c/ Tr. por. sa dovolanie obvineného M. P. o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. novembra 2007, sp. zn. PK-2 T 14/2007, bol obvinený M. P. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že: v období od septembra roku 2005 do marca roku 2006, najmenej v piatich prípadoch v M. na presne nezistených miestach a dňa
2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák. , § 38 ods. 3 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody zaradil obvineného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1, ods. 2 Tr. zák. obvinenému uložil trest zákazu činnosti výkonu funkcie verejného činiteľa na dobu 5 (päť) rokov. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obvinený M. P.. Na základe jeho odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením zo 6. mája 2010, sp. zn. 2 Toš 2/2008,
por. odvolanie obvineného M. P. zamietol. Uznesenie odvolacieho súdu bolo obvinenému M. P. a jeho obhajcovi JUDr. J. J. doručené
môjho názoru natoľko skreslená, že svedectvo poskytnuté touto osobou by v samotnom konaní vôbec nemohlo byť brané do úvahy. Postupom prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, mi však bolo znemožnené využitie môjho práva na obhajobu, nakoľko sa súd odmietol zaoberať dôkazom, ktorý by celkom jednoznačne mohol viesť k zmierneniu mojej viny. Vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v súlade s ustanovením § 114 Tr. por. Príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v zmysle tohto ustanovenia zákona riadne odôvodnený. Odôvodnenie obsiahnuté v príkaze sudcu Špeciálneho súdu z
1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. vyslovil, že citovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol porušený zákon v jeho neprospech,
2 Tr. por. zrušil toto uznesenie a v zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania žiadna z priamo dotknutých strán nevyjadrila, hoci Špecializovaný trestný súd v Pezinku určil na vyjadrenie lehotu 10 pracovných dní. 5 1 TdoV 23/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.). Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c/ Tr. por. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov
1 písm. a/ až písm. l/ Tr. por., resp. aj
3 Tr. por. Tento mimoriadny opravný prostriedok má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Z obsahu dovolania obvineného vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod uplatňuje okolnosť, že mu bolo zásadným spôsobom upreté právo na obhajobu, nevykonaním navrhnutého dôkazu týkajúceho sa vyšetrenia zdravotného a duševného stavu svedka L. S., v dôsledku čoho súd dostatočne neposúdil jeho dôveryhodnosť. Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. 6 1 TdoV 23/2010 Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Od začiatku konania mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých S. alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky, čo vyplýva zo spisu. Obvinený si porušenie práva na obhajobu zamieňa s údajne neúplne zisteným skutkovým stavom a iným hodnotením vykonaných dôkazov, čo v odôvodnení dovolania odôvodňuje odmietnutím prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, vykonať znalecké dokazovanie, preskúmať zdravotný a duševný stav svedka S. znalcom z odboru psychiatrie, či údajne s nesprávnym posúdením súdu o hodnovernosti a pravdivosti tvrdení svedka. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.) zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 272 ods. 3 a § 274 ods. 1 Tr. por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. V súlade s ustanovením § 272 ods. 3 Tr. por., právo na obhajobu obvineného je zachované, ak súd návrh na vykonanie dôkazu odmietne, ak sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Zároveň v zmysle § 274 ods. 1 Tr. por., ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo na záverečné reči. Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu, či orgánov činných v trestnom konaní o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. práva
11 Tr. por. Ak by záver súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje 7 1 TdoV 23/2010 za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že za účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd v posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V dovolaní obvinený tvrdí, že obrazovo-zvukový záznam získaný prostredníctvom agenta- provokatéra, ktorý ho údajne iniciatívne navádzal na spáchanie trestnej činnosti, je dôkazom vykonaným nezákonným spôsobom, na podklade ktorého bol vynesený odsudzujúci rozsudok. Vzhľadom k uvedenému je potrebné zdôrazniť znenie ustanovenia § 117 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný. Otázka legálnosti použitia agenta je primárne otázkou skutkovou. Na základe vykonaných dôkazov súdy oboch stupňov správne uzavreli, že podmienky citovaného ustanovenia boli splnené. Poukázali v tejto súvislosti najmä na to, že podmienka dôvodného predpokladu o spáchaní trestného činu aj vtedy, ak by príkaz nebol vydaný, splnená bola. Vychádzali z preukázaného konania obvineného ešte pred momentom ustanovenia agenta- svedka L. S., ktorý potvrdil, že od januára 2006 do februára 2006 na základe požiadavky svedka M. Č. vyplácal obvinenému raz mesačne finančné čiastky v hodnote 10 000 Sk, ako 8 1 TdoV 23/2010 úplatok za poskytovanie informácii požadovaných skupinou tzv. „Adamčovcov“. Rozhodnutie použiť na získanie relevantného dôkazu, ktorý by páchateľa jednoznačne usvedčil zo spáchania pokračovacieho zločinu, ktorého sa obvinený dopúšťal, sa opieralo o túto výpoveď, pričom zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že obvinený už dlhšiu dobu páchal predmetnú trestnú činnosť a rovnako by konal aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný. Tohto konania sa obvinený M. P. dopustil ako verejný činiteľ v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák., pretože tak konal ako príslušník polície, operatívny pracovník odboru ekonomickej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v M.. Tieto skutkové závery nemôže dovolací súd bez ďalšieho prehodnocovať s poukazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že obvineným uplatnený dovolací dôvod
1 písm. g/ nie je naplnený, nakoľko súd nepostupoval v rozpore s ustanovením § 117 ods. 2 Tr. por. Na základe skutkových záverov súdov oboch stupňov potom možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že konanie štátu - teda polície prostredníctvom agenta sa rozhodne nestalo súčasťou skutkového deja. Na podklade skutkového stavu, tak ako ho ustálili súdy oboch stupňov, treba konštatovať, že napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák., v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/ Tr. zák., (lebo išlo o osobitný kvalifikačný pojem, formou závažnejšieho spôsobu konania- páchanie trestného činu po dlhší čas). Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil. So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené uplatnené dôvody dovolania
1 písm. c, písm. g/ Tr. por., dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie obvineným M. P. odmietol na neverejnom zasadnutí. (§ 382 písm. c/ Tr. por.). 9 1 TdoV 23/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 25. januára 2011 JUDr. Harald S t i f f e l , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.