Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1So/8/2017 Identifikačné číslo spisu: 3015200769 Dátum vydania rozhodnutia: 20.02.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3

§ 14ods.

2 písm. b) až h). Z uvedeného je zrejmé, že doba výkonu služby v I. kategórii funkcií sa navrhovateľovi hodnotí ako zamestnanie I.

§ 14ods.

2 písm. b) až h). Z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ získal spolu 18 rokov a 16 dní služby v I. kategórií funkcií (hoci navrhovateľ vo svojich podaniach uvádza iba 17 rokov a 168 dní), pričom toto obdobie sa zároveň hodnotí ako zamestnanie I.

§ 14ods.

2 písm.

1. b)až
2. h)zákona č. 100/1988 Zb. Iné zamestnania uvedené v § 14 ods. 2 navrhovateľ nezískal. Preto nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 písm.
3. a)a c). Do úvahy by ešte mohlo prichádzať splnenie podmienok podľa § 21 ods. 1 písm. b), podľa ktorého je dôchodkový vek „55 rokov, ak bol občan zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm.
4. d)a e)“. Pretože navrhovateľova služba v I. kategórii funkcií sa hodnotí aj ako takéto zamestnanie, navrhovateľ splnil podmienku zotrvania aspoň 15 rokov v takom zamestnaní. Právny zástupca navrhovateľa viackrát argumentoval tým, že navrhovateľ bol zo služby uvoľnený kvôli racionalizačným a organizačným opatreniam v ozbrojených silách, čím chcel zrejme poukázať na aplikovateľnosť tohto ustanovenia. Aj z potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.03.2003 vyplýva, že bol prepustený v dôsledku organizačných zmien. Pri výklade ustanovenia § 21 ods. 1 písm.
5. b)však nemožno opomínať, že uvoľnenie z dôvodu organizačných a racionalizačných opatrení sa muselo týkať zamestnania v I. kategórii uvedeného v § 14 ods. 2 písm. b). V čase prepustenia navrhovateľa zo služby však už neexistovali zamestnania v I. pracovnej kategórii ani služba v I. kategórii funkcií. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. Podľa § 14 ods. 4 sa ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I.

§ 14ods.

2 písm.

1. b)až h). Podľa § 15 zákona č. 100/1988 Zb. zamestnanie vykonávané po 31. decembri 1999 sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie. Z uvedených dôvodov nemohla byť jeho služba (zamestnanie na účely § 21 ods. 1 písm. b/), z ktorej bol prepustený, už ku dňu 31.03.2013 (deň prepustenia zo služby) zaradená ako zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b), a navrhovateľ preto nesplnil podmienku (predpoklad) uvedenú v § 21 ods. 1 písm.
2. b)koniec vety. Preto najvýhodnejším aplikovateľným ustanovením zákona č. 100/1988 Zb. je v prípade navrhovateľa § 174 ods. 1 písm. b), podľa ktorého občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
3. b)až
4. h)alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií. Keďže navrhovateľ dňa XX.XX.XXXX, od ktorého žiadal priznanie starobného dôchodku, dovŕšil vek 55 rokov, odporkyňa dospela k správnemu záveru, že navrhovateľovi nevznikol nárok na starobný dôchodok. Hoci odôvodnenie rozhodnutia odporkyne by mohlo byť aj dôkladnejšie, resp. podrobnejšie, je z neho zrejmé, aplikáciu ktorých ustanovení zákona priznávajúcich nárok na starobný dôchodok vo veku 55 rokov zvažovala. V konaní o opravnom prostriedku potom dala odporkyňa odpoveď aj na námietky navrhovateľa, ktoré jej pred vydaním rozhodnutia neboli známe. Preto by nebolo účelné, aby odvolací súd zrušil toto rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie len kvôli tomu, aby bolo formálne doplnené odôvodnenie rozhodnutia. Námietkam navrhovateľa o diskriminácii a narušení legitímnych očakávaní odvolací súd nemohol prisvedčiť, pretože sa navrhovateľovi v tomto smere nestala krivda. K námietkam navrhovateľa vo vzťahu k nesprávnemu uvedeniu jednotlivých dôb poistenia v osobnom liste dôchodkového poistenia odvolací súd nemohol zaujať stanovisko, pretože tieto tvrdenia boli nekonkrétne. Nebolo zrejmé, ktoré obdobia by chcel mať navrhovateľ započítané či uvedené inak a z akých dôvodov. Nakoľko ani ostatné časti konania a rozhodnutia odporkyne, ani konania pred krajským súdom, nejavia znaky nezákonnosti, dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd dôvodne považoval preskúmavané rozhodnutie odporkyne za vydané v súlade so zákonom a dôvodne opravnému prostriedku navrhovateľa nevyhovel. O zákonnosti takéhoto postupu nemal pochybnosti ani Najvyšší súd Slovenskej republiky a preto jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 v spojení s § 250ja ods. 3 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že ich náhradu navrhovateľovi nepriznal, pretože v odvolacom konaní nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.