1, ods. 6 písm. a/ Trestného zákona, v štádiu prípravy na zločin
1 Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave
1 písm. d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok sa z r u š u j e.
3 Trestného poriadku sa obžalovaný Ing. J. U., nar. XX. A. XXXX vo T., trvale bytom J. XXXX/X, R.
b/ Trestného poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 16. januára 2012, sp. zn. VII/2 Gv 193/08,
ktorej sa mal dopustiť trestného činu subvenčného podvodu
1, ods. 6 písm. a/ Trestného zákona, čiastočne dokonaný a čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona na skutkovom základe, že v presne nezistenej dobe od polovice roku 2005 do decembra 2006 v R. a následne aj v U., ako štatutárny zástupca Mesta R., ako konečného prijímateľa nenávratného finančného príspevku, predložil dňa
1, ods. 6 písm. a/ Trestného zákona v štádiu prípravy na zločin
1 Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, v štádiu prípravy
1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presne nezistenej dobe od polovice roku 2005 do decembra 2006 v R. a následne aj v U., ako štatutárny zástupca - primátor Mesta R., ako konečného prijímateľa nenávratného finančného príspevku, predložil dňa
6 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 s poukazom na § 36 písm. j/, § 37 písm. h/,
1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
4 Trestného zákona súd zaradil obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný Ing. J. U. podal proti rozsudku odvolanie čo do výroku o vine aj treste, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 2. marca 2016, sp. zn. 3To/7/2015,
Proti naposledy označenému rozhodnutiu podal obžalovaný podaním z
1 písm. c/ Trestného poriadku) v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Dovolateľom označená okolnosť bola aj obsahovo namietaná v skoršom odvolacom konaní. Namietaná okolnosť spočíva v úprave skutku v právoplatnom rozsudku oproti prvému odsudzujúcemu rozsudku z 5. februára 2013, a to v otázke nezískania mestom R. podstatného vplyvu v obchodnej spoločnosti Z.., a. s. ako správcovi priemyselného parku (išlo o predpokladané získanie 34 % akcií mestom v tejto akciovej spoločnosti). Kým v prvom rozsudku sa
formulácie skutkovej vety kladie obžalovanému za vinu, že mesto túto majetkovú účasť nezískalo, po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu z
Trestného zákona ide o posúdenie znaku „vyláka“ od iného dotáciu, subvenciu, príspevok alebo iné plnenie. Pri právnej kvalifikácii
Vo vecnom vyjadrení, ide o nemožnosť obžalovaného niesť právnu zodpovednosť (akúkoľvek) za rozhodnutie mestského zastupiteľstva, čo však neplatí o zatajení príslušnej podstatnej informácie (v rozpore s jeho doloženou konkrétnou oznamovacou povinnosťou) voči zmluvnému partnerovi, ktorý mal možnosť zmluvu neuzavrieť, a teda poskytnutie príspevku právne nefixovať. Problém, relevantný z hľadiska konania po zrušení prvého z rozsudkov súdu prvého stupňa (a v konečnom dôsledku potom aj z hľadiska dovolacieho konania) spočíva v tom, že pôvodný rozsudok bol zrušený len na základe odvolania, podaného obžalovaným. V takom prípade sa prejaví účinok tzv. zákazu „zmeny k horšiemu“ (reformatio in peius), ktorý je vo vzťahu k novému konaniu na súde prvého stupňa zákonom popísaný v § 327 ods. 2 Trestného poriadku nasledovne: „Ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.“ V neprospech obžalovaného teda nemôže byť relevantne zmenený žiaden z výrokov rozsudku, vyhláseného v novom konaní (to platí aj v rovnakej situácii po rozhodnutí dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 Trestného poriadku). Z hľadiska skoršieho odsudzujúceho výroku o vine je zmenou k horšiemu nielen zmena, ktorá by viedla k prísnejšej právnej kvalifikácii, ale aj zmena, ktorá mení popis skutku, nezodpovedajúci (vo vzťahu k dotknutej okolnosti) použitej právnej kvalifikácii, na taký popis skutku, ktorý už takej kvalifikácii zodpovedá. Inak by sa zmysel univerzálneho zákazu zmeny k horšiemu, viažuci sa na práva obhajoby pri podaní opravného prostriedku, stratil. Dovolací súd zároveň uviedol, že v novom konaní po vrátení veci odvolaciemu súdu bude potrebné opätovne rozhodnúť o odvolaní obžalovaného proti ostatnému rozsudku súdu prvého stupňa, vychádzajúc však z podoby skutku, uvedenej v prvom odsudzujúcom rozsudku z 5. februára 2013. Tento skutok (jeho popis) nemôže (ani skôr nemohol) byť už v ďalšom priebehu konania zmenený tak, aby to bolo v neprospech obžalovaného, a to aj z hľadiska zákazu zmeny k horšiemu vo vyššie popísanej podobe (pri súčasnej viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu o zmene k horšiemu v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku). Po vyššie uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sa vec dostala do štádia odvolacieho konania, v rámci ktorého je povinnosťou teraz činného senátu najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní podanom obžalovaným Ing. J. U. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok z 25. novembra 2014, sp. zn. PK-1T/2/2012. Obžalovaný Ing. J. U. podal odvolanie čo do výroku o vine aj treste do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 4043), ktoré písomne odôvodnil 16. marca 2015, a ktoré doplnil prostredníctvom svojho obhajcu 18. marca 2015, 13. novembra 2015 a 22. februára 2016. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že citované výroky rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-1T/2/2012, z 25. novembra 2014
názoru obžalovaného nie sú vecne správne, nakoľko vychádzajú z nesprávneho vyhodnotenia dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia danej veci. Súdne rozhodnutie neobsahuje predpísané náležitosti v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku, preto je nepreskúmateľné. Súd nereagoval a následne sa ani nevysporiadal s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného, ktoré prednášal v celom procese dokazovania. V danej veci neboli v plnom rozsahu uplatnené závery vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho Náleze, sp. zn. III. ÚS 25/06, z 10. mája 2006,
ktorého právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia... Z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, ako malo dôjsť zo strany obžalovaného Ing. J. U. k naplneniu jednotlivých znakov žalovaného činu (rozhodnutie neobsahuje právne hodnotenie zisteného skutku). Z rozhodnutia nevyplýva konkrétna okolnosť svedčiaca o individuálnom zavinení obžalovaného, preto ide o rozhodnutie stojace na princípe kolektívnej viny, pričom za rozhodnutia mestského zastupiteľstva, ktoré primátor nemôže ovplyvniť, má niesť trestnoprávnu zodpovednosť primátor. Súdom prijatý záver, že návratný finančný príspevok (NFP) mal smerovať súkromnej spoločnosti je neobhájiteľný po stránke skutkovej aj právnej.
názoru obžalovaného, ak súd zmenil právnu kvalifikáciu na prípravu (§ 13 Trestného zákona), potom bolo jeho povinnosťou (okrem tých, ktoré sú uvedené v čl. 2) vysporiadať sa celým obsahom tohto zákonného článku, osobitne aj s ods. 3 písm. a/ zánik trestnosti prípravy, najmä ak sa sám priznal, že vzhľadom k zániku funkcie primátora, za pôsobenia obžalovaného, nebola podaná žiadna žiadosť o platbu a ani žiadne finančné prostriedky neboli poskytnuté. V tejto súvislosti obžalovaný poukazuje na jednotlivé výroky predsedu senátu bezprostredne po vyhlásení rozsudku : „Keby sme sa stotožnili s argumentáciou obhajoby, potom by sme nemohli obvineného odsúdiť.“ „Obtiažne je zaujať právne stanovisko k argumentácii, že žiadosť nie je povinná a údaje v nej uvedené nie sú povinnými údajmi v zmysle posudzovanej právnej normy.“ Vina obžalovaného spočíva teda v tom, že nepredložil návrh na kataster, neoznámil zmenu rozhodnutia mesta, hoci to nebolo v jeho kompetencii. Návrhy na kataster spracovávalo a podávalo právne oddelenie mesta. O zmene rozhodnutia mestského zastupiteľstva Y. vedelo. Primátor je podriadený mestskému zastupiteľstvu, nie naopak. Pokiaľ by konal v danej veci proti vôli mestského zastupiteľstva, spáchal by trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Konajúci súd bez toho, aby upozornil obhajobu, po úprave žalovaného skutku, vyhlásil odsudzujúci rozsudok, ktorým obžalovaného uznal vinným nie z pokusu trestného činu
Trestného zákona ako bolo pôvodne žalované, ale z prípravy trestného činu
Na takýto postup
názoru obžalovaného neboli splnené podmienky. Takýto postup je v rozpore s obsahom čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozhodnutie ESĽP vo veci Pélisier a Sassi c. Francúzsko z 25. marca 1999).
názoru obžalovaného prvostupňový súd nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom (§ 327 Trestného poriadku) : „rozsudok súdu prvého stupňa je založený na nejasných a neúplných skutkových zisteniach, absentuje jasné hodnotenie resp. záver o tom, na základe akých dôkazov súd považuje vinu obžalovaného za preukázanú, súd sa nezaoberal otázkou subjektívnej stránky.“ Obžalovaný ďalej poukázal na absenciu uplatnenia akejkoľvek obchodnoprávnej sankcie zo strany účastníkov zmluvy o poskytnutí NFP zo dňa
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Na strane obžalovaného nie sú splnené kritériá špeciálneho subjektu. (Žiadosť a jej prílohy nepredkladal obžalovaný, ale svedok Ing. S..) Existencia sprenevery finančných prostriedkov alebo ich zadržania nebola preukázaná, nakoľko v čase, keď obžalovaný zastával pozíciu primátora mesta R., neboli mestu poskytnuté žiadne finančné prostriedky Y.. Ani Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky a ani Y. nepotvrdili, že by niektorá z listín priložených k žiadosti o poskytnutie NFP bola sfalšovaná, nesprávna alebo neúplná. Žiadosť o poskytnutie NFP nie je povinným úkonom, ale fakultatívnou možnosťou. Z toho vyplýva, že ani jej obsah potom nie je povinným údajom. Ide o nevymáhateľný a nenárokovateľný akt (č. l. 702). Všetky príspevky, ak by boli vyplácané, boli by vyplatené z prostriedkov štátneho rozpočtu (nie zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev). Je irelevantné, ako sa predtým do štátneho rozpočtu dostali, nakoľko peniaze nie sú identickou vecou.
obžalovaného neboli naplnené ani znaky trestného činu subvenčného podvodu
1, ods. 6 písm. a/ Trestného zákona. Znakom danej skutkovej podstaty je uvedenie do omylu (nie využitie omylu iného). V danom prípade žiadosť, resp. príručka pre žiadateľa, či výzva na predkladanie ponúk nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom. V rámci dokazovania žiaden z vypočutých svedkov netvrdil, že by obžalovaný niekoho zaviedol. Absenciu uvedenia do omylu dokazuje aj zistenie, že obžalovaný nepredstieral, že by pozemky patrili mestu, že by nájom, či predkupné právo bolo zapísané v katastri nehnuteľností, resp. že by mesto malo majetkovú účasť v Z., a. s.. Porušenie zmluvnej povinnosti vo všeobecnosti nezakladá spáchanie trestného činu (princíp ultima ratio). Konanie obžalovaného nie je možné subsumovať ani pod ustanovenie § 13 ods. 1 alebo § 14 ods. 1 Trestného zákona. Uvedené formy účastníctva na trestnom čine totiž predpokladajú úmysel a vyššiu mieru organizovanosti, resp. inom úmyselnom vytváraní podmienok na spáchanie zločinu. Nedbanlivosť vylučuje prípravu aj pokus. Zánikom funkcie primátora na konci roku 2006 už obžalovaný nebol účastníkom zmluvných vzťahov. Dovtedy nedošlo k podaniu žiadnej žiadosti o platbu. Takéto konanie, ak by sa to aj predtým kvalifikovalo ako príprava na zločin, by znamenalo zánik trestnosti aktov vykonaných predtým, čím by došlo k zániku trestnosti činu
3 Trestného zákona. V doplnení dovolania z
názoru obžalovaného takto vágne konštatovaná skutková veta nespĺňa ani požadované náležitosti rozsudku v zmysle § 163 ods. 3 Trestného poriadku,
ktorého výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného musí presne označovať trestný čin a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným trestným činom. Mesto R. sa uchádzalo o NFP - eurofondy, ktoré by boli investované výlučne do majetku Mesta R.. Objem NFP - eurofondov postačil na kúpnu cenu malých pozemkov, na ktorých stála infraštruktúra a jej vybudovanie. Na nákup pozemkov mohlo byť použitých
výzvy 10 percent z poskytnutého NFP, ostatné museli byť použité na vybudovanie infraštruktúry. Viac pozemkov Mesto R. kúpiť nemohlo, lebo nemalo ani sľúbené, ani vlastné peniaze. Veľké pozemky kúpil súkromný sektor za vlastné peniaze. Na str. 21 a 22 rozsudku špecializovaný trestný súd konštatoval, že Mesto R. bude len formálnym žiadateľom NFP, získa do vlastníctva pozemky pod infraštruktúrou a celá zostávajúca časť priemyselného parku s možnosťou jej ekonomického využívania sa po 15 rokoch dostane do opätovného vlastníctva Z. a. s. Takáto interpretácia je nesprávna. Mesto R. nemalo finančné prostriedky na splácanie leasingových splátok. Všetky splátky by splácala spoločnosť Z., a. s. To vyplýva z článku III., ods. 4 Dodatku č. 1 k Zmluve o nájme pozemkov s následnou možnosťou ich kúpy (leasingová zmluva) zo 6. septembra 2005. Aj preto sa dohodlo postúpenie predkupného práva v článku IV. toho istého dodatku. Špecializovaný trestný súd v rozsudku uvádza len postúpenie predkupného práva z Mesta R. na Z. a. s., neuvádza však, že
toho istého dodatku celú kúpnu cenu zaplatí Z., a. s. Postúpenie predkupného práva v tomto prípade znamenalo len to, že vlastníctvo leasovanej nehnuteľnosti sa vráti tomu, kto za ňu platil. Keby Mesto R. zostalo vlastníkom veľkých nehnuteľností, pričom by za ne nezaplatilo, Z. a. s. by sa nevrátili ani nehnuteľnosti, ani peniaze. Vznikol by tak neoprávnený majetkový prospech. Špecializovaný trestný súd odsúdil Ing. U. za to, že Mesto R. by nezostalo vlastníkom majetku, za ktorý nezaplatilo. Mesto R. sa uchádzalo o NFP z dôvodu rozvoja zamestnanosti v regióne. Chcelo ich použiť na projekte, ktorý by rozvoj zamestnanosti podporil čo najefektívnejšie v pripravovanom projekte priemyselného parku M.. Všetko prebiehalo v súlade so zákonom a podmienkami výzvy na predkladanie projektov, pod kontrolou príslušných orgánov. Verejné prostriedky by boli použité len pre verejný sektor. Vzhľadom na uvedené skutočnosti obžalovaný Ing. J. U. navrhol, aby odvolací súd rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-14T/2/2012, z 25. novembra 2014 zrušil a následne danú vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby ho po zrušení tohto rozhodnutia spod obžaloby oslobodil
a/ Trestného poriadku. Prokurátor sa k odvolaniu písomne nevyjadril. Odvolací súd rešpektujúc právny názor uvedený v zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2017, sp. zn. 1 TdoV 7/2016, preskúmal
1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že odvolanie obžalovaného Ing. J. U. je dôvodné. Pri odôvodnení viny obžalovaného sa prvostupňový súd v podstate riadil nasledovnými úvahami : Z vykonaného dokazovania vyplýva vysoká miera sofistikovaného správania sa zástupcov spoločnosti Z. a. s. R.. V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal na samotné založenie tejto akciovej spoločnosti za aktívnej účasti obžalovaného. Spoločnosť Z. a. s. R. prostredníctvom osôb konajúcich v jej mene bola faktickým vlastníkom pozemkov, na ktorých mal byť realizovaný priemyselný park s tým, že prenájom pozemkov Mestom R. bol len kvôli takejto požiadavke, ktorej splnenie umožňovalo poskytnutie NFP. Išlo o vytváranie značne neprehľadnej spleti rôznych zmlúv vo vzťahu k samotným pozemkom, ako aj k následnej správe priemyselného parku formálnym deklarovaním majetkovej spoluúčasti mesta v správcovskej organizácii, čo umožňovalo opätovne obísť požiadavku na verejné obstarávanie tým, že bola formálne deklarovaná bezodplatnosť tejto správy. V skutočnosti však v zmysle celej neprehľadnej spleti zmlúv a problematických nejednoznačných vzťahov dochádzalo k situácii, že Mesto R. bude len formálnym žiadateľom NFP, získa do vlastníctva pozemky pod infraštruktúrou a celá zostávajúca časť priemyselného parku s možnosťou jej ekonomického využívania sa po 15-ich rokoch dostane do opätovného vlastníctva Z. a. s., na ktorých táto spoločnosť bude v podstate po celú dobu 15 rokov formálne v mene mesta podnikať v priemyselnom parku. Súd predovšetkým vychádzal z výpovedí jednotlivých svedkov, zo správy Y. z 3. apríla 2007 o výsledku kontroly, nájomnej zmluvy s dodatkom, ďalších nájomných a kúpnopredajných resp. leasingových zmlúv k pozemkom, z absencie predkupného práva nezaevidovaného v katastri nehnuteľností atď. (str. 21- 23 rozsudku Špecializovaného trestného súdu). Čo sa týka úvah o treste, prvostupňový súd mal za preukázané, že konanie ustálené v skutkovej vete napĺňa skutkovú podstatu trestného činu
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona v štádiu prípravy
1 Trestného zákona. V predmetnej veci finančné prostriedky Európskej únie mali zabezpečiť podporu budovania a rekonštrukcie infraštruktúry a umožniť verejnému sektoru zabezpečiť rozvoj podnikania v oblasti priemyslu a služieb. Finančná pomoc bola poskytnutá na princípe spolufinancovania v pomere 75 % z oprávnených nákladov z Európskeho fondu regionálneho rozvoja a 25 % z oprávnených nákladov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a z vlastných zdrojov konečného prijímateľa, ktorým mohli byť len vyššie územné celky, obce, a mestá, združenia obcí (miest) združenia VÚC a rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené mestami, obcami a VÚC, zabezpečujúce rozvoj priemyslu a vybraných služieb. Obžalovaný Ing. U. sa dopustil aj trestného činu subvenčného podvodu
Priamo v zmluve o poskytnutí NFP v čl. II. bod 5 je uvedené, že prijímateľ berie na vedomie, že na použitie finančného príspevku, kontrolu jeho použitia sa vzťahuje režim upravený v legislatíve ES a v legislatíve SR, napr. zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, kde v § 31 ods. 1 písm. a/ je uvedené, že porušením finančnej disciplíny je poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov v rozpore s určeným účelom. V danej veci účelom NFP bolo spolufinancovanie schváleného projektu prijímateľa, ktorým v žiadnom prípade nemohla byť súkromná spoločnosť. Prvostupňový súd je aj toho názoru, že jednočinný súbeh obzvlášť závažného zločinu subvenčného podvodu
Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
Trestného zákona je možný, preto, lebo každý z uvedených trestných činov chráni iný objekt. Najvyšší súd rozhodujúc o podanom odvolaní dospel k týmto záverom : Z. a. s. je súkromná investičná, stavebná a správcovská spoločnosť. Štatutárnym orgánom bol konateľ T. S.. Táto spoločnosť sa rozhodla realizovať súkromný projekt priemyselného parku v R. kraji. Vybrali si obec M.. Za týmto účelom zabezpečila pozemky na jeho výstavbu od tretích osôb, pričom tieto boli financované formou leasingu - zmluvy o nájme pozemkov s následnou možnosťou ich kúpy. Cez spoločnosť R. s. r. o. Z. a. s. uzatvorila
výzvy poskytnutý len na nákup pozemkov a na refundáciu nákladov investovaných do infraštruktúry subjektu, ktorý vyhral verejnú súťaž a infraštruktúru realizoval (v tomto prípade D. a. s.), teda majetok, ktorý malo Mesto R. v dlhodobom prenájme. Ďalšou podmienkou bolo, že Mesto R. musí preukázať vzťah i k ostatným pozemkom priemyselného parku, aby sa nestalo, že eurofondy investované do infraštruktúry budú zmarené napríklad tým, že súkromní vlastníci okolitých pozemkov neumožnia stavať priemyselné haly, resp. stavby zahraničných investorov. Hľadal sa model výhodný pre oboch. Rozsah a účelovosť investícií umožnili mestu kúpiť pozemok, na ktorom bude vybudovaná infraštruktúra a ktorá zostane už navždy vlastníctvom Mesta R.. Špecializovaný trestný súd túto dôkaznú situáciu mylne vyhodnotilo, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedlo, že eurofondy mali byť použité pre súkromný sektor. Model použitia eurofondov na základe týchto podmienok bol nasledovný : Prvá podmienka - použiť eurofondy len na nákup pozemkov a refundáciu nákladov na infraštruktúru Mesto R. odkúpi od spoločnosti O. s. r. o pozemky, na ktorých bude stáť infraštruktúra. Bude vyhlásená verejná súťaž na výstavbu infraštruktúry, ktorá bude víťazom realizovaná. Celý model bol aj takto realizovaný. Verejnú súťaž vyhral D. a. s. NFP mal slúžiť na kúpnu cenu a platbu D.. Na iný účel sa
výzvy ani nedal použiť. Druhá podmienka - (preukázať vzťah k ostatným pozemkom) Z. a. s. prenechá Mestu R. svoje zmluvné vzťahy s R. s. r. o. na dobu 15 rokov, aby mohlo Mesto R. mať v dlhodobom prenájme i priľahlé pozemky, na 15 rokov. Preto
výzvy, zákonne a s vedomím Y.. Špecializovaný trestný súd však uznal obžalovaného Ing. U. za vinného za nerealizovaný zmluvný plán (neprehľadná spleť zmlúv), ktorý bol zmenený zásahom samotného Y.. Odvolací súd sumarizuje: Pôvodne mali byť pozemky A - menšie, na ktorých stojí infraštruktúra, vo vlastníctve Mesta R.. Na ich nákup a výstavbu mali byť čerpané eurofondy. K veľkým pozemkom B, na ktorých mali stáť výrobné haly investorov a bol k nim
názoru špecializovaného trestného súdu neprehľadný súbor zmlúv, (najprv leasoval Z., a. s. ale v prípade, ak by eurofondy pridelené boli, malo ich leasovať Mesto R.). Došlo k podpisu dodatku zo 6. septembra 2005,
ktorého sa údajne Mesto R. zbavilo svojho majetku v prospech súkromníkov. Táto interpretácia špecializovaného trestného súdu je nesprávna. Mesto R. bolo tlačené do právneho vzťahu k pozemku B len pre splnenie podmienok výzvy, aby preukázalo vzťah k nim. V priebehu konania však Y. dalo iný výklad podmienky, že uchádzač o Eurofondy musí mať nehnuteľnosti vo vlastníctve resp. v dlhodobom prenájme na 15 rokov a nesmie sa meniť vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam tak, že doba 15 rokov sa začína počítať až od ukončenia realizácie projektu (nie od jeho začiatku ako to bolo vykladané dovtedy). Musel sa hľadať iný model. Model, za ktorý je Ing. U. uznaný za vinného sa zavrhol a nerealizoval. Našiel sa nový - taký, že pozemky B kúpi súkromník za vlastné peniaze (O., s. r. o.), prenajme ich Z. a. s. ako správcovi a ten ich dá do prenájmu Mestu R.. Listom zo
3 Trestného zákona. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd považuje za nutné poukázať na absenciu subjektívnej stránky u žalovaných trestných činov. V tejto súvislosti dáva do pozornosti čl. X Zmluvy o poskytnutí NFP,
ktorého nárok na poskytnutie príspevku bol zabezpečený záložným právom k majetku prijímateľa - Mesta R., čo v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6To/38/2001, preukazuje absenciu subjektívnej stránky. Záložné právo plní aj uhradzovaciu aj zabezpečovaciu funkciu, pričom nárok na príspevok a prípadné nároky poskytovateľa proti Mestu R. boli zabezpečované do výšky 228 515 000 Sk. Na súdnu prax v tomto smere súd prvého stupňa nereagoval a poprel tak princíp právnej istoty. Obžalovaný Ing. U. nemohol predpokladať, že mestské zastupiteľstvo zmení svoj pohľad na vstup mesta do spoločnosti Z. a. s., bol však povinný toto rozhodnutie zástupcov mesta rešpektovať.
súdnej praxe nepredvídateľný následok nie je zavinením pokrytý (NS SR R 20/1981). Obžalovaný nezasahoval žiadnym spôsobom do procesu tvorby žiadosti o NFP, nikomu nedával pokyn akú listinu predložiť alebo nepredložiť k žiadosti, pričom administratívnu kontrolu ponechal na zodpovedných pracovníkov mesta, či spoločnosti Z., a. s.. Rovnako nezasahoval do kompetencie mestského zastupiteľstva. Obžalovaný konal v najlepšom úmysle, utvrdený v presvedčení, že všetko je v poriadku a v súlade so zákonom s cieľom podporiť región. Je potrebné v tomto smere zdôrazniť, že Zmluva o poskytnutí NFP nebola Y. zrušená, ale naopak, na jej základe sa plnilo, pričom došlo k podpisu viacerých dodatkov k tejto zmluve v čase, keď obžalovaný Ing. J. U. už nebol primátorom mesta. Najvyšší súd ďalej poznamenáva : z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04.,I. ÚS 110/97, II.ÚS 2/09 vyplýva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
1 Trestného poriadku každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje odôvodnenie, musí byť odôvodnený stručne a presvedčivo tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Musí vychádzať z hodnotenia dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku, t. j.
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt, alebo obvinený, či jeho obhajca. Odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah posudzovania dokázaných skutočností
príslušných ustanovení zákona v otázke viny nadväzuje na odôvodnenie výroku o vine, ktoré musí vyplynúť z jednoznačného záveru nevzbudzujúceho dôvodné pochybnosti, že skutok zavinene spáchal práve obžalovaný, zisteným spôsobom a z preukázaného motívu a že ním spôsobil súdom ustálený následok, v dôsledku čoho bolo jeho konanie podradené práve pod príslušné ustanovenie zákona. V danom prípade problém nastal po zrušení prvého z rozsudkov súdu prvého stupňa, pretože pôvodný rozsudok bol zrušený len na základe odvolania, podaného obžalovaným. Ak bol napadnutý rozsudok zrušený len na základe odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech. V neprospech obžalovaného teda nemôže byť relevantne zmenený žiaden z výrokov rozsudku, vyhláseného v novom konaní. Z hľadiska skoršieho odsudzujúceho výroku o vine je zmenou k horšiemu nielen zmena, ktorá by viedla k prísnejšej právnej kvalifikácii, ale aj zmena, ktorá mení popis skutku, nezodpovedajúci (vo vzťahu k dotknutej okolnosti) použitej právnej kvalifikácii, na taký popis skutku, ktorý už takej kvalifikácii zodpovedá. Ako vyplýva zo zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu v konaní pod sp. zn. 1 TdoV 7/2016 zákaz zmeny k horšiemu vyplýva priamo zo zákona a konajúce súdy ho v dostatočne nezohľadnili. V súvislosti s tým došlo aj k nesprávnej právnej kvalifikácii a to v tom zmysle, že skutkovým podkladom pre posúdenie konania obžalovaného bola okolnosť, ktorá bola v pôvodnom rozsudku vyjadrená principiálne odlišne - teda nie spôsobom zodpovedajúcim
mienky odvolacieho súdu použitej právnej kvalifikácii v rozsudku prvého stupňa. Išlo pritom o skutkovú okolnosť, ktorá bola považovaná za priamu súčasť naplnenia zákonných znakov trestného činu. Po zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, odvolací súd dospel k záveru, že hoci bola spoľahlivo preukázaná podstata skutku, preukázaný skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný, nenaplňuje všetky objektívne a subjektívne znaky žiadnej skutkovej podstaty trestného činu. Keďže boli splnené podmienky na rozhodnutie veci priamo odvolacím súdom (§ 322 ods. 3 Trestného poriadku), tento obžalovaného Ing. J. U. oslobodil spod obžaloby
b/ Trestného poriadku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.