Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Szak/2/2018 Identifikačné číslo spisu: 1017201881 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie. 16. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. januára 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 17. V predmetnej veci žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.

1. c)zák. č. 404/2011 Z.z. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia dňom 15.10.2017. Žalovaný podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2018. 18. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ po vydaní preskúmavaného rozhodnutia a po prevezení do ÚPZC Medveďov dňa 23.10.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. S poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. V danom prípade tak došlo k zmene skutkových okolností prípadu sťažovateľa a žalovaný mal povinnosť sa s týmito novými skutočnosťami zaoberať a v prípade, že sa rozhodol ponechať sťažovateľa v zaistení (pôvodne za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia) aj po podaní žiadosti o azyl, mal žalovaný vydať nové rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl, v ktorom by bol presne špecifikovaný dôvod zaistenia, resp. ponechania v zaistení cudzinca v zmysle § 88a zák. č. 404/2011 Z.z. a článku 8 ods. 3 Smernice č. 2013/33/EÚ, čo však žalovaný neurobil. 19. Vo svetle uvedeného poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013: „Ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Návratovej smernice č. 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A/rslan/, a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm.
2. d)zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu." 20. Takej situácii, kedy štátny príslušník tretej krajiny, zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm.
3. c)zák. č. 404/2011 Z.z. požiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a účel jeho zaistenia aj naďalej trvá, zodpovedá aplikácia ust. § 88a ods. 1 písm.
4. e)zák. č. 404/2011 Z.z., t.j. zaistenie žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). 21. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nestanovenie členského štátu Európskej únie vo výroku preskúmavaného rozhodnutia, resp. v jeho odôvodnení a zároveň z toho plynúce nesprávne posúdenie otázky bezpečnosti takejto krajiny, resp. absenciu takéhoto posúdenia. Vo vzťahu k tomuto sťažnostnému bodu kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. 22. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm.
5. d)zák. č. 404/2011 Z.z. Preto pokiaľ rozhodnutie o zaistení na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie spomínaného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. 23. Napokon, pokiaľ žalovaný neuviedol krajinu do ktorej má byť sťažovateľ odovzdaný, pričom v rozhodnutí iba poukázal na predchádzajúce podanie žiadosti o udelenie azylu na území Bulharskej republiky a Maďarska, takúto skutočnosť kasačný súd považoval za nedostatok preskúmavaného rozhodnutia. 24. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm.
6. f)Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. 25. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťažovateľa). 26. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie citovanej judikatúry povinnosťou krajského súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.). 27. Predovšetkým musí kasačný súd zdôrazniť, že žalovaný pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania o prieskume uvedeného rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretože od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 28. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovaný dňa 15.10.2017 požiadal Dublinské stredisko o „preskúmanie podmienok pre začatie a následné začatie konania ktoré ustanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ktorého cieľom bude prevoz cudzinca na územie zodpovedného štátu". Súčasťou tohto podania je aj zoznam ďalších štátnych príslušníkov tretích krajín a informácia o tom, že ide o žiadateľov o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území iných členských štátov. Z administratívneho spisu žalovaného však nevyplýva akýkoľvek ďalší dôkaz o komunikácii žalovaného s Dublinským strediskom ohľadom splnenia podmienok pre začatie konania podľa Dublinského nariadenia, resp. o komunikácii s (konkrétnym) dožiadaným členským štátom. 29. Zároveň obsah administratívneho spisu, odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia ako aj absencia vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti napovedá o nedostatočne individuálnom prístupe žalovaného k posúdeniu predmetného prípadu. Z obsahu súdneho spisu (č.l. 38) síce vyplynulo, že dňa 20.10.2017 (zrejme omylom uvedené 2014) bola zaslaná informácia o začatí konania Dublinským strediskom, avšak z tejto žiadne ďalšie informácie nevyplývajú. Aj napriek tomu, že v zmysle § 450 ods. 3 S.s.p., ak žalovaný nepredloží svoje stanovisko ku kasačnej sťažnosti, bude sa konať bez tohto stanoviska, v danom prípade (pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody) vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe ako aj ku kasačnej sťažnosti môžu predstavovať zdroj aktuálnych informácií o jeho ďalšom postupe vo veci zaistenia. 30. Za takto neštandardnej situácie sú na mieste pochybnosti o dodržaní postupu podľa § 90 ods. 2 písm.
7. d)zák. č. 404/2011 Z.z. ako aj podľa príslušných ustanovení Dublinského nariadenia, čo je z pohľadu kasačného súdu dostatočným dôvodom pre vyslovenie záveru o nepreukázaní účelnosti zaistenia sťažovateľa a teda aj o nezákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody. 31. Vo vzťahu k sťažnostnému bodu sťažovateľa, týkajúceho sa neposúdenia otázky bezpečnosti v zodpovednom členskom štáte Európskej únie, kasačný súd odkazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (m.m. sp.zn. 1 Sža/31/2014), v ktorých zdôraznil nutnosť aktuálnych relevantných správ o podmienkach v krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosti daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe vedomostí o takýchto skutočnostiach potom žalovaný v súlade s princípom individuálneho prístupu pri rozhodovaní o zaistení cudzinca posúdi, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne možné. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na Správu Európskej rady pre utečencov a azylantov týkajúcu sa podmienok azylového konania za roky 2015 a 2016 obsahujúcu informácie o zhoršujúcich sa podmienkach žiadateľov o azyl v Bulharsku, v dôsledku čoho sú vystavení neľudskému zaobchádzaniu (č.l. 42 spisu), bolo potrebné sa týmito informáciami zo strany žalovaného resp. preskúmavacieho súdu zaoberať, posúdiť ich relevanciu vo vzťahu k predmetnej veci a zaujať k nim stanovisko. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na dostupné správy o pozastavení transferov v systéme Dublin III. do Bulharska na základe rozhodnutí súdov v Belgicku, Nemecku, Holandsku, Taliansku, Francúzsku a Švajčiarsku v roku 2016 a 2017, viď AIDA- Asylum Information Database, Country Report : Bulgaria 2016 , , EDAL - European Database of Asylum Law , ktoré nenasvedčujú konštatovaniu krajského súdu o bezproblémových podmienkach žiadateľov o azyl v Bulharsku (bod 30. rozsudku), preto aj tento sťažnostný bod bolo potrebné považovať za dôvodný. 32. Napokon krajský súd dospel k nesprávnym záverom aj čo sa týka súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov vo veciach zaistenia podľa štvrtej hlavy tretej časti S.s.p., pokiaľ v bode 25. napadnutého rozsudku uviedol: „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené v ust. § 88 ods.1 pís. cl ZoPC alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu.". Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 33. Takáto právna úprava má v uvedenom zmysle pre právne postavenie cudzinca zásadný význam a súčasne výrazne zvyšuje nároky na správny súd, ktorý musí preskúmať napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ale aj prípadné zmeny, ktoré po vydaní rozhodnutia na strane cudzinca vznikli. V predmetnom konaní bola takouto skutočnosťou sťažovateľom podaná žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom krajský súd mal túto, v zmysle vyššie uvedených záverov, zohľadniť. V 34. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

1. O bezodkladnom prepustení sťažovateľa kasačný súd nerozhodol, nakoľko zistil, že tento sa v čase rozhodovania o podanej kasačnej sťažnosti nachádzal v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na základe nového rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z. (teda podľa iného zákonného dôvodu ako v prejednávanej právnej veci), ktoré nebolo predmetom preskúmania v tomto konaní.
2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.