← Slovensko

sankčný úrok podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb.

Najvyšší súd 6Sžf/14/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Zdenky Reisenauerovej v právnej veci žalobcu JUDr. Ing. K. M. bytom v M., zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou, so sídlom v K, Š., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: I/223/325-1226/2009/991545-r z 3.2.2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/59/2009-73 z 1.10.2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/59/2009-73 z 1.10.2009 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č.: I/223/325-1226/2009/991545-r z 3.2.2009 a aj rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/231/79881/2008 zo 6.10.2008 z r u š u j e a vec vracia ţalovanému na ďalšie konania. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 413,77 €, na účet jeho právnej zástupkyne, vedený v S. a.s. č. X., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného číslo: I/223/325-1226/2009/991545-r z 3.2.2009, potvrdzujúceho podľa § 48 2 6Sžf/14/2009 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej aj „zákon č. 511/1992 Zb.“) rozhodnutie Daňového úradu Košice I č.: 695/231/79881/2008 zo 6.10.2008, ktorým nevyhovel ţiadosti ţalobcu o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998, podanej ţalobcom dňa 20.7.

  1. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, ţe vydaniu rozhodnutia správcu dane zo 6.10.2008 a preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného z 3.2.2009 predchádzalo súdne prieskumné konanie, v rámci ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3SţoKS 65/2006 zo 6.12.2007 zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5S/62/2005-53 z 5.4.2006 tak, ţe zrušil predchádzajúce rozhodnutie ţalovaného v predmetnej veci z 15.4.2005 a zároveň ţalovanému uloţil opätovne posúdiť ţiadosť ţalobcu z právnych dôvodov uvedených v jeho ţiadosti o priznanie sankčného úroku a na základe právneho stavu platného v deň podania ţiadosti o sankčný úrok. Uviedol, ţe v súlade s právnym názorom vyjadreným v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SţoKS 65/2006 posúdil vznik práva ţalobcu na sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 aţ 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.
  2. Z definície neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov daňového subjektu v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004 vyvodil, ţe musí dôjsť súčasne k splneniu troch podmienok: daňovému subjektu bola rozhodnutím správcu dane vyrubená daň, daňový subjekt vyrubenú daň aspoň čiastočne zaplatil, daň vyrubená rozhodnutím správcu dane bola následne ďalším rozhodnutím zníţená. Podľa názoru krajského súdu tieto zákonné podmienky v prípade ţalobcu splnené neboli, pretoţe dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty Daňového úradu Košice V zo dňa 22.9.2003, ktorým bola ţalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty aj za zdaňovacie obdobie november 1998, bol rozhodnutím ţalovaného zrušený z dôvodu zániku práva vyrubiť daň. Poukázal na to, ţe v zmysle ustanovenia § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004, ktoré uviedol ţalobca vo svojej ţiadosti o zaplatenie sankčného úroku, by bol býval správca dane povinný zaplatiť sankčný úrok v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona (poznámka č. 6eb) – zákon č. 222/2004 Z. z., zákon č. 105/2004 Z. z.), pričom zákon č. 222/2004 Z. z., účinný od 1.5.2004 upravuje zákonné lehoty na vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) len v súvislosti s vrátením dane zahraničným osobám a osobám, ktoré poţívajú výsady a imunity podľa medzinárodného práva a obdobnú právnu úpravu obsahoval aj zákon č. 289/1995 Zb. účinný do 30.4.2004, ktorý upravoval lehoty na vrátenie dane zahraničným fyzickým osobám pri vývoze tovaru a vrátenie 3 6Sžf/14/2009 dane zahraničným podnikateľom, avšak u ţalobcu nenastal ani jeden z uvedených prípadov. Vyjadril názor, ţe ţalobcovi by nevzniklo právo na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky ani v prípade, ak by sa jeho nárok posudzoval podľa ustanovenia § 35b ods. 5 aţ 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom od 1.1.2005 poznamenajúc, ţe právny názor vylučujúci moţnosť priznania sankčného úroku za neoprávnené zadrţiavanie finančných prostriedkov u ţalobcu vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SţoKS 61/2006 z 18.9.2007, pričom sa stotoţnil aj s vyjadrením ţalovaného, ţe ide o skutkovo a právne zhodnú vec, a to bez ohľadu na okolnosť, či skutkový stav bol hodnotený podľa znenia § 35b účinného pred 1.1.2005 alebo po tomto termíne. Krajský súd vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci, poukazujúc zároveň na dôvody preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného, s ktorým sa právne stotoţnil, povaţoval toto rozhodnutie za zákonné. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s ohľadom na neúspech ţalobcu v konaní. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, ţalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov celého konania, ktoré aj vyčíslil. Povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny z dôvodu, ţe vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP). Namietal, ţe správne orgány a rovnako aj krajský súd napriek viazanosti právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3SţoKS 65/2006 v rozpore s § 250j ods. 6 OSP neposúdili predmetnú vec a nerozhodli v súlade s týmto právnym názorom. Opätovne zdôraznil, ţe pre posúdenie otázky, či mu uplatňovaný nárok vznikol, je s poukazom na názor prezentovaný najvyšším súdom vo vyššie citovanom rozsudku podstatné:
  3. či mu vznikol nárok na vrátenie dane,
  4. či mu bola daň vrátená,
  5. či jej vrátenie bolo včasné alebo oneskorené. Podľa názoru ţalobcu je zo spisu správneho orgánu jednoznačné, ţe nárok na vrátenie dane mu vznikol. Poukázal na to, ţe uţ najvyšší súd vo vyššie označenom rozhodnutí uviedol, ţe ţalobca ţiadal sankčný úrok za zadrţiavanie preplatku dane, ktorý uplatnil v dodatočných daňových priznaniach dňa 20.3.
  6. V tejto súvislosti ţalobca povaţoval celú argumentáciu správnych orgánov aj súdu prvého stupňa vo vzťahu k nadmernému odpočtu za nesúvisiacu s uplatňovaným nárokom a za nesprávne právne posúdenie jeho nároku. Uviedol, ţe ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorú bolo potrebné posúdiť v predmetnej veci je, či mu vznikol nárok na vrátenie dane. S poukazom na prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie ţalovaného mal za to, ţe tento nárok mu vznikol podaním ţiadosti o vrátenie preplatku dňa 20.3.2001, vychádzajúc z ustanovení § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení k 31.12.2004, pričom lehota na vrátenie preplatku 4 6Sžf/14/2009 uplynula dňa 20.4.
  7. Zdôraznil, ţe na povinnosť vrátiť preplatok nemala vplyv začatá daňová kontrola, keďţe táto umoţňuje nevrátiť v určenej lehote len nadmerný odpočet, o vrátenie ktorého však v tejto veci nešlo. Povaţoval za irelevantné, ţe odvolací orgán zrušil rozhodnutie správcu dane – dodatočný platobný výmer z dôvodu zániku práva vyrubiť daň dňa 22.9.
  8. Mal za to, ţe právo vyrubiť daň nezaniklo dňa 22.9.2003, ale dňa 31.12.
  9. Konštatoval, ţe aj samotný ţalovaný uviedol, ţe ním zaplatená daň mu bola vrátená v celej ţiadanej výške dňa 18.2.
  10. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, ţe ţalobca v odvolaní neuviedol ţiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa ţalovaný nevysporiadal vo svojom rozhodnutí resp. v písomnom vyjadrení k ţalobe. Za podstatné v danom prípade povaţoval, ţe ţalobca podal dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998 a po podaní ktorého bol výsledný vzťah ţalobcu k štátnemu rozpočtu nadmerný odpočet, a nie preplatok dane v zmysle definície podľa § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. Uviedol, ţe na základe ustanovenia § 2 ods. 5 písm. i/ zákona č. 289/1995 Z. z. (zákon o dani z pridanej hodnoty, účinný do 31.4.2004), podľa ktorého je nadmerným odpočtom prevýšenie odpočtu dane nad daňou na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie prípadne upravené podľa § 4, 21 a 43, je vţdy potrebné skúmať, aký je výsledný vzťah platiteľa k štátnemu rozpočtu, ktorý môţe byť taký, ţe platiteľovi vznikne vlastná daňová povinnosť alebo nadmerný odpočet. Konštatoval, ţe správca dane vrátil ţalobcovi nadmerný odpočet vo výške 50.969,--Sk dňa 18.2.2004, t. j. 19 dní po tom, čo mu bolo doručené rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer na vyrubený rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január aţ december 1998; dňa 20.7.2004 bola správcovi dane doručená ţiadosť ţalobcu o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb.. Poukázal na to, ţe v zmysle ustanovenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004 sa za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu povaţoval rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a následne daňou zníţenou, avšak v danom prípade daňový subjekt daň na základe dodatočného platobného výmeru zo dňa 22.9.2003, zrušeného rozhodnutím ţalovaného zo dňa 9.1.2004, neuhrádzal vyrubenú daň, za zdaňovacie obdobie november 1998 vykázal nadmerný odpočet. Ďalej poukázal na to, ţe z ustanovení § 35b zákona č. 511/1992 Zb. ďalej vyplýva, ţe pre účely určenia výšky sankčného úroku zákon uvaţuje s dňom, kedy daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Uviedol, ţe v prípade vrátenia nadmerného odpočtu by to však mal byť deň vrátenia nadmerného odpočtu daňovému subjektu. Konštatoval, ţe zákon o dani z pridanej hodnoty ani zákon o správe daní neupravoval lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu, uplatňovaného na základe dodatočného 5 6Sžf/14/2009 daňového priznania; zákon o dani z pridanej hodnoty upravoval len lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu na základe tzv. „riadneho daňového priznania“. Vyslovil názor, ţe nakoľko lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného v dodatočnom daňovom priznaní nebola upravená v zákone o správe daní ani v zákone o dani z pridanej hodnoty, nie je moţné konštatovať, ţe nadmerný odpočet bol vrátený po lehote stanovenej zákonom a nie je moţné ani stanoviť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona, z čoho podľa ţalovaného vyplýva, ţe sankčný úrok za vrátenie nadmerného odpočtu v danom prípade nie je moţné priznať. V ďalšom poukázal na svoje písomné vyjadrenie k ţalobe zo dňa 17.6.
  11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu je potrebné priznať úspech. V prejednávanom prípade ţalobca podrobil súdnemu prieskumu rozhodnutie ţalovaného číslo: I/223/325-1226/2009/991545-r z 3.2.2009, potvrdzujúce rozhodnutie Daňového úradu Košice I č.: 695/231/79881/2008 zo 6.10.2008, ktorým nevyhovel ţiadosti ţalobcu o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998, podanej ţalobcom dňa 20.7.2004, a ktoré bolo vydané po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3SţoKS 65/2006 zo 6.12.2007 zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5S/62/2005-53 z 5.4.2006 tak, ţe zrušil predchádzajúce rozhodnutie ţalovaného č. I/223/339-1400/2005/991545-r zo dňa 15.4.2005 v predmetnej veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol ţalovanému, ţe sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal splnením podmienok stanovených v § 35 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004, najmä neuviedol, akými právnymi úvahami sa riadil pri posudzovaní otázky ţalobcom tvrdeného oneskoreného vrátenia preplatku dane, a ţe spisová dokumentácia je neúplná, postrádajúc dôvody nevyhovenia ţiadosti ţalobcu podanej podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004, predovšetkým zdôvodnenie, či vznikol alebo nevznikol nárok na vrátenie dane, či bola daň vrátená a či jej vrátenie bolo včasné alebo oneskorené. Ţalovaný po zrušení jeho rozhodnutia vydal dňa ďalšie rozhodnutie č. I/223/9059-47447/2008/991545-R, ktorým zrušil skoršie rozhodnutie Daňového úradu Košice V č. 709/230/1763/05/ZIM zo dňa 21.1.2004 o nepriznaní sankčného úroku ţalobcovi. 6 6Sžf/14/2009 Následne vydal Daňový úrad Košice I dňa 6.10.2008 ďalšie rozhodnutie č.j.: 695/231/79881/2008 o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998, ktoré ţalovaný rozhodnutím, preskúmavaným v predmetnom súdnom konaní, potvrdil. Prvostupňový správny orgán odôvodnil nepriznanie sankčného úroku ţalobcovi v podstate tým, ţe nakoľko zákon neustanovuje lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného v dodatočnom daňovom priznaní (o aký prípad išlo v prejednávanej veci), nemoţno konštatovať, ţe nadmerný odpočet bol vrátený oneskorene a ani nie je moţné stanoviť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Ţalovaný reagujúc na odvolacie námietky ţalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe ţalobca v ţiadosti o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnené zadrţiavané peňaţné prostriedky zo dňa 15.7.2004 ţiadal podľa § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom od 1.1.2004, zaplatiť sankčný úrok za „neoprávnene zadrţiavanú daň (aj vami úmyselne nesprávne uvádzaných nadmerných odpočtov), správne nazvaných preplatkov dane uplatnených v dodatočných daňových priznaniach dňa 20.13.2001 za mesiac december 1997 a mesiac január aţ december 1998“. Poukázal na to, ţe predmetné konanie sa týka zdaňovacieho obdobia november 1998, za ktoré ţalobca podal dodatočné daňové priznanie k DPH, ku ktorému podal písomné zdôvodnenie, v závere ktorého ţiadal o vrátenie nadmerného odpočtu. S poukazom na ustanovenie § 5 písm. i/ (správne má byť zrejme § 2 ods. 5 písm. i/) zákona č. 289/1995 Zb. ţalovaný dôvodil, ţe samotný nadmerný odpočet nie je preplatkom dane podľa § 63 ods. 1 zákona č. 511/1991 Zb., ako sa mylne domnieva ţalobca, preto sa na jeho vrátenie neaplikujú ustanovenia § 63 ods. 4 a 7 zákona č. 511/1991 Zb.. Ďalej poukázal na to, ţe na základe podaného dodatočného daňového priznania začal správca dane dňa 18.4.2001 daňovú kontrolu, na základe ktorej bol vydaný dodatočný platobný výmer, ktorý však bol odvolacím orgánom zrušený. Keďţe zákon č. 289/1995 Zb. a ani zákon č. 511/1991 Zb. neupravovali lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu na základe dodatočného daňového priznania, mal za to, ţe uplatnený nadmerný odpočet mohol byť vrátený najskôr po ukončení kontroly začatej podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb.. Bol toho názoru, ţe neboli splnené zákonné podmienky na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky ţalobcovi podľa § 35 ods. 5 aţ 7 zákona č. 511/1991 Zb. v znení platnom do 31.12.
  12. Konštatoval, ţe za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu povaţuje zákon rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a následne daňou zníţenou, ktorá podmienka u ţalobcu nie je splnená. V danom prípade ţalobca neuhrádzal daň, vyrubenú dodatočným platobným výmerom zo dňa 22.9.2003, ktorý bol rozhodnutím ţalovaného zo dňa 9.1.2004 zrušený, preto u neho platil stav podľa podaného dodatočného daňového priznania, a správca dane vykázaný nadmerný odpočet vrátil. Ďalej 7 6Sžf/14/2009 poukázal na to, ţe z ustanovení § 35b zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe pre účely určenia výšky sankčného úroku zákon uvaţuje s dňom, kedy daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Mal za to, ţe v prípade vrátenia nadmerného odpočtu by to mal byť deň vrátenia nadmerného odpočtu daňovému subjektu. Vyslovil názor, ţe vzhľadom na absenciu lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného v dodatočnom daňovom priznaní (zákon o dani z pridanej hodnoty ani zákon o správe daní takúto lehotu neupravoval), nie je moţné konštatovať, ţe nadmerný odpočet bol vrátený po lehote stanovenej zákonom a nie je moţné ani stanoviť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona. Poukázal na ustanovenie § 110c ods. 5 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
  13. januára 2004) zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva, ţe ustanovenia o sankčnom úroku za neoprávnene zadrţiavané finančné prostriedky daňového subjektu bolo moţné pre daň z pridanej hodnoty uplatniť aţ po 1.5.2004, na základe čoho dospel k záveru, ţe aj z tohto dôvodu ţalobca nepreukázal zákonné podmienky na priznanie sankčného úroku, pričom k rovnakému právnemu názoru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1SţoKS 61/2006 zo dňa 18.9.
  14. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe skutkový stav medzi účastníkmi nebol sporný. Sporným medzi účastníkmi bolo právne posúdenie základu nároku uplatneného ţalobcom a s tým súvisiaci výklad ustanovení § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1991 Zb.. Podľa názoru ţalobcu bolo potrebné lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu posúdiť ako preplatok na dani v zmysle ustanovení § 63 zákona č. 511/1992 Zb., ţalovaný správny orgán však tento názor nepovaţoval za správny. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Z uvedeného vyplýva, ţe daňový preplatok je suma, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte, a preto je potrebné ju vrátiť titulom preplatku. V prípade nadmerného odpočtu však právny titul existoval, ide o nárok vyplývajúci z ustanovenia § 23 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotoţňuje s právnym názorom ţalovaného, ţe nadmerný odpočet nebolo moţné vrátiť formou preplatku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. 8 6Sžf/14/2009 Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, ţe uplatnený nárok ţalobcu na zaplatenie sankčného úroku správne subsumovali pod ustanovenie § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004, podľa ktorého správca dane zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške podľa odseku 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, avšak s ohľadom na absenciu lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného v dodatočnom daňovom priznaní, nebolo podľa ich názoru moţné konštatovať, ţe nadmerný odpočet bol vrátený po lehote stanovenej zákonom a nie je ani moţné stanoviť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu dospeli k záveru, ţe sankčný úrok nebolo moţné ţalobcovi priznať. Tento právny záver správnych orgánov je však právne neudrţateľný a nemoţno ho povaţovať za súladný so zákonom. Výklad príslušného ustanovenia správnym orgánom je v tomto smere neprípustne zuţujúci v neprospech daňového subjektu. Vychádzajúc zo základných interpretačných pravidiel v prípade zistenia nedostatku výslovnej zákonnej úpravy - v danom prípade začiatku a konca lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v dodatočnom daňovom priznaní – je potrebné postupovať primerane podľa ustanovení, ktoré sú danej situácii povahou a účelom najbliţšie. Pri takom výklade, aký zvolili správne orgány, by bolo ustanovenie § 35a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. pre prípad uplatnenia sankčného úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH obsolentné, pričom však poznámka č. 6eb pod čiarou k predmetnému ustanoveniu v znení platnom do 31.12.2004 odkazovala aj na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. I keď poznámky pod čiarou nie sú súčasťou právneho predpisu a majú len informatívnu hodnotu, neznamená to, ţe pre adresátov a účastníkov právnych vzťahov by neboli záväzné a smerodajné. Ich obligatórnosť spočíva v tom, ţe dotknuté subjekty sa musia spravovať predpismi, na ktoré sa v poznámkach odkazuje a v praxi postupovať v súlade s ich dispozíciami. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, ţe krajský súd vychádzal v odôvodnení napadnutého rozsudku z odkazu pod čiarou k predmetnému ustanoveniu v znení platnom aţ od 1.5.2005, pričom však v prejednávanom prípade bolo potrebné aplikovať znenie právneho predpisu platné a účinné v čase uplatnenia nároku ţalobcu (20.7.2004), a preto závery krajského súdu zaloţené na poukaze na neúčinnú poznámku pod čiarou nemoţno povaţovať za správne. 9 6Sžf/14/2009 Ďalej odvolací súd povaţuje za dôleţité uviesť, ţe ţalovaný nesprávne právne posúdil i nesplnenie zákonných podmienok pre priznanie sankčného úroku ţalobcovi v zmysle § 35b ods. 5 aţ 7 zákona č. 511/1991 Zb. z dôvodu neexistencie rozhodnutia, na základe ktorého by ţalobca vyrubenú daň zaplatil a ktoré by bolo následným rozhodnutím zmenené. Napriek tomu, ţe ustanovenie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. predpokladá existenciu rozhodnutia, je nevyhnutné konštatovať, ţe rozhodnutie je tu mienené ako právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik a zmeny výšky nároku na plnenie. Je tu daná súvislosť s ustanovením § 30 ods. 1 vetou prvou zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého v daňovom konaní moţno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Nárok na nadmerný odpočet však nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretoţe ako uţ bolo uvedené vyššie, tento nárok vznikol ex lege (§ 23 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z.). Odôvodnenie nesplnenia podmienok na priznanie sankčného úroku a poukaz ţalovaného na ustanovenie § 110c ods. 5 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
  15. januára 2004) zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii sa ustanovenia § 35b ods. 1 aţ 9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní, povaţuje odvolací súd za nevzťahujúce sa na predmetnú vec, nakoľko ţalobca uplatnil nárok na sankčný úrok po 1.5.
  16. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, ţe v danom prípade ide o zásadné otázky týkajúce sa fiškálnej politiky štátu. Ustanovenie § 35b ods. 5 aţ 7 zákona č. 511/1992 Zb. sa súdu javí ako nesystémové. Tieto zákonné ustanovenia nemoţno podľa názoru najvyššieho súdu interpretovať iba podľa dikcie, ale podľa systému ďalších ustanovení, v ktorom pôsobia, v ktorom sa navzájom právne normy obmedzujú, v záujme ratia legis. V prejednávanom prípade zostala otvorenou otázka, či došlo zo strany správcu dane k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, preto bude potrebné ustáliť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Najvyšší súd je toho názoru, ţe ak by túto právnu otázku rozhodol priamo sám ako odvolací súd, mohol by odňať účastníkom konania moţnosť uvádzať argumenty a tvrdenia k vyslovenému právnemu názoru, keďţe proti rozsudku najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok. S touto otázkou sa preto musia dôsledne vysporiadať v ďalšom konaní daňové orgány a o uplatnenom nároku ţalobcu opätovne rozhodnúť, súc viazané právnym názorom najvyššieho súdu. 10 6Sžf/14/2009 Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutia správneho orgánu nie sú v súlade so zákonom a súd prvého stupňa ţalobu zamietol, s poukazom na § 250ja ods. 4 vetu prvú OSP zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe preskúmavané rozhodnutie ţalovaného a na základe okolností v danej veci aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Odvolací súd o trovách súdneho konania (odvolacieho i prvostupňového) rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a s § 246c ods. 2 vety prvej OSP tak, ţe priznal ich náhradu úspešnému ţalobcovi. Trovy pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku za ţalobu a odvolanie po 66 € a z trov právneho zastúpenia advokátkou za tieto úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ţaloby a podanie odvolania, trikrát po 53,49 € s paušálnou náhradou trikrát po 6,95 €, čo činí spolu s 19% DPH 413,77 €. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave, dňa
  17. februára 2011 JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.