1 písm. a), písm. b), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák., o dovolaní ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. januára 2017, sp. zn. 1To/65/2016,
1, ods. 2 Tr. por. a § 388 ods. 1 Tr. por. takto rozhodol: Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z
1 písm. a), písm. b), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. tom skutkovom základe, že od presne nezisteného dňa mesiaca december 2012 do dňa
2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm.
4 Tr. zák. súd obvineného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon testu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
1 písm. b) Tr. zák. súd obvinenému uložil trest prepadnutia veci, a to sklenenej fajky cca. 9 cm.
6 Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.
1 Tr. zák., za použitia § 78 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky.
1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák. obvinený, ktorému súd uložil ochranný dohľad, je po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody povinný oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť v určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. V druhom bode rozsudku prvostupňový súd
c) Tr. por. oslobodil obvinenú I. S. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Leviciach 2Pv 106/13 zo dňa
1 písm. d), ods. 2 písm. c), písm. e) Tr. zák. sčasti formou spolupáchateľstva
zák., pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala. Krajský súd v Nitre rozhodujúc o odvolaní obvineného L. S. proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom z 24. januára 2017, sp. zn. 1To/65/2016,
1 písm. b), písm. d), ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 317 ods. 1, veta druhá Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa obvineného L. S. a s poukazom na § 324 Tr. por. aj v časti týkajúcej sa obvinenej I. S. a
3 Tr. por. obvinených L. S. a I. S.
a) Tr. por. oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Leviciach 2Pv 106/13/4402-68 zo dňa
1 písm. a), písm. b), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. u obvineného v I. rade a ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve
1 písm. d), ods. 2 písm. c), písm.
2 Tr. por. a teda nie na podklade trestného oznámenia, ale na základe informácie získanej od osoby konajúcej v prospech Policajného zboru v zmysle § 41 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (informátor). Ustanovenie § 199 ods. 2 Tr. por. je vyjadrením samostatnej vyhľadávacej činnosti Policajného zboru, ktorá má základ v ustanoveniach § 38a a § 39 zákona č. 171/1993 Z.z. Samotná identita osôb konajúcich v prospech Policajného zboru je utajovanou skutočnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 1 písm.
1 Tr. por. Z uvedeného vyplýva, že informácia získaná od takejto osoby nie je dôkazom a táto osoba nie je svedkom, ktorého výsluch by mohol byť použitý v trestnom konaní ako dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. Táto informácia, resp. akýkoľvek poznatok získaný na základe operatívno-pátracej činnosti môže slúžiť iba ako podklad pre začatie trestného stíhania
2 Tr. por. Ustanovenie § 206 ods. 1 Tr. por. vychádza z ústavnej zásady, že nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý upravuje zákon (čl. 17 ods. 2 Ústavy a § 2 ods. 1 Tr. por.). Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia nestačí, aby zistené skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin, ale je potrebné, aby sa odôvodnil záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. V predmetnej trestnej veci bola podaná informácia o tom, že v rodinnom dome na ulici S. č. XX v U. sa malo nachádzať väčšie množstvo marihuany v krabiciach od topánok a tieto mal v dome prechovávať L. S.. Informátor uviedol, že tieto krabice osobne videl. Je zrejmé, že na základe tejto informácie vzniklo dôvodné podozrenie o spáchaní trestného činu, avšak záver o spáchaní činu určitou osobou nebol dostatočne odôvodnený zistenými skutočnosťami. Len zo samotnej informácie poskytnutej osobou konajúcou v prospech Policajného zboru nebolo možné naplniť podmienky vznesenia obvinenia
3 Tr. por. Z podanej informácie nebolo nielen dostatočne preukázané spáchanie činu určitou osobou (keďže z podanej informácie nevyplýval dostatočne odôvodnený záver, že vlastníkom alebo držiteľom omamnej látky je práve L. S.), ale nebolo ani možné dostatočne opísať samotný skutok (nebolo možné odhadnúť množstvo uvedenej drogy), a to s ohľadom na špecifickosť trestného činu drogovej povahy v zmysle § 172 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Na podklade informácie od osoby konajúcej v prospech Policajného zboru, zadokumentovanej v úradnom zázname z 1. februára 2013 na č.l. 1 spisu, bolo vo veci dňa 4. februára 2013 začaté trestné stíhanie
2 Tr. por. Táto informácia však sama osebe nemohla slúžiť ako dôkaz, resp. nemohla byť dostatočným podkladom pre vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe.
názoru dovolateľky teda nemožno súhlasiť so záverom krajského súdu o tom, že orgány činné v trestnom konaní už
1 Tr. por. vzniesť obvinenie konkrétnej osobe so stanovením konkrétneho skutku, vrátane jeho právneho posúdenia zohľadňujúceho jednotlivé kvalifikačné znaky a tak naplniť podmienky stanovené § 206 ods. 3 Tr. por. Postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorými by vzniesli obvinenie bez overenia informácií podaných osobou konajúcou v prospech Policajného zboru by mohol byť považovaný za postup contra legem a takéto uznesenie o vznesení obvinenia by bolo arbitrárne a nepreskúmateľné. Zároveň vznesením obvinenia konkrétnej osobe dochádza k jej zaradeniu do systému AVIZO (centrálna evidencia osôb, proti ktorým bolo vznesené obvinenie, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie nebolo skončené a proti ktorým bolo prerušené trestné stíhanie) patriaceho do rezortu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom z uvedenej evidencie sa osoba nevymazáva ani v prípade, ak jej nebolo spáchanie trestnej činnosti preukázané, resp. bolo zistené, že danú trestnú činnosť osoba nespáchala. Uvedené má za následok čiastočný zásah do osobnostných práv osoby a preto zaradenie osoby, u ktorej nie je možné dostatočne preukázať, že trestný čin spáchala, do tohto systému by bolo neúčelné z hľadiska ochrany jej práv. Pokiaľ ide o argumenty krajského súdu o porušení práva na obhajobu vo vzťahu k nedoručeniu uznesenia o pribratí Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru do konania všetkým stranám, dovolateľka v tejto súvislosti uviedla, že neoznámenie predmetného uznesenia obvinenému, resp. jeho obhajcovi ako osobám oprávneným podať proti nemu sťažnosť, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu, ak osoba v danom čase nie je v procesnom postavení obvineného. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 35/2014, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 637/2015, nedochádza k porušeniu práva na obhajobu nedoručením uznesenia o pribratí znalca obvinenému v prípade, ak toto bolo vydané v čase, keď obvinený nevystupoval v dôsledku nevznesenia obvinenia v pozícii obvineného. V uvedených rozhodnutiach bolo tiež konštatované, že právo obvineného na obhajobu musí byť následne zabezpečené možnosťou preštudovať vyšetrovací spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k porušenia práva na obhajobu možno konštatovať, že obvinený mal počas celého konania zvoleného obhajcu, avšak napriek tomu voči vykonanému dokazovaniu nevzniesol žiadne námietky, nenavrhol ďalšie dokazovanie a sám zvolený obhajca pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu uviedol, že mu boli doručené všetky rozhodnutia a oznámenia, na ktoré mal zo zákona nárok a bol včas upovedomený o všetkých vykonávaných úkonoch. Z uvedeného je
dovolateľky zrejmé, že argumentácia krajského súdu o porušení práva na obhajobu, ako aj na to nadväzujúca nezákonnosť vykonaných dôkazov v štádiu do vznesenia obvinenia nie je opodstatnená a nie je možné konštatovať, že tieto závery krajského súdu sú dostatočne podložené relevantnou právnou úpravou, resp. súdnou praxou a judikatúrou. V danom konaní nešlo o bežný prípad, kedy sa trestné stíhanie začalo na podklade trestného oznámenia určitej osoby, ale o prípad, kedy bol na začatie trestného stíhania zaistený podklad v podobe informácie od osoby pracujúcej v prospech Policajného zboru. Dodatočné overovanie takejto informácie vykonanou domovou prehliadkou a znaleckým skúmaním bolo
dovolateľky v zmysle právnej úpravy k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe nanajvýš potrebné a nevyhnutné aj vzhľadom na závažnosť a špecifickosť drogovej trestnej činnosti. Záverom dovolateľka poukázala na skutočnosť, že vo výroku napadnutého rozsudku krajského súdu absentuje v rozpore s § 163 ods. 3 Tr. por. uvedenie skutkovej vety, pričom vo výrokovej časti oslobodzujúceho rozsudku je uvedená len právna kvalifikácia skutku ako trestného činu, pre ktorý boli obvinení spod obžaloby oslobodení. Na základe uvedených skutočností má dovolateľka za to, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre bol porušený zákon v ustanoveniach § 163 ods. 3 Tr. por. a § 285 písm. a) Tr. por. v prospech obvineného L. S., čím je naplnený dovolací dôvod
3 Tr. por. Z tohto dôvodu navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Tr. por. vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. januára 2017, sp. zn. 1To/65/2016, bol porušený zákon v ustanoveniach § 163 ods. 3 Tr. por. a § 285 písm. a) Tr. por. v prospech obvineného L. S.. Ďalej navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. januára 2017, sp. zn. 1To/65/2016, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad a
1 Tr. por. prikázal Krajskému súdu v Nitre, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu ministerky spravodlivosti sa dňa
1 Tr. por. zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané ministerkou spravodlivosti ako oprávnenou osobou v zmysle § 369 ods. 1 Tr. por., proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por., s obsahovými náležitosťami
1 Tr. por. a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Nezistiac dôvody pre odmietnutie dovolania
por. najvyšší súd viazaný jeho dôvodmi (§ 385 ods. 1 Tr. por.) následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým podala ministerka spravodlivosti dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, a dospel k záveru, že po prerokovaní veci na verejnom zasadnutí (§ 384 a nasl. Tr. por.) je potrebné dovolaniu ministerky spravodlivosti vyhovieť, pretože zistil dôvod dovolania
3 Tr. por.
3 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci. Ministerka spravodlivosti vo svojom dovolaní namietala predovšetkým nesprávny postup krajského súdu, spočívajúci vo vyhodnotení dôkazov vykonaných pred vznesením obvinenia obvinenému L. S., konkrétne znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru a vyčíslenia hodnoty zaistenej drogy Národnou kriminálnou agentúrou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Prezídia Policajného zboru, ako nezákonných. Rovnako tak namietala aj porušenie § 163 ods. 3 Tr. por., spočívajúce v neuvedení skutkovej vety v oslobodzujúcom rozsudku krajského súdu. V súvislosti s namietaným nesprávnym vyhodnotením dôkazov krajským súdom je potrebné uviesť nasledujúce: V predmetnej trestnej veci bolo dňa 4. februára 2013 začaté trestné stíhanie pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že „doposiaľ neznámy páchateľ vystupujúci pod menom L. S. si mal v presne nezistenom období od doposiaľ nestotožnenej osoby na neznámom mieste zadovážiť väčšie množstvo drogy - marihuany a prechovávať ju pre vlastnú potrebu vo viacerých krabiciach od topánok v rodinnom dome na ul. S. č. XX v U., súpisné číslo XXXX, parcela č. XXXX, zapísaného na LV č. XXXX. Následne bol dňa
1 písm. a), b), d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. Z uvedeného vyplýva, že znalecký posudok, ako aj vyčíslenie hodnoty zaistenej drogy boli vykonané po začatí trestného stíhania, pred vznesením obvinenia, a až následne, na základe skutočností vyplývajúcich z tohto znaleckého posudku, ako aj z oznámenia Národnej kriminálnej agentúry týkajúceho sa vyčíslenia hodnoty zaistenej drogy, bolo obvinenému L. S. vznesené obvinenie s daným skutkovým stavom, ako aj právnou kvalifikáciou. V tejto súvislosti možno v zhode s dovolateľkou poukázať na rozhodnutie najvyššieho súdu z
1 Tr. por. Začatie trestného stíhania sa nachádza v Trestnom poriadku práve za účelom určenia procesného začiatku určitého štádia trestného konania, po ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní plne vykonávať procesné úkony. Z ustanovení Trestného poriadku nie je možné vyvodiť záver, že vykonávanie dôkazov, ak k nim došlo po začatí trestného stíhania vo veci, avšak pred vznesením obvinenia, t. j. v dobe keď obvinený nemohol realizovať svoje právo na obhajobu, majú len z tohto dôvodu charakter nezákonného dôkazu (dôkazu získaného nezákonným spôsobom).“ Krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku uviedol, že znalecký posudok produkovaný v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia nemožno považovať za zákonný dôkaz, pričom poukázal na judikatúru týkajúcu sa možnosti použitia výpovede svedka realizovanej pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe. Najvyšší súd uvádza, že v súlade s ustanovením § 119 ods.2 Tr. por. vo všeobecnosti tak znalecký posudok ako i svedeckú výpoveď možno považovať za dôkazný prostriedok, ak z hľadiska zdroja i spôsobu vykonania vyhovuje ústavným i zákonným požiadavkám kladeným na dôkazné prostriedky. Dôležité miesto medzi týmito požiadavkami logicky zaujíma princíp kontradiktórnosti. Je však potrebné zároveň uviesť, že vo vzťahu ku svedeckej výpovedi a k znaleckému posudku sa princíp kontradiktórnosti v praxi aplikuje v rôznej (rozličnej) miere, ktorá zodpovedá spôsobu ich získania a vykonania. Zásada (princíp) kontradiktórnosti vo svojej podstate vyplýva z rímskoprávnej zásady audiatur et altera pars a jej podstatou je aby z hľadiska zachovania určitých minimálnych spravodlivostných nárokov mala každá strana sporu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, vykonanie dôkazov sama navrhovať a iným spôsobom aktívne spolupôsobiť pri procese dokazovania (napr. vypočutím svedka, kladením otázok...). Ako taká je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces upravený v čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru, či v § 2 ods.7 Tr. por. Vyplývajú z nej teda dve parciálne práva a to: - právo na oboznámenie sa so všetkými dokumentami, stanoviskami, dôkazmi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a - právo, teda reálna možnosť na súdnom fóre o nich diskutovať. Ku kontradiktórnosti ako jednému z princípov trestného konania možno uviesť, že sa prioritne a primárne týka súdneho konania, čo napokon vyplýva i zo samotného článku 6 Dohovoru a judikatúry ESĽP k nemu. V prípravnom konaní trestnom môžeme hovoriť skôr o anticipácii princípu kontradiktórnosti, nejde o uplatňovanie kontradiktórnosti v pravom zmysle slova (výnimkou zostáva snáď len konanie o existencii väzby). Prípravné konanie je totiž v našich podmienkach naďalej ovplyvňované a určované v prevažnej miere inkvizičnou zásadou. Z Dohovoru a ani z Ústavy Slovenskej republiky či platného Trestného poriadku nevyplýva právo na všeobecné použitie princípu kontradiktórnosti v prípravnom konaní (pozri i napr.: REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Orac, Praha: 2002, s. 147 a nasl.). Princíp kontradiktórnosti teda vo všeobecnosti neurčuje charakter prípravného konania a nepodmieňuje jeho zákonnosť v tom zmysle, že by bol princípom dominantným, pretože tento princíp má rozhodujúci význam pre posúdenie zákonnosti, resp. nezákonnosti dôkazov, či férovosti procesu v samotnom konaní pred súdom. Ako uviedol napríklad i Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn.: III. ÚS 239/04 zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní vyplývajúce z princípu spravodlivého procesu sú síce významnými, avšak nie jedinými zásadami trestného konania. Za určitých okolností môžu kolidovať s inými uznávanými a legitímnymi zásadami trestného konania a preto môžu byť, pri dodržaní princípu proporcionality, v niektorých štádiách konania, najmä v prípravnom konaní dočasne obmedzené. Zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní platia pre trestné konanie ako celok, avšak neuplatňujú sa vo všetkých štádiách trestného konania a pri všetkých procesných úkonoch rovnako intenzívne. Najúplnejšie sa presadzujú na hlavnom pojednávaní, prípadne na verejnom zasadnutí... Naproti tomu pri vykonávaní úkonov v prípravnom konaní nemožno zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní vždy plne uplatniť, pokiaľ by nimi mali byť popreté iné legitímne záujmy, najmä záujem štátu na efektivite trestného stíhania. Nemožno totiž opomenúť fakt, že v prípravnom konaní hrá špecifickú úlohu i taktika vykonávania procesných úkonov tak, aby určité výsledky prípravného konania nemohli byť zmarené. Hľadiac cez prizmu uvedených skutočností je potrebné uviesť, že hoci je znalecký posudok v prípravnom konaní často dominantným dôkazom, vnútroštátne ani medzinárodné normy negarantujú obvinenému alebo jeho obhajcovi účasť pri jeho tvorbe v prípravnom konaní (porovnaj napr.: OLEJ, J. - KOLCUNOVÁ, M. - KOLCUN, J.: Kontradiktórnosť v trestnom konaní. C. H. Beck, Bratislava: 2014, s. 89 a nasl.). Následne je potrebné uviesť, že hoci sú inštitúty svedeckej výpovede a znaleckého dokazovania pre výsledky trestného konania jedny z najdôležitejších, je potrebné ich z hľadiska ich tvorby v prípravnom konaní pre posúdenie ich procesnej validity odlíšiť. V prvom rade je vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu ako takému možné uviesť, že v priebehu historického vývoja sa vyvinuli štyri základné koncepcie činnosti inštitútu súdneho znalca. Prvou koncepciou je chápanie znalca ako súdneho pomocníka, ktorá je typická pre inkvizičný typ procesu, kde je znalec chápaný ako nástroj sudcu na posudzovanie odborných otázok. Druhou koncepciou je chápanie znalca ako svedka, kde znalecký posudok má inštrumentálne charakter svedeckej výpovede. Treťou koncepciou je chápanie znalca ako osoby ktorá vypracúva a podáva znalecký posudok ako samostatnú a špecifickú formu dôkazu. Štvrtou koncepciou je chápanie znalca ako tzv. „vedeckého sudcu“, znalec sa teda sám priamo svojím posudkom podieľa na súdnom rozhodnutí. V československom i slovenskom trestnom práve sa uplatňovala a uplatňuje koncepcia znalca ako osoby, ktorá vypracováva a podáva znalecký posudok, ktorý má charakter samostatného, špecifického dôkazu, čo má následne i špecifické dôsledky pre posudzovanie procesu získavania takého dôkazu. Proces kreácie znaleckého posudku ako dôkazu je odlišný od procesu zabezpečovania výpovede svedka ako dôkazu. V prvom rade je potrebné znalca odlíšiť od svedka. Zatiaľ čo pozícia svedka je kreovaná samotnou udalosťou a jej subjektívnym vnemom, pozícia znalca je rámcovaná jeho odbornými znalosťami a schopnosťami. Kým svedok vo väčšine prípadov vypovedá o skutočnostiach, ktoré vnímal pri (s)páchaní skutku páchateľom, znalec sa s posudzovanými skutočnosťami oboznamuje a robí k nim odborný záver až ex ante, len na základe svojich odborných znalostí, pričom samotný dej skutku nemal možnosť či už priamo, alebo nepriamo vnímať. Kým výpoveď svedka ako dôkaz je „tvorená“ otvorene za účasti procesných strán, ktoré môžu (a majú) do jej tvorby aktívne vstupovať a na nej participovať, znalecký posudok je tvorený za „zatvorenými dverami“ a na jeho vypracúvaní procesné strany nemajú väčšiu možnosť participovať. Keďže svedok väčšinou opisuje udalosti ktoré priamo či nepriamo vnímal, pričom vnímanie je značne subjektívne, je dôležité aby už v procese tvorby výpovede ako dôkazu bola zabezpečená požiadavka kontradiktórnosti, totiž aby procesné strany mali možnosť sa aktívne zúčastniť tohto procesu. Naopak, znalecký posudok je tvorený za zatvorenými dverami, preto je z hľadiska zachovania princípu kontradiktórnosti dôležité, aby procesné strany mali predovšetkým možnosť kedykoľvek po jeho vypracovaní namietať závery posudku, jeho obsah a prípadne i osobu znalca. Dokonca strany majú kedykoľvek do skončenia trestného konania garantované právo predložiť (k znaleckému posudku zadováženému orgánmi činnými v trestnom konaní) odlišný znalecký posudok, ktorým môžu spochybniť závery posudku predchádzajúceho. Znalecký posudok má totiž z procesného pohľadu formu listinného dôkazu a ako každý listinný dôkaz zároveň podlieha voľnému hodnoteniu dôkazov z hľadiska prípustnosti, závažnosti, relevantnosti, vierohodnosti a pravdivosti. S možnosťou napravenia určitých nedostatkov znaleckého posudku v konaní po jeho vypracovaní a predložení napokon počíta i sám Trestný poriadok, ktorý v ustanovení § 146 upravuje postup pri zistení chýb znaleckého posudku a to formou jeho doplnenia, alebo pribratia iného znalca. Ďalšou možnosťou je i už spomínaná prípustnosť aby strana predložila odlišný znalecký posudok. Postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorým je po začatí trestného stíhania, avšak ešte pred vznesením obvinenia pribratý do konania znalec a je vypracovaný znalecký posudok, by síce nemal byť paušálnym postupom, avšak nie vždy je tento postup spôsobilý vyvolať následnú nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť takto vypracovaného posudku. Do úvahy je potrebné vziať predovšetkým špecifickú formu trestnej činnosti, pre ktorú sa trestné konanie vedie. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že ak záver o tom, či mal byť spáchaný konkrétny trestný čin je závislý od posúdenia odbornej otázky, je nevyhnuté najprv zodpovedne uvedenú odbornú otázku posúdiť. Predčasným vznesením obvinenia by totiž mohlo prísť k vážnemu zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, označenej ako obvinenej. Pri drogových deliktoch je vždy potrebné vopred citlivo a zodpovedne posúdiť odbornú otázku spočívajúcu v tom, či určitá látka je omamnou a psychotropnou látkou a pre správnu právnu kvalifikáciu je navyše potrebné určiť i obsah účinnej látky v zaistenej zmesi. Do úvahy navyše treba brať i spôsob, akým sa orgány činné v trestnom konaní o (s)páchaní skutku dozvedeli. Ak ide o poznatky získané vlastnou činnosťou a zaznamenávané po určitú dobu napríklad prostredníctvom informačno - technických prostriedkov je predpoklad, že orgány činné v trestnom konaní budú disponovať širším objemom informácií o rozsahu trestnej činnosti, okruhu podozrivých osôb a ostatnými detailami umožňujúcich vo svojom súhrne identifikovať, či sa o trestný čin jedná a ustáliť jeho právnu kvalifikáciu. V takomto prípade by bolo naozaj obchádzaním zákona, ak by sa začalo trestné stíhanie vo veci a nebolo by urýchlene vznesené i obvinenie. V tejto situácii by tak podozrivá osoba bola už po začatí trestného stíhania skutočne už v materiálnom zmysle obvinenou. Opačnou situáciou je však prípad, ak sa orgány činné v trestnom konaní dozvedia o trestnej činnosti napríklad prostredníctvom dôverníckej siete, kde podozrenie, že sa jedná o omamnú látku je založené na subjektívnom vneme dôverníka. V takomto prípade možno súhlasiť s názorom ministerky spravodlivosti prezentovaným v podanom dovolaní, že orgány činné v trestnom konaní nemali dostatok informácií na záver, že konkrétna osoba spáchala trestný čin, pretože na takýto záver je potrebný vyšší stupeň pravdepodobnosti, podporený v konkrétnom prípade závermi znaleckého dokazovania. Ako napokon zdôrazňuje vo svojej judikatúre i Európsky súd pre ľudské práva znalecké posudky, riešiace prioritne odborné otázky, ktorých posúdenie stojí mimo schopností sudcov, rozhodným spôsobom ovplyvňujú hodnotenie skutkových okolností prípadu. Aj znalecký posudok preto musí byť ako dôkaz vykonaný za rešpektovania princípu kontradiktórnosti, teda procesným stranám musí byť zaručená možnosť účinne sa k nemu vyjadriť (pozri rozsudok ESĽP Augusto proti Francúzsku z 01. novembra 2007). Povinnosť rešpektovať princíp kontradiktórnosti sa však týka primárne konania pred súdom. Z článku 6 ods. 1 Dohovoru nemožno vyvodiť žiadny všeobecný abstraktný princíp,
ktorého v prípade ak je ustanovený znalec, musia mať strany konania vo všetkých fázach konania možnosť zúčastniť sa ním vedených pohovorov alebo sa oboznámiť s dokumentami, ktoré vzal do úvahy. Podstatné je, aby strany mali možnosť riadne sa zúčastniť konania pred súdom (pozri rozsudok ESĽP Mantovanelli proti Francúzsku z 18.03.1997, rovnako aj in: KMEC, J. , KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, str. 748). Za daných okolností nemožno potom na aktuálny prípad automaticky vztiahnuť závery rozhodnutia č.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.