Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžo/28/2016 Identifikačné číslo spisu: 9012010017 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 345/04-

1. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že vykonaním žalobcom navrhovanej konfrontácie by v žiadnom smere nedošlo k zmene tej skutočnosti, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania tak, ako je to uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí. Z obsahu jednotlivých výpovedí, ktoré tvoria súčasť priloženého administratívneho spisu, a ktoré zhromaždil žalovaný v konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru vyplýva, že stržm. A. E. vo výpovedi zo dňa
2. augusta 2011 okrem iného potvrdil, že v inkriminovanú dobu pri služobnom motorovom vozidle pred budovou nemocnice pri eskortovaní U. E. k nim pristúpil žalobca, ktorý U. E. povedal, že sa na jeho syna mačetou zaháňať nebude a následne ho rukou udrel do oblasti tváre. Ďalej potvrdil, že po tom, ako už boli vo vozidle, žalobca otvoril zadné dvere, nahol sa do vnútra a videl, ako sa zahnal na U. E., akoby ho chcel udrieť, či ho však potom udrel nevedel uviesť. Z výpovede npráp. Z. K. zo dňa
3. augusta 2011 okrem iného vyplýva, že ako prišiel v inkriminovaný čas žalobca k nim, tak začal U. E. vyčítať, prečo sa s mačetou zaháňal na jeho syna. Uviedol, že žalobca bol rozrušený a po U. E. kričal a hovoril mu, že sa má jeho synovi do budúcnosti vyhnúť a následne ho jedenkrát udrel otvorenou dlaňou cez ústa. U. E. mal v tom čase na rukách putá a spútaný bol s rukami za chrbtom. Počas toho, ako stržm. A. E. viedol U. E. k vozidlu, žalobca na neho kričal, „...že ak sa ešte raz zastará do jeho syna, tak ho zabije.". Ďalej uviedol, že keď boli spolu s U. E. v služobnom motorovom vozidle, vtedy žalobca otvoril zadné dvere, nahol sa do auta k U. E. a asi dvakrát ho udrel päsťou do hlavy, konkrétne dvakrát z boku do nosa. U. E. vo svojej výpovedi zo dňa
4. augusta 2011 okrem iného uviedol, že v inkriminovaný čas žalobca na neho kričal, že ho zabije, a asi šesť až osemkrát ho udrel päsťami do oblasti celej hlavy, z toho minimálne trikrát do nosa. Ďalej uviedol, že po tom, ako sedel vo vozidle, žalobca otvoril dvere a znovu ho udrel asi šesťkrát päsťami do hlavy s tým, že kričal, že ho zabije. Práve vyhodnotením jednotlivých výpovedí členov hliadky OO PZ Žiar na Hronom v danom prípade v plnej miere doplňuje a potvrdzuje výpoveď U. E., ktoré sa líšia iba v počte úderov a intenzity slovného útoku žalobcu na U. E.. Je teda logické a zákonné, keď sa z hľadiska hodnovernosti žalovaný priklonil k výpovedi členov hliadky OO PZ Žiar nad Hronom a ďalším dôkazom, ktoré dotvárajú priebeh celého protiprávneho konania žalobcu. Žalovaný poukazuje na to, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo naplnenie zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, a to že žalobca porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tento dôvod prepustenia sa počas konania vedeného u žalovaného nezmenil. V návrhu na prepustenie žalobcu, ako aj v personálnom rozkaze o jeho prepustení a dokonca aj v napadnutom rozhodnutí o zamietnutí podaného rozkladu sa ako dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru uvádza práve naplnenie zákonných podmienok ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Predmetom konania vedeného u žalovaného, a to či už v rámci prvostupňového konania ako aj odvolacieho konania bolo rozhodovanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ako už bolo uvedené, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Žalovaný v predmetnom konaní rozhodoval iba o ďalšom trvaní služobného pomeru žalobcu. V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje. Žalovaným bolo v konaní nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy za súčasného splnenia podmienky, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Personálne konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bolo vykonané striktne na základe príslušných ustanovení zákona a v rámci predmetného konania bol v plnom rozsahu dodržaný zákonný postup. Žalovaný má za to, že po vyhodnotení zadovážených dôkazov na základe vlastného šetrenia, ktoré vo veci vykonal, správne konštatoval protiprávne konanie žalobcu, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka PZ a jeho postup bol realizovaný v intenciách platnej právnej úpravy, pričom bolo potrebné prijať záver, že žalobcovým konaním došlo k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Žalovaný pri vydávaní žalobou napadnutého rozhodnutia vychádzal z právneho stavu a skutkových okolností existujúcich v čase prepustenia a práve skutočnosti, ktoré tento dôvod zakladali, sú podľa názoru žalovaného v dostatočnom rozsahu uvedené v napadnutom rozhodnutí, v ktorom sa odvolací orgán žalovaného musel vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, na ktoré v podanom rozklade žalobca poukazoval. Tieto skutočnosti podľa názoru žalovaného vyplývajú zo zadovážených dôkazov, ktoré sú súčasťou predloženého spisového materiálu. Rozhodnutím ministra vnútra SR o prepustení zo služobného pomeru sa nerozhoduje o vine príslušníka PZ z hľadiska jeho prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti podľa trestného zákona alebo jeho prípadnej priestupkovej zodpovednosti podľa zákona o priestupkoch, ale týmto rozhodnutím sa rozhoduje o zotrvaní, resp. nezotrvaní v služobnom pomere, pretože svojim protiprávnym konaním sa spreneveril služobnej prísahe alebo služobným povinnostiam (Žalovaný podporne poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený napr. vo veci sp. zn. 8Sžo/92/2009, sp. zn. 1Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/108/2008, sp. zn. 1Sžo/91/2008, sp. zn. 8Sžo/125/2008). Žalobca bol zadováženými dôkazmi usvedčený zo spáchania protiprávneho konania, čím bola vytvorená prekážka pre jeho ďalšie zotrvanie v služobnom pomere z hľadiska konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a s tým spojené vyššie nároky na činnosť príslušníkov PZ. Protiprávne konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca. Skutočnosti k uplatneniu dôvodu prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v okamihu prepustenia boli teda dané, a preto po splnení všetkých zákonných podmienok bol návrh na prepustenie žalobcu spolu so zadováženými dôkazmi predložený ministrovi vnútra Slovenskej republiky, ktorý ako jediný oprávnený zistiť predmetný dôvod prepustenia a ako jediný oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa uvedeného ustanovenia zákona tento v plnej miere akceptoval. Výsledkom tohto procesu bol v zákonných medziach vydaný personálny rozkaz a následne po podaní rozkladu aj žalobou napadnuté rozhodnutie. Žalovaný jednoznačne zastáva názor, že obe napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonnými požiadavkami uvedenými v ustanovení § 241 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a majú všetky zákonom predpísané náležitosti. Na pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd uznesením č. k. 5S/149/2012-109 z
5. januára 2016 opravil v napadnutom rozsudku v záhlaví zloženie senátu. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že krajský súd správne dospel k záveru, že správne orgány postupovali nezákonným spôsobom, keď neodstránili rozpory vo výpovediach o správaní žalobcu pri incidente, ktorý mal za následok jeho prepustenie zo služobného pomeru. Je tak zrejmé, že správne orgány nemohli tvrdiť, že vykonané dôkazy postačujú na objasnenie skutočného stavu veci a takýto záver je nelogický a teda nesprávny a nezákonný. Nič nebránilo správny m orgánom, aby svoj postup v danej veci zorganizovali tak, že vykonajú konfrontáciu medzi jednotlivými osobami a až po vyhodnotení konfrontácie mohla byť dôkazná situácia eventuálne postačujúca na meritórne rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací súd, odvolaním napadnutý rozsudok, potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd" alebo „odvolací súd") ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 10ods.

2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 211a nasl.

O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.. Rozsudok bol verejne vyhlásený

1. marca 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Predmetom súdneho a teda aj odvolacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky z
2. septembra 2011, č. 392, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Úlohou súdu v konaní bolo teda posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade so zákonom, a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu v služobnom pomere. Odvolací súd preskúmal v medziach odvolania odvolaním napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného

rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a či z takto vymedzeného rozsahu prieskumu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného

rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu je v súlade so zákonom, odvolanie žalovaného je teda dôvodné, a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Na úvod odvolací súd zdôrazňuje, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru je inštitútom verejného práva. Právna povaha služobného pomeru príslušníka Policajného zboru vyplýva z osobitnej povahy zamestnávateľa policajta, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Príslušník Policajného zboru sa prostredníctvom svojho zamestnávateľa priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci, preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi tieto vzťahy zakladať, meniť alebo rušiť. Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi výkonu služby v Policajnom zbore. Každý príslušník Policajného zboru, ktorý tieto vlastnosti nemá a prejavuje sa v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru (podporne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. marca 2016, č. k. 3Sžo/98/2014 a z
2. novembra 2017, č. k. 7Sžo/26/2016). Odvolací súd poukazuje, že správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančné - úvahové pásmo obmedzuje súd pri súdnom prieskume. Na vstup do tohto tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu (argumentačne jednoznačne preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom), pričom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov. V zákone o štátnej službe príslušníkov PZ zákonodarca explicitne nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Podľa odvolacieho súdu zákon síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. Zároveň však najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že zákon o štátnej službe príslušníkov PZ poskytol vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Preto najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných povinností. V prejednávanej veci sa krajský súd dostatočným a zároveň vyčerpávajúcim spôsobom nevenoval tomu, či správne orgány náležite zistili skutkový stav veci pred vydaním napadnutého rozhodnutia, či si zaobstarali všetky potrebné podklady na vydanie rozhodnutia, a či boli získané zákonným spôsobom, pričom krajský súd mal za preukázané, že správny orgán neodstránil rozpory medzi výpoveďami poškodeného, zakročujúcich príslušníkov PZ a žalobcu, následkom čoho rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň mu uložil rozpory, ktoré ale v priebehu konania neboli identifikované, odstrániť. Z vyjadrení a podaní žalobcu nachádzajúcich sa v spisovom materiály správneho orgánu vyplýva, že tento opisuje incident rozdielne, ako bol ustálený správnym orgánom. Uvádza, že k fyzickému, ani slovnému útoku na poškodeného z jeho strany nedošlo, tomuto len položil ruku na rameno, keď mu dohováral. Bol si vedomý, že poškodený fyzicky napadol jeho syna mačetou. Podľa jeho vyjadrenia, k poškodenému pristúpil a začal mu dohovárať, aby sa k jeho synovi nepribližoval a aby ozbrojený nenapádal iných ľudí. Pri dohováraní mal zvýšený hlas, kričal. Počas toho, ako člen hliadky stržm. E. začal usádzať poškodeného do služobného vozidla, žalobca počul, že si E. pýta vreckovku, tak sa vrátil do svojho motorového vozidla, zobral jednu vreckovku, otvoril ľavé zadné dvere a hodil ju dnu smerom ku E. so slovami, aby sa ňou zadrhol. Tiež mu povedal, že ak bude chcieť niekoho podpáliť, nech sa sám zapáli a nech neškodí iným. Totožnosť osôb, ktoré mali byť svedkom incidentu a ktoré do nemocnice prišli v jeho osobnom motorom vozidle odmietol uviesť. Správny orgán ustálil skutkový stav v rozpore s verziou žalobcu a to tak, že po tom, čo poškodený
3. júla 2011 asi o 20,40 hod. vyšiel v sprievode hliadky pred budovu Nemocnice a polikliniky, n. o. v Žiari nad Hronom pristúpil k nemu žalobca, ktorý ho opakovane fyzicky a slovne napádal, pričom od napádania poškodeného upustil až po tom, čo mu v ďalšom napádaní zabránila hliadka, ktorá sprevádzala poškodeného. Po tom, čo hliadka poškodeného usadila do služobného vozidla, žalobca opätovne pokračoval v slovnom a fyzickom útoku, ktorému opätovne musela zabrániť hliadka. Skutkový stav bol ustálený

§ 220O.s.p.

zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov konania (prvostupňového aj odvolacieho) rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a § 224 ods. 2 O.s.p., tak že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa

1. júla
2. Dňom
3. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
4. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.