nového občianskeho zákonníka“ nemôžu spochybniť ústavnosť a opodstatnenie takto stanoveného limitu. Predovšetkým súd poukazuje na to, že uvedená metodika bola vypracovaná v priamej súvislosti so zmenou právnej úpravy v Českej republike subjektom odlišným od Najvyššieho súdu SR. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v zásade platí pri odškodňovaní pravidlo sčítania položiek, avšak nie tak, aby bolo hodnotenie menej závažnej ujmy duplicitne obsiahnuté v hodnotení ujmy závažnejšej. Odtiaľ plynie logická požiadavka, aby celkový súčet bodových hodnôt jednotlivých vzájomne prepojených ujem neprevýšil bodovú hodnotu stanovenú pre stratu orgánu ako takého. Žalobcom namietané ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z. je potrebné chápať v kontexte celého zákona, keď tento obsahuje inštitút mimoriadneho zvýšenia náhrady, ktoré umožňuje, aby poškodenému bola extrémne intenzívna bolesť zohľadnená zvýšením základnej náhrady. V zákone je teda stanovený mechanizmus na zohľadnenie konkrétnych prípadov, pri ktorých sa základné odškodnenie javí ako nedostatočné v pomere k útrapám a intenzite bolesti, ktoré poškodený utrpel. S poukazom na uvedené je súd toho názoru, že ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č 437/2004 Z. z. nie je v rozpore s ústavou a neporušuje ústavou garantované práva žalobcu.
ktorého ak navrhovateľ predloží ústavnú argumentáciou nesúlade právneho predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť o merite ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty obstoja. V takom prípade je súd povinný návrhu účastníka vyhovieť, aby splnil svoju povinnosť ustanovenú § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Tým, že krajský súd neprerušil konanie a nepodal návrh na začatie konania o súlade § 9 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z. s ústavou, bola žalobcovi
jeho názoru odňatá možnosť konať pred zákonným sudcom. Ďalej žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, keď krajský súd
jeho mienky v rozpore so zákonom zmiešava nárok na odškodnenie vytrpených bolestí s nárokom na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca má za to, že neuspokojivú výšku bolestného nie je možné následne kompenzovať prostredníctvom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca má za to, že krajský súd dostatočne nevysvetlil, prečo považuje spornú právnu úpravu za ústavne súladnú.
1 písm. b/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania
osobitného predpisu.
čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
č. 13 ods. 3 Ústavy SR Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
7 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon o náhrade za bolesť“) ak poškodený utrpel súčasne viac poškodení na zdraví, hodnotí sa bolesť za každé poškodenie na zdraví osobitne a bodové hodnotenia sa sčítavajú. Ak sa však viac poškodení na zdraví vzťahuje na ten istý orgán alebo končatinu, nesmie súčet bodového hodnotenia prekročiť bodové hodnotenie za anatomickú alebo funkčnú stratu orgánu alebo končatiny.
5 zákona o náhrade za bolesť bodové hodnotenie bolesti sa zvýši až o polovicu, ak:
6 zákona o náhrade za bolesť pri súbehu dôvodov
odseku 5 možno hodnotiť bolesť najviac do výšky dvojnásobku ustanovenej sadzby.
ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Z jazykového výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že súd pri otázke podania resp. nepodania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov rozhoduje na základe vlastnej ústavnoprávnej úvahy a nie je viazaný návrhom strán. Relevantná v tomto prípade nie je ani prítomnosť či kvalita ústavnoprávnej argumentácie účastníka konania. Platí princíp „iura novit curia“, súd pozná právo, a to nielen jednotlivé ustanovenia právnych predpisov, ale tiež ich vzájomné súvislosti a súlad, prípadne rozpornosť. Jazykový výklad je v tomto smere podporený tiež výkladom logickým a teleologickým, keď chápanie zmyslu ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, resp. jemu predchádzajúceho ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ OSP tak, ako ho predostrel žalobca, teda ako povinnosti všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pri predložení akejkoľvek ústavnoprávnej argumentácie účastníkom, by mohlo viesť k zahlteniu až k znefunkčneniu ústavného súdu ako aj k možnosti účastníkov bezbreho vytvárať prieťahy v konaní nedôvodnými návrhmi na iniciovanie konania pred Ústavným súdom. Uvedené celkom zjavne nebolo a ani nemohlo byť cieľom zákonodarcu.
jeho názoru v prípade ustanovenia § 9 ods. 7 zákona o náhrade za bolesť sa jedná o tzv. nepravú legislatívnu medzeru, ktorej podstata je v neúplnosti písaného práva v porovnaní s úpravou totožných prípadov, ide teda o neúplnosť z pohľadu princípov rovnosti alebo z pohľadu všeobecných právnych princípov.
ktorého zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy (PL. ÚS 16/08).
názoru ústavného súdu stanovením v podstate akéhokoľvek rozlišovacieho kritéria dochádza k vytváraniu skupín subjektov s rozdielnymi oprávneniami a povinnosťami. (PL. ÚS/12/2014).
uvedeného ustanovenia platí pre všetky prípady, spĺňajúce zákonné predpoklady, ktoré sú predpokladmi neutrálnymi, nevychádzajú ani nemajú žiaden súvis so žiadnym z diskriminačných dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Nejde ani o tzv. nepravú legislatívnu medzeru, ako to tvrdí žalobca, ale o legitímne rozlišovacie kritérium, stanovené racionálnym zákonodarcom s úmyslom predísť duplicitnému odškodňovaniu menej závažnej ujmy aj v hodnotení ujmy závažnejšej. Rovnako ako krajský súd, aj kasačný súd sa stotožňuje s právnym záverom českého Nejvyššího soudu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 25Cdo/4296/2010 z 28.03.2013,
ktorého ide o logickú požiadavku, aby celkový súčet bodových hodnôt jednotlivých vzájomne prepojených újm neprevýšil bodovú hodnotu stanovenú pre stratu orgánu ako takého. Intenzita bolesti, či potreba operačného výkonu, spôsobujúceho ďalšiu bolesť pri zložitejších poraneniach je zohľadnená v ustanoveniach § 9 ods. 5 a 6 zákona o náhrade za bolesť. Tieto ustanovenia umožňujú navýšenie bodového hodnotenia v prípadoch ako je bolestivejší spôsob liečenia, či potreba operačného výkonu. Nie je teda pravdou, žeby zákonodarca opomenul upraviť určité situácie na ujmu princípu rovnosti, naopak, súc si vedomý zložitosti posudzovania ujmy na zdraví zahrnul do zákona aj tieto normy, umožňujúce s prihliadnutím na každý individuálny prípad zvýšiť bodové ohodnotenie bolesti.
1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP. a nepriznal účastníkom náhradu trov tohto konania, keďže žalobca v tomto konaní nebol úspešný a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi zásadne neprináleží.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.