← Slovensko

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžo/75/2015 Identifikačné číslo spisu: 5014200586 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2018 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5014200586.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a z členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. H., narodený XX.XX.XXXX, bytom v B., L. XXX, 2/ J. F., narodený XX.XX.XXXX, bytom v B., L. XXX, 3/ A. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom v B., L. XXX, 4/ U. F., narodená XX.XX.XXXX, bytom v B., L. XXX, 5/ V. Z., narodený XX.XX.XXXX, bytom v B., L. XXX a 6/ H. Z., narodená XX.XX.XXX, bytom v B., L. XXX, všetci právne zastúpení: JUDr. Terézia Ďatková, advokátka, so sídlom v Žiline, Moyzesova 28, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom v Žiline, Vysokoškolákov 8556/33B, za účasti: Ing. H. P., narodený XX.XX.XXXX, bytom v B., L. XXX, právne zastúpený: GARANT PARTNER legal s. r. o., advokátske spoločenstvo, so sídlom v Bratislave, Einsteinova 21, IČO: 36 856 380, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo

  1. marca 2014, č. OU-ZA-OVBP2/V/2014/00142/Kod, o odvolaní žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade, o odvolaní žalovaného a o odvolaní účastníka konania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z
  2. februára 2015, č. k. 20S 49/2014-140 a o námietke zaujatosti účastníka konania vznesenej voči sudkyni Krajského súdu v Žiline JUDr. Erike Čanádyovej v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 20S 49/2014 takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z
  3. februára 2015, č. k. 20S 49/2014-140 m e n í vo výroku, ktorým krajský súd zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, písm. c/ a písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku a § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie žalovaného zo
  4. marca 2014, č. OU-ZA-OVBP2/V/2014/00142/Kod a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie tak, že žalobu žalobcov v 1/ až 3/ rade z a m i e t a. Sudkyňa Krajského súdu v Žiline JUDr. Erika Čanádyová n i e j e v y l ú č e n á z prejednávania a rozhodovania v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 20S 49/
  5. Žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Účastník pribratý do konania nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Odôvodnenie I. Rozhodnutie krajského súdu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z
  6. februára 2015, č. k. 20S 49/2014-140 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie krajského súdu“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, písm. c/ a písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku a § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie žalovaného zo
  7. marca 2014, č. OU-ZA-OVBP2/V/2014/00142/Kod (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný, Okresný úrad Žilina, Odbor výstavby a bytovej politiky ako príslušný odvolací orgán podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov o spoločnom odvolaní 1/ Y. H. (žalobca v 1/ rade), 2/ J. F. (žalobca v 2/ rade) a 3/ A. P. (žalobca v 3/ rade), podanom proti rozhodnutiu Mesta Žilina z
  8. júla 2013, č. s. 7326/2013-36519/2013-OS-MT (ďalej len „rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu“), ktorým na návrh Ing. H. P., v územnom konaní rozhodlo Mesto Žilina (ďalej len „prvoinštančný správny orgán“) o umiestnení stavby „Sedem rekreačných chalúp, technická infraštruktúra, prístupová komunikácia, chodníky - I. etapa“ na pozemkoch CKN parciel č. 1064/17 až 20, parcely č. 1187/4, parcely č. 1188 a parcely č. 1187/2 a na pozemku EKN parcely č. 714/1 v katastrálnom území L., rozhodol podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak, že spoločné odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu, a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd konanie o žalobe žalobcov vo 4/ až 6/ rade zatavil. Žalovaného zaviazal krajský súd zaplatiť žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania vo výške 70 eur z titulu súdneho poplatku a vo výške 636,22 eur z titulu trov právneho zastúpenia, na účet ich právnej zástupkyne, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcom vo 4/ až 6/ rade krajský súd náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na § 247 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, § 34 ods. 1 a ods. 2, § 39, § 39a ods. 1 a ods. 2, § 139 ods. 2 písm. c/ a písm. d/ a § 140 zákona č. 50/1967 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a skonštatoval, že v danej veci bolo potrebné vyriešiť otázku, či umiestnenie stavby - sedem rekreačných chalúp napĺňa charakter doplnkovej funkcie (rekreácia) a či pre umiestnenie posudzovanej stavby je to postačujúce z hľadiska určenia hlavnej funkcie pre posudzované územie, ktorá je určená platným Územným plánom Mesta Žilina, v ktorom stavba má byť umiestnená, a ktorého základnou funkciou je šport. Ďalej krajský súd uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí, v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, tvrdil, že umiestňovaná stavba slúži na individuálnu rekreáciu prechodného charakteru - napĺňa status prechodného ubytovania v súlade s doplnkovými funkciami schváleného Územným plánom Mesta Žilina, pričom v posudzovanom území sú z výstavby vylúčené rodinné domy, nie však rekreačné chalupy určené na prechodné ubytovanie a individuálnu rekreáciu. Okrem iného, poukázal aj na vyjadrenie architekta Mesta Žilina č. 6488/2013-12697/2013-OHA-Krj z
  9. marca 2013, ktorým architekt mesta súhlasil s umiestnením posudzovanej stavby a tvrdil, že návrh na umiestnenie stavby je v súlade s novým Územným plánom Mesta Žilina. Podľa krajského súdu v konaní bolo potrebné posúdiť, či takýto záver žalovaného, vyjadrený v dôvodoch a výrokovej časti rozhodnutia žalovaného, v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, je súladný so zákonom. Krajský súd uviedol, že platný Územný plán Mesta Žilina vo vzťahu k posudzovanému územiu, v obvode 7.39.ŠR/03, ako základnú funkciu tohto územia určuje šport a ako doplnkovú funkciu rekreáciu. V časti „typ stavebnej časti“ konštatuje, že je možné v tomto území realizovať novostavby, rekonštrukcie a údržbu ihrísk, zelene, dopravnú a technickú infraštruktúra. V type zástavby uvádza, že je tu možné realizovať izolovaný objekt so šatňami, hygienickými priestormi, technickými priestormi a priestormi na prechodné ubytovanie, výška zástavby maximálne 1+2+1 podlaží, zeleň po obvode areálu. Ako prípustné funkcie v tejto časti konštatuje odpočinkové plochy, zeleň, rôzne dráhy (bežecké a cyklotriálové), altánky, vodné plochy, pieskoviská, detské ihriská a pod., súčasne za vhodných okolností obstoja napr. aj služobné byty, prechodné ubytovanie a stravovacie zariadenia. Regulatíva ako neprípustnú funkciu definuje výstavbu rodinných domov, bytových domov, garáží, zariadení výroby, hlučných a nehygienických prevádzok a iné ako základné, doplnkové a prípustné funkcie. Podľa názoru krajského súdu, tak žalovaný ako aj prvoinštančný správny orgán nedostatočne skúmali charakter umiestňovanej stavby (okrem navrhovateľom označeného názvu v návrhu na umiestnenie stavby a ním predloženej dokumentácie), nevykonali žiadne dôkazy, ktoré by subsumovali do obsahu predloženého administratívneho spisu a preukazovali by nimi, aký charakter umiestňovaná stavba skutočne má. Podľa krajského súdu z administratívneho spisu je možné zistiť len to, že tieto stavby majú mať valbovú strechu, resp. strechu sedlovú alebo polovalbovú strechu s orientáciou štítu do ulice, pokrytú šindľom alebo škridlou, z obsahu administratívneho spisu a žalobcom predloženej dokumentácie, ktorá je jeho súčasťou, nie je zrejmé, z akých materiálov stavby majú byť vyhotovené, aký má byť ich konečný vzhľad. Krajský súd poukazuje, že súčasťou administratívneho spisu je len dokumentácia pre územné konanie bez ďalšej časti, predovšetkým kompletnej projektovej dokumentácie stavby (jednotlivých rekreačných chalúp). Preto nie je zrejmé, aký skutočný charakter posudzované stavby budú mať, z čoho majú byť zhotovené, z akých materiálov. Je zrejmé, že stavby budú napojené na elektrickú sieť, budú plne plynofikované, napojené na verejnú kanalizáciu, existujúce vodovodné prípojky a verejné osvetlenie. Podľa názoru krajského súdu, už len tieto aspekty evokujú, že sa jedná o bežné štandardné atribúty, ktoré má každý rodinný dom. Žalovaný v dôvodoch napadnutého rozhodnutia neuviedol také závery, pre ktoré mal za to, že sa nejedná o typický rodinný dom, pričom vychádzal len z označenia posudzovanej stavby v podanom návrhu (rekreačné chalupy) a nezdôvodnil rozdiel medzi posudzovanými stavbami ako rekreačnými chalupami a bežnými rodinnými domami, ktorých výstavba v uvedenej lokalite je z hľadiska Územného plánu Mesta Žilina neprípustná. Za zistených skutkových okolností sa naviac javilo krajskému súdu ako účelové (a aj nepreukázané) tvrdenie žalovaného, že posudzované objekty označené ako „rekreačné chalupy“ majú charakter individuálnej rekreácie a budú slúžiť výlučne na prechodné ubytovanie, a že výstavba takýchto rekreačných chalúp nemarí účel platného územného plánu, ktorý v uvedenej lokalite nepripúšťa výstavbu rodinných domov, ktoré sú určené na trvalé bývanie. Vzhľadom na podklady, ktoré boli, podľa názoru krajského súdu, nedostatočné pre rozhodnutie správneho orgánu, resp. predložený administratívny spis neobsahoval podklady, ktoré by preukazovali záver žalovaného, že posudzované stavby sú stavbami nie rodinných domov, ale stavieb určených na individuálnu rekreáciu, sa javí ako účelový, v snahe obísť záväzné časti platného Územného plánu Mesta Žilina, ktorý zakazuje v uvedenej lokalite výstavbu rodinných domov. Nebolo preukázané, že umiestňované stavby napĺňajú hlavnú funkciu územia, ale ani doplnkovú, tak ako tvrdil žalovaný v napadnutom rozhodnutí a majú slúžiť výlučne na prechodné ubytovanie. Podľa názoru krajského súdu, práve prechodný charakter ubytovania, vzhľadom na základnú funkciu športu (doplnková funkcia - rekreácia), smeruje k tomu, že charakter stavieb, ktoré majú byť umiestnené v danej lokalite, sa týkal prioritne funkcie športu a rekreačnej funkcie ako doplnkovej, čo znamená, že v uvedenej lokalite sa predpokladá výstavba len takých zariadení, ktoré budú slúžiť na športové vyžitie a až doplnkovo vyžitie rekreačné. Krajský súd mal za to, že vybudovanie, i keď v konaní to nebolo preukázané, individuálnych rekreačných chalúp, pokiaľ by boli aj skutočne využívané len na prechodné ubytovanie, nenapĺňa športovú funkciu ako prioritnú základnú funkciu v danom území, ktorá znamená predovšetkým realizáciu tých zariadení, ktoré majú slúžiť športovým aktivitám masového charakteru a nie slúžiť individuálnej rekreácii (individuálnemu športu). Pokiaľ by Územný plán Mesta Žilina zamýšľal realizáciu rekreačnej činnosti aj formou individuálnej rekreácie (rekreačné chaty), tak by jednoznačne takúto požiadavku subsumoval do obsahu buď hlavnej alebo doplnkovej funkcie vo vzťahu k posudzovanému územiu, čo však neučinil, resp. by výstavbu takéhoto typu objektov do územného plánu zahrnul. Aj táto skutočnosť predznamenáva, že v posudzovanom území nie je možné, posudzované stavby umiestňovať v uvedenej lokalite, ale len zariadenia slúžiace na šport ako hlavnú funkciu a doplnkovo rekreáciu. Šport ako taký je všeobecná kategória, ktorá sa týka neoznačeného väčšieho počtu osôb. V danom prípade nemožno športové aktivity, letore sú určené zámerom Územného plánu Mesta Žilina zamieňať s individuálnymi športovými aktivitami jednotlivcov, ktoré by sa realizovali v areáli jednotlivých rekreačných chalúp, resp. blízkeho prostredia. Územnoplánovacia dokumentácia, dáva pre posudzované územie prioritu - šport, má na mysli aktivity globálneho charakteru, týkajúce sa väčšieho množstva osôb, ale nevzťahujúce sa k individuálnym aktivitám vlastníkov rekreačných chalúp alebo aj iných obytných domov, bytových domov, rodinných domov, obdobne aj doplnková funkcia - rekreácia. Pokiaľ by chcel inak, ako už konštatoval krajský súd, územný plán definovať hlavnú funkciu územia, tak by šport a rekreáciu vymedzil individuálnou formou v individuálnych rekreačných zariadeniach, ktorými sú napr. súkromné rekreačné chaty, chalupy a pod. Napriek záverom uvedeným v napadnutom rozhodnutí a nedostatočnému zdôvodneniu charakteru individuálnej rekreácie v zmysle doplnkovej funkcie územného plánu, krajský súd dospel k záveru, že výstavba individuálnych rekreačných chalúp nenapĺňa charakter doplnkovej funkcie územia k hlavnej funkcii územia určenej platným územným plánom, ktorou je funkcia športová. V tomto smere krajský súd akceptoval tvrdenie žalobcov, ktorí tvrdili, že práve rekreačná funkcia môže byť len doplnkovou funkciou k. hlavnej funkcii, ktorou je šport, pričom ani v tomto smere žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepreukázal, že umiestňovaná stavba napĺňa hlavnú funkciu - šport a aj rekreačnú funkciu. Táto skutočnosť v napadnutom rozhodnutí nie je vôbec zdôvodnená a ani z obsahu podkladov rozhodnutia takýto záver, podľa názoru krajského súdu, nevyplýva. Navrhovateľ stavby, pokiaľ chcel umiestniť individuálne rekreačné zariadenia - súkromné rekreačné chalupy do uvedenej oblasti, mohol tak realizovať svoj zámer iba v súlade s platným územným plánom. Územný plán Mesta Žilina však neumožňuje v uvedenej lokalite umiestňovať takýto druh stavieb. Podľa názoru krajského súdu, vybudovanie individuálnych rekreačných chalúp, ktoré budú vo vlastníctve individuálnych osôb, nemôže vôbec napĺňať hlavnú funkciu (šport) ani doplnkovú funkciu (rekreácia) pre uvedené územie. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho názoru, keď konštatuje, že umiestnenie individuálnych rekreačných chalúp napĺňa status doplnkovej funkcie v súlade s platným územným plánom, a že umiestnenie takýchto stavieb je v súlade s Územným plánom Mesta Žilina. S takýmto názorom, vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd nesúhlasí, preto rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K zrušeniu rozhodnutia žalovaného došlo aj z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku, keď správne orgány nedostatočne zdôvodnili, čo rekreačná funkcia, vo vzťahu k hlavnej funkcii športu v súvislosti s umiestnením posudzovanej stavby znamená a došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia aj z dôvodov podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keď súčasťou administratívneho spisu neboli podklady, ktoré bol povinný budúci stavebník k návrhu na umiestnenie stavby doložiť - nielen textovú časť projektu, ale celú projektovú dokumentáciu, z ktorej by bolo zrejmé, o aké konkrétne stavby sa jedná, aký bude ich architektonický vzhľad, z akých materiálov stavby budú vybudované tak, aby mohlo byť komplexne posúdené, či jednotlivé posudzované stavby (7 rekreačných chalúp) vôbec napĺňajú typ rekreačnej chalupy, bez ohľadu na ich označenie. Krajský súd poznamenal, že v súčasnej dobe je bežné, že občania vlastnia viacero rodinných domov, z ktorých niektoré využívajú na trvalé bývanie a niektoré len na rekreačné účely. To znamená, že niektoré z uvedených rodinných domov napĺňajú výlučne rekreačné účely a naopak ďalšie slúžia na trvalé bývanie. Týmito aspektmi sa žalovaný ani prvoinštančný správny orgán nezaoberali, ani nepreukázali, že charakter posudzovaných stavieb nenapĺňa charakter rodinného domu (aj na trvalé bývanie), ale naopak, napĺňa výlučne charakter individuálnej rekreácie. Napriek tomuto pochybeniu krajský súd mal za to, že individuálna rekreácia z hľadiska posudzovania umiestnenej stavby nenapĺňa charakter rekreácie ako doplnkovej funkcie a nie je možné posudzovanú stavbu subsumovať ako stavbu v súlade s platným Územným plánom Mesta Žilina, lebo nenapĺňa základnú funkciu vymedzenú územným plánom pre dané územie, a to funkciu športu, pričom rekreácia je len funkciou doplnkovou. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd ďalej skonštatoval, že žalobca v rade 4/ nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu, nemá aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (nenaplnil ustanovenie § 247 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preto je neoprávnenou osobou na podanie žaloby. Z toho dôvodu krajský súd dospel k záveru, že konanie vo vzťahu k žalobcovi v rade 4/ je potrebné zastaviť podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko žaloba podaná žalobcom v rade 4/je podaná osobou na to neoprávnenou. Žalobcovia v rade 5/ a 6/ v konaní tvrdili, že napadnuté rozhodnutie žalovaného im nebolo doručené. Písomným podaním z
  10. septembra 2014, ktoré bolo krajskému súdu doručené
  11. septembra 2014, upravili žalobný petit, v ktorom žiadali, aby krajský súd uložil žalovanému povinnosť napadnuté rozhodnutie žalobcom v rade 5/ a 6/ doručiť. Až na základe výzvy krajského súdu z
  12. septembra 2014 uviedli skutkové a právne dôvody, ktoré ich viedli k uvedenému petitu žaloby, keď tvrdili, že status žalobcov 5/ a 6/ ako účastníkov správneho konania odvodzujú nielen z ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ale aj od skutočnosti, že ako vlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území L., majú za to, že umiestnením posudzovanej stavby na pozemku uvedenom v územnom rozhodnutí môže dôjsť k obmedzeniu ich vlastníckych práv ohľadom trasy napojenia na inžinierske siete. Bližšie však status účastníka konania žalobcovia v rade 5/ a 6/ neozrejmili. Na výzvu krajského súdu zo
  13. decembra 2014 (č.
  14. 101 spisu), aby skutkovým a právnym vymedzením bližšie vymedzili status účastníkov konania, do rozhodnutia krajského súdu nereagovali. Ďalej krajský súd poukázal na § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že žalobcovia v rade 5/ a 6/ tvrdili, že majú status účastníkov správneho konania, napriek tejto skutočnosti s nimi prvoinštančný správny orgán nekonal a žalovaný napriek tomu, že podali voči rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu odvolanie, o ich odvolaní nerozhodol, ani im rozhodnutie žalovaného nebolo doručené. Z tohto dôvodu žiadali, aby im napadnuté rozhodnutie ako účastníkom správneho konania bolo doručené. Krajský súd poukázal, že žalobcovia v rade 5/ a 6/ boli povinní svoje tvrdenia o tom, že napadnutým rozhodnutím boli dotknutí na svojich právach, a že im prináleží status účastníka správneho konania, preukázať. Žalobcovia v rade 5/ a 6/ v žalobe (v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu) svoj status účastníkov konania odvodzovali od vlastníctva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, katastrálne územie L., a to vzhľadom na trasu napojenia umiestňovaných rekreačných chalúp na inžinierske siete. V konaní bolo preukázané, vyplýva to z administratívneho spisu, že žalovaný, ani prvoinštančný správny orgán, o účastníctve žalobcov v rade 5/ a 6/ procesným rozhodnutím nerozhodoval. Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že prvoinštančný správny orgán so žalobcami v rade 5/ a 6/ nekonal, i keď v zápisnici z
  15. júna 2013 sú obsiahnuté aj vyjadrenia žalobcov v rade 5/ a 6/ s poznámkou vo vzťahu k žalobcovi v rade 5/, že tento koná ako zástupca účastníčky konania U. F.. Takýto poznatok prvoinštančného správneho orgánu vo vzťahu k postaveniu žalobcu v rade 6/ v zápisnici z
  16. júna 2013 absentuje. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že oznámenie o začatí územného konania a nariadenie ústneho pojednávania zo
  17. mája 2013 nebolo žalobcom v rade 5/ a 6/ ako účastníkom správneho konania doručené, doručené im nebolo ani rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu a rozhodnutie žalovaného i napriek tomu, že žalobcovia v rade 5/ a 6/ podali voči rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu odvolanie. O tomto odvolaní žalovaný nekonal a nerozhodol. Podľa názoru krajského súdu, i napriek týmto skutočnostiam bolo potrebné posúdiť, či žalobcovia v rade 5/ a 6/ v preskúmavanom správnom konaní mali status účastníka správneho konania a teda či bolo potrebné, aby so žalobcami v rade 5/ a 6/ prvoinštančný správny orgán a žalovaný konali. Žalobcovia v rade 5/ a 6/ v podanej žalobe bližšie status účastníkov správneho konania nešpecifikovali. Na základe výzvy krajského súdu z
  18. októbra 2014 (č.
  19. 94 spisu) vo vyjadrení z
  20. októbra 2014 žalobcovia v rade 5/ a 6/ uviedli, že ako vlastníci nehnuteľností uvedených na LV č. XXXX, katastrálne územie L., majú za to, že umiestnením stavby na pozemkoch, ktoré sú uvedené v napadnutom územnom rozhodnutí môžu byť obmedzené ich vlastnícke práva s ohľadom na trasu napojenia posudzovaných stavieb na inžinierske siete. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že stavba má byť umiestnená na pozemkoch CKN parciel č. 1064/17-20, parcely č. 1187/4, parcely č. 1188 a parcely č. 1187/2 a na pozemkoch EKN parcely č. 714/1, všetko v katastrálnom území L.. V odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu žalobcovia v rade 5/ a 6/ uviedli, že ako vlastníci CKN č. 865, katastrálnom území L., a stavby, ktorá je na tejto parcele postavená, neboli zahrnutí medzi účastníkov správneho konania, hoci sú známi účastníci. Bližšie svoje účastníctvo v správnom konaní nešpecifikovali. Na výzvu krajského súdu, prostredníctvom právnej zástupkyne, uviedli, že status účastníkov konania odvodzujú od vlastníctva parciel vedených na LV č. XXXX, katastrálnom území L., s ohľadom na trasu napojenia umiestňovanej stavby na inžinierske siete. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu zistil, že s pozemkom CKN parcely č. 865 vo vlastníctve žalobcov v rade 5/ a 6/ bezprostredne susedí iba pozemok CKN parcely č. 1187/
  21. Z geometrického plánu č. 94/2013 ako i z katastrálnej mapy a projektu stavby krajský súd zistil, že vo vzťahu k ostatným parcelám, na ktorých majú byť umiestnené posudzované stavby alebo inžinierske siete, nemajú nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov v rade 5/ a 6/ susediaci charakter, okrem pozemku CKN parcely č.
  22. Z obsahu spisu vyplýva, že umiestnenie siedmich rekreačných chalúp má byť fyzicky realizované na parcelách č. 1064/17-20 a nie na parcele č. 1187/4, na ktorej sa už nachádzajú rôzne inžinierske siete. Taktiež bolo preukázané, že na parcele č. 1187/4 susediacej s parcelou vo vlastníctve žalobcov v rade 5/ a 6/, nebude fyzicky umiestnená ani jedna zo siedmich rekreačných chalúp a spoločná hranica parciel č. 1064/17-20 s parcelou č. 1187/4 je podstatne vzdialená od parcely č. 865, nakoľko parcely č. 1064/17-20 susedia iba s časťou rozsiahlej parcely č. 1187/4, avšak parcely č. 1064-17-20 nie sú susediacimi parcelami s parcelou č.
  23. Napriek výzve krajského súdu žalobcovia bližšie svoj status účastníkov konania v správnej žalobe nekonkretizovali. Taktiež neuviedli okolnosti, ktoré by preukázali, že umiestnením posudzovanej stavby budú práva žalobcov v rade 5/ a 6/ ako vlastníkov pozemku CKN parcely č. 865 dotknuté a ani neozrejmili, akým spôsobom má dôjsť k zásahu do ich vlastníckych práv ohľadne napojenia inžinierskych sietí, ktoré sa na parcele č. 1187/4 už nachádzajú. Ďalej krajský súd uviedol, že žalobcovia v rade 5/ a 6/ nepreukázali, že napojením umiestňovanej stavby na už existujúce inžinierske siete nachádzajúce sa na parcele č. 1187/4 sa konkrétne zasiahne do ich vlastníckych práv vo vzťahu k pozemku CKN parcely č. 865, pričom z katastrálnej mapy nie je zrejmé, vzhľadom na vzdialenosť parciel č. 1064/17-20 od parcely č. 865, akým spôsobom by boli žalobcovia v rade 5/ a 6/ na svojich právach dotknutí, keď parcely č. 1064/17-20 sa napájajú už na existujúce inžinierske siete, ktoré sa nachádzajú na parcele č. 1187/4, keď s parcelou č. 865 v smere k umiestňovaným parcelám č. 1064/17-20 (bližšie k posudzovaným parcelám) susedí parcela č. 868/1, parcela č. 868/2 a parcela č. 867/
  24. Žalobcovia v rade 5/ a 6/ síce preukázali, že sú spoluvlastníkmi pozemku CKN parcely č. 865, ktorá je susediacou parcelou k parcelám, na ktorých má byť stavba umiestnená, vrátane parcely, ktorá je predmetom územného rozhodnutia, na ktorej fyzicky stavby nebudú umiestnené, ale sa na nej nachádzajú inžinierske siete, na ktoré sa budúce stavby budú napájať. Žalobcovia v rade 5/ a 6/ boli povinní preukázať svoje tvrdenia o tom, že sú nielen vlastníci susediacej parcely s umiestňovanou parcelou, že umiestnením stavby budú na svojich vlastníckych právach vo vzťahu k parcele č. 865 konkrétne dotknutí. V tomto smere žiadne skutkové tvrdenia neuviedli a ani žiadne dôkazy neprodukovali, naviac, keď parcela č. 865 nie je susediacou parcelou vo vzťahu k parcelám, na ktorých fyzicky majú byť stavby postavené, ale je len susediacou parcelou k parcelám, ktoré sú síce obsahom napadnutého rozhodnutia, ale fyzicky na nich stavba umiestňovaná nebude, ale z tejto parcely sa budú posudzované stavby napájať na už existujúce inžinierske siete. Podľa názoru krajského súdu, žalobcovia v rade 5/ a 6/ nepreukázali status účastníkov konania, že ako vlastníci susediacich pozemkov, vo vzťahu ku ktorým bolo vydané územné rozhodnutie, môžu byť týmto rozhodnutím dotknutí na svojich právach. Podľa názoru krajského súdu, žalobcovia v rade 5/ a 6/ neosvedčili status účastníka správneho konania, preto pokiaľ žalovaný ani prvoinštančný správny orgán nerozhodol o ich účastníctve v konaní (negatívne rozhodnutie), resp. žalovaný nerozhodol o ich odvolaní voči rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu, v konečnom dôsledku správne orgány neukrátili žalobcov v rade 5/ a 6/ na ich právach, nakoľko ich práva by boli dotknuté iba v prípade, pokiaľ by preukázali krajskému súdu (aj v správnom konaní), že im status účastníkov správneho konania prináleží. Z tohto dôvodu nebol povinný žalovaný so žalobcami v rade 5/ a 6/ ako s účastníkmi správneho konania konať a rozhodovať o opravnom prostriedku, ktorí podali proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu. Preto aj prípadné pochybenie správnych orgánov - nerozhodnutie správnych orgánov o účastníctve žalobcov v rade 5/ a 6/, nemá, podľa názoru krajského súdu, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalobcom v rade 5/ a 6/. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia v rade 5/ a 6/ nemajú aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby, z tohto dôvodu nemôžu sa domáhať postupu podľa § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku - uloženie povinnosti žalovanému doručiť napadnuté rozhodnutie, resp. aby sa konalo o odvolaní žalobcov v rade 5/ a 6/ proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu, nakoľko tieto práva môžu mať len osoby, ktoré preukážu, že v preskúmavanom konaní mali status účastníka správneho konania. Preto žalobcovia v rade 5/ a 6/ nemohli podať správnu žalobu a taktiež sa domáhať doručenia napadnutého rozhodnutia žalovaného postupom podľa § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, preto krajský súd konanie vo vzťahu k žalobcom v rade 5/ a 6/ zastavil pri aplikácii § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že žalobu podali žalobcovia v rade 5/ a 6/ ako neoprávnené osoby. Žalobcovia v rade 1/, 2/ a 3/ mali v konaní úspech, pri aplikácii § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku im vzniká právo na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý úspech v konaní nemal. Žalobcovia v rade 4/, 5/ a 6/ nemali v konaní úspech, pri aplikácii § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a contrario im krajský súd náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovia v rade 1/, 2/ a 3/ si v konaní uplatnili trovy právneho zastúpenia prostredníctvom právnej zástupkyne podaním z
  25. februára 2015, celkom vo výške 854,36 eur, a to za 2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady, podanie žaloby po 201 eur za úkon + 2 x 8,04 eur režijný paušál, za 2 úkony právnej služby - ďalšia porada s klientmi
  26. februára 2015 a účasť na pojednávaní
  27. februára 2015 po 209,75 eur za úkon + 2 x 8,39 eur režijný paušál. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenie, krajský úd priznal žalobcom v rade 1/, 2/ a 3/ trovy právneho zastúpenia vo výške 636,22 eur. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony - prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 201 eur + režijný paušál 8,04 eur = 209,04 eur, podanie žaloby vo výške 201 eur + režijný paušál 8,04 eur = 209,04 eur, účasť na pojednávaní
  28. februára 2015 vo výške 209,75 eur + režijný paušál 8,39 eur - 218,14 eur a to v zmysle § 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a/, písm. c/ a písm. d/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Krajský súd ďalej priznal žalobcom v rade 1/, 2/ a 3/ náhradu zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70 eur. Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcom v rade 1/, 2/ a 3/ trovy konania vo výške 706,22 eur (70 eur + 636,22 eur). Súd nepriznal žalobcom v rade 1/, 2/ a 3/ náhradu za úkon - ďalšia porada s klientmi
  29. februára 2015, nakoľko všetky námietky proti preskúmavanému rozhodnutiu sú uvedené v žalobe a po uplynutí lehoty v zmysle § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tieto nie je možné rozširovať o nové žalobné námietky a prihliadať na ne. Z uvedených dôvodov preto nemožno trovy v súvislosti s týmto úkonom vzniknuté považovať za účelne vynaložené trovy konania. II. Odvolanie žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade Žalobcovia v 1/, 2/ a 3/ rade podali prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z
  30. februára 2015, č. k. 20S 49/2014-140, tretiemu výroku o náhrade trov konania pred krajským súdom odvolanie (ďalej len „odvolanie žalobcov“), v ktorom sa domáhali aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania zmenil, a to tak, že žalovanému uloží okrem povinnosti zaplatiť žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania vo výške 70 eur z titulu súdneho poplatku, aj povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania vo výške 854,36 eur z titulu trov právneho zastúpenia, na účet právnej zástupkyne žalobcov, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobcovia v l/až 3/ rade súčasne navrhli, aby odvolací súd priznal žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov odvolacieho konania vo výške 113,27 eur (t. j. 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 209,75 eur za rok 2015 pri zastupovaní troch osôb a režijný paušál vo výške 8,39 eur) za podané odvolanie, a to v súlade s ustanovením § 11 ods. 4, § 13 ods. 2, §13a ods. 2 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Žalobcovia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že podávajú odvolanie v zákonom stanovenej lehote z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia krajským súdom a ďalej skonštatovali prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, že podaním z
  31. februára 2015 si uplatnili v konaní nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 854,36 eur v súlade s ustanovením § 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia si uplatnili aj za úkon - ďalšia porada s klientmi
  32. februára 2015 vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny 209,75 eur a režijného paušálu 8,39 eur. Náhradu za tento úkon žalobcom v rade 1/ až 3/ krajský súd nepriznal s odôvodnením, že námietky proti preskúmavanému rozhodnutiu uvedené v žalobe nie je možné po uplynutí lehoty podľa ustanovenia § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozširovať o nové žalobné námietky a prihliadať na ne, a preto podľa názoru krajského súdu trovy vzniknuté v súvislosti s týmto úkonom neboli vynaložené účelne. S vyššie uvedeným dôvodom, pre ktorý krajský súd náhradu trov právneho zastúpenia za predmetný úkon právnej služby nepriznal, sa podľa žalobcov nemožno stotožniť. Poukazujú na to, že pojednávanie bolo vo veci nariadené z dôvodu, že žalovaný na prejednaní veci na nariadenom pojednávaním trval, pričom naopak žalobcovia nemali námietky k rozhodnutiu súdu o žalobe bez pojednávania. I keď je zrejmé, že žalobné námietky nie je možné po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty meniť, neznamená to, že nie je účelné pred nariadeným pojednávaním na žiadosť mandantov vykonať s nimi poradu. Uvedené platí najmä v prípade, ak sa žalobcovia nemôžu nariadeného pojednávania zúčastniť a za týmto účelom požadujú vykonanie porady ohľadom postupu krajského súdu vo veci v prípade ich neúčasti a z dôvodu porady ohľadom vyjadrení žalovaného z
  33. mája 2014 a z
  34. decembra 2014, ktoré boli krajským súdom doručované až pred pojednávaním na základe prípisu krajského súdu z
  35. januára
  36. Účelnosť vykonania predmetnej porady so žalobcami
  37. februára 2015 vyplýva podľa žalobcov aj z potreby zaujatia stanoviska žalobcov k vyjadreniam žalovaného citovaným vyššie tak, aby toto stanovisko právna zástupkyňa mohla predniesť na nariadenom pojednávaní, na ktorom sa žalobcovia nemohli osobne zúčastniť, pričom zároveň udelili súhlas na to, aby krajský súd vo veci konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Vzhľadom na to, že ústne pojednávanie sa vo veci konalo, nakoľko na jeho nariadení trval žalovaný, nevyhnutnosť porady s klientmi vyplynula z konania žalovaného a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by žalovaný v prípade úspechu žalobcov 1/ až 3/ rade v konaní, nemal znášať náhradu trov právneho zastúpenia aj za predmetný úkon právnej služby. III. Odvolanie žalovaného Žalovaný podal riadne a včas proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z
  38. februára 2015, č. k. 20S 49/2014-140 odvolanie (ďalej len „odvolanie žalovaného“), v ktorom sa domáhal aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietol. V podanom odvolaní žalovaný stručne zrekapituloval doterajší priebeh konania a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu a skonštatoval, že odvolanie podáva proti rozhodnutiu krajského súdu, tak proti jeho výroku o zrušení rozhodnutia žalovaného ako aj proti jeho odôvodneniu. Vo vzťahu k zrušeniu rozhodnutia žalovaného krajským súdom podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku žalovaný poukázal na ustanovenia § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 27 ods. 1, § 44 ods. 1, § 47 ods. 1, § 49, § 52, § 53 ods. 6 a § 56 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, ďalej poukázal na ustanovenia § 12 ods. l, ods. 6 a ods. 14 vyhlášky č. 55/2001 Z. z. o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii a na ustanovenia § 43 a ods. 1 a ods. 2, § 43b ods. 1 a ods. 3, § 43c a § 139b ods. 6 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a skonštatoval, že podľa Územného plánu Mesta Žilina sa pozemky pod navrhovanou stavbou nachádzajú v urbanistickom obvode č. 7 - Severe II a urbanistickom okrsku č. 39 - Brodno, presnejšie na ploche označenej 7.39.SR/
  39. Základnú funkciu v tomto okrsku má podľa regulatívov priestorového a funkčného využívania územia vymedzených v jeho záväzných častiach tvoriť šport, doplnkovú funkciu rekreácia, stavebnú činnosť majú predstavovať novostavby, rekonštrukcia a údržba ihrísk, zeleň, dopravná a technická infraštruktúra s typom zástavby izolovaný objekt so šatňami, hygienickými priestormi, technickými priestormi a priestormi na prechodné ubytovanie, výška zástavby max. 1+2+1 podlaží, zeleň po obvode areálu. Prípustnú funkciu na tejto ploche podľa jeho ďalších záväzných časti majú tvoriť odpočinkové plochy, zeleň, rôzne dráhy (napr. bežecké, cyklotriálové), altánky, vodné plochy, pieskoviská, detské ihriská a pod., a súčasne za vhodných okolnosti tu majú obstáť napríklad služobné byty, prechodné ubytovanie a stravovacie zariadenia. Neprípustnú funkciu majú tvoriť rodinné domy, bytové domy, garáže, zariadenia výroby, hlučné, nehygienické prevádzky a iné ako základné doplnkové a prípustné funkcie. Ďalej žalovaný uviedol, že podľa § 12 ods. 1 písm. f/ vyhlášky č. 55/2001 Z. z. riešenie územného plánu obce obsahuje návrh funkčného využitia územia obce s určením prevládajúcich funkčných území. Územie z hľadiska jeho funkčnej náplne má byť rozdelené na obytné, zmiešané, výrobné, rekreačné a kúpeľné vrátane určenia jeho prípustného, obmedzujúceho alebo zakazujúceho funkčného využívania. Funkčné rozdelenie územia a ich funkcia boli do ustanovení tejto vyhlášky podľa žalovaného prevzaté zo zrušenej vyhlášky č. 83/1976 Zb.. Rekreačné územie podľa § 12 ods. 14 vyhlášky č. 55/2001 Z. z. je definované ako časť územia obce, ktoré má zabezpečovať požiadavky každodennej rekreácie bývajúceho obyvateľstva a turistov, pričom podstatnú časť rekreačných zón má tvoriť zeleň, najmä lesy a sady, ovocné sady, záhrady a záhradkárske osady, trávne plochy a prípadne aj vodné toky a iné vodné plochy. Do rekreačnej plochy sa môžu umiestniť športové zariadenia, ihriská, kúpaliská, zariadenia verejného stravovania a niektorých služieb, centrá voľného času a zariadenia so špecifickou funkciou. Z uvedeného je podľa žalovaného možné nepochybne vyvodiť, že rekreačné územie nie je možné subsumovať pod športové územie, ktoré tento zákon ani nedefinuje, ale naopak. V danom prípade územie označené v Územnom pláne Mesta Žilina ako urbanistický okrsok 7.39.SR/03 je v zmysle citovaného ustanovenia nepochybne územím rekreačným, v ktorom hlavnú a teda prevládajúcu funkciu má tvoriť šport a doplnkovú rekreácia. Prípustnú funkciu na tejto vymedzenej časti územia podľa jeho ďalších záväzných časti majú tvoriť odpočinkové plochy, zeleň, rôzne dráhy (napr. bežecké, cyklotriálové), altánky, vodné plochy, pieskoviská, detské ihriská a pod. a súčasne za vhodných okolností tu majú obstáť napríklad služobné byty, prechodné ubytovanie a stravovacie zariadenia. Za neprípustné a teda zakazujúce sú označené len stavby rodinných domov, bytových domov, garáží, zariadení výroby, hlučných, nehygienických prevádzok a iné ako základné doplnkové a prípustné funkcie. Územný plán Mesta Žilina podľa žalovaného v jeho textovej časti bod. 2.7.2.5 Telovýchova a šport na str. 124 až 126 navrhuje v každom urbanistickom okrsku rozvíjať funkčné plochy pre rekreačnú neorganizovanú telovýchovu, školskú telovýchovu a šport a organizovanú telovýchovu a šport. Pre rozvoj organizovanej telovýchovy a športu majú slúžiť už existujúce športové centrá ako napríklad Národné športové centrum, futbalový a zimný štadión, športová hala na Bôriku, plaváreň atď. a ďalej aj futbalové ihriská a to aj v lokalite Brodno. Podľa textovej časti bodu 2.5.2 Rekreácia na str. 89 rozsah potrieb v oblasti rekreácie má vymedzovať v rozsahu požiadaviek obyvateľov trvalé žijúcich v meste ako aj obyvateľov z oblasti viazaného cestovného ruchu (chalupy, chaty, hromadné ubytovanie) a to v rozsahu požiadaviek na ich každodennú rekreáciu. Územný plán vychádza z predpokladu, že tieto potreby majú byť uspokojované nielen v rámci monofunkčne (jednostranne) zameraných území, ale aj v rámci aj inak funkčne zameraných plôch. Z návrhu koncepcie rozvoja rekreácie, turizmu a cestovného ruch podľa textovej časti bodu 2.7.5.2 na str. 143 podľa žalovaného vyplýva, že ako východiskovým v oblasti vidieckeho turizmu a pre rekreačno-turistický pobyt s ubytovaním a stravovaním je Žilina lokalitou medzinárodného významu, ktorú je potrebné v tomto smere rozvíjať, pričom vidiecke prostredie už v súčasnosti majú simulovať aj objekty individuálnej rekreácie medzi ktoré nepochybne možno zaradiť záhradné chatky a rekreačné objekty (chaty, chalupy, domčeky). Medzi takéto lokality je zahrnutý aj urbanistický okrsok Brodno. Žalovaný ďalej uviedol, že riešené rekreačné územie, v rámci ktorého sa majú navrhované stavby rekreačných objektov umiestniť, je síce prioritne vymedzené pre funkciu športu, avšak je potrebné prihliadať aj na účel tejto funkcie z hľadiska jej verejnoprospešnosti, keďže textová časť Územného plánu Mesta Žilina šport rozdeľuje na rekreačnú neorganizovanú telovýchovu - v krajine voľne vykonávané športové aktivity jednotlivcov (obyvateľov Žilina a turistov) prípadne skupín podľa ich individuálnych potrieb, na školskú telovýchovu a šport a na organizovanú telovýchovu a šport riadenú napríklad telovýchovnými jednotami (futbalové kluby, jednoty a pod.). Vo verejnoprospešných stavbách tak v textovej časti ako aj v jej grafickej časti sú pod písm. w/ označené stavby lokálnych verejných športovísk a detských ihrísk a stavebné úpravy jestvujúcich zariadení, pod písm. v/ stavby určené pre organizovaný šport (národné športové centrum, športová hala Hájik, verejné futbalové ihriská, zimný štadión, plaváreň) a v dopravných stavbách pod písm. t/ cyklistické a cykloturistické chodníky a trasy a stavebné úpravy jestvujúcich trás. V riešenom, území podľa grafickej časti týchto verejnoprospešných stavieb sa s umiestnením akejkoľvek stavby verejne prospešného športového charakteru, ktoré by odôvodňovalo žalobcov alebo širokú verejnosť užívať pozemky v súkromnom vlastníctve fyzických osôb tzn. aj pozemky pod navrhovanou stavbou, pre ich voľno časové športové aktivity alebo ich rekreáciu na týchto pozemkoch, ak ako sa toho nepriamo v priebehu správneho a súdneho konania domáhali, jednoznačne nevyplýva. Ďalej žalovaný poukázal na článok 2 ods. 3 a článok 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a uviedol, že podľa článku 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ak teda vlastníctvo zaväzuje a toto vlastníctvo nemožno zneužiť v prospech iného a súčasne ak podľa ods. 4 je možné toto vlastníctvo a vlastnícke práva obmedziť len vo verejnom záujme a na základe zákona (v danom prípade na základe Územného plánu Mesta Žilina a § 108 Stavebného zákona), tak záver krajského súdu, že v posudzovanom území je možné umiestňovať len zariadenia slúžiace pre globálne športové využitie širokej verejností, a že územie má slúžiť neoznačenému väčšiemu počtu osôb, možno považovať nielen za odporujúci cieľom a zámerom Územného plánu Mesta Žilina - časť verejnoprospešné stavby, ale aj za protiústavný. Podľa názoru žalovaného pokiaľ Územný plán Mesta Žilina v jeho záväzných častiach toto územie alebo jeho časť neoznačil za územie, na ktorom by jeho cieľom a zámerom malo byť vybudovanie verejnoprospešných stavieb určených pre globálny masový šport vykonávaný širokou verejnosťou, tak ako to krajský súd vyslovil, a tým obmedziť vlastníkov pozemkov pod navrhovanou stavbou s týmito nakladať v prospech tretích osôb, potom žiadny zo žalobcov nemá zákonné a ani ústavné právo sa na príslušnom správnom orgáne alebo na súde domáhať práva a oprávnenia tieto ich súkromné pozemky pre vlastné voľnočasové športové alebo iné svoje rekreačné aktivity (neorganizovaný šport) využívať. Pretože žalobcovia tak v správnom konaní ako aj v súdnom konaní neosvedčili svoje oprávnenie využívať cudzie súkromné pozemky (pozemky pod navrhovanými stavbami rekreačných chát) pre vlastné potreby či už športové alebo rekreačné aktivity, potom ich tvrdenie v žalobnom návrhu, že v dôsledku umiestnenia stavby dôjde k závažnej ujme na ich právach a k zásadnému porušeniu ich ústavného práva na rovnosť účastníkov pred zákonom, ktorému v odôvodnení rozsudku nakoniec prisvedčil aj sám krajský súd, možno jednoznačne označiť ako právne a ústavne nenárokovateľné. Žalovaný uviedol, že podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Pretože podľa Územného plánu Mesta Žilina v riešenom rekreačnom území nie je taxatívne zakázané umiestňovať stavby slúžiace na prechodné ubytovanie, medzi ktoré je možné zaradiť aj rekreačné objekty, nakoľko aj tieto nepochybne majú slúžiť potrebám obyvateľov Žiliny na ich rekreovanie, a prispieť tak nepochybne aj k rozvoju turizmu, tak ako to tento územný plán v časti rekreácie a športu sledoval, nakoľko tieto nemusia vždy slúžiť len ich individuálnym potrebám, ale môžu sa prenajímať, má žalovaný zato, že názor a záver krajského súdu o neprípustnosti takýchto stavieb v riešenom území je nesprávny a neodborný. Podľa názoru žalovaného krajský súd sa vo svojom rozhodnutí celkovo nechal žalobcami zaviesť do záveru o nesúlade navrhovanej stavby s Územným plánom Mesta Žilina, pričom absolútne neprihliadal na vyjadrenie odborného oddelenia zriadeného na meste a to referátu územného plánu a urbanizmu, ktorý v jeho zastúpení plní úlohy mesta ako orgánu územného plánovania, zabezpečuje napĺňanie územného plánu a všetkých úloh spojených s územno-plánovacími podkladmi a dokumentáciami mesta, zabezpečuje obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie a jej zmeny a doplnky na území mesta, vypracováva zadávacie dokumenty územnoplánovacích dokumentácií a územnoplánovacích podkladov pre potreby mesta, podieľa sa na spracovaní koncepcie strategického rozvoja mesta a zabezpečuje jej dodržiavanie v praxi, ale neprihliadal ani na vyjadrenie jedného zo spoluautorov Územného plánu Mesta Žilina Ing. arch. R. F.. Odôvodnenie krajského súd podľa názoru žalovaného nespĺňa požiadavku ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že sa odvoláva aj proti vyslovenému tvrdeniu krajského súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia, že vzhľadom na podklady, ktoré podľa jeho názoru boli aj nedostatočné tým, že v rozhodnutí nepreukázal, že navrhované rekreačné objekty (rekreačné chalupy) nie sú stavbami rodinných domov, sa mu javí ako účelové konanie, ktorého snahou malo byť obísť záväzné časti Územného plánu Mesta Žilina, ktorý zakazuje v uvedenej lokalite takúto výstavbu. K svojmu záveru, že predmetom konania mali byť rodinné domy dospel krajský súd výlučne na základe tvrdenia žalobcov resp. ich právnej zástupkyne a na základe skutočnosti, že podľa dokumentácie pre územné rozhodnutie stavby majú byť napojené na technické vybavenie územia (verejnú kanalizáciu, vodovod, elektriku), čo má tento jeho záver aj evokovať. Podľa ustanovenia § 56 ods. 1 a ods. 2 zrušenej vyhlášky č. 83/1976 Zb. rekreačné domčeky (chalupy) nesmeli mať zastavanú plochu, včítane veránd, vstupov a podsklepených terás, väčšiu ako 80 m2, mohli sa podsklepiť a mať najviac dve nadzemné podlažia, prípadne jedno nadzemné podlažie a podkrovie. Hygienické zariadenia museli byť vstavané a ak sa v mieste stavby nachádzala kapacitne vyhovujúca verejná kanalizácia, museli sa na ňu rekreačné domčeky pripojiť, inak sa musela zriadiť nepriepustná žumpa bez prepadu. Pretože v súčasnosti predmetná vyhláška bola bez náhrady či už stavebnom zákone alebo k nemu vykonávacieho predpisu vyhlášky č. 532/2002 Z. z. zrušená, neexistujú tak už žiadne obmedzenia pokiaľ ide o architektonické alebo hmotové riešenie týchto rekreačných objektov. Hmotovým riešením sa rozumie ich vzhľad, pôdorysné a výškové usporiadanie. To platí aj pre stavby záhradných chatiek patriace rovnako medzi rekreačné objekty. To znamená, že takéto rekreačné objekty v súčasnosti môžu svojím architektonickým vzhľadom a hmotovým riešením zodpovedať rodinným domom. Rozdiel medzi rodinným domom a rekreačným objektom je však v spôsobe ich využívania. Kým rodinné domy ako budovy bytové podľa § 43b ods. 1 sú určené na trvalé bývanie, rekreačné objekty sú určené na prechodné bývanie prípadne ubytovanie. Spôsob napojenia stavieb na siete technického zariadenia je v súčasnosti upravený v ustanovení § 9 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. a to bez ohľadu na druh a účel stavby. Skutočnosť, že do stavebného zákona a k nemu vykonávacích predpisov neboli zo zrušenej vykonávacej vyhlášky č. 83/1976 Zb. prevzaté druhy rekreačných objektov a ich definície (okrajovo sa stavby na individuálnu rekreáciu uvádzajú len v súvislosti s doplnkovými stavbami v § 139b ods. 6 Stavebného zákona), nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa. Ďalej žalovaný uviedol, že z ustanovenia § 76 ods. 1 a § 85 ods. 1 Stavebného zákona vyplýva, že stavbu možno užívať len účel určený v kolaudačnom rozhodnutí prípadne v stavebnom povolení. Z uvedeného je zrejmé, že k skúmaniu otázky, či sa stavba užíva na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí môže stavebný úrad pristúpiť až po jeho vydaní. Žalovaný má zato, že v štádiu, keď sa v územnom konaní ešte len rozhoduje o umiestnení stavby, nie je možné prijať taký záver, aký prijal krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, že stavba je rodinným domom a takto sa bude aj užívať. Na takomto závere krajského súdu nemožno napríklad zamietnuť návrh na vydanie územného rozhodnutia alebo sa od návrhu odkloniť a rozhodnúť inak a to len preto, že správny orgán alebo súd má pochybnosť o jej skutočnom užívaní. Takýto postup by bol neprípustný a nezákonný. Žalovanému z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu preto nie je zrejmé, akým relevantným a zákonu zodpovedajúcim spôsobom mal či už prvoinštančný správny orgán alebo žalovaný dokazovať a preukazovať, že predmetom návrhu nie sú rodinné domy. Evokovanie krajského súdu na to jednoznačne nepostačuje. Za prípustnú, zákonne a právne akceptovateľnú nemožno považovať ani úvahu resp. poznámku krajského súdu, že v súčasnej dobe je bežné, že občania vlastnia viacero rodinných domov, z ktorých niektoré využívajú na trvalé bývanie a niektoré výlučne len na rekreačné účely. Žalovanému nie je dostatočne zrejmé, čo tým mal krajský súd v súvislosti s posudzovaním navrhovanej stavby na mysli, pretože rovnako by bolo možné prijať názor, že občania môžu vlastniť viacero rekreačných domov, z ktorých niektoré budú užívať na rekreačné účely a iné na bývanie. Takto formulované odôvodnenie pre zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je podľa žalovaného absolútne neprípustné. Vo vzťahu k zrušeniu rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku žalovaný uviedol, že zrušenie rozhodnutia žalovaného krajský súd odôvodnil s poukazom na to, že súčasťou administratívneho spisu je len dokumentácia pre územné konanie bez ďalšej časti, predovšetkým kompletnej projektovej dokumentácie stavby (jednotlivých rekreačných chalúp), a preto mu nemalo byť zrejmé, aký skutočný charakter posudzované stavby budú mať, z čoho majú byť zhotovené, z akých materiálov. Ako ďalej uviedol, z podkladov mu bol zrejmý len spôsob napojenia stavieb na inžinierske siete a tvar strechy. Ďalej žalovaný poukázal na ustanovenia § 35 ods. 1, § 39a ods. 1 a ods. 2, § 58 ods. 1 a § 66 ods. 3 písm. g/ Stavebného zákona a ustanovenia § 3 ods. 4 a § 9 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona a skonštatoval, že je z citovaných ustanovení dostatočne zrejmý a jasný rozsah podkladov, ktoré sa v týchto konaniach pre vydanie územného alebo stavebného povolenia majú predkladať. Pretože navrhovateľom ako vedľajším účastníkom konania predložená dokumentácia pre územné rozhodnutie obsahovo zodpovedala požiadavkám kladeným v ustanovení 3 ods. 4 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., žalovaný ponecháva na posúdení odvolaciemu súdu urobiť si úsudok o odôvodnení krajského súdu, že súčasťou administratívneho spisu bola len dokumentácia pre územné konanie bez ďalšej časti a nie kompletná projektová dokumentácia stavby jednotlivých rekreačných chalúp, a preto mu nemalo byť zrejmé, aký skutočný charakter posudzované stavby budú mať, z čoho majú byť zhotovené, z akých materiálov. V súvislosti s druhom prebiehajúceho správneho konania je potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že vydaním územného rozhodnutia o umiestnení stavby, sa stavba na týchto pozemkoch len umiestňuje s tým, že navrhovateľovi sa ním priznáva len právo na to, aby si v lehote dvoch rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti požiadal o vydanie stavebného povolenia. To znamená požadovať od navrhovateľa v štádiu územného konania projektovú dokumentáciu vypracovanú v rozsahu podľa § 9 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., ktorú je stavebník povinný predložiť až k žiadosti o vydanie stavebného povolenia, by bola bez opory v zákone. Žalovaný dal do pozornosti, že okrem žalobcov v rade 4/ až 6/, ani žalobcovia v rade 1/ až 3/ v správnom konaní nikdy nemohli osvedčiť status účastníkov územného konania podľa ustanovenia § 34 ods. 2 Stavebného zákona. Tento status žalobcovia osvedčili výlučne len na základe rozhodnutia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, Odboru štátnej stavebnej správy č. 05312/2014/B621-SV/01086/Hod z
  40. januára 2014, ktorý vo svojom odvolacom rozhodnutí zmenil rozhodnutie žalovaného č. OU-ZA-OVBP2/V/2013/00034/Kod z
  41. novembra 2013, ktorým ich spolu so žalobkyňou v rade 4/ v štádiu odvolacieho konania vylúčil z územného konania, pričom sa podrobne osobitne pri každom z nich zaoberal dôvodmi ich vylúčenia, tak že im toto postavenie ponechal s jediným odôvodnením, že ich práva by mohli byť dotknuté. Výsledkom tohto rozhodnutia bolo nakoniec aj podanie žaloby osobami, ktoré žalovaný aj naďalej považuje za osoby, ktorým nemalo byť takéto oprávnenie na podanie žaloby nikdy priznané. Žalovaný má zato, že žalobcovia v žalobe a ich právna zástupkyňa na ústnom pojednávaní neuviedli žiadne relevantné dôvody, ktoré by nasvedčovali, že vydaným rozhodnutím mali alebo mohli byť porušené ich procesné práva v správnych konaniach a také relevantné dôkazy, skutočnosti a dôvody, ktoré by preukazovali, že umiestnením navrhovanej stavby by vôbec reálne mohlo dôjsť k zásahom do výkonu ich vlastníckych a užívacích práv k nehnuteľnostiam alebo, že by mohli byť na týchto svojich vlastníckych a užívacích právach akýmkoľvek spôsobom inak ukrátení. Svedčí o tom aj skutočnosť, keď do diktafónu na otázku zamestnankyne žalovaného v čom konkrétne vidí porušenie práv a oprávnení žalobcov, právna zástupky žalobcov nevedela toto ich porušenie konkretizovať. Vo svojom vyjadrení len zotrvala na svojom názore o nesúlade návrhu s územným plánom, ktorý mal byť postačujúci. Žalobcovia tak v správnych konaniach ako aj v súdnom konaní presvedčivo neosvedčili svoje oprávnenie užívať pozemky pod navrhovanou stavbou pre svoje vlastné voľnočasové či už športové alebo rekreačné účely. Žalovaný má zato, že krajský súd v súdnom konaní starostlivo nezisťoval, čoho sa vlastne žalobcovia v správnom konaní a v žalobnom návrhu domáhali a či to, čoho sa domáhali, má oporu v zákonoch a Ústave Slovenskej republiky a v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu náležité ani nevysvetlil, prečo sa jednostranne priklonil len k tvrdeniam žalobcov, ignorujúc vyjadrenia orgánu územného plánovania Mesta Žilina a ignorujúc aj vyjadrenie spoluautora Územného plánu Mesta Žilina. IV. Odvolanie pribratého účastníka konania Účastník konania podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z
  42. februára 2015, č. k. 20S 49/2014-140 odvolanie (ďalej len „odvolanie účastníka konania“), v ktorom sa domáhal aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Účastník konania si uplatnil právo na náhradu trov konania. V odvolaní účastník konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že rozhodnutie krajského súdu napáda odvolaním z dôvodov podľa § 205 ods.
  43. písm. a/, písm. b/ a písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej účastník konania uviedol, že na proces preskúmania zákonnosti správneho rozhodnutia súdom nie je možné nazerať tak, že to bude súd kto bude vyhľadávať za žalobcu konkrétne pochybenia žalovaného správneho orgánu, ktorých sa mal dopustiť voči žalobcovi v napadnutom rozhodnutí, že namiesto žalobcu ich bude konkretizovať a subsumovať pod konkrétne právne normy. V zmysle zásady „vigilantibus iura“ je to práve sám žalobca, a nik iný, kto má súdu podrobne, zrozumiteľne, určito a v zákonnej lehote zadefinovať zákonom určené premenné k tomu, aby súd mohol svoju prieskumnú činnosť realizovať. Nakoľko ide o precíznu prácu vyžadujúcu si znalosť práva, zákon dokonca požaduje pre žalobcu ako podmienku zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý by mal vypracovať kvalitný žalobný návrh. Po oboznámení sa so žalobou je účastník konania toho názoru, že žaloba žalobcov v 1/ až 6/ rade, je neúplná a neurčitá. Nie sú splnené základné zákonné náležitostí žaloby. Účastník konania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Sž 88/1997 (R 64/1998). V prejednávanej veci podľa názoru účastníka konania, v žalobe žalobcov chýbajú konkrétne tvrdenia žalobcov o tom, v akom rozsahu napádajú rozhodnutie, že boli ukrátení na právach, že rozhodnutie je nezákonné a o tom, ktoré konkrétne právo bolo porušené s označením dotknutého právneho ustanovenia. Na základe vyššie uvedeného je možné skonštatovať, že absencia zákonných náležitostí žaloby, je takou vadou žaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu. Podľa žalobcu v právnej praxi je všeobecne akceptovaný právny názor, že ak žalobca netvrdí, že bol ukrátený na konkrétnom práve rozhodnutím a postupom správneho orgánu, nie je aktívne legitimovaný k podaniu správnej žaloby, nakoľko sa argumentum a contrario predpokladá, že na svojich právach ukrátený nebol. Nestačí len tvrdenie, že rozhodnutie je nezákonné. Účastník konania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sž 114/99 (R 58/2001). Je tak zrejmé podľa účastníka konania, že súd je povinný preskúmať žalobu prísne formálne, nie je oprávnený sám dotvárať chýbajúci, neurčitý resp. sporný obsah žaloby (a to ani vlastným doplňujúcim výkladom). Súd je v zmysle § 250h Občianskeho súdneho poriadku viazaný rozsahom žaloby. Účastník konania dal do pozornosti, že prvé tri články žaloby sú len opisom skutočností, ktoré sa udiali pred podaním žaloby. Článok IV obsahuje na začiatku 7 odstavcov, ktoré len citujú zákon. Nič viac. Samotný vlastný opis problému sa začína na Strane 5 žaloby slovami „Zastávam názor...“ a končí šiestou stranou. Teda z celého obsahu sedem stranovej žaloby je veci samej venovaných jedna polovica strany. To by samozrejme i stačilo, avšak obsah je mimoriadne vágny. Účastník konania je toho názoru, že krajský súd nepostupoval správne ak takúto žalobu považoval za žalobu so všetkými zákonnými náležitosťami. Okrem uvedeného umocňuje neurčitosť, dokonca až zmätočnosť žaloby i fakt, že bola podaná jedným právnym zástupcom za šesť žalobcov. Na tom by samozrejme nebolo nič zvláštne, nakoniec to umožňuje i § 250 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, avšak pri správnej žalobe ide vždy výlučne len o ochranu individuálnych práv účastníkov správneho konania. Z tohto dôvodu je nevyhnutné označiť všetky vyššie uvedené konkrétnosti vo vzťahu ku každému účastníkovi žaloby. Spoločné podanie žaloby je potrebné chápať len ako určitú možnosť ako hospodárne vystupovať v konaní. Neznamená to, že spoločnou žalobou sa žalobcovia zbavia povinnosti tvrdenia samého za seba a skryjú sa za tvrdenia iných. Vždy ide o individuálnu ochranu práv. Každý jeden z nich je totiž zvyčajne ukrátený na svojich individuálnych právach inak resp. z iného dôvodu. Ďalej účastník konania uviedol, že v žalobe žalobcov ich právny zástupca vystupuje absolútne uniformne, dokonca používa v žalobe jednotné číslo bez konkrétneho určenia, o ktorého žalobcu zo šiestich v danom prípade ide. Nerozlišuje jednotlivých žalobcov, neindividualizuje ich. Tento postup žalobcov ako i samotná obsahová neurčitosť žaloby poukazuje skôr na dosiahnutie spoločného kolektívneho zámeru než na dosiahnutie individuálnej ochrany svojich práv v správnom konaní. Účastník konania je toho názoru, že žaloba bola podaná účelovo. Vo vzťahu k určeniu okruhu účastníkov konania účastník konania uviedol, že považuje za správne ako sa krajský súd vysporiadal s návrhom žalobcov vo 4/, 5/ a 6/ rade (zastavenie súdneho konania). Avšak poukázal na postavenie žalobcu v 1/ rade Y. H.. Z rozhodnutia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 05312/2014/B621-SV/01086/Hod z
  44. januára 2014 vyplýva, že žalobca v 1/ rade podal odvolanie proti procesnému rozhodnutiu žalovaného, ktorým žalobcovi v rade 1/ nepriznal status účastníka konania. Odvolanie však podal oneskorene, po zákonnej lehote. Z uvedeného dôvodu nastali voči žalobcovi v 1/ rade právne účinky správneho rozhodnutia žalovaného OU-ZA-OVBP2/V/2013/00034/Kod a tento nemá status účastn

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.