súpisu hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii zo dňa 08.06.2012 a oznámenia o dražbe zo dňa 25.11.2013. Keďže dražby boli neúspešné, súdny exekútor postupoval
3 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP"). Výťažok z predaja hnuteľných vecí bol spolu vo výške 15.852,23 eur a po zrážke trov predaja
1 EP bola oprávnenému vydaná suma 4.715,25 eur započítaná na istinu vymáhanej pohľadávky. Na základe uvedeného v čase, keď súdny exekútor pristupoval k predaju nehnuteľnosti povinného, predstavoval vymáhaný nárok istinu 18.520,49 eur, príslušenstvo v sume 5.179,86 eur, plynúci 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 23.235,74 eur od 02.03.2008 do 30.01.2014, 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 18.520,49 eur od 31.01.2014 do zaplatenia a trovy exekúcie. K nariadeniu spôsobu vykonania exekúcie predajom nehnuteľností došlo v exekučnom konaní až po výsledku dražby hnuteľných vecí a po šetrení ďalšieho majetku povinného. Pretože povinný iným majetkom nedisponoval, oprávnený s prihliadnutím na výšku zostávajúcej istiny v sume 18.520,49 eur ako subjekt regulujúci priebeh exekučného konania udeľovaním súhlasu s predajom nehnuteľnosti a zriadením exekučného záložného práva, jednoznačne udelil pokyn súdnemu exekútorovi,
ktorého má v exekúcii pokračovať predajom nehnuteľností povinného. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení poukázal aj na skutočnosť, že exekúcia sa vykonáva iba predajom nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej bol vydaný exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti (18.03.2014) pred takmer 4 mesiacmi od účinnosti novely (01.06.2014), na ktorú poukazoval povinný. Vyslovil názor, že na prebiehajúce exekučné konanie sa nevzťahuje § 243c ods. 1 a 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 06. 2016),
ktorých sa ustanovenia § 61b ods. 3 a § 200 ods. 2 až 4 použijú na exekučné konania začaté po 31.05.2014 a ustanovenia § 63 ods. 2 a 3 sa nepoužijú, ak ku dňu účinnosti tohto zákona exekútor vykonáva exekúciu predajom nehnuteľnosti. Uviedol tiež, že v danej veci je správne aplikovať ust. § 65 EP, a to predovšetkým vo vzťahu k predaju namietanej nehnuteľnosti. Záverom súdny exekútor uviedol, že oprávnený svojím podaním zo dňa 29.01.2016 vzal späť svoj súhlas na predaj nehnuteľností povinného okrem tých, ktoré boli predmetom dražby, na základe čoho súdny exekútor bezodkladne ostatné nehnuteľnosti odblokoval. Súdny exekútor na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu upovedomenie o bezvýslednosti dražby hnuteľných vecí zo dňa 30.12.2013, oznámenie oprávneného zo dňa 30.01.2014, ktorým žiadal súdneho exekútora o okamžité pokračovanie v exekúcii predajom nehnuteľností povinného (rodinného domu a súvisiacich pozemkov) a späťvzatie súhlasu oprávneného na predaj nehnuteľností vo vlastníctve povinného s výnimkou nehnuteľností - rodinného domu a súvisiacich pozemkov. Súd prvej inštancie vlastným šetrením majetkových pomerov povinného ku dňu 27.08.2014 prostredníctvom ODI OR PZ Levice zistil, že povinný nebol vlastníkom motorového vozidla. Šetrením prostredníctvom katastrálneho portálu zistil, že povinný bol ku dňu 27.08.2014 vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. B., v katastrálnom území M. O. a v katastrálnom území M. E. T., pričom povinný bol výlučným vlastníkom len nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a XXXX v katastrálnom území B. (rodinný dom, garáž, zastavané plochy a nádvoria), na LV č. XXX katastrálne územie E. T. (záhrady a orná pôda) a na LV č. XXX a XXXX katastrálne územie O. (zastavené plochy a nádvoria, záhrady, vinice, trvalé trávnaté porasty, orná pôda). Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. súdu dňa 29.04.2016 oznámil, že povinný bol ku dňu 27.08.2014 majiteľom družstevných podielnických listov v Poľnohospodárskom družstve Rybník v množstve 5 ks, v menovitej hodnote 33,19 eur za kus. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, najmä vyjadreniami zainteresovaných osôb, ako aj z vykonaných vlastných šetrení zistil, že podanie povinného zo dňa 26.08.2014 je treba posúdiť ako návrh na zastavenie exekúcie v časti predaja nehnuteľnosti - rodinného domu, čo povinný vo svojich vyjadreniach doručených súdu v dňoch 24.02.2016 a 01.04.2016 potvrdil. Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že exekučné konanie sa začalo dňa 05.06.2012 a dňa 18.03.2014 súdny exekútor vydal exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti. Povinný v súvislosti s postupom súdneho exekútora vo svojom návrhu poukazoval na novelizované ustanovenia Exekučného poriadku (§ 61b ods. 1, § 63 účinné od 01.06.2014), avšak súd prvej inštancie dal do pozornosti, že
uvedených ustanovení nemožno postupovať, pretože
1, 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.06.2014), sa ustanovenia § 61b ods. 3 a § 200 ods. 2 až 4 použijú na exekučné konania začaté po 31.05.2014 a ustanovenia § 63 ods. 2, 3 sa nepoužijú, ak ku dňu účinnosti tohto zákona exekútor vykonáva exekúciu predajom nehnuteľnosti. Nová právna úprava sa na toto exekučné konanie preto nevzťahuje a postupuje sa
ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.05.
1, 2, § 383 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p."), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
E/318/2016-523 zo dňa
1, 2 C. s. p. potvrdil ako vecne správne, stotožniac sa s jeho odôvodením. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 05.06.2012, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jozefovi Burimu, LL.M doručený návrh oprávneného zo dňa 01.06.2012 na vykonanie exekúcie. Dňa 05.06.2012 bol súdnemu exekútorovi doručený súhlas oprávneného zo dňa 01.06.2012 s výkonom exekúcie predajom nehnuteľností povinného s tým, že sa jedná o nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX a č. XXXX v katastrálnom území B.. Písomným podaním zo dňa 05.06.2012 súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 7C/37/2009-126 zo dňa 23.11.2011, právoplatný dňa 25.01.2012 a vykonateľný dňa 30.01.
jeho obsahu,
ktorej právnej úpravy ho bude posudzovať a rozhodovať o ňom a prečo, s označením konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku. Pokiaľ povinný v podaní zo dňa 26.08.2014 mienil navrhnúť zastavenie exekúcie ako celku, bude povinnosťou súdu zisťovať, či sú splnené podmienky jej zastavenia s poukazom na § 57 a § 58 EP a následne o podanom návrhu opätovne rozhodnúť, s uvedením konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie písomným podaním zo dňa 25.01.2016 vyzval súdneho exekútora, aby súdu oznámil, či povinný počas vedenia exekučného konania dobrovoľne plnil oprávnenému, či došlo za účelom uspokojenia nároku oprávneného k predaju hnuteľných vecí, či mal povinný aj iný majetok, prípadne iné nehnuteľnosti a v prípade, ak povinný bol výlučným vlastníkom aj iných nehnuteľností, prečo nedošlo k uspokojeniu z týchto nehnuteľností, súčasne aby uviedol, či povinný počas exekúcie ponúkol, z akého majetku sa má nárok oprávneného uspokojiť. Písomným podaním zo dňa 25.01.2016 súd prvej inštancie vyzval povinného, aby oznámil, čo mienil podaním zo dňa 26.08.2014, či žiadal zastaviť exekúciu ako celok alebo zastaviť exekúciu predajom rodinného domu. Ďalej súd prvej inštancie žiadal povinného, aby preukázal, aký mal majetok ku dňu 27.08.2014. Súd prvej inštancie vyzval aj oprávneného, aby uviedol, či povinný po začatí exekučného konania oprávnenému dobrovoľne plnil, resp. navrhol uspokojenie nároku oprávneného. Dňa 04.02.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie oprávneného zo dňa 03.02.2016, v ktorom uviedol, že povinný po začatí exekučného konania oprávnenému neuhradil žiadnu sumu (jediné peniaze, ktoré po začatí exekučného konania oprávnenému prišli, boli peniaze od súdneho exekútora z titulu výťažku z dražby hnuteľných vecí). Uviedol, že povinný po začatí exekučného konania nenavrhol žiadne uspokojenie pohľadávky, a to ani peňažné, ani vecné, oprávnený je preto toho názoru, že povinný vykonáva iba obštrukčné úkony, ktorých cieľom je predlžovanie a marenie exekučného konania. V dňoch 24.02.2016 a 01.04.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie povinného z 22.02.2016 a 30.03.2016, v ktorých uviedol, že podaním zo dňa 26.08.2014 mienil vyjadriť svoj nesúhlas so spôsobom vykonania exekúcie formou predaja rodinného domu, a teda žiadal zastaviť exekúciu v časti predaja rodinného domu, pretože má dostatok iného majetku, ktorý by pokryl celú vymáhanú pohľadávku. Vo vyjadrení zo dňa 15.02.2016, súdu prvej inštancie doručené dňa 03.03.2016, súdny exekútor uviedol, že povinný odo dňa vydania exekučného titulu dňa 23.11.2011, resp. odo dňa jeho právoplatnosti dňa 25.01.2012 a vykonateľnosti dňa 30.01.2012, dobrovoľne neuhradil ani len časť svojho dlhu. V rámci exekučného konania súdny exekútor vykonal dňa 06.12.2013 o 9:00 hod. exekúciu dražbou hnuteľných vecí, následne, v rovnaký deň o 13:00 hod., vykonal exekúciu opätovnou dražbou hnuteľných vecí, a to
súpisu hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii zo dňa 08.06.2012 a oznámenia o dražbe zo dňa 25.11.2013. Keďže dražby boli neúspešné, súdny exekútor postupoval
3 EP. Výťažok z predaja hnuteľných vecí bol vo výške spolu 15.852,23 eur a po zrážke trov predaja
1 EP bola oprávnenému vydaná suma 4.715,25 eur započítaná na istinu vymáhanej pohľadávky. Na základe uvedeného v čase, keď súdny exekútor pristupoval k predaju nehnuteľnosti povinného, predstavoval vymáhaný nárok istinu 18.520,49 eur, príslušenstvo vo výške 5.179,86 eur, plynúci 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 23.235,74 eur od 02.03.2008 do 30.01.2014, 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 18.520,49 eur od 31.01.2014 do zaplatenia a trovy exekúcie. Konštatoval, že v exekučnom konaní došlo k nariadeniu spôsobu vykonania exekúcie predajom nehnuteľností až po výsledku dražby hnuteľných vecí a po šetrení ďalšieho majetku povinného. Z dôvodu, že povinný iným majetkom nedisponoval, oprávnený s prihliadnutím na výšku zostávajúcej istiny v sume 18.520,49 eur ako subjekt regulujúci priebeh exekučného konania udeľovaním súhlasu s predajom nehnuteľnosti a zriadením exekučného záložného práva, jednoznačne udelil pokyn súdnemu exekútorovi,
ktorého má v exekúcii pokračovať predajom nehnuteľností povinného v katastrálnom území B. na LV č. XXXX. a XXXX.. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení poukázal aj na skutočnosť, že exekúcia sa vykonáva iba predajom nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej bol vydaný exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti (18.03.2014) pred takmer 4 mesiacmi od účinnosti novely (01.06.2014), na ktorú poukazoval povinný, ktorá sa ale
názoru súdneho exekútora na predmetné exekučné konanie nevzťahuje.
názoru súdneho exekútora, vo vzťahu k predaju predmetnej nehnuteľnosti je správne aplikovať § 65 EP. Súdny exekútor poukázal tiež na to, že oprávnený podaním zo dňa 29.01.2016 vzal späť svoj súhlas na predaj nehnuteľností povinného okrem tých, ktoré boli predmetom dražby, na základe čoho súdny exekútor ostatné nehnuteľnosti bezodkladne odblokoval. Súd prvej inštancie (jeho zákonný sudca) uznesením č. k. 13Er/750/2012-464 zo dňa 04.05.2016 návrh povinného na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti zamietol. Odvolací súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukázaním na ustanovenia § 61b, § 62, § 63 ods. 1, 2, § 64, § 65, § 134 ods. 1, 3, § 167 ods. 1, 2, 3, § 175 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 08.08.2012 (teda i v čase predmetného exekučného konania), ďalej na § 61b ods. 1, 3, § 63 ods. 1, 2, 3, § 64 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2014, § 243c ods. 1, 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. júna 2014), § 9a ods. 1, 3, 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2016, ako aj na § 387 ods. 1, 2 C. s. p. a § 470 ods. 1 C. s. p.. V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že ust. § 61b Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania v predmetnej veci, resp. ust. § 61b ods. l Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2014, jednoznačne ustanovuje, že súdny exekútor môže vykonávať exekúciu len v rozsahu rozhodnutím priznanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Aj v tomto ustanovení sa prejavila jedna zo základných zásad exekučného práva,
ktorej sa exekúcia nemôže vykonať v širšom rozsahu, než ako vyplýva z exekučného titulu a povinnosti nahradiť trovy exekúcie. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva aj vyjadrenie určitej postupnosti exekvovania majetku povinného, a to napriek tomu, že podstatou exekúcie je, že za vynútenie judikovanej pohľadávky ručí povinný celým svojím majetkom. Postupnosť sa prejavuje v tom, že exekútor má predovšetkým exekvovať taký majetok, ktorý z hľadiska jeho hodnoty nie je v zrejmom nepomere k výške vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Len vtedy, ak takýto majetok nie je alebo nie je exekútorom zistený, prípadne iný majetok nestačí na uspokojenie nárokov oprávneného, možno postupovať postihnutím aj takého majetku, ktorého hodnota je v zrejmom nepomere k výške vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Výnimkou z týchto pravidiel je iba prípad, keď sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti, ktorej hodnota môže byť podstatne vyššia ako výška vymáhanej pohľadávky. Aj v tomto prípade treba dodržať pravidlo,
ktorého povinný zrejme nemá iný majetok, ktorý by podliehal exekúcii. Ak má povinný aj iný majetok, ktorý podlieha exekúcii, je v jeho záujme, aby túto skutočnosť oznámil súdnemu exekútorovi a aby tak zabránil exekúcii predajom na dražbe. Povinný môže zabrániť predaju hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti na dražbe aj zaplatením pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. Súdny exekútor musí v každom jednom prípade skúmať pomer medzi vymáhanou pohľadávkou a hodnotou (zjavne trhovou) veci alebo vecí, ktoré mieni exekvovať, pričom posúdenie, či ide o zrejmý nepomer, bude vecou voľnej úvahy, resp. judikatúry exekučných súdov. Taktiež musí skúmať dostatok takého majetku, ktorý bude stačiť na uspokojenie pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie, pričom len takýto majetok sa postihne bez toho, aby sa súčasne exekvoval aj iný majetok. Ak niet takého majetku, až potom môže exekvovať a vykonať exekúciu predajom hnuteľnej veci, ktorá sa právne nedá rozdeliť, t. j. bez straty jej funkčnosti, alebo predajom nehnuteľnosti. Odvolací súd poukázal na to, že pohľadávka oprávneného
predloženého právoplatného a vykonateľného exekučného titulu predstavovala istinu 23.325,74 eur s 8,5 % (stále plynúcim) ročným úrokom z omeškania od 02.03.2008 do zaplatenia a trovy súdneho konania v sume 4.439,76 eur. Oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdnemu exekútorovi i súhlas s výkonom exekúcie predajom nehnuteľností v katastrálnom území B., zapísaných na LV č. XXXX (zastavené plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve povinného v podiele 1/1) a č. XXXX (rodinný dom a garáž v spoluvlastníctve povinného a jeho bývalej manželky v podiele 1/1). Ako vyplýva z predloženého exekučného spisu a vyjadrenia súdneho exekútora zo dňa 15.02.2016, súdny exekútor začal vykonávať exekúciu na vymoženie vyššie uvedenej pohľadávky s príslušenstvom predajom hnuteľných vecí, pričom výťažok z tohto predaja bol 15.852,23 eur. Po zrážke trov predaja bola oprávnenému vyplatená suma 4.715,25 eur, započítaná na úhradu istiny vymáhanej pohľadávky. Súdny exekútor upovedomením zo dňa 30.12.2013 (č. 1. 360 - 361 spisu), upovedomoval oprávneného o bezvýslednosti prvého kola dražby a o bezvýslednosti opätovnej dražby v upovedomení uvedených hnuteľných vecí, ktorých odhadná cena bola 31.704,45 eur. Dňa 12.10.2012 súdny exekútor vydal exekučný príkaz zriadením exekučného záložného práva okrem iného i na nehnuteľnosti v katastrálnom území B. zapísané na LV č. XXXX (ako rodinný dom a garáž v spoluvlastníctve povinného a jeho bývalej manželky v podiele 1/1) a na LV č. XXXX (zastavené plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve povinného v podiele 1/1). V tom istom roku súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností v katastrálnom území B. zapísaných na LV č. XXXX a v januári XXXX vydal upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností v katastrálnom území B. zapísaných na LV č. XXXX (zastavené plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve povinného v podiele 1/1). V čase začatia exekúcie predajom nehnuteľností, teda v roku 2012, resp. 2013, bolo s poukazom na § 61b EP možné vykonať exekúciu len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3). Táto zásada však neplatila, ak sa exekúcia vykonávala predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti (ako v predmetnej veci) a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Odvolací súd zdôraznil, že od 01.06.2014 bolo ust. § 61b EP formulované rovnako ako do 31.05.2014, len bolo označené ako § 61b ods. 1 EP, v obsahu tohto zákonného ustanovenia však k žiadnej zmene nedošlo. Uviedol ďalej, že vykonávanie exekúcie predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť alebo vykonávanie exekúcie predajom nehnuteľnej veci, pokiaľ povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného, predstavuje výnimku zo všeobecnej zásady platnej v exekučnom konaní (vykonávanie exekúcie len v rozsahu rozhodnutím priznanej pohľadávky). Odvolací súd tiež konštatoval, že exekučný súd ako súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou povinného, že súdny exekútor zabezpečil podstatne väčší rozsah jeho majetku, ako je pohľadávka oprávneného, vykonal podrobné šetrenie majetkových pomerov povinného, z ktorého
názoru odvolacieho súdu vyvodil správny záver, že povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Poukázal na to, že povinný je spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností evidovaných ako orná pôda, trvalé trávne porasty, lesné pozemky, vinice, ostatné plochy, záhrady, zastavené plochy a nádvoria, zapísaných v zadovážených LV v katastrálnom území O. (okrem LV č. XXX - zastavané plochy a nádvoria, záhrady, vinice, orná pôda, trvalé trávne porasty a LV č. XXXX - orná pôda, záhrady, kde je povinný zapísaný ako výlučný vlastník) a je výlučným vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území E. T. zapísaných na LV č. XXX - záhrady, orná pôda. V súvislosti s nehnuteľnosťami v katastrálnom území O. oprávnený predložil potvrdenie vydané starostom obce dňa 27.11.2014, z ktorého vyplýva, že priemerná cena pozemku je 2.200,- eur za jeden ha; cenu nehnuteľností v katastrálnom území E. T. oprávnený nepreukazoval. Uvedené zistenia, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 04.05.2016 riadne vysporiadal, považoval za vecne správne aj súd odvolací. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním exekučného súdu, že povinný nemá dostatok iného, efektívne exekvovateľného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného (resp. jej zostatok) s príslušenstvom a trovami konania, ktorá bola oprávnenému priznaná exekučným titulom. Uviedol, že Exekučný poriadok v znení účinnom od 01.06.2014 sa s poukazom na § 243c ods. 1, 2 EP na predmetné exekučné konanie nepoužije, rovnako nemožno v predmetnej veci aplikovať ust. § 61b ods. 3 EP v znení účinnom od 01.06.2014, nakoľko toto ustanovenie sa s poukazom na § 243c ods. 1 EP v znení účinnom od 01.06.2014 použije na exekučné konania začaté po 31. máji 2014, čo nie je tento prípad, nakoľko exekučné konanie začalo dňa 05.06.2012. Nemožno aplikovať ani § 63 ods. 2 a 3 EP v znení účinnom od 01.06.2014, pretože tieto sa
§-u 243c ods. 2 EP v znení účinnom od 01.06.2014 nepoužijú, ak ku dňu účinnosti tohto zákona (01.06.2014) exekútor vykonáva exekúciu predajom nehnuteľností. V predmetnej veci súdny exekútor začal s vykonávaním exekúcie predajom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX a č. XXXX v katastrálnom území B. na základe súhlasu povinného zo dňa 01.06.2012 už v priebehu roku 2012, resp.
1 písm. b/ C. s. p. povinný súdom oboch inštancií vytkol, že nesprávne uzavreli, že návrh povinného na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností je potrebné zamietnuť, nakoľko povinný údajne nemá dostatok iného exekvovateľného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Tvrdí, že pred súdnym exekútorom, rovnako ako aj počas konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom opakovane poukazoval na svoj majetok, zexekvovaním ktorého by došlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného a súčasne by pre povinného nepredstavovalo likvidačné opatrenie. Uvedenú skutočnosť však súdny exekútor a súdy oboch inštancií opomenuli a prípustnosťou rozsahu exekúcie voči nemu sa vôbec nezaoberali. Poukázaním na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ÚS SR") sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000, právnu teóriu (Ficová S. a kol.: Exekučné konanie,
znaleckého posudku zabezpečeného súdnym exekútorom), resp. 261.000,-eur (
znaleckého posudku zabezpečeného povinným), a teda hodnota nehnuteľností niekoľkokrát prevyšovala vymáhanú pohľadávku oprávneného. Za osobitosť daného prípadu povinný označil, že disponuje značným množstvom iného nehnuteľného majetku (22 listov vlastníctva), ktorý by pokryl celú vymáhanú pohľadávku aj s príslušenstvom a trovami exekúcie, na ktorú okolnosť opakovane poukazoval. Hoci išlo o právne významné tvrdenia, ktoré odôvodňovali záver o neprimeranosti exekúcie voči povinnému, odvolací súd jeho obranu ignoroval a rozhodol spôsobom nezohľadňujúcim zásadu primeranosti exekúcie a zásadu obrany a ochrany povinného a tretích osôb. V tomto smere povinný upriamoval pozornosť najmä na nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve, zapísané na LV č. XXX, k. ú. O., ako aj na spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k nehnuteľnostiam o celkovej výmere cca 100 000 m2 zapísaným na LV č. XXXX, k. ú. O., pričom aj vo vzťahu k ďalším nehnuteľnostiam je povinný evidovaný ako podielový spoluvlastník s podielom o veľkosti
názoru povinného nedotýka. K dovolaniu povinného sa písomným podaním zo dňa 05.05.2017, prvoinštančnému súdu doručeným dňa 09.05.2017 (č. l. 681 - 684), vyjadril oprávnený, ktorý navrhol dovolanie povinného
p. odmietnuť alebo
p. zamietnuť, považujúc rozhodnutie odvolacieho súdu za správne. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania z titulu právneho zastúpenia v sume 445,46 eur. Pozornosť dovolacieho súdu upriamil na dodržanie lehoty na podanie dovolania, majúc za to, že toto bolo podané po zákonnej lehote. K dovolaniu povinného sa písomným podaním zo dňa 24.05.2017, súdu prvej inštancie doručeným dňa 25.05.2017, vyjadril aj súdny exekútor, ktorý namietol opodstatnenosť dovolania majúc za to, že ho povinný podal s cieľom mariť exekúciu. Rovnako ako oprávnený, aj súdny exekútor namietol nedodržanie lehoty na podanie dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou C. s. p.), v napadnutom rozsahu (§ 440 C. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie povinného nie je dôvodné.
1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (1. júla 2016).
1, 3 a 4 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, teda aj v čase podania dovolania povinného (prvoinštančnému súdu doručené dňa 27.03.2017), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Na účely tohto zákona sa pojem žaloba
povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie. Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie
tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. V danom prípade bolo konanie o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, začaté pred 1. júlom 2016, teda ešte
O. s. p. (návrh doručený exekútorskému úradu dňa 05.06.2012 a v rovnaký deň bola prvoinštančnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - č. l. 1 až 3 spisu) a aj rozhodnutie prvoinštančného súdu o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti, bolo vydané pred 1. júlom 2016 (dňa 04.05.2016). Na odvolanie povinného rozhodol odvolací súd (potvrdzujúcim) uznesením po 1. júli 2016 (dňa 27.10.2016), a teda už
C. s. p. a dovolanie povinného bolo podané tiež
C. s. p.. Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol C. s. p. ako nový civilný procesný kódex v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v O. s. p., je potrebné dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. V zmysle uvedeného, úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený; pre opačný prístup nedáva Civilný sporový poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Dovolací súd sa preto v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti dovolania podaného povinným.
p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p..
1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
a/ C. s. p., odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. Exekučný súd (súd prvej inštancie) uznesením č. k. 13Er/750/2012-464 návrh povinného na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti zamietol, a teda rozhodol negatívne, čo znamená, že nejde o uznesenie uvedené v § 357 písm. a/ C. s. p.. Následne, odvolací súd uznesením č. k. 11CoE/318/2016-523, prvoinštančné uznesenie ako vecne správne potvrdil, ktoré skutočnosti vo svojom súhrne znamenajú, že prípustnosť dovolania
1 C. s. p. v tejto veci je daná. Dovolací súd v ďalšom, vzhľadom na zásadnú koncepčnú zmenu právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v novom civilnom procese, upravenom v novom procesnom poriadku, účinnom od 1. júla 2016, vo vzťahu k dovolacím dôvodom vymedzeným povinným jednak
1 písm. a/ C. s. p. (
ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), súčasne aj
1 písm. b/ C. s. p. (
ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená), upriamuje pozornosť na otázku kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania, uplatnenej dovolateľom aj v predmetnej veci. Otázka kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bola riešená v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2017 zo dňa 19.04.2017,
ktorého kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p.. Zásada,
ktorej dovolateľ nemôže uplatniť popri sebe viaceré, navzájom protichodné alebo logicky sa vylučujúce dôvody prípustnosti dovolania, sa neuplatňuje iba vo vzájomnom (horizontálnom) vzťahu ustanovení § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p., ale tiež vo vnútri týchto ustanovení [vo vertikálnom usporiadaní jednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania v rámci toho istého ustanovenia (samostatne v rámci § 420 C. s. p,. a v rámci § 421 C. s. p.)]. S poukazom na § 48 ods. 3 C. s. p. je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senát dovolacieho súdu rozhodujúci v tejto veci záväzný, z dôvodu ktorého sa dovolací súd zaoberal len okolnosťami namietanými povinným vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. a/ C. s. p.. Povinný vo vzťahu k uvedenému dovolaciemu dôvodu odvolaciemu súdu vytkol, že vo svojom rozhodnutí nerešpektoval judikatúru NS SR (R/77/2016), ani sa s jeho právnym názorom žiadnym spôsobom nevysporiadal. Dovolací súd po preskúmaní dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, však existenciu namietaného dovolacieho dôvodu nevzhliadol. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/257/2012 zo dňa 29.03.2016 (R/77/2016) vyslovil, že ak pred skončením exekúcie došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov
4 OZ, môže byť exekúcia vedená len na majetok povinného, hoci pohľadávka oprávneného vznikla za trvania manželstva. Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 05.06.2012 (č. l. 4) doručením návrhu oprávneného zo dňa 01.06.2012 na vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 23.235,74 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu (ktorým je rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 7C/37/2009-126 zo dňa 23.11.2011 na č. l. 5), súdnemu exekútorovi. Zo spisu tiež vyplýva, že manželstvo povinného bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 7C/66/2011-109 zo dňa 27.02.2012, právoplatný dňa 11.07.2012 (č. l. 109). V dôsledku uvedeného došlo k zániku BSM a nakoľko (
vyjadrenia povinného na č. l. 639) nebola medzi bývalými manželmi uzavretá dohoda o vyporiadaní BSM a ani jeden z bývalých manželov nepodal návrh na jeho vyporiadanie na súd, platí nevyvrátiteľná právna domnienka v zmysle § 149 ods. 4 OZ,
ktorého k vyporiadaniu BSM došlo uplynutím doby 3 rokov, a teda dňom 11.07.2015. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam to znamená, že počnúc uvedeným dňom sú tieto v podielovom spoluvlastníctve bývalých manželov a ich podiely sú rovnaké. Z vyjadrenia súdneho exekútora k dovolaniu povinného, ako aj z okolností v súdnom spise vyplýva, že upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 3182/12-M súdny exekútor vydal dňa 07.06.2012 (č. l. 22), následne dňa 12.10.2012 vydal exekučný príkaz zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti (vrátane namietaných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a XXXX, nachádzajúce sa v okrese Levice, obec Levice, k. ú. B. (č. l. 70). Dražbu nehnuteľností zapísaných na označených listoch vlastníctva súdny exekútor vykonal dňa 27.08.2014, kedy udelil príklep vydražiteľke s najvyšším podaním, C. S. X. (zápisnica o udelení príklepu pri dražbe nehnuteľnosti na č. l. 128) s tým, že výťažok z dražby 118.700,-eur je uložený na bezúročnom depozitnom účte súdneho exekútora (č. l. 646). Okresný súd Levice uznesením č. k. 13Er/750/2012-601 zo dňa 25.01.2017 príklep zo dňa 27.08.2014 schválil. Z písomného vyjadrenia bývalej manželky povinného na č. l. 228 spisu vyplýva, že s predajom nehnuteľností súhlasila. Exekúcia (exekučné konanie) končí vymožením pohľadávky, zastavením exekučného konania alebo upustením súdneho exekútora od vykonania exekúcie. Je zrejmé, že k vyporiadaniu BSM došlo dňom 11.07.2015 (uplynutím 3 rokov od jeho zániku v dôsledku rozvodu manželstva rozsudkom zo dňa 27.06.2012, právoplatný dňa 11.07.2012). Príklep na dražbe bol udelený dňa 27.08.2014 a exekučný súd príklep uznesením č. k. 13Er/750/2012-601 zo dňa 25.01.2017, právoplatným dňa 07.02.2017, aj schválil. Z uvedeného vyplýva, že exekútor dražil nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve povinného a bývalej manželky v čase, keď BSM vyporiadané ešte nebolo, naviac za súčasného súhlasu manželky. Na základe vyššie uvedených skutočností, dovolací súd námietku povinného spočívajúcu v tvrdení, že odvolací súd v rozpore s judikatúrou NS SR (R/77/2016) nezohľadnil skutočnosť, že exekúciu nebolo možné viesť na spoluvlastnícky podiel bývalej manželky povinného, vyhodnotil za nedôvodnú. Dovolací súd pripomína, že nehnuteľnosti sú vydražené, príklep schválil súd prvej inštancie (uznesením na č. l. 601) a vydražiteľka je zapísaná ako vlastníčka vydraženého rodinného domu a garáže (hoci vo vzťahu k nim sa na návrh povinného vedie na Okresnom súde Levice konanie o určenie vlastníckeho práva, ktorá okolnosť však nemá vplyv na rozhodovanie o opodstatnenosti či neopodstatnenosti námietky povinného v tomto exekučnom konaní. Dovolací súd pre úplnosť poukazuje na skutočnosť, povinný namietanú okolnosť ani v jednom zo svojich odvolaní (podanom advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. na č. l. 476 - 480, ani advokátom JUDr. Štefanom Mesárošom na č. l. 481 - 485) neuviedol, povinný ju prvýkrát vzniesol až v dovolaní. Dovolací súd zdôrazňuje, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný (§ 380 ods. 1 C. s. p.), pričom rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C. s. p.). Dovolací súd na margo uznesenia odvolacieho súdu tiež dodáva, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. (ktorá norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v zmysle § 378 ods. 1 C. s. p.), čím spĺňa kritériá preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv povinného ako dovolateľa, nemožno túto okolnosť považovať za porušenie základného práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolací súd v závere vo vzťahu k včasnosti podania dovolania, namietanej tak oprávneným, ako aj súdnym exekútorom v ich vyjadreniach k dovolaniu povinného, poukazuje na nasledovné skutočnosti:
1 C. s. p., dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Vyplývajúc z uvedeného, za rozhodujúcu okolnosť pri posudzovaní včasnosti dovolania považuje nový procesný predpis doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu, teda nie právoplatnosť tohto rozhodnutia, ako tomu bolo v predchádzajúcom O. s. p.. Povinný bol v odvolacom konaní zastúpený dvomi právnymi zástupcami (advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. na základe plnomocenstva z 05.03.2015 na č. l. 282 spisu, ako aj ďalším advokátom JUDr. Štefanom Mesárošom na základe plnomocenstva z 30.09.2015 na č. l. 335), ktorú okolnosť Občiansky zákonník ani Občiansky súdny poriadok (obidva právne predpisy účinné v čase podania odvolaní), nevylučovali. JUDr. Mesárošovi bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené dňa 20.01.2017 a advokátskej kancelárii SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. dňa 23.01.2017 (doručenky pripojené k č. l. 548 spisu). Lehota na podanie dovolania povinným v zmysle § 427 ods. 1 C. s. p. (2 mesiace od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu poslednému z právnych zástupcov povinného) tak uplynula dňa 23.03.2017, v ktorý deň bolo dovolanie povinného podané advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. (na základe splnomocnenia zo dňa 07.03.2017 na č. l. 643) na príslušnej pošte (obálka, v ktorej bolo dovolanie doručené prvoinštančnému súdu, je pripojená k č. l. 645 spisu). Vychádzajúc z uvedených skutočností dovolací súd uzatvára, že dovolanie povinného podmienku včasnosti jeho podania spĺňa. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že Krajský súd v Nitre svojím uznesením č. k. 11CoE/318/2016-523 zo dňa 27.10.2016 rozhodol vecne správne, preto dovolanie povinného ako nedôvodné
p. zamietol. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
1 C. s. p. v spojení s § 251 a nasl. C. s. p. tak, že nárok na ich náhradu voči povinnému má oprávnený ako úspešný účastník konania s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.