Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/4/2017 Identifikačné číslo spisu: 7508205479 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 237ods.

1 písm. d/ OSP), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/

§ 237ods.

1 písm. f/ OSP) a rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/

§ 237ods.

1 písm. g/ OSP). Odvolací súd sa podľa dovolateľa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovaného 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie a rozhodol podľa nesprávnej a nedostatočne odôvodnenej právnej konštrukcie. Poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky o povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa s podstatnými námietkami (sp. zn.: III. ÚS 119/03-30, sp. zn.: IV. ÚS 115/03). Podľa dovolateľa obsahuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu svojvoľný výklad legislatívnych ustanovení. K prekážke litispendencie dovolateľ uviedol, že negatívna určovacia žaloba o určenie neplatnosti zmlúv o postúpení bola podaná na Okresnom súde Košice - okolie dňa 21.05.2008, po viac ako dvoch rokoch od podania žaloby na plnenie zo dňa 21.03.2006 pôvodným žalobcom Poľnohospodárske družstvo Nižné Repaše na Okresnom súde Bratislava I. Žaloba na plnenie upravená o pohľadávky postupované na základe napadnutých zmlúv o postúpení pohľadávok je predmetom súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32Cb/35/

1. S poukazom na § 83 OSP bráni začatie konania tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie a o takúto prekážku ide vtedy, keď v neskoršom konaní ide o ten istý nárok, o ktorom už bolo skôr začaté iné konanie, ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy, keď majú rovnaké osoby v rôznych súdnych konaniach rozdielne procesné postavenie alebo keď v konaní vystupujú právni nástupcovia osôb, ktoré sú alebo boli účastníkmi skôr začatého konania (tu s poukazom na komentár Števček. M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár.
2. vydanie. Praha: CH. Beck,
3. str. 202; Mazák, J. Základy občianskeho procesného práva.
4. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol. s.r.o., 2002, str. 146; Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I. § 1 - 200za. Komentář.
5. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2009, str. 549).
6. V prebiehajúcich súdnych konaniach o zaplatenie a vo veci prejednávanej sa jedná o totožných účastníkov, a to aj s prihliadnutím na uskutočnené singulárne sukcesie. Predmetom konania o zaplatenie je žaloba o zaplatenie pohľadávok cedovaných aj na základe napadnutých Zmlúv o postúpení žalovaného 2/ voči žalobcovi a vedľajším účastníkom (ako žalovaným). Určovacia žaloba nie je prekážkou litispendencie pre žalobu na plnenie, hoci v oboch prípadoch ide o rovnaké subjektívne právo, avšak žaloba na plnenie pre určovaciu žalobu (ak ide o rovnaké subjektívne právo) prekážku litispendencie vytvára, keďže následne rozsudok o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa kladné alebo záporné riešenie otázky existencie práva alebo právneho vzťahu, na ktorého určení je založená určovacia žaloba. Konanie o zaplatenie bolo iniciované pred začatím konania v prejednávanej veci, ktoré má povahu riešenia prejudiciálnej otázky, ide o rovnaký nárok vyvodzovaný z rovnakých skutkových okolností, jedná sa o totožnú vec, v dôsledku čoho je daná negatívna procesná podmienka - prekážka litispendencie.
7. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania z dôvodu zmätočnosti podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ OSP dovolateľ vzhliadol v tom, že jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené tým, že mu bol odňatý reálny prístup k súdu tým, že žalovaným neboli doručené listinné dôkazy, ktoré predložil súdu žalobca, a to správa audítora - spoločnosti ACCEPT AUDIT & CONSULTING, s.r.o., ktorú predložil Žalobca na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie, pričom dôkaz touto listinou nebol súdom reálne vykonaný, v dôsledku čoho sa žalovaný 2/ nemohol s týmto dôkazom oboznámiť a reagovať naň. Žalovaní tiež neboli súdom prvej inštancie vyzvaní podľa § 118 ods. 4 OSP, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Súd na pojednávaní konanom dňa 12.05.2014, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania, vyzval k záverečným rečiam len žalobcu a dokonca aj vedľajších účastníkov, čím bolo zároveň zasiahnuté aj do ústavného princípu rovnosti zbraní. Záver odvolacieho súdu, že žalovaní záverečné reči nevyužili, je nesprávny, keďže ani z dotknutej zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by sa žalovaní práva na záverečné reči vzdali alebo toto právo nevyužili.
8. Ďalej dovolateľ uviedol, že rozhodnutie v predmetnej veci nie je v súlade s ustálenou judikatúrou týkajúcou sa určovacích žalôb. Takáto žaloba je opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má tak preventívnu povahu a má poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Výkladom a contrario nie je určovacia žaloba opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené a kde už bola podaná žaloba na plnenie. Ak už bola podaná žaloba na plnenie, je následné uplatnenie negatívnej určovacej žaloby bezpredmetné aj z pohľadu efektívnosti a hospodárnosti súdneho konania. Negatívna určovacia žaloba o určenie neplatnosti žalobcom napadnutých zmlúv o postúpení pohľadávok bola podaná dňa 21.05.2008 po viac ako dvoch rokoch od podania žaloby na plnenie, ktorú podal dňa 21.03.2006 pôvodný žalobca, teda takáto určovacia žaloba nemôže napĺňať preventívnu funkciu. Osvedčovanie naliehavého právneho záujmu tvrdením o účtovných povinnostiach a povinnosťou vytvárať rezervný fond určený na opatrenia, ktoré majú prekonať nepriaznivý priebeh hospodárenia podniku alebo na krytie straty vyplývajúcej z jeho hospodárenia je irelevantné a zavádzajúce, keďže uvedené povinnosti vyplývajú žalobcovi ako i vedľajším účastníkom priamo z účtovných, daňových a ostatných právnych predpisov. Naliehavosť právneho záujmu na podanej žalobe neexistuje.
9. Súd prvej inštancie poukázal na R 119/2003, aplikujúc ho na prejednávanú vec tak, že potvrdil osvedčenie naliehavosti právneho záujmu na podanej určovacej žalobe, a to tým, že oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 11.4.2007, 25.4.2007 a zo dňa 4.10.2007 nespĺňajú náležitosti určitosti právneho úkonu, a teda relevantného oznámenia o postúpení pohľadávok, nakoľko v nich oznámená postupovaná pohľadávka nie je jasne a určito špecifikovaná. Takýto záver však nepriamo vyvrátil aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Dovolateľ zdôraznil, že predmetom konania nebolo určenie neplatnosti oznámení o postúpení pohľadávok, pričom týmto spôsobom prvostupňový súd umelo posudzoval sekundárne prejudiciálne otázky k samotnej určovacej žalobe, ktorej predmet celkom zjavne vykazuje znaky výlučnej prejudiciality k súdnemu konaniu o zaplatenie.
10. Dovolateľ v ďalšom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR týkajúce sa určitosti postupovanej pohľadávky a podstatných náležitostí zmluvy o postúpení (rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1074/2003 zo dňa 26.05.2004, sp. zn. 20 Cdo 1319/2002 zo dňa 31.07.2003, sp. zn. 29 Odo 775/2004 zo dňa 28.06.2006, sp. zn. 32 Odo 523/2005 zo dňa 22.03.2006) a na odbornú literatúru. Predmetom postúpenia na základe napadnutých zmlúv o postúpení boli pohľadávky, ktorých presná výška nebola v čase ich postúpenia ešte známa a v konečnom dôsledku bude ustálená až na základe znaleckého posudku, pričom jednoznačná je potom špecifikácia predmetnej pohľadávky obdobím jej vzniku. Ak by naopak postúpená majetková ujma bola špecifikovaná výškou bez uvedenia obdobia, na ktoré sa vzťahuje, nastalo by riziko jej zameniteľnosti s pohľadávkou na zaplatenie ďalšej majetkovej ujmy.
11. Podľa konajúcich súdov nájomca pozemkov nie je aktívne legitimovanou osobou, ktorá môže náhradu majetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov uplatňovať. Posudzovanie predmetnej skutočnosti je pritom predmetom súdneho konania o zaplatenie. Tým, že uvedenú skutočnosť účelovo posudzovali iné súdy, má dovolateľ za to, že došlo inter alia k porušeniu ústavného práva na zákonného sudcu, keďže je neprípustné posudzovať cez terciárne prejudiciálne otázky meritum veci iného súdneho konania. Ďalej argumentoval nesprávnymi právnymi závermi súdov k tejto otázke s tým, že správnosť záveru, že oprávneným subjektom na náhradu majetkovej ujmy v dôsledku vyhlásených ochranných pásiem vodárenských zdrojov je aj nájomca pozemkov, je právne konformná so závermi viacerých právoplatných súdnych rozhodnutí, predložených v rámci konania, ktorými sa konajúce súdy vo veci prejednávanej vôbec nezaoberali.
12. Ďalším dovolacím dôvodom uvedeným dovolateľom bolo rozhodovanie vylúčeným sudcom s poukazom na skutočnosť, že na súde prvej inštancie rozhodovala Mgr. Kuzmiaková, ktorá je vylúčená. Sudkyňa samotná podala oznámenie zo dňa 14.09.2010 o skutočnostiach, pre ktoré je sudca vylúčený s tým, že jej bola udelená výnimka podpredsedníčkou Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30.08.2010 na pridelenie prejednávanej veci. Žalobcu zastupuje advokátska kancelária JUDr. Peter Kerecman s.r.o., kde je jediným spoločníkom a konateľom JUDr. Peter Kerecman, ktorý je manželom sudkyne JUDr. Evy Kerecmanovej pôsobiacej na Okresnom súde Košice - okolie a s ktorou má priateľský vzťah, pričom samotná sudkyňa sa tak vo veci cítila byť zaujatou. Taktiež rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný nesprávne obsadeným súdom. Poukázal na Rozvrh práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2014, sp. zn. 1 SprR/70/2013, časť Obchodnoprávna súdna agenda, bod 2) Pravidlá určovania zákonného sudcu, ods. 9/, podľa ktorého veci, ktoré boli zrušené odvolacím súdom a vrátené súdom prvého stupňa, sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelia senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca senátu, ktorý vo veci rozhodoval v odvolacom konaní. V prejednávanej veci bola právna vec pred vydaním odvolacieho rozsudku už v minulosti predmetom odvolacieho súdneho konania na Krajskom súde v Košiciach a bolo vydané uznesenie č. k. 2Cob/l31/2009-233 zo dňa 25.01.2010, teda s poukazom na rozvrh práce mala byť vec po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelená senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca senátu, ktorý vo veci už rozhodoval v odvolacom konaní, čo sa nestalo. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného 2/ odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP, keďže žiaden dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP nie je daný a vady zmätočnosti konania tvrdené žalovaným 2/ nie sú dané. K námietke listispendencie uviedol, že okruh účastníkov ani predmet konania pred Okresným súdom Košice - okolie a pred Okresným súdom Bratislava I nie je totožný a nemohla byť preto daná ani prekážka litispendencie, ktorá by bránila samostatnému prejednaniu a rozhodnutiu súdu v tomto konaní. V konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 32Cb/35/2006 sa žalovaný 2/ ako navrhovateľ domáha ako právny nástupca pôvodných nájomcov (žalovaných 1/ a 3/) voči odporcom Slovenská republika - Ministerstvo životného prostredia a spol. náhrady majetkovej ujmy v zmysle § 28 ods. 6 vodného zákona. Predmetom uvedeného konania je nárok na náhradu majetkovej ujmy, základ ktorého spočíva v obmedzení hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov určených v rozhodnutiach príslušných orgánov na návrh povinnej osoby. V prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky z dôvodu ich neurčitosti a nezrozumiteľnosti (§ 37 OZ), ako aj z dôvodu, že pohľadávku postúpil postupca, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky nebol jej veriteľom v rozpore s § 524 ods. 1 OZ, keďže nebol vlastníkom, ale iba nájomcom pozemkov. Základom žaloby v prejednávanej veci boli teda tvrdenia žalobcu, že v zmluvách o postúpení nebola postupovaná pohľadávka dostatočne individualizovaná a že žalovaní neboli oprávnení pohľadávku na náhradu majetkovej ujmy v zmysle § 28 ods. 6 vodného zákona žalovanému 2/ postúpiť, keďže takáto náhrada patrí len vlastníkovi pozemku.
14. Nejde teda o rovnaký nárok a skutkovú súvislosť oboch konaní nemožno zamieňať s totožnosťou veci v zmysle § 83 OSP, keďže v prebiehajúcom konaní ide o nárok založený na inom právnom dôvode, vyplývajúci z odlišných skutkových okolností. Touto žalobou sa vo vzťahu k žalobe na plnenie rieši len čiastková otázka (vecná legitimácia právneho nástupcu), a nie určenie právneho vzťahu alebo práva, z ktorého bolo žalované na splnenie povinnosti.
15. K odňatiu možnosti konať pred súdom žalovanému 2/ uviedol, že nedoručenie dôkazu - Správy audítora, je v tejto súvislosti bez právneho významu. S obsahom tejto listiny boli účastníci konania riadne oboznámení, pričom na nej nebolo založené napadnuté rozhodnutie odvolacieho ani prvoinštančného súdu.
16. K námietke žalovaného 2/, že v konaní pred okresným súdom nebol v zmysle § 118 ods. 4 OSP vyzvaný, aby zhrnul svoje návrhy a vyjadril sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, žalobca uviedol, že žalovaný túto možnosť mal s poukazom na obsah zápisnice z pojednávania dňa 12.05.
17. Čo sa týka nedoručenia vyjadrenia žalobcu k jeho odvolaniu, poukázal na stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formulované v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 258/2012, 1 Cdo 17/2011 a nálezy Ústavného súdu SR (IV. ÚS 19/2012,
18. ÚS 498/2011, IV. ÚS 462/2010), ktoré uvádzajú, že ak odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu, nezakladá toto bez ďalšieho odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Argumentáciu rozsudkom ESĽP vo veci Trančíková vs. Slovenská republika č. 17127/12 nepovažoval za relevantnú. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že táto je neopodstatnená.
19. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vec nebola prejednaná pred zákonným a nestranným sudcom, žalobca uviedol, že o nezaujatosti sudkyne Mgr. Nicoly Kuzmiakovej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Ncb/7/2010-404 zo dňa 24.09.2010, ktorým bolo určené, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Námietka nesprávneho obsadenia krajského súdu v odvolacom konaní je rovnako nedôvodná.
20. K dovolaniu žalovaného 2/ sa vyjadril aj vedľajší účastník 3/ a navrhol dovolanie odmietnuť ako neprípustné. Za nedôvodnú považoval námietku, že žalovanému 2/ nebolo umožnené predniesť záverečnú reč, keď v skutočnosti toto právo mal a využil ho len na krátku konštatáciu týkajúcu sa odmeny za postúpenie pohľadávky, a o ďalšie záverečné vyjadrenie zjavne neprejavil záujem. Rozhodnutia súdov sú súladné aj s rozhodovacou praxou ohľadom postupovania nárokov na náhradu majetkovej ujmy z titulu obmedzeného užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov s tým, že nároky patria len vlastníkovi pozemku a nie nájomcovi a postúpenie takéhoto nároku nájomcom je absolútne neplatné. Zrekapituloval priebeh postupovania pohľadávok, charakterizoval ich ako pohľadávky majúce pôvod v práve verejnom s tým, že súdy správne uzavreli, že ide o prevod neexistujúcich pohľadávok a že zmluvy o postúpení pohľadávok boli neplatné aj z dôvodu neurčitosti. Rozhodnutia súdov sú riadne odôvodnené, preskúmateľné a obsahujú dostatočné dôvody pre závery v nich konštatované.
21. Podľa vedľajšieho účastníka 3/ jedinou účinnou obranou žalobcu, resp. vedľajších účastníkov na jeho strane, je len určovacia žaloba, keďže navrhovatelia nemôžu uplatniť žalobu na plnenie. Žalovaný 2/ posiela opakované výzvy na úhrady platieb z titulu obmedzenia užívania pozemkov, pričom sa jedná aj o iné nároky než tie, ktoré sú predmetom tohto konania. Kladný výsledok určovacej žaloby bude mať pozitívny vplyv aj na právne posúdenie ďalších nárokov, ktorých sa spoločnosť Generix, a.s. domáha. K nedoručeniu listinných dôkazov žalovaným uviedol, že žalovaný 2/ bol na pojednávaní prítomný a mohol si správu vyžiadať a nič mu nebránilo, aby si správu audítora prevzal priamo zo súdneho spisu. Dovolateľovi nebola ani odňatá možnosť konať pred súdom neprednesením záverečných rečí, keďže mal možnosť na pojednávaní vyjadriť sa, k nedoručeniu vyjadrenia k odvolaniu žalovaným uviedol, že nejde o závažné procesné pochybenie a nie je odňatím možnosti konať pred súdom.
22. V súvislosti sa preukazovaním naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe uviedol, že súdne konanie prebieha už dlho, bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu by bolo popretím zásady hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania. Námietku nezákonného sudcu a nesprávneho obsadenia odvolacieho senátu považoval za neosvedčenú.
23. Z obsahu spisu vyplýva, že dovolanie žalovaného bolo podané na súde dňa 15.5.2015, v zákonnej lehote na podanie dovolania.
24. Dňa
25. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý v ustanovení § 473 zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
26. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 CSP).
27. Konanie začaté do
28. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do
29. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo (§ 470 ods. 4 CSP).
30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) ako súd funkčne príslušný na dokončenie predmetného dovolacieho konania, ktoré sa na ňom začalo do
31. júna 2016 (§ 470 ods. 4 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
32. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, dovolací súd prípustnosť dovolania žalovaného (ďalej aj „dovolateľ“) posudzoval v zmysle ustanovení § 236 a nasl. OSP, teda procesnej úpravy platnej a účinnej v čase, keď bolo dovolanie podané, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné.
33. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
34. Dovolací súd najskôr skúmal, či sú splnené zákonné podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti napadnutému rozsudku. Z ust. § 238 ods. 1 OSP vyplýva, že pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok. Rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci je rozhodnutím potvrdzujúcim.
35. Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. a/ OSP dovolanie možno podať proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
36. Pretože odvolací súd prípustnosť dovolania svojím výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.
37. V zmysle ustanovenia § 242 ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadať vždy na procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP. Preto sa dovolací súd neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie je prípustné podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ OSP. Toto zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne v ňom vymenované. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
38. Dovolacie námietky žalovaného 2/ v prípade ich osvedčenia patria medzi základné vady zmätočnosti a dovolací súd sa nimi musí zaoberať vždy, pričom postupom ešte podľa pôvodného procesného predpisu (OSP) tieto skúma aj bez výslovnej námietky dovolateľa ex offo. Dovolateľ tvrdí, že a. v tej istej veci sa už prv začalo konanie (ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/

§ 237ods.

1 písm. d/ OSP), b. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutia oboch súdov sú arbitrárne a nepreskúmateľné (ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/

§ 237ods.

1 písm. f/ OSP) c. vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/

§ 237ods.

1 písm. g/ OSP).

1. Prekážku litispendencie dovolateľ vidí v tom, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha konanie na plnenie, pričom toto konanie v dvojročnom časovom predstihu predchádza preskúmavané konanie, a predpokladom vyriešenia aktívnej vecnej legitimácie v konaní na plnenie je vyriešenie otázky, ktorá je predmetom preskúmavaného konania - teda otázka platnosti zmlúv o postúpení. Dňa 21.03.2006 pôvodný žalobca - Poľnohospodárske družstvo Nižné Repaše na Okresnom súde Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 32Cb 35/2006 podal žalobu na plnenie, ktorej predmetom je nárok na náhradu majetkovej ujmy, základ ktorého spočíva v obmedzení hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov určených v rozhodnutiach príslušných orgánov.
2. Prekážku prv začatého súdneho konania (litispendencia) upravuje ustanovenie § 83 OSP Táto prekážka zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci. Táto prekážka je daná, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Ak nie je splnený čo len jeden znak, nejde o tú istú vec. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že totožnosť predmetu konania je totožnosť nároku uplatneného z rovnakého skutkového základu či skutkového deja. O tých istých účastníkov ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia účastníkov už skončeného konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). Podmienky totožnosti účastníkov konania a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.10.2011, sp. zn. 5 Cdo 280/2010).
3. Podľa dovolateľa určovacia žaloba (kladná i záporná) nie je prekážkou litispendencie pre žalobu na plnenie, hoci v oboch prípadoch ide o rovnaké subjektívne právo. Avšak žaloba na plnenie pre určovaciu žalobu (ak ide o rovnaké subjektívne právo) prekážku litispendencie vytvára, keďže rozsudok o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa kladné alebo záporné riešenie otázky existencie práva alebo právneho vzťahu, na ktorého určení je založená určovacia žaloba, a teda žaloba na plnenie stavia na rovnakom skutkovom základe (na rovnakej časti skutku) ako žaloba určovacia.
4. Dovolateľov právny záver týkajúci sa vzťahu medzi určovacou žalobou a žalobou na plnenie je správny a dovolací súd sa s ním stotožňuje, dovolateľ však opomína, že pre možnosť postupovať podľa ust. § 83 OSP je nevyhnutná okrem jednoty skutku aj jednota účastníkov konania (tu na opačných procesných stranách). V prebiehajúcom konaní sú stranami síce aj totožné subjekty (postupníci ako veritelia a dlžník), avšak v konaní na plnenie je okruh osôb označených ako žalovaní širší ako v určovacom konaní, pričom v tomto konaní majú dokonca len postavenie vedľajších účastníkov. Nie je z obsahu uplatnených nárokov možné jednoznačne zistiť, či otázka riešená v preskúmavanom konaní bude zodpovedať celému rozsahu nárokov uplatnených v konaní na plnenie. Pokiaľ by došlo k zastaveniu konania vo vzťahu k stranám, ktoré sú, hoci v opačnej procesnej pozícii, v oboch konaniach totožné, potom v konaní preskúmavanom, určujúcom, stále na strane žalovaných zostávajú dva subjekty, voči ktorým konanie nemožno zastaviť, čo napokon vedie k úvahe o nemožnosti aplikovať postup podľa § 83 OSP a dovolací súd túto námietku dovolateľa považoval za neosvedčenú.
5. Ďalšou námietkou, ktorá má závažný charakter v prípade, že dovolací súd vzhliadne jej dôvodnosť, a nevyhnutne musí viesť k zrušeniu rozhodnutia, je námietka zákonnosti konajúcich sudcov. Dovolateľ tvrdí, že v konaní na súde prvej inštancie vec prejednala a rozhodla sudkyňa, ktorá je z povahy svojho vzťahu k účastníkom konania zaujatá, na čo aj sama upozornila. Ďalej je konanie postihnuté rovnakou vadou nezákonného sudcu aj v odvolacom konaní, keďže vec nebola rozhodnutá zákonným senátom, t. j. postupom podľa platného rozvrhu práce príslušného odvolacieho súdu.
6. Tu dovolací súd konštatuje, že námietky nemajú opodstatnenie, a to s poukazom na už existujúce rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Ncb/7/2010-404 zo dňa 24.09.2010, predmetom ktorého bolo posúdenie predpokladov zaujatosti konajúcej prvoinštančnej sudkyne a ktorým súd určil, že sudkyňa nie je z prejednania a rozhodovania veci vylúčená, keďže nebol preukázaný žiaden taký vzťah zákonnej sudkyne k účastníkom konania alebo ich právnym zástupcom, ktorý by mohol mať vplyv na objektívne konanie a rozhodovanie sudkyne. Keďže o námietke bolo riadne rozhodnuté postupom, ktorý zákon predpokladá, neexistuje v dovolacom konaní možnosť takéto rozhodnutie meniť, keďže následne už osobu sudcu žalovaný 2/ nenapádal, nepredložil nové skutočnosti majúce osvedčiť jej zaujatosť a v dovolacom konaní predkladá totožné skutočnosti, ktoré už boli v rozhodovaní o námietke zaujatosti preskúmané krajským súdom.
7. V súvislosti s odvolacím konaním dovolateľ poukázal na Rozvrh práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2014 sp. zn. 1SprR/70/2013, časť Obchodnoprávna súdna agenda, bod 2 odsek 9/, podľa ktorého veci, ktoré boli zrušené odvolacím súdom a vrátené súdom prvého stupňa, sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelia senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca senátu, ktorý vo veci rozhodoval v odvolacom konaní. Dovolateľ poukázal na to, že vo veci prejednávanej bolo už rozhodované odvolacím súdom uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/l31/2009-233 zo dňa 25.01.
8. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetné uznesenie je procesným uznesením, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a pripustil do konania vstup vedľajšieho účastníka Slovenský vodohospodársky podnik š.p. Už z dikcie relevantného ustanovenia Rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach je zjavné, že pre prípad nápadu veci totožnému senátu je nevyhnutné, aby išlo o vec, ktorá bola zrušená odvolacím súdom a vrátená súdu prvého stupňa, t. j. muselo by ísť o kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Vec prejednal na odvolacom súde zákonný senát a ani konanie tejto inštancie nebolo postihnuté vadou nezákonného sudcu.
9. Dovolací súd sa v ďalšom osobitne zaoberal prípadnou existenciou procesnej vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.
10. Odňatím možnosti konať sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
11. Dovolateľ tvrdil, že postupom súdu prvej inštancie mu bolo odňaté právo konať pred súdom, pričom bol porušený princíp rovnosti zbraní. Závažné pochybenia súdu prvej inštancie mali nastať v nasledovných procesných opomenutiach: d. Žalovanému 2/ a ani ostatným žalovaným neboli doručené vyjadrenia k ním podanému odvolaniu, hoci odvolací súd na tieto vo svojom rozhodnutí poukázal, pričom o ich existencii sa dovolateľ dozvedel až z rozhodnutia odvolacieho súdu. S poukazom na ustálenú judikatúru ESĽP ohľadom doručovania relevantných podaní strán (Trančíková vs. SR) došlo týmto opomenutím konajúcich súdov k takému závažnému zásahu do procesných práv dovolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. e. Dovolateľovi neboli doručené všetky relevantné listinné dôkazy, ktoré predložil súdu žalobca, a to najmä správa audítora, ktorú predložil žalobca na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 08.09.2009, pričom dôkaz touto listinou ani súdom nebol reálne vykonaný, teda žalovanému 2/ bola odňatá možnosť sa s listinným dôkazom oboznámiť a naň reagovať.
12. V zmysle § 18 OSP majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
13. Z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Košice - okolie dňa 21.8.2014 (č. l. 547), skutočne nebolo doručené žalovanému 2/ ani ostatným žalovaným, rovnako nebolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka 3/ na strane žalobcu (č. l. 537).
14. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalobcu nebolo doručené žalovaným, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé.
15. Už v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 204/2011 z
16. júna 2012 dovolací súd poukázal na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní, o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP, poskytol odvolateľom možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu ďalšieho účastníka (vyjadreniu k odvolaniu).
17. Základná úprava doručovania listín v odvolacom konaní bola upravená v ust. § 209a ods. 1 OSP účinného v čase doručovania listín súdom prvej inštancie, ktorý výslovne ukladal súdu prvého stupňa, aby v prípade, že nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete, doručil bezodkladne podané odvolanie ostatným účastníkom, pričom zároveň ukladal povinnosť vyzvať účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili, pokiaľ odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej.
18. Povinnosť doručiť vyjadrenie k odvolaniu účastníka síce nebolo povinnosťou zákonnou, avšak z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu možno dospieť k záveru, že v dôsledku všeobecnej záväznosti rozhodnutí ESĽP pre rozhodovanie všeobecných súdov v otázkach práva na spravodlivý proces (tu najmä vec Trančíková vs. SR), je v záujme zachovania princípu rovnosti zbraní povinnosťou súdu doručovať aj repliku k odvolaniu.
19. Najvyšší súd i ústavný súd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Zároveň je takéto procesné opomenutie súdu hodnotené ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010 sp. zn. 4 Cdo 141/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.8.2011 sp. zn. 5Cdo/92/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2011 sp. zn. 5Cdo/115/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 200/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z
20. augusta 2014, sp. zn. 2 Cdo 209/2014).
21. V publikovanom judikáte R 8/2016 najvyšší súd ešte k procesným podmienkam konania podľa OSP formuloval aj podmienky relevantné pre doručovanie repliky tak, že vyslovil, že nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, že mu súd na toto vyjadrenie poskytne primeranú lehotu, ktorá nemôže byť kratšia ako päť dní. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
22. mája 2015 sp. zn. 3 Cdo 156/2014 (R 8/2016 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016).
23. Od vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu nemá dovolací súd dôvod odkloniť sa vo veci prejednávanej.
24. V súvislosti s doručovaním dôkazných prostriedkov (správa audítora) dovolací súd len poznamenáva, že pokiaľ súd vytvoril podmienky pre oboznámenie sa s takto doloženým dôkazom, teda stal sa súčasťou spisového materiálu a žalovaní boli o jeho existencii oboznámení, nedošlo k ujme na strane dovolateľa, keďže zjavne súd tento dôkaz nevykonal a naň neprihliadal, a teda sa nestal súčasťou skutkovej a právnej argumentácie konajúcich súdov, nemohlo tak dôjsť k narušeniu rovnosti zbraní či odňatiu možnosti konať pred súdom žalovanému 2/.
25. Ďalej dovolateľ tvrdí, že žalovaní neboli súdom prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 OSP vyzvaní, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Súd na pojednávaní konanom dňa 12.05.2014 vyzval k záverečným rečiam žalobcu a vedľajších účastníkov, bez smerovania výzvy žalovaným, čím bolo zasiahnuté do ústavného princípu rovnosti zbraní. Záver odvolacieho súdu o nevyužití možnosti predniesť záverečné reči považuje dovolateľ za rozporný so skutočným priebehom pojednávania.
26. Z obsahu zápisnice z predmetného pojednávania dovolací súd zistil, že aj táto námietka je dôvodná. Súd prvej inštancie na začiatku pojednávania vypočul právnych zástupcov strán, potom vyhlásil uzneseniu o zamietnutí návrhov na vykonanie ďalšieho dokazovania, nato konštatoval, že vykonáva dokazovanie oboznámením označených listinných dôkazov. Hneď za tým už nasledujú záverečné reči právneho zástupcu žalobcu a všetkých na pojednávaní zúčastnených vedľajších účastníkov, a to bez relevantnej výzvy v zmysle ust. § 118 ods. 4 OSP. Hoci po všetkých záverečných rečiach je v zápisnici zachytená veta o tom, že právny zástupca žalovaných uvádza, že nemožnosť dlžníka namietať výšku odplaty za postúpenie, je zjavné, že tento sa len v skratke vyjadril k vyjadreniam vzneseným v záverečných rečiach, sám však na jej prednes vyzvaný nebol a nebolo tak zjavné, či bude pojednávanie odročené alebo nebude a či ešte bude mať možnosť predniesť konzistentný prejav v zmysle § 118 ods. 4 OSP. Súd prvej inštancie ihneď po jeho vyjadrení dal poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP a vyhlásil dokazovanie za skončené s tým, že odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Takýto postup súdu nemožno považovať za súladný s postupom predpokladaným v ustanovení § 118 ods. 4 OSP a žalovaným tak bolo odňaté právo konať pred súdom narušením princípu rovnosti zbraní.
27. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Tu dovolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa
28. marca 2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
29. Zákonné ustanovenie § 219 OSP v odseku 2 výslovne uvádza, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
30. Vzhľadom na pretrvávajúcu nejednotnosť nazerania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na procesné dôsledky nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu bolo na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
31. decembra 2015, prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
33. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. Najvyšší súd dospel po preskúmaní oboc