4 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 200/1998 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe colníkov“ alebo „citovaný zákon“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/141823/1/2014 zo dňa 18.03.2014, ktorým bol žalobca v súlade s ustanovením § 183 ods. 1 písm.
1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolávajúc sa na ustanovenia § 44 ods. 3 písm. a), b),
1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z., ak sa preukáže existencia zákonných dôvodov. V zmysle tohto paragrafu bol riaditeľ Colného úradu Michalovce povinný konať a rozhodnúť o prepustení žalobcu zo služobného pomeru, ak bolo jeho konanie protiprávne a v rozpore so záujmami štátnej služby. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny v podobe zrušenia rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 24.06.2014 č.1010604/1/289740/2014 v spojení s rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 18.03.2014 a vrátenia veci na nové konanie. Zároveň navrhol zaviazať žalovaného zaplatiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia trov konania vo výške 66,50,- eur a trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby po 134,00 eur = 536,00 eur + 4-krát režijný paušál po 8,04 eur =32,16,- eur spolu 568,16 eur. Žalobca v odvolaní namietal, že v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove sa dostatočne nevenovala pozornosť aj skutočnosti, že prepustenie zo služobného pomeru colníka je len na subjektívnom názore a ľubovôle jeho nadriadeného, ktoré by zároveň malo aj byť posúdením intenzity porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny v medziach zákona, ale ide len o individuálny právny akt jednotlivca (riaditeľa colného úradu), ktorý si vyžiadal aj súhlasné stanovisko Závodného výboru ZO SLOVESU pri Colnom úrade Michalovce, kde rozhoduje kolektív pracovníkov a tento mu ani svoj súhlas s prepustením nedal.
žalobcu je na uvážení, či v konkrétnom prípade nešlo o akt osobnej pomsty individuálneho nadriadeného, ktorý disponuje touto právomocou rozlúčiť sa s nepohodlným podriadeným, bez rešpektovania vôle poradného orgánu, ktorý je kolektívnym orgánom. Zvyšné argumenty žalobcu uvádzané v odvolaní kopírujú vyjadrenia zo žaloby proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu žalovaného. K námietke žalobcu, týkajúcej sa neuloženia záznamu do programu sa krajský súd vysporiadal na strane č. 14 odsek 9, kde uviedol, že zapísané údaje sa samovoľne stratiť nemohli a údaje môžu vymazať len správcovia programu na základe žiadosti, ktorá podaná nebola. Námietku o nespôsobení žiadnej škody štátu krajský súd odôvodnil na strane č. 15 odsek 2, kde uviedol, že nie je rozhodujúce, či v konkrétnom prípade vznikla škoda ale dôsledné vedenie a zapisovanie údajov do programu je rozhodujúce z hľadiska splnenia podmienok pre oslobodenie od dovážaných platieb, z čoho jednoznačne vyplýva, že nedôsledným zaznamenávaním údajov do databázy by k colným a daňovým únikom dochádzalo. S namietanou skutočnosťou, že v spisovom materiáli sa nenachádza prepis kamerového záznamu a že žalobcovi nebolo umožnené oboznámiť sa s predmetným záznamom, sa krajský súd vysporiadal na strane č. 15 odsek 3 tak, že súčasťou spisového materiálu je aj kamerový záznam. Žalobca bol o tom informovaný na ústnom pojednávaní dňa 14.02.2014, kde mu bola daná možnosť vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom. Žalobca sa do zápisnice vyjadril, že sa oboznámil s kompletným spisovým materiálom a kamerový záznam vidieť nepotreboval. Žalobca namietal, že nebolo vyhovené jeho žiadosti o účasť na konfrontáciách s cieľom položiť doplňujúce otázky zvyšným trom cestujúcim. Krajský súd sa uvedenou námietkou zaoberal na strane č. 16 ods. 1. Žalobca sa zúčastnil konfrontácie s cestujúcim p. E. pokiaľ ide o ďalších troch cestujúcich, tým bola položená tá istá otázka, pričom žalobca uviedol, že chce položiť len túto jednu otázku pre všetkých. Žalobcovej žiadosti bolo vyhovené. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k námietke žalobcu týkajúcej sa posúdenia závažnosti jeho konania neexistujú žiadne relevantné dôvody na zmenu právnej kvalifikácie konania žalobcu, ktorého sa dopustil dňa 08.12.2013 a pre ktoré bol následne prepustený zo služobného pomeru colníka. Nesplnenie základných služobných povinností zo strany žalobcu v priamom výkone štátnej služby, ktoré mal dňa 08.12.2013 zabezpečovať na hraničnom priechode Ubľa pri plnení úloh finančnej správy v mene Slovenskej republiky, bez ďalšieho založilo dôvod na skončenie služobného pomeru prepustením. Ďalej k námietke žalobcu týkajúcej sa nesúhlasného stanoviska odborového orgánu žalovaný uviedol, že nie je dôvodné zo strany žalobcu hodnotiť konanie žalovaného, ktorý pri rozhodovaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru neprihliadol na stanovisko jedného z odborových orgánov ako postup v rozpore so zákonom, a z tohto titulu napádať nezákonnosť predmetného konania. K námietke žalobcu, ktorou vyjadruje pochybnosť „že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby“ z toho dôvodu žalovaný nepoukazuje na skutočnosť, že žalobca pred disciplinárnym previnením, na základe ktorého bol následne prepustený zo služobného pomeru colníka, nebol dovtedy disciplinárne riešený či postihovaný. K námietke žalobcu, ktorou poukazuje na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nekorešponduje so spisovým materiálom, výrok je diametrálne v rozpore s obsahom svedeckých výpovedí, v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, v rozpore s povinnosťou spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a logického vyústenia vyhotovených dôkazov, okolností prípadu a všetkých skutočností do prijatého záveru žalovaný uviedol, že ide o námietky, ktorých zámerom bolo spochybniť zákonnosť rozhodnutia a následne napadnutého rozsudku a sú bezpredmetné, nepodložené žiadnymi relevantnými dôkazmi.
žalovaného je námietka absencie údajného dôkazu jednoznačne nepravdivá a mätúca, čo je preukázané aj jeho samotným vyjadrením zo dňa 14.02.2014 (zápisnica z ústneho pojednávania zn. 1095331/1/84356/2014). Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/60/2014-44 zo dňa 11.09.2015
1 OSP ako vecne správny potvrdiť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v zmysle § 1 písm.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom vzniku služobného pomeru colníka je zloženie služobnej prísahy, v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (§ 17 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.). Služobná disciplína colníkov spočíva v dôslednom plnení služobných povinností, ktoré sú ustanovené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 43 zákona č. 200/1998 Z. z.).
3 písm. a), b), g),
1 písm. e) citovaného zákona, minister alebo príslušný nadriadený prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
1 zákona o štátnej službe colníkov, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
4 citovaného zákona, oprávnený orgán hodnotí dôkazy
vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 230 ods. 1 až 4 citovaného zákona. Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu
1 písm. e) citovaného zákona z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu v služobnom pomere. Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a súčasne potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/141823/1/2014 zo dňa 18.03.2014, ktorým bol žalobca
1 písm.
rozdeľovníka služieb bol zaradený na pracovisko VSTUP 15. V čase o 7.44 hod., vykonal colnú kontrolu štyroch peších cestujúcich na pracovisku VSTUP 05, kde nebol zaradený. Žalobca nezapísal uvedených štyroch cestujúcich vstupujúcich na územie Slovenskej republiky z územia Ukrajiny, ako aj údaje o nimi dovážaných množstvách liehovín a nimi dovážaných tabakových výrobkov do programu APV TALON (ďalej len „program“ alebo „APV TALON“). V prvom úradnom zázname vypovedal žalobca, že zápis tovaru dovážaného cestujúcimi „kolegami policajtmi“ nevykonal na podnet týchto cestujúcich a svoje konanie oľutoval. Na základe uvedeného vedúci Pobočky colného úradu Ubľa predložil riaditeľovi Colného úradu Michalovce návrh na začatie disciplinárneho konania. Na základe šetrenia sa k predmetnej veci vyjadrili aj štyria peší cestujúci. Po oboznámení sa s obsahom kamerového záznamu z priebehu služby po posúdení veci, vzhľadom na porušenie služobnej prísahy, ako aj služobnej povinnosti spracoval nadriadený žalobcu návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru colníka, za základe ktorého začalo konanie vo veci skončenia služobného pomeru. Dňa 14.02.2014 sa žalobca k veci vyjadril do zápisnice na ústnom pojednávaní, kde uviedol že zápisnicu zo dňa 23.12.2013 spísal pod nátlakom. Ďalej uviedol uvedených cestujúcich prihlásil do programu a nevie si vysvetliť prečo v programe absentujú zápisy. Navrhol vykonať dôkaz konfrontáciu s dotknutými cestujúcimi a navrhol požiadať autora APV TALON, či mohol program namiesto uložiť údaje zmazať údaje. Dňa 18.02.2014 sa uskutočnila konfrontácia žalobcu a cestujúceho npráp. Bc. A. E.. Ďalšie konfrontácie sa neuskutočnili vzhľadom na to, že bol žalobca dlhodobo dočasne práceneschopný na výkon štátnej služby. Dňa 03.04.2014 sa uskutočnilo prejednanie veci s cestujúcimi Mgr. A. B., Ing. W. K. a Z. T., ktorí zhodne uviedli, že žalobcu poznajú len zo služobnej činnosti, pričom si nepamätali aký tovar dovážali, okrem Mgr. A. B., ktorý opätovne uviedol, že k colnej kontrole mal nejaké sladkosti, dve krabičky cigariet a fľašu alkoholu. Všetci zhodne potvrdili, že sa colnej kontrole podrobili, predložili cestovné pasy, a že žalobca niečo zapisoval do počítača, ale oni priamo na obrazovku nevideli. Z výpovede tvorcu APV TALON vyplývalo, že program eviduje len údaje o tom, kto a kedy sa prihlásil, ale nie to, na akom pracovisku sa prihlásil. Ďalej uviedol, že zapísané údaje sa samovoľne stratiť nemôžu. Program ukladá aj čiastkové úkony používateľa a dokonca uchováva takéto historické údaje aj v prípade, ak sa samotný zápis prestupu neuskutoční. Žiadny takýto historický zápis, ktorý bol uskutočnený žalobcom v predmetný deň sa v databáze nenachádzal. Údaje o prestupoch, ktoré už boli do databázy zapísané, nemôžu používatelia APV TALON zmazať, údaje môžu vymazať len správcovia na základe žiadosti, pričom uviedol, že žiadosť o vymazanie dotknutých údajov podaná nebola. Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie žalobcu kladené mu za vinu za dostatočne preukázané. V konaní nebolo spochybnené, že išlo o dôkazy zadovážené a vykonané v súlade s ustanovením § 227 ods. 1 citovaného zákona a vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 227 ods. 4 citovaného zákona, ktoré nasvedčovali tomu, že predmetné skutky sa stali tak, ako to uviedol správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Uvedeným konaním aj
názoru najvyššieho súdu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu
1 písm. e) citovaného zákona, pretože žalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd posúdil formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto
jeho názoru sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že v danom prípade záviselo len od úvahy správneho orgánu, či žalobcu v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov dočasne pozbaví výkonu štátnej služby, alebo ho zo služobného pomeru
1 písm. e) citovaného zákona prepustí, keďže ustanovenie § 42 ods. 1 citovaného zákona, príslušnému správnemu orgánu neukladá obligatórnu povinnosť, aby svojím rozhodnutím dočasne pozbavil colníka výkonu štátnej služby, ak sa tento stane dôvodne podozrivým, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo je podozrivý, že spáchal trestný čin, a jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Najvyšší súd je názoru, že žalobca svojím konaním porušil niekoľko predpisov pri priamom výkone služby na hraničnom priechode tým, že nezapísal cestujúcich do aplikačného vybavenia programu a údaje o nich, o dovážaní tovaru, tabakové výrobky a lieh a vlastne nemohol reálne a riadne plniť úlohy finančnej správy, nakoľko evidencia v programe je rozhodná a má opodstatnenie pre sledovanie pohyby tovaru cez hranice. Zároveň ich žalobca nezapísal ako cestujúcich, čím si nesplnil svoju úlohu a nezastupoval štát vo výkone služby riadne a disciplinovane. Konanie žalobcu je z hľadiska výkonu štátnej služby absolútne neprijateľné, nakoľko zápis cestujúcich ako aj nimi dovážaný tovar do programu je rozhodujúci pre posudzovanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dovozných platieb v prípade návrhu na prepustenie tabakových výrobkov a alkoholických nápojov do colného režimu voľný obeh s úplným oslobodením od dovozných platieb. To, že žalobca nevykonával službu na pridelenom pracovisku, ale na pracovisku, na ktoré nebol pridelený je tiež porušením, nakoľko mu nebol daný výkon tejto colnej kontroly ani pokyn vedúceho zmeny na výkon colnej kontroly peších cestujúcich. Ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo
súdu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktoré je potrebné posudzovať vzhľadom na charakter a závažnosť konania žalobcu v meradle širšieho rozsahu zodpovednosti colníkov a ich spoločenského postavenia a úloh, ktoré v spoločnosti plnia prísnejšie. Najvyšší súd k námietke žalobcu v odvolaní, že k danej udalosti nebol vypočutý colník A.l S. uvádza, že na základe vyjadrenia riaditeľa colného úradu spočiatku bol vo veci prešetrovaný aj colník A. S. až do momentu stotožnenia kontrolujúceho colníka v predmetnej veci sa objasňovali skutočnosti vyplývajúce z rozdelenia colníkov, pričom n pracovisko VSTUP 05 bol zaradený colník A. S.. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom správneho orgánu, že žalobcova obava o colníka A. S. bola výlučne jeho subjektívnym vyjadrením, ktoré žalobca uviedol s odstupom času viac ako mesiaca a pol po vyjadrení pred riaditeľom colného úradu. Žalobca bol aj
názoru najvyššieho súdu dostatočne oboznámený s dôkazmi, aj so žiadosťou o zabezpečenie vyjadrenia, z ktorej si žalobca zrealizoval výpisky. Najvyšší súd k namietanej skutočnosti, že žalovaný nebral do úvahy nesúhlasné stanovisko Závodného výboru ZO SLOVES pri Colnom úrade Michalovce k jeho prepusteniu uvádza, že stanoviskom odborného orgánu nie je viazaný a zamietavé stanovisko odborového zväzu nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru. V predmetnom prípade riaditeľ colného úradu vychádzal z ust. § 182 ods. 1 a 8 zákona o štátnej službe colníkov, v zmysle ktorých je nadriadený povinný rozhodnúť o uvoľnení a to v lehote najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia žiadosti o uvoľnenie. Konanie vo veci skončenia služobného pomeru prepustením v čase vydávania rozhodnutia o uvoľnení ukončené nebolo (nebolo skončené dokazovanie v tomto konaní) a teda konanie colníka bolo stále v štádiu dôvodného podozrenia. Rozhodnutie o uvoľnení nevytvorilo prekážku rozhodnutej veci, nakoľko bol žalobca stále colníkom a naplnil znaky prepúšťacieho dôvodu.
názoru najvyššieho súdu žalobca neuviedol, kedy svoju práceneschopnosť ukončí. Zákonodarca zakotvil výnimky zo zákazu prepustenia a tým umožnil, aby žalobca, voči ktorému bolo vedené konanie vo veci služobného pomeru bol prepustený aj v ochrannej dobe (§ 186 ods. 2 zákona o štátnej službe colníkov). Žalobca zložil pri vzniku služobného pomeru služobnú prísahu a tým potvrdil svoj záväzok k Slovenskej republike. Zložením služobnej prísahy sa občan stáva colníkom, teda súčasťou kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tejto prísahy. Táto zodpovednosť colníka k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu, ktoré plní s prihliadnutím na celkový právny finančný a sociálny status vyplývajúci z tohto služobného pomeru. Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer colníka vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým - verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia - služobný pomer colníka sa tiež končí mocenským aktom - rozhodnutím o prepustení policajta zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov. S poukazom na uvedené aj najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti colníka (§ 44 ods. 3 písm.
3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods.1 veta prvá OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému zákonný nárok na náhradu trov nevznikol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.