1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2)
1, ods. 3 písm. c) Tr. zák., vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 3T/288/2014, na neverejnom zasadnutí dňa
c) Tr. por. dovolanie obvineného V. L. sa o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 21. júna 2016, sp. zn. 3T/288/2014, bol obvinený V. L. uznaný vinným z pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví
1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2)
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.
3 Tr. zák., § 36 písm.
1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu podmienečne odložil a
1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.
1 Tr. por. súd zaviazal obvineného nahradiť poškodeným, špecifikovaným vo výroku predmetného rozhodnutia, škodu.
2 Tr. por. súd poškodeného Ing. H. V., nar. XX. E. XXXX so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občiansko - súdne konanie. O odvolaní obvineného V. L. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom z 28. februára 2017, sp. zn. 3To/137/2016 tak, že:
1 písm. d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
3 Tr. por. obvineného V. L. uznal vinným z pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví
1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2)
1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. Za to ho odsúdil
3 Tr. zák., § 36 písm.
1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.
1 Tr. por. obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodeným, špecifikovaným v predmetnom rozhodnutí, škodu.
2 Tr. por. poškodeného Ing. H. V., nar. XX. E. XXXX, R. XX, Z., so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý bol obvinenému a jeho obhajcovi doručený
1 písm. c), písm. i) Tr. por., nakoľko rozhodnutiami oboch súdov bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu a obe spomenuté rozhodnutia súdov sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia. Uvedené odôvodňuje nižšie uvádzanými skutočnosťami. Obvinený od počiatku trestného konania poukazoval na to, že práve on bol zo strany poškodených napadnutý, pričom sa svojím konaním iba snažil odvrátiť útok zo strany poškodených na jeho osobu. Táto jeho výpoveď je v súlade s výpoveďou svedkyne C. P. ako aj so zabezpečeným kamerovým záznamom a tiež listinnými dôkazmi. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne P. sa Krajský súd v Bratislave vyjadril tak, že vzhľadom na to, že ide o priateľku obvineného je vierohodnosť jej výpovede znížená a z jej výpovede ,,je možné zistiť zjavnú snahu napomôcť obžalovanému s cieľom zmierniť jeho trestnú zodpovednosť.“
obvineného však súd žiadnym spôsobom toto svoje vyjadrenie neodôvodnil, neuviedol z akých skutočností by malo vyplývať, že mala mať táto svedkyňa nejakú snahu napomôcť obvinenému ani čo konkrétne by malo znižovať jej vierohodnosť. Ak teda stačí na spochybnenie vierohodnosti len samotná skutočnosť, že bol obvinený vo vzťahu so svedkyňou, tak je názoru že je rovnako možné tvrdiť, že keďže sú poškodení v príbuzenskom pomere otca a syna, nemožno prihliadať na ich výpovede ako na vierohodné, nakoľko sa navzájom snažia vyviniť z ich útoku na obvineného. Rovnako poukázal, že výpoveď svedkyne P. nie je v rozpore s kamerovým záznamom, pravdivosť jej výpovede priamo preukazuje zabezpečený kamerový záznam, a súd pri svojom vyhodnotení jej výpovede ako nevierohodnej jednoznačne postupoval svojvoľne a bez opory v reálnom dokazovaní. Obvinený napadol znalecký posudok prof. MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc. v tej časti, kde tvrdí, že u poškodených neboli zistené obranné zranenia, čo
obvineného žiadnym spôsobom nevylučuje možnosť, že by poškodení zaútočili na obvineného, práve naopak potvrdzuje to výpoveď obvineného, nakoľko keďže poškodení útočili na obvineného, nemohlo na ich strane dôjsť k vzniku obranných zranení, len útočných. Rovnako neprítomnosť obranných zranení žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by mal práve obvinený zaútočiť ako prvý. Z hľadiska znaleckého posudku Ing. Jána Hučku si dovolil obvinený uviesť, že sa oba súdy na tento znalecký posudok opakovane v rámci rozsudkov odvolávali spôsobom, že je v súlade s tvrdeniami poškodených a ktoré skutočnosti dôležité pre rozhodnutie z neho vyplývajú. Z tohto znaleckého posudku vyplýva jedine skutočnosť, že nejde o kvalitný videozáznam, pričom jeho kvalitu nebolo možné zlepšiť ani extrahovať jednotlivé snímky. Obvinený má za to, že znalcom popísaný priebeh videozáznamu nekorešponduje s jeho riadnym obsahom, čo bolo možné overiť aj pri prehraní tohto záznamu na pojednávaní a pri výsluchu tohto znalca, kde sám tento znalec priznal, že z videozáznamu nie je možné vidieť, či obvinený kope do poškodených alebo inam, pričom v rámci znaleckého posudku tvrdil, že obvinený kopal do poškodených. Obvinený poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 25 ods. 1 Tr. zák. sa za konanie v nutnej obrane kvalifikuje aj konanie odvracajúce priamo hroziaci útok na záujem chránený Trestným zákonom, pričom k samotnému útoku nemusí prísť. V tomto zmysle obvinený uviedol, že poškodený Ing. H. V. sa opakovane vracal k autu obvineného aj keď obvinený už smeroval do svojho auta, poškodeného Ing. H. V. musel poškodený Ing. H. V. fyzicky odťahovať od obvineného, obvinený žiadnym spôsobom nepristupoval k poškodeným, poškodený Ing. H. V. sa po slovnej výmene zrazu prudko otočil a rýchlym krokom smeroval priamo na obvineného a vystieral voči nemu ruku, toto konanie napĺňalo z pohľadu obvineného znaky priamo hroziaceho útoku voči nemu zo strany tohto poškodeného, pričom žiaden zo súdov sa týmto konaním poškodeného v rámci rozsudkov vôbec nezaoberal. Poukazom na judikát R 12/1983 obvinený uviedol, že ak by aj súd mal za to, že ako prvý udrel obvinený poškodeného H. V., bolo potrebné skúmať situáciu bezprostredne tomu predchádzajúcu, teda či existovala bezprostredná hrozba útoku zo strany poškodeného voči obvinenému, a vysporiadať sa so skutočnosťou, že práve poškodený Ing. H. V. bol iniciatívny v konflikte a obvinený žiadnym spôsobom nekonal voči poškodeným až do útoku z ich strany, pričom obvinený uvádza že sa týmito skutočnosťami žiaden zo súdov nezaoberal. S poukazom na dodržanie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a teda práva na obhajobu a spravodlivý proces uviedol obvinený, že nakoľko sa súdy otázkou správania Ing. H. V. bezprostredne pred fyzickým konfliktom s obvineným vôbec nezaoberali, porušili tým zásadným spôsobom právo obvineného na obhajobu v intenciách práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia ako aj právo obvineného na spravodlivý proces, teda porušili ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a § 2 ods. 7, ods. 9 Tr. por., čo
obvineného napĺňa dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obvinený poukázal na vyjadrenie v rámci rozsudku Krajského súdu v Bratislave ohľadom údajných kopov obvineného do poškodených, keď sa mali nachádzať na zemi. Súd v tomto poukázal na znalecký posudok prof. MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc., ktorý opísal spôsob pôsobenia násilia na telá poškodených a uviedol, že v súdnoznaleckej praxi zodpovedajú následky takého násilia úrazom, ktoré vznikajú pôsobením úderov pästí, lakťa alebo kopom nohou v mäkkej obuvi na uvedenú oblasť tela. Tu obvinený považoval za potrebné uviesť, že poškodený Ing. H. V. sa k žiadnym kopom nevyjadroval, teda tvrdenie súdu o pravdivosti tvrdení a popisu incidentu vo vzťahu k údajnému kopu poškodenými je
obvineného evidentne nesprávne, keďže sa k tomu vyjadroval iba jeden poškodený. Nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by práve obvinený mal niektorého z poškodených do akejkoľvek časti tela kopnúť, znalcom bola pripustená iba možnosť vzniku zranení rôznymi spôsobmi. Súd tak
obvineného odignoroval jednu zo základných zásad trestného konania a to zásadu in dubio pro reo, teda v pochybnostiach je potrebné rozhodnúť v prospech obvineného, ktorá je súčasťou práva obvineného na prezumpciu neviny, čím porušil právo obvineného
čl. 6 ods. 2 Dohovoru, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 4 Tr. por., k čomu obvinený poukázal na právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 2142/11 zo dňa
obvineného priamo vyvrátené kamerovým záznamom, z ktorého vyplýva, že medzi vozidlami poškodených a obvineného bolo evidentne dostatok miesta pre pokračovanie v jazde a k žiadnemu zastaveniu v dôsledku blokovania nedošlo. Preto obvinený uvádza, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, nakoľko aj iné tvrdenia poškodených sa ukázali ako nepravdy. V zmysle uvedeného považuje obvinený za potrebné uviesť, že súdy v rámci prvostupňového aj odvolacieho konania pochybili pri použití hmotnoprávneho ustanovenia, nakoľko bolo potrebné na uvedený skutok aplikovať ust. § 25 ods. 1 Tr. zák., a preto je naplnený dôvod dovolania
1 písm.
1, ods. 3 písm. c) Tr. zák., teda poškodenému mala byť spôsobená ťažká ujma na zdraví. Obvinený poznamenal, že žiaden zo súdov vo svojich rozhodnutiach neuviedol, v čom mala spočívať táto ťažká ujma na zdraví a preto ich v tejto časti považuje za neodôvodnené. Z vyjadrení znalca prof. MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc. Vyplýva, že zranenie členku nebolo spôsobené priamym konaním inej osoby, teda obvinený považuje za potrebné na základe zásady in dubio pro reo vychádzať z toho, že obvinený nespôsobil zranenie členku poškodeného Ing. H. V. a teda ak by aj súd mal za to, že mu spôsobil zranenie v tvarovej oblasti, tieto mali približnú dobu liečenia 14 dní, čo nenapĺňa znaky ťažkej ujmy na zdraví. Z tohto pohľadu
obvineného neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví
1, ods. 3 písm.
obvineného ust. § 25 ods. 2 Tr. zák. Potom je tiež potrebné skúmať, či neboli naplnené podmienky uvedené v ust. § 25 ods. 3 Tr. zák. Všetky tieto skutočnosti majú potom vplyv na samotné právne posúdenie skutku, keďže pri aplikácii ust. § 25 ods. 1, prípadne § 25 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. by bolo potrebné obvineného oslobodiť, pričom v prípade aplikácie ust. § 25 ods. 2 Tr. zák. by bolo následne potrebné skúmať, či došlo napríklad k naplneniu poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. i) Tr. zák., čím by bol zmenený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a bolo by potrebné aplikovať ust. § 38 ods. 3 Tr. zák., čo by malo vplyv na stanovenie hraníc trestnej sadzby, v rámci ktorej by mohol byť ukladaný trest. Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, vyslovil porušenie zákona v ust. § 2 ods. 4, ods. 7, ods. 9 Tr. por. a tiež čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, v neprospech obvineného, z dovolacích dôvodov
1 písm.
1, 2 Tr. por. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2017, sp. zn. 3To/137/2016 považuje za správny a zákonný, vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom označené rozhodnutie je náležite odôvodnené a v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje, preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného odmietol
por. zistil, že dovolanie podané obvineným nie je dôvodné, a preto ho
1, 2 a 3 Tr. zák. K naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dochádza porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd uvádza, že vo všeobecnosti možno právo na obhajobu chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa premietlo do viacerých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod. Zásadným porušením práva na obhajobu sa preto rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda ak po celé konanie, alebo určitú časť konania obvinený obhajcu nemá, hoci ho mal mať. Z obvineným uvádzaných skutočností Najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade došlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom a poukazuje aj na to, že prvostupňový ako aj odvolací sud v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne uviedli, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravovali pri ich hodnotení. Z ich odôvodnení je zároveň zrejmé, ako sa vyrovnali s obhajobou obvineného. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu pritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu tvoria jeden celok (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júna 2016, sp. zn. I. ÚS 336/2016). Preto pokiaľ sú odvolacie námietky iba opakovaním v predchádzajúcom konaní už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal, postačí ak odvolací odkáže na vecne správne dôvody napadnutého rozhodnutia. Preto je námietka obvineného o neodôvodnenosti rozhodnutí v tomto konaní irelevantná.
1 písm.
1 písm. i) Tr. por., ale ani žiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci dovolacieho dôvodu
3 Tr. por., kedy je osobou oprávnenou na podanie dovolania výlučne minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami obvineného nezaoberal (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 14/2015). Z hľadiska možnosti posudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu treba uviesť, že zistený skutok by musel obsahovať skutkové okolnosti svedčiace na možnosť konania obvineného v nutnej obrane alebo v putatívnej obrane. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne právne vyhodnotené, t. j. ako nespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Tr. zák., hoci v skutočnosti by ich spĺňali (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014). Tak ako je ustálený skutok vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku ako aj odvolacieho rozsudku však nedáva žiadnu možnosť uvažovať o konaní obvineného ako o konaní v nutnej obrane v zmysle ust. § 25 ods. 1, 2 a 3 Tr. zák. Zistený skutok obvineného bol v súlade so zákonom správne právne posúdený ako pokračovací prečin ublíženia na zdraví
1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Tr. zák. a v bode 2/ skutkovej vety
1, 3 písm.
c) Tr. por. dovolanie obvineného odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.