2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako ,,OSP“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9712402/5/3670166/2014/5492/BenJ zo dňa 30. júla 2014, ktorým
5 v spojení s ustanovením § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňoví poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako ,,zákon č. 563/2009 Z. z.“) vyrubil daňovému subjektu Pothia, s. r. o. rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2005 v sume 12,51 Eur. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu na daň z príjmov právnickej osoby za rok 2005 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa
10 zákona č. 511/1992 Zb. a súčasne bola napísaná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa
názoru krajského súdu lehota 6 mesiacov, resp. po predĺžení tak, ako je citované zo zákona č. 511/1992 Zb., je zákonnou lehotou a
názoru krajského súdu je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom, ktorý určuje zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Túto lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie. Daňová kontrola ako proces, ktorý smeruje kobstaraniu dôkazného prostriedku, teda protokolu, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu, orgánom daňovej kontroly, ktorá skutočnosť vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly. Z nálezu ÚS SR jednoznačne vyplýva, že cieľ daňovej kontroly nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a z ustanovenia § 2 ods. 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva povinnosť správcu dane primerane zasahovať do práv daňového subjektu, zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí iba v prípade, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť. Z odôvodnenia nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 vyplýva, že ak správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, poruší tým nielen ustanovenia o maximálnej dĺžke trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní a daňová kontrola v takom prípade nie je vykonaná v súlade so zákonom, to znamená, že v rámci zákonom maximálne povolenej dĺžky trvania daňovej kontroly a protokol z nej tak nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Ak teda správca dane Daňový úrad Prešov a následne žalovaný sa s touto otázkou nevyrovnali, v konaní správnych orgánov došlo k takej chybe, ktorá má vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia. Z odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov zo dňa 01. septembra 2014 je nesporné, že žalobca namietal prekročenie dĺžky daňovej kontroly v lehote
17 zákona č. 511/1992 Zb.. V súvislosti s námietkou preklúzie vo vzťahu k dani z príjmov je treba poukázať na to, že zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 45 ods. 1 upravoval, že ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane.
ods. 2 tohto ustanovenia - ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynie päťročná lehota znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Z predloženého administratívneho spisu je nesporné, že protokol z daňovej kontroly zo dňa 08. januára 2008 č. 717/320/35-1198/2008/Tri bol doručený žalobcovi, a to dňa 18. februára 2008, teda plynie ďalšia päťročná lehota, ktorá by uplynula dňa 31. decembra 2013. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu o nezákonnosti vo vzťahu k prerušeniu plynutia lehôt tak, ako argumentujú daňové orgány ustanovením § 246d OSP,
ktorého, ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty, určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania
tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov. Ak žalobca tvrdí, že konanie vedené na Krajskom súde v Prešove súde pod sp. zn. 3S/100/2010 nebolo konaním vo vzťahu k dani z príjmov žalobcu za rok 2005, toto tvrdenie nezodpovedá obsahu predloženého administratívneho spisu. Argumentácia daňových orgánov uvedená predovšetkým v rozhodnutí Daňového úradu Prešov zodpovedá obsahu spisu, a teda predmetom súdneho konania bez ohľadu na to, že išlo o námietky žalobcu vo vzťahu k opakovanej daňovej kontrole, sa týkalo tej istej veci a lehoty neplynuli počas súdneho konania, pričom zo spisu je nesporné, že súdne konanie skutočne prebiehalo od 17. septembra 2010 do 22. marca 2014 (konanie pred Krajským súdom v Prešove a pred NS SR). Krajský súd preskúmal rozhodnutia a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu v medziach žaloby je rozhodnutie správnych orgánov nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k neodôvodneniu prekročenia dĺžky daňovej kontroly, preto postupom
2 písm. d/ OSP napadnuté rozhodnutia zrušil a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 OSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal voči žalovanému náhradu trov konania v sume 634,69 Eur. II. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Žalovaný zotrval na názore, že protokol bol prerokovaný a doručený v súlade s ustanovením § 15 ods. 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb., pričom správca dane vo vyrubovacom konaní vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 12,51 Eura, a to na základe dôkazov, ktoré získal v lehote do šiestich mesiacov od začiatku kontroly začatej dňa 19. februára 2007, teda v zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote.
žalovaného ide už o tretie vyrubovacie konanie (prvé bolo po vykonanej daňovej kontrole, druhé po opakovanej daňovej kontrole a tretie po rozsudku NS SR), táto námietka uplatnená v odvolacom konaní žalobcom je irelevantná, pretože už po daňovej kontrole odvolací orgán konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav. Opakovaná daňová kontrola, ktorá následne prebiehala, bola vykonávaná v zákonom stanovenom časovom rozsahu, avšak rozhodnutie po tejto opakovanej daňovej kontrole NS SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že opakovaná daňová kontrola nemala byť vykonaná, ale správca dane mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Na základe uvedeného žalovaný navrhol rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie. III. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril s tým, že ho považuje za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Žalobcovi nie je z odvolania zrejmé, aký je právny argument žalovaného na zmenu rozsudku krajského súdu. Prvostupňový súd predsa jasne a zrozumiteľne uviedol, že z nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 jednoznačne vyplýva, že protokol vyhotovený z daňovej kontroly, ktorá nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote, má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. To znamená, že nemožno použiť žiadne zistenia správcu dane uvedené v tomto protokole. Žalobca zotrval na dôvodoch žaloby zo dňa
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.
1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Úlohou najvyššieho súdu bolo - na základe včas podaného odvolania žalovaného - preskúmať, či prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú
400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov uverejnením vyhlásené v Zbierke zákonov.
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
1 zákona č. 511/1992 Zb. (úč. do 31. augusta 2007) v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
1 zákona č. 511/1992 Zb. (úč. do 31. augusta 2007) daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu.
ustanovenia § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. (úč. do 31. augusta 2007) daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie (§ 44). Doručenie protokolu
odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).
7 zákona č. 511/1992 Zb. (úč. do 31. augusta 2007) správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane
osobitného zákona najviac o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán
16, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
8 zákona č. 511/1992 Zb. (úč. do 31. augusta 2007), ak správca dane alebo orgán
16 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva: Predmetná daňová kontrola trvala od 19. februára 2007 do dňa prerokovania protokolu 18. februára 2008, teda viac ako 6 mesiacov. Žalovaný s odvolacou námietkou žalobcu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly sa vyrovnal nedostatočným konštatovaním, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemá vplyv z dôvodu, že protokol bol prerokovaný a doručený v súlade s ustanovením § 15 ods. 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb..
konštantnej judikatúry ÚS SR (viď nález sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa
ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť, najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu a odôvodnenie rozhodnutia, správne krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom súdu.
odvolacieho súdu krajský súd sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa predmetnej veci a rozsudok aj náležite odôvodnil. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 OSP potvrdil, pretože krajský súd vo veci rozhodol po vecnej i právnej stránke správne. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 224 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 151,58 Eura, ktoré pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19. januára 2016 v sume 143,- Eur (1/6 výpočtového základu v roku 2016) a režijného paušálu v sume 8,58 Eura (1/100 výpočtového základu v roku 2016) v zmysle § 11 ods. 4 veta prvá a § 16 ods. 3 zákona č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.