1, ods. 3 písm. a), písm.
c) Tr. por. dovolanie obvinenej C. W. sa o d m i e t a. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z
1, ods. 3 písm. a), písm.
3 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 Tr. zák. za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.
1 Tr. por. súd poškodenú spoločnosť Y. J. - L., IČO: XX XXX XXX, s miestom podnikania X. X., K. H. XXX/XX, odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúc o odvolaní obvinenej C. W. proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa uznesením z 27. septembra 2016, sp. zn. 5To/54/2016,
por. odvolanie obvinenej zamietol. II. D o v o l a n i e a vyjadrenie k nemu Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala obvinená C. W. prostredníctvom obhajcu dňa 13. júna 2017 dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu vidí obvinená v tom, že prvostupňový, ako aj odvolací súd svojim postupom porušili § 237 Tr. zák., keď zistený skutok nesprávne právne posúdili ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, hoci nedošlo k naplneniu všetkých znakov základnej skutkovej podstaty, ani kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu. Toto pochybenie nebolo odstránené ani v rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý bol
obvinenej povinný rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť, a to vo výroku o vine, ako aj vo výroku o treste a následne
por. vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd postupoval
obvinenej nezákonne, keďže jej odvolanie zamietol bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia venoval náležitú pozornosť vadám prvostupňového rozhodnutia, na ktoré upozorňovala v podanom odvolaní. Obvinená ďalej poukázala na to, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že by sa dopustila skutku, ktorý jej bol kladený za vinu, pričom zo strany obžaloby neboli v konaní predložené dôkazy preukazujúce jej vinu. Prvostupňový a ani odvolací súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadali s rozpormi medzi tvrdeniami obvinenej a tvrdeniami poškodeného a v odôvodnení svojich rozhodnutí náležitým spôsobom neuviedli, ako vyhodnotili dôkazy spochybňujúce vinu obvinenej. Zákonnou povinnosťou súdu bolo
obvinenej bezpodmienečne ustáliť výšku spôsobenej škody bez akýchkoľvek pochybností, pretože výška škody je základným kvalifikačným znakom tak trestného činu sprenevery, ako aj trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Uvedená povinnosť vyplýva z § 119 ods. 1 písm.
ktorej vracanie finančných prostriedkov nemá vplyv na výšku škody, teda na jej zníženie, keďže sa jedná o trváci trestný čin. Súd
obvinenej v tejto argumentácii zjavne pochybil, pretože aj pri trvácich trestných činoch musí byť výška spôsobenej škody ustálená bez najmenších pochybností. Kontroverznosť a vnútorná protirečivosť prezentovanej úvahy súdu je znásobená v samotnej skutkovej podstate premietajúcej sa do rozdielnych výrokov o vine a náhrade škody. Ak totiž obvinená preukázateľne vracala pôžičku, naviac v situácii protichodných tvrdení poškodeného s jej tvrdeniami, nie je možné otázku viny založiť na sporných skutkových otázkach v otázke výšky spôsobenej škody. Z absencie odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu možno
obvinenej vyvodiť záver, že odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu o tom, že v danom prípade išlo o trváci trestný čin. V takom prípade však
obvinenej mohlo dôjsť k jeho dokonaniu až v momente, kedy bol odstránený protiprávny stav, teda keď zrealizovala poslednú úhradu v prospech niektorého zo svojich účtov (dňa 14. apríla 2014). V rámci tohto obdobia však bolo potrebné zohľadniť aj platby, ktoré obvinená realizovala v prospech účtu poškodeného, čo bolo v konaní preukázané vykonaným znaleckým dokazovaním (spolu vo výške 20.600,- eur). Napriek tomu odvolací súd na tieto platby neprihliadol a výšku škody stotožnil s celkovou sumou úhrad realizovaných z účtov poškodeného na účty obvinenej. Tento postup je
obvinenej v rozpore s § 126 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. upravujúcim výkladové metódy pre určenie výšky škody. Hoci bol v priebehu konania vypracovaný znalecký posudok, znalkyňa posudzovala len parciálnu časť účtovníctva poškodeného, z ktorej nebolo možné ustáliť výšku škody. Z uvedeného je
obvinenej zrejmé, že výška škody nebola doposiaľ riadne zistená, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky vzniku jej trestnej zodpovednosti. Zotrvala tiež na svojom stanovisku,
ktorého výška škody v danej veci nemôže predstavovať súčet platieb vedených v účtovníctve poškodeného ako „ostatné nedaňové výdaje“, keďže poškodený je podnikateľským subjektom účtujúcim v sústave jednoduchého účtovníctva a z časti jeho účtovníctva posudzovanom znalkyňou okrem iného vyplynulo, že pod označením „ostatné nedaňové výdaje“ sú vedené aj súkromné platby poškodeného ako fyzickej osoby, ktoré nemajú súvis s jeho podnikaním. Obvinená sa domnieva, že súkromnou pôžičkou nemohla poškodenému spôsobiť škodu pri opatrovaní alebo spravovaní jeho majetku slúžiaceho na podnikateľské účely (keďže pod označením „ostatné nedaňové výdaje“ boli vedené aj súkromné platby poškodeného ako fyzickej osoby, ktoré s jeho podnikaním nemajú nič spoločné). Protirečivé sú aj závery odvolacieho súdu ohľadne posúdenia subjektívnej stránky konania obvinenej, keďže na jednej strane mal za preukázaný jej úmysel spočívajúci v porušovaní povinnosti spravovať majetok poškodeného v období rokov 2010 - 2014, hoci na strane druhej v tomto období preukázateľne realizovala platby v prospech obvineného, na ktoré by bez predchádzajúceho uzavretia zmluvy o pôžičke nemala žiadny dôvod. V tejto súvislosti obvinená považuje za dostatočne vierohodné vysvetlenie, že z jej strany išlo o vrátenie pôžičky, ktorá jej bola poškodeným priebežne poskytovaná, avšak odvolací súd túto interpretáciu odmietol s odôvodnením, že platby v prospech účtov obvinenej neboli riadne zaúčtované. Obvinená zopakovala, že všetky platby z účtov poškodeného sa vždy realizovali s jeho vedomím, súhlasom a na základe jeho ústnych pokynov a z tohto dôvodu sa nemohla dopustiť porušenia žiadnej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok a tým naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku. O účelnosti postupu poškodeného svedčí
obvinenej aj fakt, že hoci ide prioritne o obchodnoprávny spor, poškodený obvinenú nevyzýval k vráteniu peňažných prostriedkov, ani si svoj nárok neuplatňoval v civilnom konaní, ale výlučne prostriedkami trestného práva. Rovnako tak ani zo strany odvolacieho súdu nebola zachovaná zásada ultima ratio,
ktorej má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, teda tam, kde nepostačuje použitie prostriedkov iných právnych odvetví. Postup odvolacieho súdu, ktorý ju uznal za vinnú zo spáchania trestného činu bez riadneho splnenia podmienok pre vznik trestnej zodpovednosti považuje obvinená za nezákonný, pričom
jej názoru týmto postupom zároveň došlo k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo 4. augusta 1999, sp. zn. IV. ÚS 222/99). Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd rozsudkom
1 Tr. por. vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. septembra 2016, sp. zn. 5To/54/2016, ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a), b) Tr. zák. v neprospech obvinenej C. W.. Ďalej navrhla, aby dovolací súd
2 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 24.februára 2016, sp. zn. 3T/70/2015, v znení opravného uznesenia zo 17. januára 2017, sp. zn. 3T/70/2015, a
1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K dovolaniu obvinenej sa podaním zo dňa 5. septembra 2017 vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Banská Bystrica, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por., na ktorý v podanom dovolaní poukazuje obvinená, nie je daný. Väčšinu skutočností uvádzaných v dovolaní namietala už v prípravnom konaní, resp. v konaní pred súdom, ako aj vo svojom odvolaní. Podstatnou časťou týchto jej námietok sa tak zaoberal okresný aj krajský súd, pričom oba súdy ich vyhodnotili ako nedôvodné. K otázke naplnenia objektívnej stránky trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku zaujal krajský súd (rovnako ako predtým okresný súd) jednoznačné stanovisko. Tvrdenie obvinenej o vedomosti a súhlase poškodeného s jej konaním označili konajúce súdy za účelové, v rozpore s vykonanými dôkazmi, najmä s výpoveďami svedkov, ako aj s listinnými dôkazmi. Vo vzťahu k námietkam obvinenej ohľadom výšky skutočne spôsobnej škody prokurátor uviedol, že z kontextu rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že v tomto smere sa po preskúmaní veci plne stotožnil s výsledkami dokazovania a právnym názorom prvostupňového súdu. Nad rámec uvedeného prokurátor doplnil, že právny názor obvinenej vo vzťahu k spôsobenej škode považuje za nesprávny, keďže tento vychádza z premisy, že pokiaľ páchateľ trváceho trestného činu uhradí do začatia trestného stíhania, resp. do vznesenia obvinenia aspoň časť dovtedy spôsobenej škody, táto suma sa mu musí automaticky odrátať z výšky škody, ktorá vznikla konaním kvalifikovaným ako trváci trestný čin.
názoru obvinenej má tak náhrada škody vplyv na celkovú škodu a tým aj na právnu kvalifikáciu konania páchateľa. Prokurátor však má za to, že škodu, ktorá vznikla jednotlivými útokmi, resp. trvácim trestným činom, nemožno zamieňať za škodu, na ktorú má poškodený nárok v rámci konania o náhrade škody. V tomto smere sa stotožnil so záverom okresného súdu,
ktorého skutočnosť, že obvinená postupne vracala finančné prostriedky, nemá vplyv na výšku škody (na jej zníženie), keďže ide o trváci trestný čin, ktorého objektom je cudzí majetok, pričom podstatou tohto trestného činu je porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, na základe ktorého vzniká škoda na cudzom majetku bez ohľadu na to, či sa páchateľ obohatil alebo nie. Táto skutočnosť tiež nezbavuje obvinenú trestnej zodpovednosti, keďže prejednávaný trestný čin nie je uvedený v ustanoveniach o účinnej ľútosti
zák. Na základe uvedeného prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci
c) Tr. por. dovolanie odmietol z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. K vyjadreniu prokurátora sa vyjadrila obvinená prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa 18. septembra 2017, v ktorom v podstate uviedla, že prokurátor sa bližšie nevyjadril k niektorým častiam jej dovolania a v zásade zopakovala podstatný obsah svojich námietok uvedených v podanom dovolaní. III. Konanie pred dovolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), za splnenia podmienok uvedených v § 373 Tr. por., v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.) a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania
1 Tr. por., veta prvá, keďže obvinená pred podaním dovolania využila svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie je naplnený dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm.
3 Tr. por.) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dôvod dovolania
1 písm.
1 písm. i) Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.“ Z uvedeného je zrejmé, že prieskum obvinenou uplatnených dovolacích námietok je pri dovolaní podanom obvinenou vylúčené. Rovnako tak je to aj s námietkami obvinenej týkajúcimi sa nedostatočného zistenia a určenia výšky škody, uvedenej v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu - tieto stoja obsahovo tiež zjavne mimo tohto dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne námietky právnej povahy a nie skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm.
1, ods. 3 písm. a), písm.
c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.