zákona č. 514/2003 Z.z., keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca sa domáhal nemajetkovej ujmy v súvislosti so zadržaním zo dňa
Proti všetkým uzneseniam žalobca podával sťažnosti, ktoré boli zamietnuté krajským súdom a vo väzbe nakoniec zostal až do
ktorého právo na náhradu škody spôsobené rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. Uvedený predpoklad vo vzťahu k žalobcovi teda bol splnený. Pokiaľ ide o predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré sú vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (ods. 6 cit. zákonného ustanovenia). Súd prvej inštancie z odpisu registra trestov zistil, že žalobca bol rozhodnutím Okresného súdu Martin uznaný za vinného v súvislosti s viacerými trestnými činmi, mimo iného aj obdobného trestného činu znásilnenia, pre ktorý bol vzatý do väzby s tým, že bol podmienečne prepustený 6. novembra 2003 so skúšobnou dobou 3 roky. Argumentácia žalovaného, že v relatívne krátkej dobe po podmienečnom prepustení bol vzatý do väzby za obdobné trestné činy, neobstojí, keď bol nakoniec žalobca spod obžaloby oslobodený, nakoľko skutok, pre ktorý bol vzatý do väzby, nespáchal. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca bol vo väzbe 702 dní, čo predstavuje takmer dva roky života. Nebolo v konaní preukázané, že by si žalobca sám zavinil zadržanie a vzatie do väzby. Takto potom súd prvej inštancie vec správne posúdil
1, ods. 2 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keď konštatoval, že na základe nezákonného zadržania a rozhodnutia o väzbe vzniklo žalobcovi právo na náhradu škody, ktorý si ju uplatnil spôsobom nemajetkovej ujmy v rozsahu 13 000,- Eur. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal zo súdnej praxe a zohľadňoval intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v spoločnosti a v súkromnom živote. Po roku väzby ho nechala družka, dva roky zbytočne stratil vo väzbe a tieto mu nikto nevráti. Aj po prepustení z väzby celé konanie trvalo ďalších 6 rokov, v roku 2010 sa mu narodil syn a on stále nevedel, či pôjde naspäť do väzby. Navštevoval psychiatra a psychológa, pretože to veľmi ťažko znášal, užíval psychiatrické lieky, pričom všetky zložky jeho súkromného života boli väzbou zasiahnuté. V danom prípade žalobca utrpel značnú nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v obmedzení jeho osobnej slobody, narušením obvyklého spôsobu života, keď trestné stíhanie a výkon väzby predstavoval vážny zásah do osobnej slobody, čo vyvolalo aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život. Nakoľko bol žalobca oslobodený spod obžaloby, je zodpovednosťou štátu, aby zodpovedal za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou, a preto súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú zadržaním a rozhodnutím o väzbe, ktorej výška bola primeraná dobe väzby. 2. Rozsudok odvolacieho súdu napadol včas dovolaním žalovaný, pričom jeho prípustnosť vyvodzoval dôvodmi uvedenými v § 420 písm. f/ CSP a v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Pokiaľ ide o dôvod
f/ CSP, dovolateľ namietal, že rozsudok v časti priznanej výšky nemajetkovej ujmy je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Bol toho názoru, že v danom prípade vzhľadom na osobu žalobcu, jeho doterajší život a závažnosť následkov nie je ani daný predpoklad pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. jej výška je neprimeraná. Pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, namietal, že právna otázka, ktorá je v danom prípade nastolená, ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, prípadne aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalovaný podaním zo dňa 4. júla 2017, doručeným súdu prvej inštancie dňa 7. júla 2017 (č. l. 225 spisu) v podaní nazvanom „Stanovisko žalovanej k dovolacím dôvodom...“ upravil svoj dovolací petit (žiadosť) tak, že netrvá na dovolacom dôvode
f/ CSP a žiada, aby dovolací súd posúdil podané dovolanie len z hľadiska dovolacieho dôvodu
1 písm. b/ CSP.
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 13. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 14. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 16. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval pôvodne z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pričom po úprave dovolania len z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 17.
CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste. 21. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP). 22. Trojčlenný senát 1 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalovaného len
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP).
právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len „inú vadu konania, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých, extrémnych prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania
f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť
povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. 28. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, (napríklad rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I),
ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument zo strany účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z
f/ CSP prípustné, a preto ho odmietol
c/ CSP bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.