Obsah (5)

§ 10§ 250s§ 43§ 250l§ 246c

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1So/21/2016 Identifikačné číslo spisu: 5014201222 Dátum vydania rozhodnutia: 12.12.2017 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S

§ 10ods.

2 O. s. p. a § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal rozsudok krajského súdu a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a ide o rozsudok, proti ktorému je podanie odvolania prípustné (§ 202 O. s. p.

§ 250sO. s.

p.), dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.12.2017 (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.). Z administratívnych spisov odporkyne vyplýva, že rozhodnutím 1 zo dňa 20.08.2014 odporkyňa podľa § 21 zákona o sociálnom zabezpečení a § 255 a § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamietla navrhovateľovu žiadosť zo dňa 17.07.2014 o priznanie starobného dôchodku od 17.07.2011 z dôvodu, že nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote na krajský súd opravný prostriedok. Rozhodnutím 2 zo dňa 04.12.2014 bola žiadosť navrhovateľa zo dňa 17.07.2014 o priznanie starobného dôchodku opäť zamietnutá, a to podľa § 142 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom zabezpečení a § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa pri rozhodovaní vychádzala z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorého bol navrhovateľovi od 01.05.1990 priznaný invalidný dôchodok podľa § 134 a § 135 zákona o sociálnom zabezpečení, ktorý sa podľa § 126 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.") považuje od 01.07.2002 za invalidný výsluhový dôchodok. Poukázala na to, že na vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho sumu bola navrhovateľovi zhodnotená doba zamestnania viac ako 25 rokov v služobnom pomere, z ktorej doby najmenej 20 rokov vykonával službu zaradenú do I. kategórie funkcií, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 21 zákona o sociálnom zabezpečení od XX.XX.XXXX vo veku 55 rokov, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. Odporkyňa ďalej v rozhodnutí 2 uviedla, že nakoľko nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi podľa predpisov účinných pred

1. januárom 2004, nie je príslušná na rozhodovanie o tomto nároku. Uvedeným rozhodnutím odporkyňa zmenila predchádzajúce rozhodnutie
2. Aj proti rozhodnutiu 2 podal navrhovateľ opravný prostriedok na krajský súd, ktorý po prejednaní veci na pojednávaní vyhlásil dňa 28.01.2016 rozsudok, ktorý je na základe navrhovateľom podaného odvolania predmetom tohto odvolacieho konania. Z vyššie opísaného skutkového stavu je zrejmé, že odporkyňa napriek tomu, že žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok zamietla, vyslovila rozhodnutím 2 nedostatok svojej právomoci (hoci nesprávne uviedla príslušnosti) na rozhodovanie o tomto nároku, čo vyplýva aj z listu zo dňa 04.12.2014, ktorým postúpila navrhovateľovu žiadosť o priznanie starobného dôchodku Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. V konaní bolo nesporne zistené, že navrhovateľovi bol odo dňa 01.05.1990 priznaný invalidný dôchodok podľa § 134 a § 135 zákona o sociálnom zabezpečení, ktorý sa dňom účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. (01.07.2002) považuje za invalidný výsluhový dôchodok. Ten je navrhovateľovi vyplácaný orgánom sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Niet pochýb ani o tom, že navrhovateľ splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom zabezpečení ku dňu XX.XX.XXXX, teda dovŕšením 55 roku veku, keďže ako bývalý príslušník Zboru národnej bezpečnosti bol zamestnaný najmenej 25 rokov, pričom vykonával viac ako 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií. Nárok navrhovateľa na starobný dôchodok teda vznikol priamo na základe zákona dňom splnenia podmienok tam ustanovených (§ 94 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení). Tento nárok mu zostal zachovaný (§ 175 zákona o sociálnom zabezpečení) aj napriek tomu, že nárok na výplatu dávky mu vznikol až podaním žiadosti zo dňa 17.07.2014 (§ 94 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení). O dávkach dôchodkového zabezpečenia príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktoré vznikli podľa piatej časti zákona o sociálnom zabezpečení, rozhodujú v zmysle § 142 ods. 4 písm. b/ tohto zákona orgány sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi krajského súdu i odporkyne, že Sociálna poisťovňa nemá právomoc rozhodnúť o vyplácaní navrhovateľovho starobného dôchodku. Túto právomoc pre odporkyňu nemožno odvodiť ani z ustanovenia § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, nakoľko u navrhovateľa nebola splnená podmienka trvania nepretržitého zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok (ku dňu XX.XX.XXXX) do nadobudnutia účinnosti zákona o sociálnom poistení (dňom 31.12.2003). Navrhovateľ totiž od 01.05.1990 poberal invalidný dôchodok, ktorý sa odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. považoval za invalidný výsluhový dôchodok. K rovnakým právnym záverom dospel Najvyšší súd za obdobných skutkových okolností i vo svojich skorších rozhodnutiach (napr. sp. zn. 9So/129/2010, 9So/103/2011, 1So/62/2014, 10So/120/2014). K otázke právomoci Sociálnej poisťovne na rozhodovanie vo veciach sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov týkajúcich sa nárokov na dávky, ktoré vznikli podľa zákona o sociálnom zabezpečení do 01.07.2002, a v tejto súvislosti i k aplikácii § 143a zákona č. 328/2002 Z.z., sa vyjadril Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 3Komp/1/2016 zo dňa 11.10.2017, keď v konaní o negatívnom kompetenčnom konflikte medzi Sociálnou poisťovňou a Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia rozhodol tak, že kompetenčné ustanovenie § 142 ods. 4 písm. a/

§ 43ods.

1 zákona o sociálnom zabezpečení zakladajú pôsobnosť Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia vykonať administratívne konanie o žiadosti vojaka z povolania o starobný dôchodok. Z uvedeného vyplýva, že napriek záveru o nedostatku právomoci na rozhodnutie o priznaní a vyplácaní uplatneného nároku žalobcu na starobný dôchodok a neformálnemu postúpeniu veci Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky odporkyňa rozhodnutím 2, ktorým bolo zmenené predchádzajúce rozhodnutie 1 v tej istej veci, zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok. Rozhodla tak meritórne, teda o veci samej (o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok), hoci správne konštatovala, že na rozhodnutie vo veci nemá právomoc a zároveň vec postúpila kompetentnému orgánu. Odvolací súd je toho názoru, že meritórne možno o uplatnenom nároku na výplatu dávky dôchodkového zabezpečenia rozhodnúť podľa procesných ustanovení zákona o sociálnom poistení rozhodnúť iba tak, že sa dávka prizná, alebo sa žiadosť zamietne, ak dávka nepatrí. Pokiaľ odporkyňa nemá podľa zákona právomoc rozhodnúť o takejto dávke, nakoľko rozhodovanie o nej patrí inému orgánu, potom postačí vec postúpiť kompetentnému orgánu postupom primerane podľa § 187 zákona o sociálnom poistení, ktorý upravuje postúpenie veci príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, prípadne podľa všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 20 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov), a o postúpení veci upovedomiť účastníka konania. V prípade postúpenia veci teda nemôže odporkyňa zároveň žiadosť účastníka zamietnuť. Keďže rozhodnutiami 1 a 2 odporkyňa žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok zamietla súčasne s postúpením veci Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, považoval odvolací súd tieto rozhodnutia za nadbytočné a nezákonné. Vzhľadom na to, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutia odporkyne potvrdil, postupoval odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 veta prvá

§ 250lods.

2 a § 250j ods. 2 písm. e O.s.p. a rozsudok krajského súdu zmenil tak, že obe rozhodnutia odporkyne zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie, v ktorom bude odporkyňa viazaná právnym názorom odvolacieho súdu a vec bez rozhodnutia odstúpi kompetentnému orgánu (§ 250ja ods. 5 O.s.p.). S ohľadom na zrušenie oboch preskúmavaných rozhodnutí nebolo potrebné zaujímať stanovisko k zákonnosti postupu odporkyne v súvislosti s vydaním takzvaného zmenového rozhodnutia zo dňa 04.12.2014 (rozhodnutia 2), ktorým bolo zmenené skoršie rozhodnutie odporkyne v tej istej veci zo dňa 20.08.2014 (rozhodnutie 1). V ďalšom konaní bude úlohou orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, do právomoci ktorého vec patrí, rozhodnúť o nároku navrhovateľa na výplatu starobného dôchodku podľa ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení a zohľadniť a vyhodnotiť pritom všetky jeho námietky a návrhy. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 a § 250k ods. 1 O.s.p., no v konaní úspešnému navrhovateľovi ich náhradu podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p. nepriznal, pretože jeho právny zástupca si trovy právneho zastúpenia počas celého konania pred krajským súdom a ani v zákonnej lehote do troch dní od vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyčíslil a iné trovy navrhovateľa z obsahu spisu nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.