1 písm. b/ a c/ zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny (ďalej len „oznámenie o uplatnení podpory“), vždy k
názoru žalovaného je uvedená lehota lehotou hmotnoprávnou, keďže oznámenie o uplatnení podpory je hmotnoprávnym úkonom, preto si žalobca svoju povinnosť včas nesplnil. Zákon neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť. 4. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi sporovými stranami vznikol právny vzťah na základe zmluvy o dodávke elektriny, na základe ktorej vystavil žalobca faktúru č. VF/201500133, ktorou vyúčtoval žalovanému doplatok vo výške 615,45 eur. Pri posudzovaní lehoty žalovaným namietanej ako hmotnoprávnej vychádzal súd prvej inštancie zo stanoviska Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zverejnenom na jeho webovom sídle, ako aj z ust. § 17 zákona o podpore OZE, ktorý ustanovuje na konanie
tohto zákona subsidiárne použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, ktorý je predpisom procesnoprávnym. Žalobca podaním oznámenia o uplatnení podpory na poštovú prepravu 15. augusta 2014 splnil svoju povinnosť
2 písm. c/ zákona o podpore OZE. Preto súd prvej inštancie považoval žalobcom uplatnený nárok za oprávnený a zaviazal žalovaného na zaplatenie vyfakturovanej sumy 615,45 eur spolu s 8,05% ročným úrokom zo sumy 615,45 eur od
2 písm. c/ zákona o podpore OZE považuje žalovaný za nedostatočne odôvodnený a nesprávny. Vo vzťahu k subsidiárnej aplikácii zákona o správnom konaní uviedol, že jeho pôsobnosť nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy obsiahnuté v zákone o podpore OZE a preto nie je možné tento procesný predpis uplatňovať pri posudzovaní splnenia povinnosti
2 písm. c/ zákona o podpore OZE žalobcom. Ustanovenie § 4 zákona o podpore OZE má charakter hmotnoprávneho ustanovenia, keďže obsahuje výlučne úpravu práv a povinností výrobcov elektriny. Rovnako namietal, že na subsidiárne použitie zákona o správnom konaní by bolo potrebné samotné začatie správneho konania. V prejednávanej veci však správne konanie nezačalo, keď žiaden z úkonov výrobcu, prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ako ani žiadneho účastníka trhu s elektrinou a plynom a ani správneho orgánu uskutočnený v zmysle § 4 zákona o podpore OZE nie je možné považovať za moment začatia osobitného druhu správneho konania. Preto nie je možné, aby sa na uskutočňovanie úkonov účastníkov trhu s elektrinou v rámci plnenia svojich zákonom stanovených povinností subsidiárne vzťahovali ustanovenia zákona o správnom konaní. Stanovisko Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zverejnené na jeho webovom sídle nemá normatívnu silu, preto nemôže zaväzovať žalovaného na posudzovanie tejto lehoty ako procesnej. Právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a teda právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej. Preto nepostačuje, aby v zákonnej lehote bol adresný právny úkon daný na poštovú prepravu, ale musí skutočne dôjsť k reálnemu doručeniu v tejto lehote. Odvolateľ poukázal aj na postavenie žalobcu a žalovaného ako súkromnoprávnych subjektov, bez prvkov nadriadenosti a podriadenosti, pričom pre súkromnoprávne vzťahy je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných resp. dvojstranných právnych úkonov. Súd prvej inštancie sa preto nedostatočne vysporiadal so všetkými spornými bodmi prejednávanej veci, skutkovým stavom veci a nedostatočne prezentoval svoje úvahy vedúce k vydaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia. Žalovaný považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nezrozumiteľné, neodôvodnené a nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobný návrh zamietol, alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalovaná suma predstavuje cenu doplatku za elektrinu vyrobenú žalobcom v mesiaci január vo fotovoltickej elektrárni EIC XXZ.XXXXXXXXXXX. a súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalovaného zaviazal na jej zaplatenie. Poukázal na skutočnosť, že elektráreň bola uvedená do prevádzky 23. júna 2011 a preto právna úprava
3 zákona o podpore OZE, ktorá upravuje nemožnosť uplatnenia si podpory v prípade nedodržania povinností
2 zákona o podpore OZE sa v súlade s prechodným ustanovením § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE nemôže (zdôrazňujúc princíp právnej istoty) uplatňovať na žalobcu, ktorý uviedol elektráreň do prevádzky pred novelizáciou tohto ustanovenia. Aj napriek uvedenému, žalobca doplnil, že povinnosť
2 písm. c/ zákona o podpore OZE si splnil, keď oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu 15. augusta 2014, teda v zákonnej lehote. Uvedené ustanovenie ukladá povinnosť oznámiť tie isté skutočnosti prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a aj Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, je preto nelogické, aby sa inak posudzovalo splnenie tejto povinnosti vo vzťahu k Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a inak vo vzťahu k žalovanému. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobca konštatoval, že považuje za logické, ak súd v situácii, kedy mal za preukázané splnenie povinnosti
2 písm. c/ zákona o podpore OZE žalobcom, sa nezaoberal výkladom prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE, keďže uvedené posúdenie nebolo spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci.
názoru žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne odôvodnené. Odvolacie dôvody namietané žalovaným nie sú dané, preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 7. Žalobca doručil súdu dňa 24. januára 2017 ďalšie vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalovaný v doterajšom konaní namietal len nesplnenie povinnosti
2 písm. c/ zákona o podpore OZE, pričom skutočnosť, že žalobca podal zásielku adresovanú žalovanému, obsahujúcu oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu na poštovú prepravu dňa 15. augusta 2014, nie je medzi sporovými stranami sporná. Zo zmyslu a účelu novely § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nie je možné vyvodiť záver, že toto ustanovenie sa má vykladať ako kogentné. Aj z ustanovenia § 7 ods. 8 zákona o podpore OZE vyplýva povinnosť výrobcu elektriny, ak by došlo k zmene náležitostí, ktoré boli obsahom žiadosti o vydanie potvrdenia o pôvode elektriny, teda vrátane množstva elektriny vyrobenej za kalendárny rok, do 30 dní od zmeny náležitostí požiadať o vydanie nového potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Keďže žalobca nežiadal o zmenu náležitostí rozhodnutia, všetky údaje platili a boli známe žalovanému (vrátane množstva elektriny vyrobenej za kalendárny rok) z už predtým doručených rozhodnutí a oznámení. Vzhľadom aj na cenové rozhodnutia sa nie je možné stotožniť s argumentáciou žalovaného,
ktorej práva a povinnosti týkajúce sa podpory obnoviteľných zdrojov energie vznikajú a zanikajú ex lege, teda bez existencie individuálneho správneho aktu. Ďalej uviedol, že pokiaľ Úrad pre reguláciu sieťových odvetví ako štátna autorita určil, že pre výrobcov elektriny postačuje oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny podať na poštovú prepravu do
2 písm. c/ zákona o podpore OZE sú dva samostatné navzájom nezávislé, paralelné právne vzťahy, kde subjekty jedného vzťahu nie sú nijako spôsobilé ovplyvniť podmienky ani trvanie vzťahu druhého.
2 písm. c/ zákona o podpore OZE splní aj tým, že oznámenie podá najneskôr
názoru žalovaného nenachádza žiaden dokument preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom a jeho reálne doručenie žalovanému. Žalovaný splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu neeviduje v zákonom stanovenej lehote, ale až k 18. augustu 2014. Súd prvej inštancie
názoru žalovaného vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď neskúmal, kedy skutočne prišlo k odoslaniu predmetného oznámenia a žalobca to v konaní nepreukázal. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že povinnosti výrobcu elektriny
2 zákona o podpore OZE vrátane notifikačnej povinnosti, sa v znení zákona nachádzali už pred prijatím žalobcom namietanej novely § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE.
ktorého, ak výrobca elektriny podá oznámenie o uplatnení podpory najneskôr 15. augusta na poštovú prepravu, je jeho oznamovacia povinnosť splnená.
ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech žalobcu. V danom prípade zákonné znenie § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE „k
2 písm. c/ zákona o podpore OZE za nesúladnú s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Zároveň zdôraznil, že zo všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu prevádzkujúcich zdroje napojené do distribučnej sústavy žalovaného v celkovom počte 819 zdrojov, si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE splnili výrobcovia elektriny zo 425 zdrojov (viac ako polovica). Z uvedeného dovolateľ vyvodzuje záver o dostatočnej jednoznačnosti úpravy oznamovacej povinnosti. V prípade 333 zdrojov sú si výrobcovia elektriny porušenia svojej povinnosti vedomí a len v prípade 61 zdrojov sú vedené súdne konania proti žalovanému. Dovolateľ súčasne poukázal na skutočnosť, že v súdnom spise sa doteraz nenachádza dokument preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom, žalobca v doterajšom konaní nepreukázal odoslanie a doručenie oznámenia o uplatnení podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE. Odvolací súd sa bez podrobnejšieho odôvodnenia priklonil k právnemu názoru súdu prvej inštancie, najmä s odkazom na zverejnené stanovisko Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.
dovolateľa sú však Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a žalovaný povinní lehotu
2 písm. c/ zákona o podpore OZE posudzovať výlučne v súlade s týmto zákonom, pričom ich postavenie pri výklade problematického ustanovenia je rovnocenné. Od postupu jedného z dotknutých subjektov nie je možné odvodzovať správnosť alebo nesprávnosť postupu druhého subjektu. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nie je oprávnený žiadnym spôsobom nad rámec ustanovený zákonom zasahovať do právneho vzťahu medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcami a do plnenia povinností týchto subjektov. Je preto nesprávny postup odvolacieho súdu ako aj súdu prvoinštančného, keď lehotu
2 písm. c/ zákona o podpore OZE označili v rozpore s povahou samotnej normy ako lehotu procesnú, čisto len s poukazom na stanovisko Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Orgány štátnej správy sú pri tom oprávnené podávať výklad právnych noriem len v rámci procesu aplikácie, výsledkom ktorých je individuálny správny akt, ktorý má však výlučne individuálnu záväznosť. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol oprávnený na podanie záväzného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE, preto je postup súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu v rozpore s ústavnými princípmi. Aj s poukazom na nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 dovolateľ konštatuje, že akékoľvek zásahy orgánov verejnej správy, vrátane Úradu pre reguláciu sieťových odvetví do súkromnoprávneho vzťahu výrobcov a prevádzkovateľov distribučných sústav nie sú vhodné ani žiaduce. O záveroch vyplývajúcich z označeného nálezu mal mať odvolací pri rozhodovaní vedomosť a bol povinný rešpektovať právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v tomto rozhodnutí. Žalovaný a žalobca majú postavenie súkromnoprávnych subjektov, pričom aj vzťah medzi nimi založený na základe zmluvy o dodávke elektriny je vzťahom súkromnoprávnym, pre ktorý je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných adresných právnych úkonov. Preto bolo
názoru dovolateľa potrebné, aby oznámenie o uplatnení podpory žalobcu bolo v lehote stanovenej § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE v dispozičnej sfére žalovaného. Dodržanie alebo nedodržanie tejto lehoty spôsobuje pre výrobcu elektriny právne následky v oblasti hmotného práva (vznik/zánik práva na uplatnenie práva na podporu), preto aj samotná norma má povahu normy hmotnoprávnej. Hmotnoprávny charakter lehoty podporuje aj skutočnosť, že doručením alebo nedoručením oznámenia o uplatnení podpory zo strany výrobcu elektriny sa nezačína správne a ani žiadne iné konanie, ale účinky nastávajú ex lege. Procesný charakter normy nie je možné zdôvodniť ani odkazom na subsidiárne použitie zákona o správnom konaní, keďže obsahom zákona o podpore OZE sú nie len normy procesné, ale aj normy hmotnoprávne upravujúce práva a povinnosti subjektov, na ktoré by sa aplikácia zákona o správnom konaní vzťahovať preto nemala. Základným predpokladom aplikácie noriem zákona o správnom konaní na konkrétne osobitné správne konanie je pritom samotné začatie správneho konania. Jeho pôsobnosť nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy a rovnako nemožno tento procesný predpis použiť pri posudzovaní včasnosti plnenia povinnosti výrobcom elektriny
2 písm. c/ zákona o podpore OZE. Ustanovenie § 4 zákona o podpore OZE neobsahuje úpravu konania, ale výlučne len úpravu práv a povinnosti výrobcov elektriny. S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 383/06, II. ÚS 85/06, III. ÚS 119/03 ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balany c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko, namietal nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť. Na základe uvedeného dovolaciemu súdu navrhuje, aby rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na navzájom sa vylučujúce dôvody prípustnosti dovolania uplatnené žalovaným
1 písm. a/ a c/ C. s. p., keď nie je možné, aby dovolací súd o tej istej právnej otázke rozhodoval ustálene a zároveň rozdielne. Poukázal na ust. § 422 ods. 1 písm. a/ C. s. p. vylučujúce prípustnosť dovolania
1 C. s. p., ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Keďže dovolanie nie je prípustné, nie je odôvodnené ani prípustnými dovolacími dôvodmi a nespĺňa preto ani zákonné náležitosti
p. Z uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol. Ak by dovolací súd dospel k záveru o prípustnosti dovolania, poukázal na skutočnosť, že jedinou obranou žalovaného v konaní je nesplnenie oznamovacej povinnosti
2 písm. c/ zákona o podpore OZE včas.
názoru žalobcu sa uvedeným dostatočne zaoberal súd prvej inštancie a správne konštatoval, že žalobca podaním oznámenia o uplatnení podpory na poštovú prepravu 15. augusta 2014 si svoju povinnosť
2 písm. c/ zákona o podpore OZE riadne a včas splnil. Rovnako aj odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia aj ďalšie dôvody podporujúce uvedený záver, preto nie je možné súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené a preto arbitrárne. Pokiaľ žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 50/2015 žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a ani súdu prvej inštancie záverom vyjadreným v náleze žiadnym spôsobom neodporujú. Štatistické údaje o počte zdrojov napojených do sústavy žalovaného, počte výrobcov elektriny, ktoré si oznamovaciu povinnosť splnili a o počte výrobcov elektriny, ktorí si povinnosť splniť nemali sú vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným právne irelevantné. Zároveň žalobca poukázal na podací hárok z 15. augusta 2014, ktorý tvoril prílohu návrhu na vydanie platobného rozkazu a je teda súčasťou súdneho spisu, ako doklad preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom. Aj napriek tvrdeniam žalovaného o dvoch samostatných navzájom nezávislých paralelných právnych vzťahoch medzi výrobcom elektriny a Úradom pre reguláciu sieťových odvetví na jednej strane a výrobcom elektriny a žalovaným na strane druhej, je
názoru žalobcu nemysliteľné, aby si splnenie tej istej lehoty inak vykladal Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a inak žalovaný, bez ohľadu na to, aká je povaha týchto subjektov. Výklad právnej normy § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE podali všeobecné súdy a nie žalovaný alebo Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Žalobca zároveň s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva konštatoval, že právo sporovej strany na odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je neobmedzené a neznamená, že v odôvodnení rozhodnutia musí byť daná odpoveď na každý argument. Rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu považuje za dostatočne odôvodnené. Naviac v súlade s prechodným ustanovením § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE sa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE na prejednávanú vec nevzťahuje, keď zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred
p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 17.
1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 18.
1 písm. a/ C. s. p. dovolanie
1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. 19.
2 C. s. p. na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
ust. § 477 písm. c/ C. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.