zákona č. 417/2013 Z.z. preveroval ako člena domácnosti žalobkyňu a maloleté dieťa, ktoré s ňou žije v spoločnej domácnosti a má príjem sirotského dôchodku. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa býva v byte na Q. XX, W., ktorého nie je vlastníkom ani spoluvlastníkom, ani jej neplnoletý, syn. Nepreukázala, že by ona alebo jej neplnoletý syn, boli nájomcami uvedeného bytu. V tomto smere nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by tvrdenia v žiadosti, že je nájomcom predmetného bytu, preukazovali. Nakoľko žalobkyňa nie je vlastníkom bytu, v ktorom fyzicky býva a ani nájomcom celého bytu, nesplnila podmienky upravené v § 14 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z.z.. Prípadný nájom obytnej miestnosti v byte rodičov, nezakladá žalobkyni nárok na príspevok na bývanie, nakoľko sa nejedná o užívanie obytnej miestnosti, ktorá sa nachádza v zariadení určenom na trvalé bývanie
Za uvedených okolností potom nepostačuje pre vznik nároku na príspevok na bývanie, že žalobkyňa uhrádza rodičom na nájom bytu pravidelne mesačnú sumu, a to z dôvodu, že Zákon o pomoci v hmotnej núdzi neupravuje nárok na poskytnutie príspevku na bývanie v prípade spoločného nájmu bytu. Takémuto výkladu nasvedčuje aj okolnosť, že príspevok na bývanie patrí iba jednej osobe, hoci byt alebo rodinný dom majú vo vlastníctve, alebo ho užívajú viaceré osoby, teda úprava § 14 ods. 7 zákona č. 417/2013 Z.z. Na základe uvedeného krajský súd žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolala žalobkyňa, tvrdiac, že bola správnym orgánom diskriminovaná z dôvodu jej spoločného bývania s rodičmi, keďže z toho dôvodu jej nebol priznaný príspevok na bývanie. Poukázala na § 14 ods. 1, 2 v spojení s § 9, z ktorého
jej názoru vyplýva, že príspevok na bývanie patrí na čiastočnú úhradu nákladov spojených s bývaním bez ohľadu na to, či osoba v hmotnej núdzi býva v byte, dome alebo v zariadení slúžiacom na trvalé bývanie. Z uvedeného
jej názoru vyplýva že občan, ktorý sa domáha príspevku na bývanie, musí byť v hmotnej núdzi a preukázať, že má náklady spojené s bývaním, teda nie spôsob bývania. V takomto prípade má
jej názoru garantované právo na príspevok na bývanie. Žalobkyňa teda má za to, že jej vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi v sume 286,67 eur, pričom jej domácnosť mala príjem 187,43 eur. Mala jej teda byť vyplácaná suma 99,24 eur ako pomoc v hmotnej núdzi. Poukazuje ďalej na nesprávne podradenie jej prípadu pod ustanovenie § 3 ods. 1 písm. e/ zákona č. 417/2013 Z.z., pričom správne mala byť posudzovaná
1 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. Ďalej žalobkyňa poukazuje na právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, všeobecným spôsobom uvádza, že len dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia dáva účastníkovi možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti tomu rozhodnutiu, voči ktorému chce využiť možnosť podať opravný prostriedok. Má za to, že ak súd prvého stupňa nerešpektuje všeobecný zákaz diskriminácie, nedá sa tvrdiť, že jeho rozhodnutie je spravodlivé a vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Na základe uvedeného navrhuje žalobkyňa rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že žalobkyňa ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nespĺňala zákonné podmienky nároku na príspevok na bývanie, keďže nie je vlastníkom ani nájomcom rodinného domu, bytu alebo miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie a nepreukázala uhrádzanie nájomného a nákladov spojených s bývaním, preto jej nevznikol nárok na príspevok na bývanie. Žalovaný zastáva názor, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe správneho právneho posúdenia veci. Krajský súd v Žiline v rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na právnu a skutkovú otázku vo veci vyvstávajúcu.
2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Keďže v prejednávanej veci začalo odvolacie konanie pred nadobudnutím účinnosti SSP, odvolací súd koná
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p."). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c O.s.p. v spojení s ustanovením § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce (§ 246c O.s.p. v spojení s § 212 O.s.p. a nasl.), postupom
2 veta prvá O.s.p., bez nariadenia pojednávania a napadnutý rozsudok krajského súdu § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p. v spojení s § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
1 zákona č. 417/2013 Z.z. hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti
tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.
1 zákona č. 417/2013 Z.z. domácnosť na účely tohto zákona tvoria spoločne posudzované fyzické osoby (ďalej len „člen domácnosti"), ktorými sú:
písmen b) až f), ak sa im poskytuje pomoc v krízovej životnej situácii a bývanie
osobitného predpisu,6) h) plnoleté fyzické osoby
písmen b) až f), ak sa im poskytuje starostlivosť v resocializačnom stredisku pobytovou formou.7)
1 zákona č. 417/2013 Z.z. príspevok na bývanie je určený na čiastočnú úhradu nákladov spojených s bývaním.
3 zákona č. 417/2013 Z.z. príspevok na bývanie patrí, ak niektorý člen domácnosti je
4 zákona č. 417/2013 Z.z. príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť býva v
5 zákona č. 417/2013 Z.z. príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť alebo člen domácnosti a) v byte
odseku 3 písm.
odseku 3 písm.
odseku 3 písm.
7 zákona č. 417/2013 Z.z. príspevok na bývanie v jednom byte, rodinnom dome alebo v obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie patrí len raz bez ohľadu na počet domácností užívajúcich byt.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ") nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.
OZ nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.
OZ v zariadeniach určených na trvalé bývanie vzniká nájom obytnej miestnosti nájomnou zmluvou uzavretou medzi prenajímateľom a nájomcom.
1 zákona č. 417/2013 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2015 suma pomoci v hmotnej núdzi sa určí ako rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu
. Žalobkyňa sa v konaní domáhala prihnania pomoci v hmotnej núdzi, ktorého súčasťou by bol príspevok na bývanie, pričom v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala predovšetkým porušenie princípu zákazu diskriminácie. Odvolací súd sa však s takýmto tvrdením nemohol stotožniť. Tvrdenie žalobkyne, že príspevok na bývanie patrí bez ohľadu na to, či osoba v hmotnej núdzi býva v byte, dome alebo v zariadení slúžiacom na trvalé bývanie, nie je ničím podložené a z § 14 ods. 1,2 nevyplýva. Ustanovenie § 14 ods. 1 vymedzuje účel, na ktorý je príspevok na bývanie určený, nijako sa však nedotýka otázky, ktoré osoby naň majú nárok. Táto otázka je riešená v ďalších ustanoveniach., konkrétne v § 14 ods. 3 , 4 a 5 zákona č. 417/2013 Z.z. Čo sa týka zásady zákazu diskriminácie, táto sa odvodzuje z ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nie je však možné tento ústavný imperatív vykladať takým spôsobom, že akákoľvek osoba má nárok na čokoľvek, na čo má nárok akákoľvek iná osoba. Zákon taxatívne vymedzuje, kto má nárok na príspevok na bývanie. Ide o domácnosti, ktorých členovia vlastnia alebo sú spoluvlastníkmi bytu alebo rodinného domu, užívaného touto domácnosťou na bývanie, majú v nájme byt, rodinný dom alebo obytnú miestnosť v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktoré domácnosť užíva na bývanie, prípadne ak domácnosť býva v zariadení podporovaného bývania, zariadení pre seniorov, domove sociálnych služieb alebo špecializovanom zariadení, ak sa v nich poskytuje sociálna služba plnoletej fyzickej osobe celoročnou pobytovou formou, v útulku, domove na polceste, zariadení núdzového bývania alebo v krízovom stredisku alebo býva v byte alebo v rodinnom dome na základe práva doživotného užívania. Na žalobkyňu sa nevzťahuje žiaden z prípadov uvedených v § 14 ods. 4 zákona č. 417/2013 Z.z., taktiež nie je ani vlastníčkou či spoluvlastníčkou bytu či rodinného domu, ktorý domácnosť využíva na bývanie. Vlastníkmi bytu č. XX vo vchode XX prvé poschodie, obytný dom súp. č. XXXX postavený na parcele N., v ktorom žalobkyňa so synom bývajú, je V. v celosti - rodičia žalobkyne. Táto
vlastného prehlásenia býva spolu s rodičmi, z čoho vyplýva, že tiež nie je nájomníčkou bytu
3 písm. b/ zákona č. 417/2013 Z.z. Nájom bytu totiž vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania. Ak žalobkyňa býva v byte spoločne s jeho vlastníkmi, je zrejmé, že nebola uzavretá nájomná zmluva a naplnené podmienky vzniku nájmu, a to prenechanie bytu do užívania nájomcovi. Je možné, že žalobkyňa je nájomníčkou časti bytu, resp. obytnej miestnosti v byte svojich rodičov. Táto skutočnosť je však pre priznanie príspevku na bývanie irelevantná, keďže zákon priznáva nárok na príspevok len vlastníkom a nájomcom bytov alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, nie však nájomcom časti bytu. Žalobkyňa preto nemohla byť diskriminovaná oproti iným žiadateľom o príspevok na bývanie, napr. oproti nájomcom bytu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, keďže sa s nimi nenachádzala v rovnakej situácií. Podstatou diskriminácie totiž je rozdielne zaobchádzanie s osobami v rovnakej situácií. Rovnakého zaobchádzania s rozdielnymi osobami sa nemožno dožadovať. Naopak, ako vyplýva z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže zákon nepriznáva nárok na príspevok na bývanie osobám, ktoré sú nájomcami časti bytu, v žiadnom prípade nebol žalovaný alebo prvostupňový správny orgán oprávnený žalobkyni tento príspevok priznať. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku nesprávneho právneho podradenia domácnosti žalobkyne pod ustanovenie § 3 ods. 1 písm. e/ zákona č. 417/2013 Z.z., odvolací súd v tomto prípade súhlasí s právnym názorom žalobkyne, že toto podradenie bolo nesprávne, keď domácnosť žalobkyne je ona ako rodič a nezaopatrené dieťa žijúce s ňou v domácnosti
1 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. Táto skutočnosť však na správnosti prvostupňového rozsudku a napadnutého správneho rozhodnutia nič nemení, keďže príspevok na bývanie žalobkyni nebol priznaný z dôvodu nesplnenia kritérií ustanovených v § 14 ods. 3 , 4 a 5 zákona č. 417/2013 Z.z., nie na základe § 3 zákona č. 417/2013 Z.z. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal aj odvolací súd za preukázané, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je zákonné, vydané po náležitom zistení skutkového stavu a logicky správne odôvodnené a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p., tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo žalobkyňa v tomto konaní nebola úspešná. Toto rozhodnutie senát prijal pomerom hlasov 3 .0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.