1 písm. b) a postupom v zmysle § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) a s podporou v článku 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Senica č. 2430/2015-SE-DvN z 10.04.2015 (ďalej len „prvostupňový orgán“, resp. „prvostupňové rozhodnutie“).
2 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení relevantnom pre preskúmavanú vec platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 2. Svoje zamietavé rozhodnutie následne odôvodnila tým, že prvostupňový orgán rozhodol tak, že
1 zák. č. 461/2003 Z.z. a
č1. 61 základného nariadenia žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie prvostupňového rozhodnutia boli údaje zo spisu prvostupňového orgánu a z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti a potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu.
čl. 61 ods. 1 základného nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté
právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté
právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté
právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
čl. 61 ods. 2 základného nariadenia v citovanom znení s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi,
ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
čl. 65 ods. 2 prvé dve vety základného nariadenia v citovanom znení úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia v citovanom znení nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
čl. 1 písm. j), q), r),
právnych predpisov uplatňovaných touto inštitúciou, alebo, ak takáto inštitúcia neexistuje, inštitúciu určenú príslušným orgánom daného členského štátu;
ktorých sa dosiahli alebo sa považujú za dosiahnuté a všetky doby, ktoré sa za také považujú, ak ich uvedené právne predpisy považujú za rovnocenné dobám poistenia;
1 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
tvrdenia 5 krát ročne, resp. 4 krát ročne v trvaní týždeň až dva; cestovne lístky, či iné doklady preukazujúce návraty nepredložil, - k bytovej situácii z pohľadu jej stability - žalobca nevlastní na území Veľkej Británie ani Slovenskej republiky žiadnu nehnuteľnosť; vo Veľkej Británii býval spolu s priateľkou vo viacerých podnájmoch, posledných 5 rokov býval sám s priateľkou v štvorizbovom byte, - k členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobca bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia. Jeho príslušná britská inštitúcia prijala záver, že za štát bydliska žalobkyne je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobkyne. Zo zadovážených listinných podkladov nebolo možné považovať väzby žalobkyne na území Slovenskej republiky za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ, t. j. vo Veľkej Británii. 5. Ďalej žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázala na skutočnosť, že ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu zamestnanca, ako tvrdí žalobca, má
britskej legislatívy ten následok, že nárok na dávku v nezamestnanosti mu v tejto krajine nevznikne, ako vyplýva aj z bodu 6.
názoru žalovanej žalobca nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby.
krajského súdu žalovanou správne vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti uvádzané žalobcom, medzi ktoré patrili - návštevy rodičov 4 krát ročne v trvaní jedného až dvoch týždňov, - samotná existencia stavebného sporenia žalobcu, avšak bez čerpania a tiež - existencia bankového účtu žalobcu v banke na území Slovenskej republiky. 12. Krajský súd sa ani nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že rozhodnutia žalovanej ako prvostupňového orgánu sú nedostatočne odôvodnené, resp. nepreskúmateľné, pretože nielen žalovaná ale aj prvostupňový orgán v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a zrozumiteľne uviedli, akými úvahami boli vedení pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako dospeli k záveru, že žalobca, u ktorého nebola splnená zákonná podmienka v zmysle ust. § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. si vytvoril počas svojho zamestnania na území Veľkej Británie centrum záujmov. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. III. Odvolanie žalobcu/ stanoviská A) 13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 24.05.2016 (č.l. 42) proti rozsudku krajského súdu žalobca v súlade s ustanovením § 205 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania a to, že: súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [viď § 205 ods. 2 písm.
žalovanej dostatočne dlhým časovým obdobím jeho života, počas ktorého si žalobca na území Veľkej Británie vytvoril centrum svojich záujmov. 17. Tiež skutočnosť, že žalobca bol vo Veľkej Británii so svojou priateľkou, s ktorou posledných 5 rokov bývali v podnájme v 4-izbovom byte, potvrdzuje
žalovanej hore uvedený záver. O tomto tiež svedčí aj to, že počas svojho pobytu na území Veľkej Británie žalobca nevlastnil na území Slovenskej republiky nehnuteľnosť na bývanie, ani nepodnikol žiadne kroky smerujúce k jej nadobudnutiu. To, že žalobca sa stal v máji 2015 vlastníkom bytu (t.j. s ročným časovým odstupom od vydania napadnutého rozhodnutia) je
žalovanej irelevantné.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne z iných právnych názorov. 20. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si
Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 21. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou všeobecného súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi. 22. Z priloženého administratívneho spisu Najvyšší súd zistil, že žalovaná rozhodla na základe údajov zo svojho ako aj z informačného systému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica (
mienky žalovanej išlo o údaje potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti) ako aj zohľadnila potvrdenie U1 z 31.01.2015 kompetentnej inštitúcie vo Veľkej Británii (príloha k správnemu spisu). 23. Práve prostredníctvom hore uvedeného formuláru U1 v časti 6 (v anglickej verzii UNEMPLOYMENT BENEFIT ENTITLEMENT) v bode 6.2 je naznačené, že žalobca nie je oprávnený na dávku v nezamestnanosti od úradu, ktorý formulár vydal, s odôvodnením, že
zákonov príslušného členského štátu takýto nárok neexistuje. 24. Súdny dvor Európskej únie zdôrazňuje, že úlohou vnútroštátnych súdov je v zmysle zásady lojality (článok 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) správne aplikovať relevantné ustanovenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia (rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-89/16 vo veci Szoja, marginálny bod č. 42), nakoľko nariadenia sú po splnení podmienok úniového práva priamo aplikovateľné vo vnútroštátnom poriadku.
článku 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v citovanom znení nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. 25. V uvedenej súvislosti Najvyšší súd poukazuje na to, že neprehliadnuteľným cieľom základného nariadenia je zamedziť situácii, kedy sa na jednotlivca pri sociálnom zabezpečení vzťahujú viaceré vnútroštátne poriadky, t.j. zamedziť ich kolíznemu pôsobeniu. Avšak v preskúmavanej veci je zatiaľ preukázané, že žalobcovi
britského práva nevznikol nárok na dávky v nezamestnanosti.
základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté
právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté
slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté
slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia
slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť
čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a
ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom. či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb. Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby"
čl. 11 vykonávacieho nariadenia.“ 28. Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že vyššie uvedený rozsudok odkazuje na riadnosť skutočného stavu zisteného v zmysle ustanovenia § 195 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. za účelom výkladu ustanovenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia, t.j. zistenia bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti. Rovnaký postup sa preto musí uplatniť aj v preskúmavanej veci.
1 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
2 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 29. V čl. 11 vykonávacieho nariadenia sú pod písm.
čl. 1 písm. q) základného nariadenia prostredníctvom formuláru U1 naznačila (viď body č. 22 a 23), že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti
britských zákonov nevznikol. Tiež samotný žalobca nenaznačil, že tento postoj britskej inštitúcie spochybňoval právnou cestou pred príslušnými orgánmi Veľkej Británie, a ani žalovaná tento postoj britskej inštitúcie nerozporovala. Preto postup
čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na urovnanie rozporov vzájomnou dohodou nie je možný.
čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
1 veta druhá zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
1/2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 37. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého neúspešnému žalobcovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo. 38. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.