakovať odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale naň ako na vecne správne, dostatočne výstižné a zrozumiteľné odkazuje. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti záverov krajského súdu dodáva: Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného číslo: 1254-7000/2012-OK/5 zo dňa 20.12.2012, ktorým žalovaný podľa § 139 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 146 ods. 4 ZVO nariadil kontrolovanému (Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, 812 67 Bratislava - Staré Mesto) zrušiť verejnú súťaž na predmet zákazky „Vzdelávacie kurzy: Opatrovateľská starostlivosť“ v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia po zistení, že obstarávateľ už v počiatočnom štádiu obstarávania v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania stanovil diskriminačné a neprimerané podmienky účasti vo vzťahu k predmetu zákazky, čo mohlo odradiť od účasti potencionálnych záujemcov a mať za následok eventuálne zúženie ich okruhu. Zákazka bola realizovaná zmätočne, neprehľadne a netransparentne a nedostatky, ktorých sa obstarávateľ dopustil pri realizácii uvedenej zákazky, mohli mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania a nebolo možné ich odstrániť iným spôsobom, ako nariadením zrušenia vyhlásenia postupu zadávania zákazky. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj najvyšší súd za správny. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybnil predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o dôvody žaloby, odvolania ako aj obsah vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného, možno len zopakovať, že s relevantnými dôvodmi žaloby sa krajský súd dostatočne vyporiadal a preto najvyšší súd len na ne odkázal (pričom na doplnenie a zdôraznenie správnosti záverov krajského súdu doplnil ďalšie dôvody), ako mu to umožňovalo ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP. Ďalšie podania žalobcu už neobsahovali žiadne také nové skutočnosti, ktoré by mohli byť relevantné pre posúdenie danej veci a preto nebolo povinnosťou najvyššieho súdu osobitne sa nimi v odôvodnení rozsudku zaoberať. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.