Najvyšší súd 5Sžo/181/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ RPEUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUD

§ 142ods.

1 OSP (správne malo byť § 250l ods. 2 OSP), tak, ţe neúspešnej navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom ustanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. Ţiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukazujúc na čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky namietala, ţe v predmetnom napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Ţiline v spojitosti s rozhodnutím odporcu č. ObPÚ-2009/00144-1-DUS boli porušené jej základné ľudské práva a slobody, nakoľko Krajsky súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s jej zákonným postavením dediča predmetného nároku, zaručeného Ústavou Slovenskej republiky ako zákonom najvyššej právnej sily. S odvolaním sa na ustanovenia § 2 ods. 2 písm. c/ a e/ zákona č. 503/2003 Z. z. uviedla, ţe M. Š., rod. T. bola dcérou oprávnenej osoby a ako taká sama spĺňala status oprávnenej osoby. Po jej smrti sa manţel zomrelej M. Š. stal jediným zákonným dedičom jej nároku, čím získal postavenie oprávnenej osoby. Navrhovateľka svoj nárok odvodzuje rovnako od dedičského titulu, t. j. dedením zo závetu, ktorým sa stala výlučným dedičom celého majetku zomrelého manţela M. Š., a tým aj analogicky predmetného nároku. Navrhovateľka vyjadrila presvedčenie, ţe výklad § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. tak, ako si ho 5Sţo/181/2010 4 vyloţil odporca a následne krajský súd je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zároveň uviedla, ţe nárok k predmetu sporu jej prináleţí aj po línii jej matky ako dcéry súrodenca oprávnenej osoby. Týmto súrodencom bola jej stará matka, na čo pamätá aj zákon v § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 503/2003 Z. z.. Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s právnymi závermi prvostupňového súdu, pretoţe tento v rámci dôkazného konania, ţiadne nové dôkazy nevykonal a v odôvodnení rozhodnutia sa iba stotoţnil s rigidnou aplikáciou právnej normy tak, ako to urobil aj správny orgán, obchádzajúc účel reštitučného zákona (zákon č. 503/2003 Z. z.), ktorým zákonodarca mal v úmysle umoţniť v širšej miere navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve oprávnenej osoby, prípadne vo vlastníctve jej právnych predchodcov, dedičov nevynímajúc, čím chcel nastoliť stav právnej istoty a spravodlivého vyporiadania veci v súvislosti so skrivodlivosťami páchanými predchádzajúcim politickým reţimom. Následne navrhovateľka poukázala na § 49 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), podľa ktorého je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania, vo zvlášť zloţitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní, a ak nemoţno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môţe ju primerane predĺţiť odvolací orgán. Uviedla, ţe nárok uplatnila ţiadosťou z 09. septembra 2004, ktorý bol správnemu orgánu doručený 24. septembra 2004. Je nesporné, ţe správny organ o ţiadosti rozhodol aţ 16. decembra 2009, t. j. po piatich rokoch, čo je v rozpore s predmetným ustanovením správneho poriadku a samo o sebe zakladá nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Ţiadala odvolací súd, aby aj túto skutočnosť bral do úvahy pri rozhodovaní v merite veci. V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky ţiadal odporca napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na to, ţe navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla ţiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu preskúmavaného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Martine, a trval na tom, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom č. 503/2003 Z. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred 5Sţo/181/2010 5 na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľky nie je moţné priznať úspech. Zákon č. 503/2003 Z. z. je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií zákona č. 503/2003 Z. z. uvádza, ţe aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaţí aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, ktorými boli porušené všeobecne uznávané ľudské práva a slobody zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, ţe zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, ţe odstránenie všetkých krívd nie je reálne a ţe sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých. V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné ustanovenie povaţovať druhú vetu čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vytvára priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov, a to explicitne vytvorením priestoru pre zákonodarcu ustanoviť osobný a vecný rozsah pri právnej úprave vlastníctva, respektíve majetkových otázok, napríklad tak, ţe zúţi osobný rozsah vlastníkov. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. upravuje poradie oprávnených osôb tak, ţe primárne oprávnenou osobou je osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3. V prípade, ţe táto osoba zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: 5Sţo/181/2010 6

1. a)dedič zo závetu, ktorý bol predloţený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,
2. b)dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
3. c)deti a manţel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
4. d)rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
5. e)súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. Tieto osoby podľa tu ustanoveného poradia sa stávajú oprávnenými osobami (vzniká im nárok) za predpokladu, ţe sú občanmi Slovenskej republiky a ţijú. Napriek tomu, ţe § 2 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z. z. ustanovujú za oprávnené osoby pri splnení tam ustanovených podmienok dedičov zo závetu po pôvodne oprávnenej osobe, okruh oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 písm. a/ aţ e/ nekopíruje ustanovenia Občianskeho zákonníka o dedení (§§ 473-480), ale vytvára vlastný osobitný okruh oprávnených osôb, pričom okruh dedičov a okruh oprávnených osôb nemoţno stotoţňovať. Nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom nie je predmetom dedičstva. Výklad § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 503/2003 Z. z. tak, ako ho urobil odporca, nie je preto porušením čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to preto, ţe status oprávnenej osoby nie je predmetom dedenia, ale danej osobe vyplýva priamo zo zákona. Vylúčenie určitých osôb z tohto okruhu je vecou zákonodarcu, postupujúceho v zmysle čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, majúc tieţ a zreteli faktickú nemoţnosť absolútnej nápravy krívd predchádzajúceho reţimu. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe vymedzenie okruhu oprávnených osôb je pre pozemkový úrad záväzné, pričom mu z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zákaz jeho rozširovania, keďţe ho ako orgán štátu zaväzuje konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 5Sţo/181/2010 7 Navrhovateľka si uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom po sestre svojej starej matky, pričom svoje postavenie oprávnenej osoby vyvodila z § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 503/2003 Z. z.. Je namieste uviesť, ţe výpočet oprávnených osôb podľa tohto zákonného ustanovenia je uzavretý a nemoţno ho rozšíriť ďalšou aplikáciou ustanovení Občianskeho zákona o dedení. V prejednávanej veci zo spisu jednoznačne vyplýva, ţe oprávnenou osobou podľa tohto zákonného ustanovenia mohla byť stará matka navrhovateľky V. K., rod. T., ktorá zomrela X., alebo matka navrhovateľky N. B., rod. K., ktorá zomrela X., a teda pred účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. (mohla si uplatniť jedine nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb.). Prechod práva na vydanie veci aj na deti príbuzných v pobočnom rade uţ nepripúšťa. Navrhovateľke nemoţno priznať postavenie oprávnenej osoby ani podľa ustanovení § 2 ods. 2 písm. a/ alebo b/ zákona č. 503/2003 Z. z., pretoţe nie je ani dedičkou zo závetu po pôvodnej vlastníčke predmetných nehnuteľnosti M. Š., a nie je ani jednou z osôb, ktorej by toto postavenie prislúchalo podľa § 2 ods. 2 písm. c/ alebo d/ zákona č. 2003 Z. z.. Tak, ako uţ je uvedené vyššie, ak si zákonodarca pri prijímaní reštitučných zákonov bol vedomý, ţe nie je moţné odstrániť ani napraviť všetky krivdy, ku ktorým došlo v období od 28. februára 1948 do 01. januára 1990, potom námietku navrhovateľky, ţe rozhodnutie odporcu a krajského súdu popiera jej ústavné právo na dedenie, nemoţno povaţovať za právne relevantnú. Nepochybil teda Krajský súd v Ţiline, keď rozhodnutie odporcu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené vyššie posúdil námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu ako nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu ani prvostupňového súdu v danej veci. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP potvrdil. Pritom sa v podstate stotoţnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, súc viazaný tieţ rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP). 5Sţo/181/2010 8 O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP ako aj § 250k ods.

§ 250lods.

2 OSP s poukazom na § 142 ods. 1 OSP tak, ţe navrhovateľke ich náhradu nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebola úspešná, a odporcovi preto, ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania neúspešného odvolania navrhovateľky nevznikli a ani ich náhradu neuplatnil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. februára 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková