o zaplatenie 367 650 000 Sk s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Obo 170/2007 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Júlie Horskej v právnej veci žalobcu: S., a.s., B., zastúpeného advokátom JUDr. V., advokátska kancelária E.., s.r.o., N., proti žalovanému: S., spol. s r.o., B., zastúpenému advokátom JUDr. R., N., o zaplatenie 367 650 000,-- Sk s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31.marca 2004, č.k. 45 Cb 7/99-487, takto r o z h o d o l: Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31.marca 2004, č.k. 45 Cb 7/99- 487 sa p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet zástupcu 125 509,44,-- eur náhrady trov konania. O d ô v o d n e n i e: Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 367 650 000,-- Sk s 20% úrokom z omeškania 6 Obo 170/2007 2 od 26.marca 1999 až do zaplatenia oproti zaplateniu sumy 5 616 610,-- Sk zo strany žalobcu a náhradu trov konania. Rozhodol tak s odôvodnením, že predmetom sporu je zaplatenie istiny 367 650 000,-- Sk z titulu plnenia z neplatného právneho úkonu a zaplatenia 20% úroku z omeškania. Poukázal na svoje skoršie rozhodnutie z 18.novembra 2002, ktorým vyhovel žalobe s odôvodnením, že žalovaná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 64 Obchodného zákonníka, pre rozpor s ust. § 8 ods.2 zákona č. 111/1990 Zb. a s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, preto žalobca plnil bez právneho dôvodu, čím žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie a podľa § 451 Občianskeho zákonníka žalovaný je povinný bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Po zrušení uvedeného rozhodnutia odvolacím súdom súd prvého stupňa znovu dospel k záveru, že žalovaná zmluva je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 8 ods.2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi. Konštatoval, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy bol žalobca štátnym podnikom, ktorý bol povinný hospodáriť spôsobom a v rozsahu s ustanoveniami zákona o štátnom podniku č. 111/1990 Zb. Uviedol, že podľa zmluvy z 5.júna 1998 žalovaný bol povinný výlučne zabezpečovať pre žalobcu reklamu spôsobom určeným v zmluve o spolupráci s Š. B.-futbal. V dodatku k zmluve z 2.septembra 1998 sa predmet zmluvy zásadne zmenil tak, že finančné prostriedky od žalobcu sa mali použiť na rekonštrukciu celého objektu štadiónu Š., ako aj na iné náklady, priamo súvisiace s činnosťou klubu. Ďalej súd zistil, že odmena sa vyplatila jednorázovo pre zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že pokiaľ žalovaný zakúpil do Š. práva na reklamu, mala sa vystaviť jedna faktúra na takéto plnenie a nebol dôvod vystavovať množstvo faktúr. Z vykonaného dokazovania zistil, že výkon reklamnej činnosti bol zastieracím úkonom pre faktické darovanie finančných prostriedkov žalobcu na športovú činnosť futbalového klubu. Takéto darovanie súd s poukazom na zákon o štátnom podniku označil za neprípustné. Súd objektivizoval cenu skutočne vynaložených nákladov zo strany žalovaného na reklamu a za primeranú uznal sumu 5 616 610,-- Sk. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka podmienil plnenie žalovaného protiplnením žalobcu v sume 5 616 610,-- Sk. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Na základe odvolania odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo a rozsudkom z 13.januára 2005 sp.zn. 7 Obo 263/04 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. 6 Obo 170/2007 3 Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že sporná zmluva je zastieracím právnym úkonom pre faktické darovanie finančných prostriedkov. Konštatoval, že sporná zmluva nespĺňa náležitosti darovacej zmluvy, lebo ako zistil súd prvého stupňa, zo strany žalovaného bolo vykonané protiplnenie, a preto nie je ani v rozpore so zákonom o štátnom podniku č. 111/1990 Zb. Ďalej uviedol, že pri reklame nemalú úlohu zohráva okrem reklamy aj meno toho, kto reklamu vykonáva a za všeobecne známu skutočnosť označil, že Š. je športovým klubom s najdlhšou históriou na Slovensku a že je obľúbeným u fanúšikov, čo je podstatným prvkom pri reklame. Z dokazovania súdu prvého stupňa zistil, že v rokoch 1997 až 2000 žalobca uzavrel 282 zmlúv o reklame, ktoré boli obdobné ako so žalovaným, ako napr. s agentúrou D., a.s., V., P.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd predmetnú zmluvu nepovažoval za neplatnú pre rozpor so zákonom o reklame. Dospel k záveru, že zmluva sa neprieči dobrým mravom, i keď žalobca má monopolné postavenie na trhu s plynom, lebo táto komodita je zastupiteľná inými komoditami ako napr. uhlím, elektrinou, inými ropnými produktmi, preto reklama v súťaži s týmito komoditami zohráva nemalú úlohu. Zmluva o reklame nie je v rozpore so zákonom a ani v rozpore s dobrými mravmi, preto nepovažoval sa oprávnený nárok žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia a žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Dovolací súd prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru, že dovolaniu je potrebné vyhovieť. Najvyšší súd SR rozsudkom z 28.júna 2007, sp.zn. 1 Obdo V 48/2005 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základnou otázkou pre zistenie, či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame, uzavretá 5.júna 1998 spolu s dodatkami k nej, uzavretými 2.septembra 1998, je platným právnym úkonom, alebo absolútne neplatným právnym úkonom, či táto zmluva zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona č. 220/1996 Z.z., či je v súlade so zákonom o štátnom podniku č. 111/1990 Zb. a či nie je v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 2 zákona o reklame obsahuje vymedzenie základných pojmov pre účely tohto zákona a v odseku 2/ citovaného ustanovenia sa vymedzuje, čo reklama nie je, na základe ktorého vymedzenia sa dovolací súd nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že obsah spornej zmluvy spolu s dodatkom k nej napĺňa znaky a cieľ zmluvy o reklame. Z ust. § 1 písm. a/ vyplýva, že reklamou sa rozumie informácia uskutočnená prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom je informovať spotrebiteľa 6 Obo 170/2007 4 o produktoch, presviedčať a získavať ho na ich užívanie, alebo inak ovplyvňovať jeho rozhodovanie. Dojednanie v dodatku k spornej zmluve o reklame o podpore investičných zámerov, týkajúce sa obnovy a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky zmluvy o reklame. Účelom zmluvy o reklame je zabezpečenie reklamy produktu, subjektu za účelom informovania, presviedčania alebo získavania na ich užívanie. Dovolací súd sa nestotožnil s tvrdením, že i keď žalobca má monopolné postavenie na trhu s plynom, táto komodita je zastupiteľná inými komoditami a pri ich konkurencii reklama zohráva nemalú úlohu. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca má monopolné postavenie a v tomto bezkonkurenčnom prostredí sporná zmluva jej obsahom nemohla zabezpečiť účel reklamy, to jest informovať spotrebiteľa o jedinom poskytovateľovi plynu S., prípadne presviedčať spotrebiteľov a získavať ich na ďalšie využívanie. Ďalej uviedol, že poskytovanie finančných prostriedkov v sume 55 000 000,-- Sk, nebolo špecifikované, za ktorú konkrétnu reklamnú činnosť bolo dohodnuté a bolo zálohovo poskytnuté na obdobie piatich rokov v súhrnnej sume 367 650 000,-- Sk, sa nedá považovať za dohodnutú odplatu za reklamnú činnosť, akú má na mysli zákon o reklame. Dovolací súd sa stotožnil so žalobcom, že odmena sa vyplatila jednorázovo práve pre zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu a že bola použitá na financovanie futbalového klubu a teda nešlo o platbu za reklamu, ale o abstraktné sumy, uvedené vo faktúrach, vystavených podľa finančných potrieb klubu, nesúvisiacich so zabezpečením tzv. reklamy. Ďalej sa dovolací súd stotožnil s vysloveným názorom súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s ustanovením § 8 ods.2 zákona č. 111/1990 Zb., nakoľko tak, ako boli poskytnuté žalobcom, v tom čase štátnym podnikom, finančné prostriedky žalovanému, nebolo to prípustné podľa zákona o štátnom podniku. Hľadisko, či žalobca v priebehu rokov uzatváral zmluvy o reklame podobného obsahu v počte 282, je pre prijatie právneho názoru pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti spornej zmluvy právne irelevantné. Na záver dovolací súd uložil odvolaciemu súdu s poukazom na ustanovenie § 243b ods.1 O.s.p., aby v novom konaní vychádzal z právneho názoru, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu a je povinný bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať vo výške, v ktorej mu vzniklo. Na základe sťažnosti S., spol.s r.o., Bratislava, Ústavný súd SR nálezom zo 16.decembra 2008, sp.zn. III.ÚS 314/07 rozhodol, že základné právo S., spol. s r.o. na súdnu ochranu nebolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.júna 2007, sp.zn. 1 Obdo V 48/

1. V odôvodnení uviedol, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu možno dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 28.júna 2007 rozumne 6 Obo 170/2007 5 zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Obsah predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované v napádanom rozsudku z 28.júna 2007, sp.zn. 1 Obdo V 48/
2. Za daných okolností nie je možné kvalifikovať závery dovolacieho senátu najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku ako zjavne nedôvodné, alebo arbitrárne. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si najvyšší súd v rámci dovolacieho konania v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie výsledkov dokazovania z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave a dohovore. Žalovaný podaním z 29.apríla 2009 oznámil odvolaciemu súdu, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, že vzhľadom na súčasný stav tohto konania, považuje za potrebné vyjadriť sa k zásadným dôvodom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.júna 2007, sp.zn. 1 Obdo V 48/
3. Uvádza, že charakteristika reklamy uvedená v § 2 ods.1 písm. a/ zákona č. 220/1996 Z.z. je upravená iba pre účely zákona č. 220/1996 Z.z. o reklame. Neznamená to, že iná forma reklamy, napr. uskutočnená aj podľa zmluvy o reklame z 5.júna 1998 je v rozpore so zákonom. Zákon o reklame, ani iné všeobecne záväzné predpisy takéto formy reklamy nezakazujú a tieto formy nie sú v rozpore s ďalšími v zákone o reklame deklarovanými charakteristickými znakmi a požiadavkami na reklamu. Podľa jeho názoru sa dovolací súd nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami, že žalobca vykonával rovnakými formami a prostriedkami reklamu v stovkách ďalších prípadov. Záver o nepoužiteľnosti zákona o reklame na predmetný spor vyplýva podľa žalovaného aj z toho, že žalovaný žiadnu reklamu neuskutočňoval. Predmetom zmluvy bolo zabezpečiť vykonanie reklamy. Nakoľko nie je právny predpis, ktorý by upravoval cenu reklamy, nie je možné urobiť záver, že by takéto dojednanie bolo v rozpore s konkrétnym ustanovením konkrétneho právneho predpisu. Takýto predpis by v trhovom hospodárstve ani nemohol existovať, pretože reklama je natoľko variabilná a individuálne rozdielna, že to nie je dobre možné. Ďalej uviedol, že v relácii s obdobnými prípadmi s nie zanedbateľnými finančnými výdavkami žalobcu za reklamné zmluvy, je cena reklamy podľa posudzovanej zmluvy značná, nie však neobvyklá v podmienkach žalobcu. Za podstatnú však považuje skutočnosť, že ak Š. obdržal od žalovaného finančné prostriedky za „odstúpenie všetkých výhradných, reklamných, marketingových a obchodných práv“, potom nie je možné skúmať, ako s nimi naložil, či ich použil na svoju bežnú činnosť, alebo na investície, resp. tieto otázky nemožno skúmať v tomto konaní. Za nesprávnu považuje aj právnu konštrukciu o absolútnej neplatnosti 6 Obo 170/2007 6 zmluvy o reklame pre rozpor s § 8 ods.2 zákona č. 111/1990 Zb. Dovolací súd bližšie neodôvodňoval tento svoj záver, zrejme mal na mysli, že uzavretá zmluva o reklame je simulovaný právny úkon, lebo úmyslom strán bolo uzavrieť darovaciu zmluvu. Ak sa dovolací súd domnieval, že skutočnou vôľou zmluvných strán bolo darovať zo štátneho vlastníctva, spravovaného žalobcom 367 650 000,-- Sk tomuto športovému klubu, potom sa táto vôľa netýkala žalovaného, ktorý bol zmluvným partnerom v posudzovanom vzťahu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že reklama podľa dohodnutých zmluvných vzťahov sa uskutočňovala, vrátane platieb za poskytnuté reklamné práva zo strany Š.. To uznáva aj žalobca, ktorý opakovane sa domáhal zastavenia reklamy. Zmluva o reklame preto nemôže spĺňať znaky darovacej zmluvy, pretože bezodplatnosť je podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.), potom ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie, odvolanie žalovaného prejednal podľa § 212 ods.1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa ustanovenia § 243d ods.1 O.s.p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej vo veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil, že zmluva o reklame uzavretá medzi účastníkmi 5.júna 1998 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, lebo obchádza zákon. Uviedol, že tak ako boli žalobcom poskytnuté finančné prostriedky žalovanému, je podľa zákona o štátnom podniku č. 111/1990 Zb. neprípustné a že predmetná zmluva je pre rozpor s § 8 ods.2 druhé veta zákona č. 111/1990 Zb. absolútne neplatná. Ďalej uviedol, že poskytnutie finančných prostriedkov každý rok v sume 55 000 000,-- Sk, ktoré nebolo špecifikované a bolo poskytnuté vopred na obdobie piatich rokov v súhrne 367 650 000,-- Sk nie je možné považovať za odplatu za reklamnú činnosť, akú má na mysli zákon o reklame. Dovolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že podľa dodatku sa odmena vyplatila jednorázovo práve pre zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu a že bola použitá na financovanie futbalového klubu. Uložil odvolaciemu súdu, ktorému vec vrátil na ďalšie konanie vychádzať z právneho názoru, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať žalobcovi. 6 Obo 170/2007 7 Odvolací súd, viazaný uvedenými právnymi závermi dovolacieho súdu, odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil. V konaní úspešný žalobca má právo na náhradu trov, ktoré mu v konaní vznikli. Trovy žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie v sume 2 000 000,- - Sk (66 387,84,-- eur) a trov súvisiacich s právnym zastúpením v dovolacom konaní a v odvolacom konaní. Právny zástupca urobil 2 úkony právnej pomoci, a to podal dovolanie a zúčastnil sa odvolacieho pojednávania, za čo mu patrí náhrada za právne zastúpenie, pozostávajúca z odmeny, DPH a režijného paušálu, spolu vo výške 29 560,80,-- eur za úkon, za dva úkony 59 121,60,-- eur. Odvolací súd vzhľadom na uvedené žalobcovi priznal trovy vo výške 125 509,44,-- eur. P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
4. mája 2009 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: M.