Obsah (13)

§ 37§ 524§ 39§ 409§ 237§ 241§ 242§ 243a§ 243b§ 218§ 92§ 219§ 243

Najvyšší súd 2 Obdo 22/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: JUDr. I.K., správca konkurznej podstaty úpadcu S.M.S., IČO: X. proti žalo

§ 37ods.

2 Občianskeho zákonníka, domnievajúc sa, že išlo o právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné.

názoru súdu prvého stupňa, žalobou uplatnená pohľadávka v časti, v ktorej pohľadávky zanikli započítaním v zmysle dohôd zo dňa

2. 1999 a
4. 1999, vôbec neboli súčasťou konkurznej podstaty a teda nemohli byť ani súčasťou zmluvy o postúpení pohľadávok. K tomuto záveru, rozhodujúcemu pre posúdenie návrhu žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu, dospel odvolací súd na základe listinných dôkazov predložených žalobkyňou aj žalovaným, z ktorých mu vyplynulo, že v konaní 4K 136/99 bol na majetok úpadcu vyhlásený Krajským súdom v Košiciach dňa
6. 1999 konkurz. Pred vyhlásením konkurzu došlo k dohodám o započítaní pohľadávok úpadcu a žalovaného, a to dňa
8. 1999 do výšky 13 626 663,89 Sk a dňa
10. 1999 do výšky 32 623,50 Sk a k jednostrannému zápočtu zo strany žalovaného dňa
12. 2000 do výšky 121 176,60 Sk, pričom predmetom týchto zápočtov boli pohľadávky uplatnené v tomto konaní. Prvostupňový súd nebral na zreteľ opravné opatrenie vydané Krajským súdom v Košiciach ako súdom konkurzným dňa
14. 2004, ktorým tento súd na žiadosť žalobkyne konvalidoval nedostatok svojho opatrenia zo dňa
16. 2000 nahradením slovného spojenia „kúpna zmluva“ slovným spojením „zmluva o postúpení pohľadávok“, tak, aby bolo zrejmé, že v súlade s § 27 zákona o konkurze a vyrovnaní vydal súhlas s postúpením pohľadávok a nie s predajom majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre spoločnosť K.K.. Uvedený nedostatok opatrenia konkurzného súdu zo dňa
18. 2000 bol totiž príčinou zamietnutia už skôr podaného návrhu žalobkyne na zámenu účastníka konania na strane žalobcu uznesením Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-297 zo dňa
20. 2004, právoplatným dňa
22. 2004, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob 54/2004-307 zo dňa
25. Nevzhliadnutie dôvodu na vyhovenie znovu podanému návrhu žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu ani po vydaní opravného opatrenia konkurzného súdu zo dňa
27. 2004 vysvetlil súd prvého stupňa tým, že ani po jeho vydaní nedošlo k rozhodujúcej zmene v prospech vyhovenia návrhu na zámenu. Poukázal na to, že v opravnom opatrení súhlasil konkurzný súd s postúpením pohľadávok úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty za rovnakých podmienok, aké boli aj v opatrení zo dňa
29. 2000, iba s výslovnou úpravou súhlasu s postúpením pohľadávok. Za významný dôvod, svedčiaci 2 Obdo 22/2009 3 v neprospech pripustenia zámeny účastníka na strane žalobcu, označil to, že opravné opatrenie konkurzného súdu bolo vydané dňa
31. 2004, pričom zmluva o postúpení pohľadávok je datovaná dňom
33. 2000, čiže predchádza súhlas konkurzného súdu s postúpením pohľadávok. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) uznesením, č. k. 1Cob/113/2007-423 zo dňa
35. 2009 odmietol odvolanie podané spoločnosťou K., a. s. (zmena právnej formy z akciovej spoločnosti na spoločnosť s ručením obmedzeným odo dňa
37. 2008, predtým od
39. 1999 do
41. 2008 obchodné meno: K., a. s., odo dňa
43. 2008 obchodné meno: K. K., s. r. o.) proti prvostupňovému rozhodnutiu s odkazom na ustanovenie § 218 O.s.p. bez konkretizovania odseku, resp. písmena tohto aplikovaného paragrafu. Po podrobnom rozbore foriem účastníctva v zmysle § 90 a § 94 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. odvolací súd konštatoval, že nastala právna skutočnosť predpokladaná v § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. a uznal, že obchodná spoločnosť K. K., s. r. o. je účastníkom toho štádia konania, v ktorom sa rozhoduje o jej vstupe do konania a teda aj osobou oprávnenou podať odvolanie. Napriek tomu považoval za potrebné odvolanie odmietnuť, dôvodiac tým, že vo veci samej už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-347 zo dňa
45. 2005, právoplatným dňa
47. 2006 a ak by vyhovel návrhu na vstup spoločnosti K. K., s. r. o. na miesto terajšej žalobkyne v čase, keď už je vo veci právoplatne rozhodnuté, vytvoril by predpoklad pre revokovanie rozhodnutia vo veci samej, čo mimo zákonných prostriedkov nie je prípustné. V tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodovanie v otázkach účastníkov konania je aktuálne a má význam len počas konania vo veci samej, lebo po právoplatnom ukončení veci samej z povahy veci vyplýva, že akékoľvek rozhodovanie (zmena, zámena, pristúpenie) v otázkach účastníctva je bezpredmetné. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala spoločnosť K. K., s. r. o. prostredníctvom splnomocneného advokáta, dodržiac zákonom stanovenú lehotu, dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodil dovolateľ z ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) a c) O.s.p., t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 2 Obdo 22/2009 4 Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil tým, že v čase postúpenia pohľadávok neupravovalo ustanovenie § 92 O.s.p. zmenu účastníkov, iba pristúpenie účastníka a zámenu. V zmysle judikatúry platilo, že ak došlo k singulárnej sukcesii v priebehu občianskeho súdneho konania, súd vzal zámenu na vedomie a konal s novým účastníkom. V týchto intenciách postupoval súd prvého stupňa, keď po postúpení pohľadávok zámenu na strane žalobcu zobral na vedomie v prvej zápisnici z pojednávania po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok a konal so spoločnosťou K.K. ako so žalobcom až do
49. 2002, kedy bol vyhlásený prvý rozsudok vo veci samej. Dovolateľ zastáva názor, že následné uznesenia súdu prvého stupňa, ktorými návrhy správkyne konkurznej podstaty na zámenu účastníkov konania stále zamietal, vrátane toho posledného zo dňa
51. 2005, nemôžu právne obstáť, ak sa singulárna sukcesia vzala na vedenie v zápisnici z pojednávania. A ak už raz prvostupňový súd konštatoval singulárnu sukcesiu do zápisnice z pojednávania ešte v priebehu roka 2001, jeho súčasné rozhodovanie o zámene nie je právne možné a je procesne zmätočné. V tomto zmätočnom postupe súdov videl dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom spôsobom predpokladaným Občianskym súdnym poriadkom. Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že odvolací súd v napadnutom uznesení považuje konanie v danej veci za právoplatne skončené, čo však,

názoru dovolateľa, nie je právne možné, pretože žalobcom bol dovolateľ, tzn. K. K., s. r. o. od podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa

2. 2000 a tejto spoločnosti už nebol druhý rozsudok vo veci samej doručený, takže rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť, z čoho vyplýva, že vec nemôže byť právoplatne skončená. Argumentáciu odvolacieho súdu ohľadom nemožnosti revokovania rozhodnutia vo veci samej vyvrátil tvrdením, že práve pre nedostatok riadneho doručenia rozsudku účastníkovi konania, tzn. dovolateľovi, by v žiadnom prípade nešlo o revokovanie rozhodnutia vo veci samej mimo zákonných prostriedkov. Dovolateľ vyslovil domnienku, že odvolací súd mal o odvolaní rozhodnúť tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu mal zrušiť a vysloviť záväzný právny názor, že k zmene na strane žalobcu došlo už tým, že súd prvého stupňa túto zmenu vzal na vedomie v zápisnici z pojednávania po postúpení pohľadávok. Dovolateľ považoval za potrebné vyjadriť svoje stanovisko aj k neustálemu napádaniu platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
5. Uviedol na správnu mieru, že konkurzný súd opatrením zo dňa
7. 2000 súhlasil s predajom pohľadávok úpadcu v prospech K., a. s., pričom v znení výroku tohto opatrenia stálo, že špecifikácia pohľadávok 2 Obdo 22/2009 5 bude súčasťou kúpnej zmluvy. Keďže správkyňa konkurznej podstaty uzatvorila nie kúpnu zmluvu, ale zmluvu o postúpení pohľadávok

§ 524a nasl.

Občianskeho zákonníka, súdy konajúce v danej veci videli v tomto rozpor s § 27 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, čím označili zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatnú

§ 39Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti dovolateľ poznamenal, že ide o argumentáciu len Okresného súdu Michalovce a Krajského súdu v Košiciach, lebo všetky ostatné súdy v rámci Slovenskej republiky citovanú zmluvu o postúpení pohľadávok bezvýhradne akceptovali a odmietli akýkoľvek predpojatý formalizmus. Dovolateľ ďalej upriamil pozornosť na to, že prvostupňový aj odvolací súd nepatričnou aplikáciou právnych noriem dospeli k absurdnému záveru, ktorý sa musí odmietnuť, pretože inštitút postúpenia pohľadávok je jediný právny nástroj, s ktorého využitím je možné zachovať existenciu obligácie za súčasnej zámeny osoby na veriteľskej strane, pričom cesiou prechádza pohľadávka na nového veriteľa v tom stave, v akom existovala v okamihu postúpenia. Vzhľadom na to, že v danej veci ide o pohľadávky z obchodného styku a v Obchodnom zákonníku absentuje komplexná úprava postúpenia pohľadávok, zdôraznil, že aj pre obchodné záväzkové vzťahy platí právna úprava obsiahnutá v § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka, čo je stabilne konštatované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Preto je aj pri predaji pohľadávok patriacich do konkurznej podstaty nevyhnuté použitie ustanovení § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka. Pomocou citácie a výkladu § 409 Obchodného zákonníka ozrejmil formálnu nemožnosť uzavretia kúpnej zmluvy

Obchodného zákonníka pri pohľadávkach z obchodného styku s akcentom na skutočnosť, že predaj pohľadávky

§ 409

Obchodného zákonníka, podobne ako aj

Občianskeho zákonníka, je pojmovo celkom vylúčený a právne nemožný. Námietka dovolateľa smerovala aj k nesprávnemu záveru súdu prvého stupňa, ktorým súd vyvodil neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa

2. 2000 z § 27 zákona o konkurze a vyrovnaní. Vyčerpávajúcim výkladom tohto ustanovenia demonštroval pochybenie súdu prvého stupňa. Uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd argumentoval v prospech svojho názoru ustanovením § 27 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, tak v prípade týchto ustanovení ide o všeobecné ustanovenia týkajúce sa speňažovania konkurznej podstaty. Pozornosti súdov však ušlo to, čo je uvedené v odseku 7 citovaného ustanovenia,

ktorého správca môže jednou zmluvou speňažiť majetok, ktorý slúži na prevádzkovanie podniku alebo časti podniku, pričom na túto zmluvu sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu a odkaz cez poznámku 4da znie na ustanovenia §§ 476 - 488 Obchodného zákonníka (predtým znenie § 27 ods. 3, poznámka 4c), čo je zmluva o predaji podniku. V ustanoveniach 2 Obdo 22/2009 6 upravujúcich zmluvu o predaji podniku sa nachádza § 477 ods. 2 Obchodného zákonníka,

ktorého prechod pohľadávok sa inak spravuje ustanoveniami o postúpení pohľadávok. Pri zohľadnení ustanovenia § 477 ods. 2 Obchodného zákonníka sa nutne dospeje k § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či sa pohľadávky nachádzajú alebo nenachádzajú v konkurznej podstate. Záverečné vyjadrenia dovolateľa smerovali k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa

2. 2000 konštatujúc, že ak má dôjsť k prevodu pohľadávok z obchodného styku na ďalší subjekt, čiže k singulárnej sukcesii, bez ohľadu na to, či sa pohľadávky nachádzajú v režime konkurzného zákona alebo nie, potom je nevyhnutné uzatvoriť formálne zmluvu o postúpení pohľadávok

§ 524a nasl.

Občianskeho zákonníka, pretože v opačnom prípade k zámene osoby na veriteľskej strane nedôjde. Uviedol, že ak aj konkurzný súd použil vo svojom opatrení chybné slovné spojenie, bol správca konkurznej podstaty povinný postupovať

platnej právnej úpravy a uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávok

§ 524a nasl.

Občianskeho zákonníka a nie kúpnu zmluvu

§ 409Obchodného zákonníka.

Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (uznesenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 1Cob/113/2007-423 zo dňa

2. 2009, právoplatného dňa
4. 2009) a pre rovnaké vady i uznesenia súdu prvého stupňa (uznesenia Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb/250/2000-322 zo dňa
6. 2005) a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z rovnakých dôvodov žiadal zrušiť, ako rozsudok odvolacieho súdu, tak aj rozsudok súdu prvého stupňa. K dovolaniu sa podaním zo dňa
8. 2009 vyjadril žalovaný. Stotožňujúc sa so správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, pri súčasnej neakceptácii dôvodov dovolania spoločnosti K. K., s. r. o., navrhol dovolanie zamietnuť. V súvislosti s dovolateľom vytknutému odňatiu možnosti konať pred súdom poznamenal, že existencia zmätočnosti postupu

§ 237ods.

1 písm. f) O.s.p. je daná i vtedy, ak súd pred vydaním rozhodnutia vôbec neumožnil žalovanému sa k veci vyjadriť. V danom prípade právny predchodca K.K. sa k veci vyjadril a za jeho účasti súd vydal rozhodnutie, ktoré je v prevažnej miere totožné s rozhodnutím zo dňa

3. V konaní predložil všetky dôkazy a vyjadril sa k všetkým bodom obrany žalovaného. Jeho tvrdenia sú totožné s tvrdeniami správkyne konkurznej podstaty a obaja použili v konaní tie isté dôvody i tie isté dôkazné prostriedky. Z vyššie uvedeného vyplynulo žalovanému, že súd rozhodoval za rovnakej skutkovej i dôkaznej situácie bez ohľadu na to, kto by bol účastníkom 2 Obdo 22/2009 7 konania na strane žalobcu. Upozornil, že počas konania v danej veci spolupracovala správkyňa konkurznej podstaty so spoločnosťou K., a. s. a teda táto spoločnosť mala vedomosť o každom kroku súdu, nehovoriac o tom, že mala vedomosť aj o vydaní rozhodnutia vo veci samej. Žalovanému nebolo zrejmé, na základe akých právnych predpisov doručoval súd prvého stupňa dovolateľovi dva roky po vydaní rozhodnutia vo veci samej a rok po jeho právoplatnosti uznesenie č. l. 322, zvlášť, keď išlo o rozhodnutie, ktoré bolo doručené žalobkyni navrhujúcej zámenu účastníkov, a ktorá voči tomuto uzneseniu nepodala odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na fakt, že súd prvého stupňa rozhodoval o zámene účastníkov ešte pred vydaním tohto uznesenia, a to uznesením č. l. 297 zo dňa
5. 2004, proti ktorému podala žalobkyňa odvolanie a odvolací súd uznesením č. l. 307 zo dňa
7. 2004 potvrdil napadnuté uznesenie. K námietke dovolateľa, týkajúcej sa neustáleho spochybňovania platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
9. 2000, žalovaný odprezentoval názor,

ktorého súd nemôže dodatočne konvalidovať právny úkon, ktorého predpokladom platnosti bol predchádzajúci súhlas v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu v zákonnej lehote účastníkom konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpeným advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p, ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd, ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom, z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. dovolateľ tvrdil, a to konkrétne uvedenú pod písmenom f). 2 Obdo 22/2009 8

§ 237písm.

1. f)O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm.
2. f)O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý proces zahŕňa aj právo byť účastníkom konania. Za porušenie tohto práva treba považovať dovolaním napadnuté rozhodnutie, ako aj naň nadväzujúce rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorými bola spoločnosti K. K., s. r. o. ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. O zmätočnosť sa jedná vtedy, ak išlo o postup nesprávny a tento nesprávny postup súdu sa prejavil v priebehu konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté zmätočnosťou nielen vtedy, ak k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v priebehu odvolacieho konania, ale i vtedy, keď došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom prvého stupňa a odvolací súd nevykonal nápravu, čo mohol urobiť tým, že by účastníkovi umožnil realizáciu procesných práv, z ktorých bol súdom prvého stupňa vylúčený. Z obsahu spisu vyplýva, že v preskúmavanej veci je jednoznačne daná existencia vád konania spočívajúcich jednak v odňatí možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), ako aj v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

§ 241ods.

2 písm.

1. a)a
2. c)O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 242ods.

1 veta druhá O.s.p., ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada na vady, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 2 Obdo 22/2009 9

§ 243aods.

3 O.s.p. o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.

§ 243bods.

3 O.s.p., ak má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd aj toto rozhodnutie. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie,

povahy veci vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zastaví konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa (JUDr. I.K., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu S.M.) sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhala zaviazať žalovaného k zaplateniu sumy 927 541,20 Sk s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr s odkazom na zákon o konkurze a vyrovnaní,

ktorého sa dňom vyhlásenia konkurzu všetky pohľadávky úpadcu voči tretím osobám stávajú splatnými. Prvostupňový súd návrhu vyhovel vydaním platobného rozkazu, č. k. 1Rob 1443/1999-102 zo dňa

2. 2000, proti ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor, čím sa platobný rozkaz zrušil a súd prvého stupňa nariadil vo veci pojednávanie. Počas konania oznámila žalobkyňa svojim podaním zo dňa
4. 2000 (č. l. 132) prvostupňovému súdu, že na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4K 136/1999-119 (č. l. 128) zo dňa
6. 2000 postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
8. 2000

§ 524a nasl.

Občianskeho zákonníka žalované pohľadávky v označenej veci proti žalovanému ako dlžníkovi na spoločnosť K.., IČO: X.. Na základe výzvy súdu žalobkyňa podaním zo dňa

2. 2001 (č. l. 135) predložila Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa
4. 2000 a navrhla pripustiť zámenu účastníka konania na strane žalobcu v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného od
6. 1999 do
8. 2001, teda účinného v rozhodnom čase, a to tak, že pôvodná žalobkyňa vystúpi z konania a na jej miesto vstúpi spoločnosť K.K.. Podaním zo dňa
10. 2001 (č. l. 136) oznámil postupník, tzn. spoločnosť K.K. súdu, že súhlasí so vstupom do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe. Na pojednávaní konanom dňa
12. 2001 (č. l. 140 - 141) prvostupňový súd zaprotokoloval do zápisnice o pojednávaní, že bez rozhodovania o zámene konštatuje, že na základe zistených dôkazov predložených žalobkyňou došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej pôvodnou žalobkyňou v žalobe Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
14. 2000 na spoločnosť K., a. s. K., ktorá oznámila súdu, že vstupuje do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe a teda je žalobcom v tomto konaní. Od toho okamihu pokračoval súd prvého stupňa v konaní so 2 Obdo 22/2009 10 spoločnosťou K.K. ako so žalobcom. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, vydaný dňa
16. 2002 (č. l. 238) vyhovel žalobe v časti, v časti konanie zastavil a v časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca a vo vyhovujúcej časti žalovaný. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol o odvolaniach proti prvostupňovému rozsudku svojim uznesením, č. k. 3Cob 86/2002-290 zo dňa
18. 2003, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a odvolanie žalovaného ako oneskorene podané odmietol

§ 218ods.

1 písm. b) O.s.p. Zrušujúci výrok odôvodnil nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, ktorý

neho nerozhodol o návrhu pôvodnej žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu

ustanovení § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od

2. 2002 vydaním uznesenia. Usúdil, že súd prvého stupňa pochybil, keď nerozhodol o návrhu žalobkyne na zámenu účastníkov na strane žalobcu, pretože bez toho, aby zistil, či skutočne nastala právna skutočnosť v intenciách § 92 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od
4. 2002, v konaní pokračoval s obchodnou spoločnosťou K., a. s. K., a to bez toho, aby rozhodol o zámene. Ďalšie pochybenie vzhliadol odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa, keď za právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, považoval Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa
6. 2000, bez toho, aby zistil, či správca konkurznej podstaty bol oprávnený uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávok. Nesprávne skonštatoval, že žalobkyňa uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávok bez toho, aby konkurzný súd vydal opatrenie, v ktorom by súhlasil s postúpením pohľadávok a takisto nesprávne uviedol, že v predloženom spise, ani v konkurznom spise sa takéto opatrenie nenachádza. Z vyššie opísaných nesprávnych tvrdení napokon vyvodil, že žalobkyňa nemohla nijako platne a teda ani zmluvou o postúpení pohľadávok previesť žalobou uplatnenú pohľadávku na iný subjekt a pokiaľ tak urobila, obišla zákon, a preto je tento právny úkon

§ 39Občianskeho zákonníka neplatný.

Odvolací súd vyslovil názor, že súd prvého stupňa mal zamietnuť návrh na vstup spoločnosti K., a. s. K. do konania namiesto doterajšej žalobkyne. Aj v prípade, ak by bolo vydané opatrenie konkurzného súdu, teda súhlas na postúpenie pohľadávok, pričom súd prvého stupňa správne zistil, že pohľadávky žalobkyne voči žalovanému, minimálne vo výške 823 273,20 Sk, zanikli na základe dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok, preto postúpenie pohľadávok nebolo možné. Ak by aj žalobkyňa takéto pohľadávky postúpila, bol by tento právny úkon neplatný, pretože predmetom tohto právneho úkonu by bolo nemožné plnenie

§ 37ods.

2 Občianskeho zákonníka. V intenciách odvolacieho súdu súd prvého stupňa vydal dňa

2. 2004 uznesenie (č. l. 297), ktorým návrh žalobkyne zo dňa
4. 2001 na 2 Obdo 22/2009 11 zámenu účastníka na strane žalobcu zamietol s odkazom na § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od
6. 2002 a v podstate z rovnakých dôvodov, ktoré vymenoval vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd, s tým rozdielom, že súd prvého stupňa zistil, že konkurzný súd vydal opatrenie zo dňa
8. 2000, ktorým súhlasil s predajom majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre spoločnosť K., a. s. K.. Napriek tomuto zisteniu skonštatoval, že uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
10. 2000 žalobkyňa obišla § 27 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní a porušila aj opatrenie konkurzného súdu zo dňa
12. 2000, ktorým konkurzný súd súhlasil s predajom majetku úpadcu pre spoločnosť K., a. s. K. formou kúpnej zmluvy, a preto je tento právny úkon, spočívajúci v postúpení pohľadávok formou zmluvy o postúpení pohľadávok, neplatný

§ 39Občianskeho zákonníka.

Záverom zhrnul, že keďže postúpenie žalovanej pohľadávky formou zmluvy o postúpení pohľadávok je neplatným právnym úkonom žalobkyne, nenastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností

§ 92ods.

2 O.s.p. v znení účinnom od

2. 2002, a preto návrh žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu zamietol. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa (č. l. 299 - 302) domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že prvostupňový súd nepochybil, keď zmenu účastníka na strane žalobcu iba vzal na vedomie, pretože v tom čase zmenu účastníkov ustanovenie § 92 O.s.p. účinné v rozhodnom čase, t. j. do
4. 2001, neupravovalo (upravovalo iba pristúpenie účastníka a zámenu). Poukázala na vtedajšiu judikatúru,

ktorej, ak došlo k singulárnej sukcesii v priebehu občianskeho súdneho konania, súd vzal zmenu na vedomie a konal s novým účastníkom. Vyslovila presvedčenie, že ak prvostupňový súd už raz konštatoval singulárnu sukcesiu do zápisnice z pojednávania ešte v priebehu roku 2001, jeho súčasné rozhodovanie o zámene nie je právne možné a je procesne zmätočné. Podotkla, že rozhodnutie odvolacieho súdu, v ktorom nesprávne aplikoval § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení novely vykonanej zákonom č. 501/2001 Z. z. účinnej od 1. 1. 2002, nemôže byť pre okresný súd záväzné. O odvolaní žalobkyne rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 31. 5. 2004 (č. l. 307), ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne

§ 219O.s.p..

V odôvodnení síce použil ustanovenie § 92 O.s.p., ale nie je možné zistiť, či v znení účinnom v rozhodnom čase alebo v znení vykonanom novelou O.s.p. - zákonom č. 501/2001 2 Obdo 22/2009 12 Z. z. s účinnosťou od

3. Na žiadosť žalobkyne vykonal konkurzný súd opravu opatrenia zo dňa
5. 2000 vydaním opravného uznesenia zo dňa
7. 2004 (č. l. 315) tak že nesprávny výraz „kúpna zmluva“ nahradil správnym výrazom „zmluva o postúpení pohľadávok“ a tak konvalidoval nedostatok predchádzajúceho opatrenia. Po vydaní tohto opravného opatrenia navrhla žalobkyňa znovu podaním zo dňa
9. 2004 (č. l. 318) zámenu účastníka konania na strane žalobcu za splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. účinného od
11. 2002 (preukázanie postúpenia a súhlas toho, kto má vstúpiť do konania na strane žalobcu). Súd prvého stupňa opäť návrhu na zámenu nevyhovel a svojim uznesením zo dňa
13. 2005 (č. l. 322), ktoré je napadnuté dovolaním, jej návrh zamietol s odôvodnením, že ani po vydaní opravného opatrenia konkurzného súdu nedošlo k rozhodujúcej zmene v prospech vyhovenia návrhu na zámenu účastníka, s osobitným poukázaním na to, že zmluva o postúpení pohľadávok dátumovo predchádza súhlas konkurzného súdu obsiahnutý v opravnom opatrení, čo je vylúčené. Ďalej sa súd prvého stupňa zaoberal vecnou stránkou sporu, keď uzavrel, že žalobkyňa nemohla zmluvou o postúpení pohľadávok platne postúpiť pohľadávky, ktoré už zanikli tým, že pred vyhlásením konkurzu došlo k dohodám o započítaní pohľadávok úpadcu a žalovaného, a to dohodou zo dňa
15. 1999 do výšky 13 626 663,89 Sk a dohodou zo dňa
17. 1999 do výšky 32 623,50 Sk, ako aj k jednostrannému zápočtu zo strany žalovaného zo dňa
19. 2000 vo výške 121 176,60 Sk, pričom predmetom týchto zápočtov boli pohľadávky uplatnené predmetnou žalobou. Preto vyhodnotil tento právny úkon žalobkyne, t. j. Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa
21. 2000 za neplatený právny úkon v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorého predmetom je nemožné plnenie. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jej návrhu na zámenu účastníka na strane žalobcu podala žalobkyňa odvolanie podaním zo dňa
23. 2005 (č. l. 324 - 327), žiadajúc zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, argumentujúc totožnými dôvodmi ako v prípade jej prvého odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa na č. l.
24. O odvolaní žalobkyne bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa dňa
26. 2005, ktorým zastavil konanie o odvolaní žalobkyne pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie s odkazom na § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. O nezákonnosti vydania tohto uznesenia, ako aj nezákonnosti vyzvania žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie podané proti procesnému 2 Obdo 22/2009 13 rozhodnutiu súdu, sa dovolací súd zmieňuje v ďalšej časti svojho odôvodnenia. Dňa
28. 2005 vydal súd prvého stupňa rozsudok vo veci samej (č. l. 347 - 357), ktorým žalobu zamietol a uložil neúspešnému žalobcovi povinnosť zaplatiť úspešnému žalovanému trovy konania v sume 37 100 Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku sa odvolala žalobkyňa podaním zo dňa
30. 2006 (č. l. 359 - 363). Súd prvého stupňa rozhodol o jej odvolaní uznesením zo dňa
32. 2006 (č. l. 400), ktorým konanie o odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie za aplikácie § 5 ods. 1 písm. a), § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Podaním zo dňa
34. 2007 doručil dovolateľ, t. j. spoločnosť K.K. súdu prvého stupňa žiadosť o doručenie všetkých rozhodnutí oboch súdov nižších stupňov, ktoré mu, ako účastníkovi konania, s ktorým sa malo konať, ale nekonalo, mali byť doručené, avšak neboli po dátume
36. 2004, kedy prestal súd prvého stupňa s ním, ako účastníkom konania, konať. Žiadosť o doručenie rozhodnutí odvodil z odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR I. ÚS 75/07-12 zo dňa
38. 2007, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť ako neprípustnú, pretože sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu poskytuje O.s.p. na ochranu jeho základných práv. Na základe tejto žiadosti doručil súd prvého stupňa dovolateľovi rozhodnutia tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, nachádzajúce sa na č. l. 297, 307, 322, 347, 387 a
39. Následne po ich doručení podala spoločnosť K.K. odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa
41. 2005 (č. l. 322), ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na zámenu účastníka konania na strane žalobcu. Použila identické dôvody odvolania, aké predtým použila žalobkyňa vo svojich odvolaniach proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na zámenu účastníka, s akcentom na odňatie možnosti konať pred súdom. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol o odvolaní spoločnosti K. K., s. r. o. (zmena právnej formy a obchodného mena) uznesením zo dňa
43. 2009 (č. l. 423), ktorým odmietol odvolanie tejto spoločnosti s odkazom na ustanovenie § 218 O.s.p. bez riadneho špecifikovania odseku, resp. písmena tohto paragrafu. Odvolací súd, napriek konštatácii, že obchodná spoločnosť K. K., s. r. o. je účastníkom konania, a preto aj osobou oprávnenou podať odvolanie, odôvodnil odmietnutie jej odvolania tým, že vo veci samej už bolo právoplatne rozhodnuté a rozhodovanie o otázkach účastníctva je aktuálne a má význam len počas konania vo veci samej. Po jej právoplatnom ukončení z povahy veci vyplýva, že akékoľvek revokovanie (zmena, zámena, pripustenie) v otázkach účastníctva je bezpredmetné. Záverom zhrnul, že ak by vyhovel návrhu na vstup uvedenej spoločnosti do konania namiesto terajšej žalobkyne 2 Obdo 22/2009 14 v čase, keď už je vo veci právoplatne rozhodnuté, vytvoril by predpoklad pre revokovanie rozhodnutia vo veci samej, čo mimo zákonných prostriedkov nie je prípustné. Spoločnosť K. K., s. r. o. využil možnosť danú mu O.s.p. na podanie mimoriadneho opravného prostriedku a podal proti danému uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie podaním zo dňa
45. 2009 (č. l. 428 - 432), ktoré je predmetom tohto konania na dovolacom súde.

§ 92ods.

2 O.s.p. v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného od

2. 1999 do
4. 2001 (ďalej len „účinného v rozhodnom čase“), za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpili a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zmenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť.

§ 92ods.

2 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od

2. 2002, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

§ 92ods.

3 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. 1. 2002 súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2 a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol o odmietnutí odvolania podaného spoločnosťou K. K., s. r. o. proti prvostupňovému rozhodnutiu, s odkazom na ustanovenie § 218 O.s.p. bez toho, aby konkretizoval zvolenú aplikáciu § 218 O.s.p. uvedením jeho odseku, resp. písmena. Dovolací súd dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že ním použité ustanovenie § 218 O.s.p. vymenúva v odseku 1 taxatívnym spôsobom možnosti označené písmenami

1. a)až e), ako dôvody, ktorých splnením dochádza k odmietnutiu odvolania odvolacím súdom. Keďže nejde o výpočet demonštratívny, ktorý by dával odvolaciemu súdu možnosť aplikovať § 218 odsek 1 O.s.p. aj na prípady neoznačené písmenami
2. a)až e), neprichádzala v danom prípade do úvahy aplikácia § 218 O.s.p. odvolacím súdom, pretože dôvod, pre ktorý odvolací súd 2 Obdo 22/2009 15 odmietol odvolanie v dovolaním napadnutom uznesení, nie je možné subsumovať pod žiadny z dôvodov odmietnutia odvolania taxatívne uvedených v ustanovení § 218 ods. 1 písm.
3. a)až
4. e)O.s.p.. V súvislosti s vyhodnocovaním opodstatnenosti dovolateľom vytýkanej vady konania, spočívajúcej v odňatí možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p), treba privoliť argumentácii dovolateľa obsiahnutej v dovolaní, že v čase postúpenia pohľadávok (Zmluva o postúpení pohľadávok je datovaná dňom 22. 11. 2000 /č. l. 136a - 136c/; Návrh žalobkyne na zámenu účastníkov je datovaný dňom 25. 6. 2001, doručený súdu prvého stupňa dňa 27. 6. 2001 /č. l. 135/; Súhlas spoločnosti K.K. so vstupom do konania na strane žalobcu je datovaný dňom 3. 8. 2001, doručený súdu prvého stupňa dňa 7. 8. 2001 /č. l. 136/) neupravovalo ustanovenie § 92 O.s.p. v znení účinnom do 31. 12. 2001 zmenu účastníkov, iba pristúpenie účastníka a zámenu. Ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného od 4. 9. 1999 do 31. 12. 2001, čiže v znení účinnom v rozhodnom čase, pojednávalo o pristúpení ďalšieho účastníka do konania a vyššie citované ustanovenie § 92 ods. 2 O.s.p., účinné v rozhodnom čase, sa vzťahovalo k problematike zámeny účastníkov, ktorú v prvej vete ponímalo tak, že za súhlasu účastníkov mohol súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpili a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Druhá veta druhého odseku § 92 O.s.p. účinného v rozhodnom čase uvádzala podmienku, že ak má byť takto zmenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť. Na pravde sa zakladá tiež tvrdenie dovolateľa, že pri procesnom postupe v zmysle judikatúry v tom období platilo, že ak došlo k singulárnej sukcesii v priebehu občianskeho súdneho konania, súd za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 2 O.s.p. účinnom v rozhodnom čase vzal zámenu na vedomie a konal s novým účastníkom. Takýto procesný postup správne aplikoval v danej veci aj súd prvého stupňa, keď po oznámení žalobkyne, ako postupcu, o postúpení pohľadávok spolu s predložením zmluvy o postúpení pohľadávok, ako dôkazu preukazujúceho ich skutočné postúpenie a po doručení súhlasu spoločnosti K.K. ako postupníka so vstupom do konania namiesto pôvodnej žalobkyne, požadovanú zámenu účastníka na strane žalobcu zobral na vedomie v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2001, nachádzajúcej sa v spise na č. l. 140 – 141 a ďalej konal už len so spoločnosťou K.K. ako so žalobcom. Dovolací súd sa však nestotožňuje s názorom dovolateľa, že prvostupňový súd s ním ako žalobcom konal do 3. 6. 2002, kedy bol vyhlásený prvý rozsudok vo veci samej (č. l. 238). Zo spisového materiálu nachádzajúceho sa na č. l. 294 2 Obdo 22/2009 16 (pokyn zákonnej sudkyne kancelárii zo dňa 7. 1. 2004 na doručovanie uznesenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3Cob 86/2002-290 zo dňa 31. 10. 2003, právoplatného dňa 16. 1. 2004, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000- 238 zo dňa 3. 6. 2002 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie), dovolaciemu súdu vyplynulo, že súd prvého stupňa s ním ako žalobcom prestal konať až dňa 8. 1. 2004, kedy bolo zo súdu na doručenie vypravené uvedené uznesenie odvolacieho súdu jeho právnemu zástupcovi JUDr. M.V., ktorý ho prevzal dňa 15. 1. 2004. Súhlasne s názorom dovolateľa, aj dovolací súd uzatvára, že všetky následné uznesenia súdu prvého stupňa, ktorými návrhy správkyne konkurznej podstaty na zámenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol, nemôžu právne obstáť, ak už raz prvostupňový súd vzal singulárnu sukcesiu, po vzhliadnutí splnenia podmienok kladených na pripustenie tejto zámeny v ustanovení § 92 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnom čase na vedenie v zápisnici o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2001. Každé ďalšie rozhodovania súdu prvého stupňa o zámene, ktoré boli súdom prvého stupňa realizované po tomto dátume, nemožno vyhodnotiť inak ako procesne zmätočné. Správne preto vzhliadol dovolateľ v tomto zmätočnom postupe súdov odňatie možnosti konať pred súdom spôsobom predpokladaným Občianskym súdnym poriadkom. Argumenty žalovaného, vyslovené v jeho vyjadrení sa k dovolaniu o neexistencii zmätočnosti postupu

§ 237ods.

1 písm. f) O.s.p. v danom konaní, ktorá je daná preto, lebo pred vydaním prvého rozsudku vo veci samej (č. l. 238 - 247) umožnil prvostupňový súd právnemu predchodcovi K.K. sa k veci vyjadriť a za jeho účasti súd vydal rozsudok, ktorý je v prevažnej miere totožný s druhým rozsudkom vo veci samej zo dňa

2. 2005 (č. l. 347 - 357); ako aj jeho argumenty o tom, že dovolateľ predložil v konaní všetky dôkazy a vyjadril sa k všetkým bodom obrany žalovaného a že jeho tvrdenia sú totožné s tvrdeniami správkyne konkurznej podstaty a obaja použili v konaní tie isté dôvody i tie isté dôkazné prostriedky a tiež ďalší argument o tom, že správkyňa konkurznej podstaty spolupracovala počas konania so spoločnosťou K., a. s. a teda táto spoločnosť mala vedomosť o každom kroku súdu a teda mala vedomosť aj o vydaní rozhodnutia vo veci samej; z ktorých žalovaný argumentačne vyvodil, že súd rozhodoval za rovnakej skutkovej i dôkaznej situácie bez ohľadu na to, kto by bol účastníkom konania na strane žalobcu, dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené a nič nemeniace na skutočnosti, že dovolateľovi bola ako účastníkovi konania, s ktorým súd nekonal, hoci konať mal, upretá možnosť konať pred súdom. Nemožno totiž v žiadnom prípade vychádzať z ničím nepodloženého 2 Obdo 22/2009 17 hypotetického predpokladu, že keby bolo s dovolateľom ako riadnym účastníkom konania konané aj po tom, čo s ním súd prvého stupňa konať prestal dňa
4. 2004 (ako to vyplýva z listinného dôkazu /úpravy vo veci konajúcej sudkyni kancelárii zo dňa
6. 2004/, nachádzajúceho sa v spise na č. l. 294, na základe ktorého súd prvého stupňa doručoval dovolateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3Cob 86/2002-290 zo dňa
8. 2003, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-238 zo dňa
10. 2002 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom právny zástupca dovolateľa ho prevzal dňa
12. 2004 a následne dňa
14. 2004 nadobudlo právoplatnosť), bol by urobil v konaní rovnaké úkony, predložil by totožné dôkazy a uplatňoval by svoje práva presne tak isto, ako to robila žalobkyňa v čase, keď s ňou ako účastníčkou konania už konané byť nemalo. Je absolútne vylúčené a bez právneho významu dávať na roveň konanie správkyne konkurznej podstaty v tomto konaní s domnelým konaním dovolateľa. Neobstojí ani polemizovanie žalovaného nad tým, že keďže, okrem už uvedeného, správkyňa konkurznej podstaty spolupracovala počas celého konania so spoločnosťou K., a. s., a preto táto mala vedomosť o každom kroku súdu a teda aj o vydaní rozhodnutia vo veci samej, rozhodoval súd za rovnakej skutkovej a dôkaznej situácie bez ohľadu na to, kto by bol účastníkom konania na strane žalobcu. Nie je taktiež pravdivým názor žalovaného, že prvostupňovým súdom vydané prvé rozhodnutie vo veci samej (č. l. 238) je v prevažnej miere totožné s druhým rozhodnutím vo veci samej zo dňa
16. 2005 (č. l. 347), pretože porovnaním výrokových častí oboch týchto rozsudkov je zrejmé, že pokiaľ prvým rozsudkom bolo žalobe čiastočne vyhovené, v časti súd konanie zastavil a v časti žalobu zamietol, tak druhým rozsudkom bola žaloba zamietnutá celkom. Napokon nesprávnym je aj tvrdenie žalovaného, že proti dovolaním napadnutému uzneseniu z č. l. 322 nepodala odvolanie žalobkyňa, hoci jej bolo doručené. Žalobkyňa podala proti nemu odvolanie, ktoré sa v spise nachádza na č. l. 324 až 327, avšak na základe nezákonného postupu súdu prvého stupňa vysvetleného nižšie, ktorým jej súd odňal možnosť konať pred súdom, keď pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie, ktoré nebol oprávnený vyrubiť, pretože jej odvolanie nesmerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej, ale procesnému rozhodnutiu, svojim uznesením na č. l. 332 konanie o odvolaní zastavil. Čo sa týka ďalšej z vád konania, spôsobilej k podaniu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolateľom vytknutého nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd v zhode s názorom dovolateľa, prezentovanom 2 Obdo 22/2009 18 v jeho dovolaní, konštatuje pochybenie odvolacieho súdu jeho nesprávnym vyhodnotením predmetného konania ako právoplatne skončeného. V odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia možno pozorovať určitú schizofréniu odvolacieho súdu, keď na jednej strane odvolací súd uznal, že dovolateľ mal byť a je účastníkom konania od podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
18. 2000, pričom na strane druhej opomenul, že ak mu ako ním uznanému účastníkovi konania nebol doručený rozsudok vo veci samej, nemohol predsa tento rozsudok nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, z čoho jednoznačne vyplýva, že daná vec nemôže byť právoplatne skončená. Práve pre nedostatok riadneho doručenia rozsudku jednému z účastníkov konania, t. j. dovolateľovi, by v žiadnom prípade odvolací súd nevytvoril predpoklad na revokovanie rozhodnutia vo veci samej mimo zákonných prostriedkov, keby bol vyhovel návrhu na vstup dovolateľa na miesto pôvodnej žalobkyne v čase, keď síce bolo vo veci samej rozhodnuté, ale nie právoplatne, ako sa mylne domnieva odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že odvolací súd aj súd prvého stupňa svojim postupom odňali dovolateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, čo je identické s odmietnutím spravodlivosti. Postupom tak odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu bola dovolateľovi ako účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Niet pochýb o tom, že sa jednalo o zmätočnosť, pretože išlo o nesprávny postup oboch súdov nižších stupňov a tento nesprávny postup súdov sa prejavil v priebehu odvolacieho i prvostupňového konania. Je evidentné, že nielen rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté zmätočnosťou, pretože k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v priebehu odvolacieho konania, ale zmätočnosťou trpí i rozhodnutie prvostupňového súdu, nakoľko k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom došlo už počas prvostupňového konania a odvolací súd nevykonal nápravu, čo mohol urobiť tým, že by dovolateľovi umožnil realizáciu procesných práv, z ktorých bol súdom prvého stupňa vylúčený. Dovolací súd nepovažuje za podstatné vyjadrovať sa k námietkam dovolateľa, ani na ne sa vzťahujúcim argumentom žalovaného obsiahnutým vo vyjadrení sa k dovolaniu, týkajúcim sa vecnej stránky prejednávanej veci, pretože predmetom dovolacieho konania je rozhodnúť o procesných vadách konania vyplývajúcich z pochybení oboch súdov nižších stupňov. Dovolací súd vyslovuje záväzný právny názor,

ktorého došlo k zámene účastníka na strane žalobcu akceptáciou tejto zámeny v Zápisnici o pojednávaní zo dňa

2. 2001 2 Obdo 22/2009 19 (č. l. 140 - 141), v ktorej súd prvého stupňa na č. l. 141 v odseku druhom a treťom správne za použitia v tej dobe, t. j. v rozhodnom čase, platného a účinného ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p. upravujúceho zámenu účastníkov konania a za súčasného dodržania zákonného procesného postupu uplatňovaného súdmi pri rozhodovaní o zámene účastníkov v rozhodnom čase, tzn. bez vydania písomného rozhodnutia o zámene, rozhodol o uskutočnení uvedenej zámeny zaprotokolovaním do zápisnice: „Súd konštatuje zo zistených dôkazov predložených žalobcom na čl. 132, 135 a 136 aj s prílohami, že došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej pôvodným žalobcom v žalobe a zmluvou o postúpení zo dňa
4. 2000 na spoločnosť K., a. s,. K., ktorá podaním na čl. 136 oznámila súdu, že vstupuje do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe. Súd bez rozhodovania o zámene konštatuje, že na základe uvedených právnych skutočností predloženými listinnými dôkazmi žalobcom v tomto konaní je spoločnosť K., a. s. so sídlom K.M..“. Odo dňa
6. 2001, t. j. odo dňa doručenia oznámenia spoločnosti K.K. súdu prvého stupňa o jej vstupe do konania na strane žalobcu namiesto pôvodnej žalobkyne a zotrvaní na podanej žalobe, mal súd prvého stupňa konať s touto spoločnosťou ako so žalobcom počas celého konania. Žiadosti dovolateľa o zrušenie rozhodnutia vo veci samej, tzn. rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-347 zo dňa
8. 2005, ktorým súd prvého stupňa žalobu zamietol a uložil neúspešnému žalobcovi zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 37 100 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

súdu prvého stupňa právoplatného dňa

2. 2006 v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000- 400 zo dňa
4. 2006, ktorým bolo prvostupňovým súdom zastavené konanie o odvolaní žalobcu proti uvedenému rozsudku pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, nebolo možné vyhovieť vzhľadom k tomu, že v prípade oboch rozhodnutí ide o rozhodnutia súdu prvého stupňa, voči ktorým nie je daná prípustnosť dovolania. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. jasne vyplýva, že dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací súd však, v súvislosti s citovaným rozsudkom vo veci samej a naň nadväzujúcim uznesením prvostupňového súdu uvádza, že ich nedoručením dovolateľovi ako účastníkovi konania do vlastných rúk nemohlo prísť k nadobudnutiu ich právoplatnosti a vykonateľnosti, nakoľko neboli doručené v súlade s § 158 ods. 2 O.s.p., resp. § 168 ods. 2 O.s.p. všetkým účastníkom konania. Dovolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj, so síce dovolaním nenapadnutým, ale časovo skorším rozhodnutím súdu prvého stupňa a naň nadväzujúcim 2 Obdo 22/2009 20 rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré sú obsahom spisu, konkrétne s uznesením Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-297 zo dňa
6. 2004, s vyznačenou právoplatnosťou ku dňu
8. 2004, ktorým prvostupňový súd zamietol skorší návrh žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob 54/2004-307 zo dňa
11. Dovolací súd je tohto názoru, že uvedené uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre jeho nedoručenie všetkým účastníkom tohto úseku konania, t. j. úseku, v ktorom sa rozhodovalo o pripustení alebo nepripustení spoločnosti K.K. do tohto konania na strane žalobcu. Z doručeniek pripnutých na č. l. 298 a doručeniek pripnutých na č. l. 309 je zrejmé, že obe rozhodnutia boli doručené len žalobkyni a právnemu zástupcovi žalovaného. Ani zamietajúce uznesenie prvostupňového súdu (č. l. 297) a ani potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu neboli doručené spoločnosti K.K.. Keďže táto spoločnosť udelila súhlas so vstupom do konania na strane žalobcu v súlade s § 92 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnom čase a trvala na podanej žalobe, bola teda účastníkom konania pre tento jeho úsek a mali jej byť zo strany prvostupňového súdu doručené obe rozhodnutia. Procesná vada

ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p, spočívajúca v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom, zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. So zreteľom na uvedené, odvolací súd nesprávnym rozhodnutím o odmietnutí odvolania odňal účastníkovi konania, t. j. spoločnosti K. K., s. r. o., K. možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

§ 243bods.

1 O.s.p. zrušil. Keďže aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh žalobkyne na zámenu účastníka konania na strane žalobcu, vykazuje vady, pre ktoré bolo potrebné v dovolacom konaní zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, zrušil dovolací súd aj uznesenie súdu prvého stupňa (č. l. 322) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243 ods. 3 O.s.p.). Nemožno nechať bez povšimnutia, že okrem všetkých vyššie vytknutých vád konania spôsobených nesprávnym postupom oboch súdov nižších stupňov, dopustil sa súd prvého stupňa závažného procesného pochybenia, keď Výzvou zo dňa

2. 2005 (č. l. 328) vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie (č. l. 324 - 327) podané proti uzneseniu súdu prvého stupňa procesnej povahy (č. l. 322), ktorým súd zamietol návrh 2 Obdo 22/2009 21 žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu zo dňa
5. Dovolací súd dôrazne upozorňuje súd prvého stupňa, že vyzvaním odvolateľky na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti procesnému uzneseniu s odkazom na položku 1a Sadzobníka súdnych poplatkov konal protizákonne, pretože

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov nie je prípustné vyrubovať súdne poplatky za podané odvolania proti procesným rozhodnutiam súdov. Aj keď samotná formulácia zákonného ustanovenia (platného v čase vydaného rozhodnutia) nevyslovuje priamo povinnosť platenia súdneho poplatku za podané odvolanie vo veci samej, z výkladu pojmov obsiahnutých v zákone je zrejmé, že poplatková povinnosť sa viaže na odvolanie sa vo veci samej a nie proti procesným rozhodnutiam vydaným v danej veci. V nadväznosti na uvedené pochybenie, nesprávnym, nezákonným a odnímajúcim žalobkyni ako odvolateľke možnosť konať pred súdom, je aj následné uznesenie prvostupňového súdu nachádzajúce sa na č. l. 332, ktorým tento súd zastavil konanie o odvolaní žalobkyne podané proti vyššie opísanému uzneseniu procesnej povahy pre nezaplatenie vyrubeného súdneho poplatku s odkazom na ustanovenie § 10 ods. 1 veta druhá citovaného zákona o súdnych poplatkoch. Týmto rozhodnutím bolo závažným spôsobom zasiahnuté do práv žalobkyne znemožnením domôcť sa svojich práv v odvolacom konaní. Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že súd prvého stupňa použil nesprávnu formuláciu výroku svojho uznesenia nachádzajúceho sa na č. l. 297, ako aj výroku dovolaním napadnutého uznesenia (č. l. 322), ktorými zamietol návrhy žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu, keď namiesto správneho výrazu „nepripúšťa“ použil nesprávny výraz „zamieta“. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 3 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. 1. 2002 novelizovaný § 92 O.s.p., čiže

ktorého, ako bolo už vyššie ozrejmené, nesprávne súd prvého stupňa postupoval, má enunciát uznesenia, ktorým súd rozhoduje o návrhu navrhovateľa alebo toho, na koho boli práva a povinnosti prevedené alebo na koho prešli, na zmenu účastníka

§ 92ods.

2 O.s.p. v znení účinnom po

2. 2002 správne znieť tak, že súd pripúšťa, resp. nepripúšťa, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Týmto sa, ako vidno, súd prvého stupňa dôsledne neriadil. Rovnako aj v prípade, ak by bol prvostupňový súd rozhodoval o návrhoch žalobkyne na zámenu účastníka v súlade s § 92 ods. 2 O.s.p. účinným v rozhodnom čase, t. j. účinným do
4. 2001, bolo potrebné použiť vo výroku uznesenia termín „pripúšťa“, 2 Obdo 22/2009 22 resp. „nepripúšťa“, ktorý v prípade aplikácie § 92 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnom čase vyplýva priamo z jeho znenia.

§ 243ods.

1 O.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého uznesenia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. novembra 2009 JUDr. Jozef Štefanko, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: M.