Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Tdo/83/2016 Identifikačné číslo spisu: 6108010993 Dátum vydania rozhodnutia: 11.01.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Štefan Harabin Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 371ods.

1 písm. b/ Tr. por. Nezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Okolnosť či vec prejednal a rozhodol súd v zákonnom zložení (t. j. či bol súd správne obsadený), je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti a nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. Súd a OČTK posudzujú predbežné otázky samostatne; výnimkou sú len predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní. Ak je však o predbežnej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, takým rozhodnutím sú súdy a OČTK viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. To znamená, že ak o predbežnej otázke právoplatne rozhodol iný orgán, OČTK a súd posudzujú túto otázku samostatne len vtedy, ak ide o posúdenie viny obvineného. Súdny dvor Európskej únie má výlučnú právomoc vydávať predbežné rozhodnutia týkajúce sa: - výkladu zakladajúcich zmlúv (čl. 234 Zmluvy o založení ES a čl. 105 Zmluvy o založení EURATOM), výkladu štvrtej hlavy (čl. 68 - Vízová, azylová, prisťahovalecká a iná politika týkajúca sa slobody pohybu osôb), aktov uskutočnených orgánmi spoločenstva, s výnimkou opatrení zabezpečujúcich, aby občania Európskej únie a príslušníci tretích krajín neboli kontrolovaní pri prekračovaní vnútorných hraníc, alebo výkladu a platnosti rámcových rozhodnutí, iných rozhodnutí, dohovorov, opatrení na uskutočnenie spolupráce v policajných a justičných veciach (čl. 35 Zmluvy o EÚ), - výkladu a platnosti aktov orgánov spoločenstiev a Európskej centrálnej banky, - výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak ustanovujú tieto štatúty. K námietke obvineného, že v predmetnom konaní mala byť položená prejudiciálna otázka, lebo išlo o konanie s prvkom práva EÚ a o výklad pojmov: zneužitie práva, prípravná fáza ekonomickej činnosti, umelý charakter plnení či daňová výhoda, najvyšší súd poznamenáva, že v danej veci jej položenie nebolo nutné, pretože v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ boli tieto pojmy vysvetlené a súdy ich správne aplikovali. V súvislosti so zneužívaním celého mechanizmu DPH, o prípad ktorého ide aj v posudzovanej veci, považuje súd za potrebné zdôrazniť, že bol aplikovaný princíp zneužitia práva, ktorý je všeobecnou právnou zásadou v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci HALIFAX C-255/02, v ktorom súd dospel k záveru, že právo európskeho spoločenstva bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, ak plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužívanie systému. Z týchto dôvodov preto preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby plnenie, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v komunitárnom práve a vo vnútroštátnej úprave, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Rovnako tak musí sa z objektívnych prvkov dospieť k záveru, že hlavným cieľom týchto plnení je získanie daňovej výhody. Je vo výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu dokazovanie toho či hlavným cieľom obchodovania bolo získanie daňovej výhody. Do úvahy môže vziať umelý charakter obchodovania, právne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi s plánom zníženia daňového zaťaženia. Je pravdou, že právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou celého mechanizmu DPH, nemôže byť v zásade obmedzené a uplatňuje sa na celkovú výšku DPH, zaťažujúcu plnenie uskutočnené na vstupe, čo však platí iba vtedy, ak neexistujú podvodné okolnosti. Zásada zneužitia práva sa môže definovať ako ,,zákaz výslovne umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu", čo definoval SD EÚ v rozhodnutí E. s.r.o. C-504/10. Z rozhodnutia vyplýva, že aj keď obchodovanie medzi dvomi či viacerými subjektmi s komoditou, ktorá podlieha DPH po formálnej stránke je v súlade so zákonom, to ešte neznamená, že nemohlo dôjsť k zneužitiu práva a tým aj k spáchaniu daňového trestného činu. Esenciálnym prvkom pre rezultát o neoprávnenosti práva odpočítať daň je práve zákaz zneužitia práva, čiže zákaz zneužitia mechanizmu DPH. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na Smernicu Rady EÚ č. 206/112 EHS, ktorá má tiež význam pre posudzovanie toho či došlo k zneužitiu práva. Súd prvého stupňa v rozsudku poukázal na fakt, že obchodné transakcie obvineného nenaplnili ekonomickú zmysluplnosť a hospodárnu podstatu, ale išlo iba o typické zneužitie schémy DPH, nakoľko spoločnosti, ktoré obvinený zastupoval nemali ekonomické zázemie, zamestnancov, konatelia nejavili záujem o činnosť. Toto jeho konanie nie je ničím iným, ako umelým charakterom obchodovania za zneužitia práva. Na základe vyjadreného je nesporné, že položenie prejudiciálnej otázky zo strany vnútroštátnych súdov nebolo potrebné, nakoľko už bolo rozhodované v podobných prípadoch, a vo veci rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení. Najvyšší súd preto na túto námietku dovolateľa neprihliadol. Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nie je daný.

§ 371ods.

1 písm. c/ Tr. por. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Je jedným zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a zásada práva na obhajobu je upravená aj v § 2 ods. 9 Tr. por. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, aby páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Zásada práva na obhajobu sa vzťahuje na celé konanie, a preto je porušenie práva na obhajobu aj dôvodom na podanie dovolania (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu). Dovolateľ zásadné porušenie práva na obhajobu videl v tom, že napriek zvoleniu nového obhajcu

1. decembra 2012 odvolací súd nevyhovel jeho žiadosti o odročenie verejného zasadnutia nariadeného na
2. decembra
3. Odvolací súd určil prvý termín zasadnutia na
4. septembra
5. Z dôvodu neprítomnosti obvineného a obhajcu došlo k jeho odročeniu, rovnako ako pri verejnom zasadnutí určenom na
6. októbra
7. Na verejnom zasadnutí
8. novembra 2012 obvinený ospravedlnil neprítomnosť a súdu oznámil vypovedanie plnej moci obhajcovi. Udelenie plnej moci na zastupovanie JUDr. Koreňovi bolo súdu oznámené
9. decembra 2012, kedy obhajca nahliadal do spisu a doručil žiadosť o odročenie verejného zasadnutia. Žiadosti predseda senátu nevyhovel a zdôraznil, že sa nejedná o povinnú obhajobu, je na vôli obvineného či si zvolí obhajcu a ak si ho zvolí, je vecou obhajcu či obhajobu príjme. Dovolací súd s poukazom na vyjadrené sa stotožnil s postupom odvolacieho súdu, ktorý žiadosti o odročenie nevyhovel a so zreteľom na vyhlásenie obvineného, aby sa konalo v jeho neprítomnosti vec prejednal za prítomnosti zvoleného obhajcu. V naznačenej súvislosti dovolací súd zdôrazňuje závery judikátu najvyššieho súdu R. 4/2010, v ktorom vyslovil, že: I. Zo zodpovednosti za včasnú a okolnostiam prípadu primeranú voľbu obhajcu v žiadnom prípade nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prispôsobiť režim konania a jeho priebeh predstavám a požiadavkám obhajcu obvineného aj keby obhajobu prevzal obhajca v sebe kratšej dobe, resp. za situácie, že paralelne vykonáva obhajobu v inej trestnej veci väčšieho rozsahu. Čas potrebný na prípravu obhajoby, resp. na samotný jej výkon treba zamerať od súdu k obhajcovi a v žiadnom prípade nie naopak. II. Je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu či prevezme zastúpenie „na poslednú chvíľu" resp. za situácie, že paralelne vykonáva obhajobu v inej trestnej veci väčšieho rozsahu a ako sa tento obhajca so svojimi zákonnými a etickými povinnosťami vyrovná. Z toho jednoznačne vyplýva aj tá skutočnosť, že zmenou v osobe zvoleného obhajcu nie je preto všeobecný súd v priebehu konania čo do jeho režimu nijako viazaný. V tejto spojitosti dovolací súd dospel k záveru, že porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno konštatovať, pretože v zmysle § 36 ods. 4 Tr. por. zodpovednosť za včasnosť zvolenia obhajcu nesie obvinený. Zmena obhajcu nie je zákonným dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania, ako tomu bolo v prejednávanej kauze. Na námietku spočívajúcu v tom, že pre opakovane judikované oslobodenie spod obžaloby a skutočnosť, že bol uznaný vinným až v poradí tretím rozsudkom prvostupňového súdu stratil ilúziu o správnom právnom posudzovaní prípadu, dovolací súd zdôrazňuje, že strata ilúzií obvineného nie je porušením práva na obhajobu, pretože pod týmto je potrebné rozumieť odňatie možnosti realizácie obhajobných práv. Na druhej strane upriamuje pozornosť, že od spáchania trestného činu uplynulo desať rokov, ktorá skutočnosť bola zohľadnená, keď prvostupňový súd uložil len podmienečný trest odňatia slobody s trestom peňažným a tomuto dôsledku prispôsobil aj jeho výšku, ktorú stanovil na 30.000,- eur. Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. prítomný nebol.

§ 371ods.

1 písm. h/ Tr. por. Druhom trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa, sa rozumejú prípady, keď súd obvinenému uložil niektorý z druhov trestov (§ 32 Tr. zák.) napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na jeho uloženie, je napríklad uloženie trestu vyhostenia osobe, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, uloženie zákazu podnikania (bez obmedzenia) pri uložení trestu zákazu činnosti, prípadne uloženie peňažného trestu mladistvému napriek tomu, že nie je zárobkovo činný, a pod. V rámci tohto dôvodu obvinený namietal nesprávne uloženie peňažného trestu, pretože súd neskúmal splnenie podmienok na jeho uloženie v zmysle §§ 53 a 54 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ktorým je skúmanie osobných a majetkových pomerov páchateľa. Ak súd dospeje k záveru o zrejmej nevymožiteľnosti trestu, nemôže ho uložiť. Zo spisu je však zrejmé, že páchateľ spáchal trestný čin v úmysle získať neoprávnený prospech a vymožiteľnosť je daná výškou zdaniteľných plnení, ktoré boli predmetom dodania medzi jednotlivými spoločnosťami, pričom vysokú hodnotu patentov deklaroval aj dovolateľ. Dôvodnosti splnenia podmienok na uloženie trestu nasvedčuje aj skutočnosť, že trest bol dovolateľom uhradený. Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. zistený nebol.

§ 371ods.

1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd na podklade tohto dôvodu uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého dovolanie v trestnom konaní možno podať je založenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii, dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a preto dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Dovolací súd primárne zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Výtka obvineného, obsahom ktorej sú tvrdenia, že súd hodnotil dôkazy v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, nepoložil prejudiciálnu otázku a závery súdov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní znamená, že obvinený tým požaduje len zmenu hodnotia dôkazov, čo nezakladá osobitný dovolací dôvod. Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ založil na tom, že súdy nevykladali pojmy hospodárska činnosť, zneužitie práva, prípravný akt ekonomickej činnosti, zdaniteľné plnenie eurokonformne a dovolací súd je preto povinný predložiť prejudiciálnu otázku na účely zodpovedania týchto pojmov. Výkladom súladným s judikatúrou SD EÚ by súdy dospeli k záveru o legálnosti činnosti C.. K nutnosti predloženia prejudiciálnej otázky, ako aj výkladu pojmov komunitárneho práva sa už dovolací súd vyjadril v súvislosti s dovolacím dôvodom, ktorý kvalifikoval podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., v rámci ktorého uzavrel, že tieto pojmy už boli judikatúrou zodpovedané. Nemožno prisvedčiť ani námietke nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Z dokazovania je zrejmé, že súdy postupovali v intenciách judikatúry, kedy SD EÚ v obdobnej právnej veci E., C- 504/10, vyslovil, že „

1. Zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu a tiež vyslovil, že:
2. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie." Dokazovaním bolo preukázané, že predaj patentov, ktorý možno v zmysle judikatúry súdneho dvora posúdiť ako hospodársku činnosť a zdaniteľné plnenie, pri ktorom sa možno domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, bola obvineným predstieraná a vykonávaná účelovo s cieľom získania daňovej výhody. Úloha zisťovať takéto zneužitie práva je v zmysle rozsudku v kompetencii vnútroštátneho súdu. SD EÚ je oprávnený podať len výklad príslušných ustanovení komunitárneho práva. V súlade s tým prvostupňový súd v skutkovej vete konštatoval, že dovolateľ v mesiacoch apríl 2002 až január 2004 predkladal daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za podnikateľské subjekty, v ktorých na základe daňových dokladov, ktoré vystavoval, predmetom ktorých boli najmä zdaniteľné plnenia, týkajúce sa predaja časti patentu SK na úpravu mastenca číslo 278312, časti patentu CZ na úpravu mastenca číslo 284979 a budúceho patentu nazvaného ZDOK, služieb spojených s predajom častí uvedených patentov a strpenia užívacích práv k častiam uvedených patentov od spoločnosti Z. A., s.r.o., pričom zdaniteľné plnenia boli len predstierané, v rozpore s vtedy platným zákonom č. 286/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty uplatnil v predložených daňových priznaniach nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Prevody medzi jednotlivými spoločnosťami preto správne posúdil ako predstierané zdaniteľné plnenie, ktoré bolo vykonané za účelom dosiahnutia daňovej výhody. V ďalšom dovolateľ hodnotil skutkové zistenia a závery dokazovania prvostupňového a odvolacieho súdu, týkajúce sa vykonávania hospodárskej činnosti, vzniku daňovej povinnosti, okolnosti snahy dovolateľa začať výrobu a personálnu prepojenosť subjektov, ktorými sa však dovolací súd nezaoberal, lebo v zmysle zákonnej definície tohto dovolacieho dôvodu správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. in fine). Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v konaní zistený nebol.

374 ods. 3 Tr. por. Ustanovenie § 374 ods. 3 Tr. por. nemožno uplatňovať ako samostatný dôvod dovolania. Toto ustanovenie len v nadväznosti na § 369 a § 372 ods. 1 Tr. por. vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak dovolateľ namieta chybu konania na súde prvého stupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov dovolania uvedenému v § 371 ods. 1 Tr. por. a takto musí byť aj v dovolaní označená (374 ods. 1, 2 Tr. por.). Eventuálne chyby konania mohol dovolací súd posudzovať len prostredníctvom jedného z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. Z obsahu námietok dovolateľa je nepochybné, že ich namietal podľa § 371 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a i/ Tr. por., a preto najvyšší súd poukazuje na konkrétne odôvodnenie v tomto smere. Na podklade vyjadreného je nesporné, že nie sú splnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Tr. por., a preto najvyšší súd podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.