1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. na neverejnom zasadnutí
1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. napadnutý rozsudok s a z r u š u j e .
1 Tr. por. vec s a v r a c i a špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 19. apríla 2016, sp. zn. PK- 1T/3/2016 bol obžalovaný Ing. R. X. uznaný vinným z prečinu podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 14. januára 2015 v čase okolo 10:21:28 h v miestnosti zvanej archív Spoločného stavebného úradu so sídlom Obecný úrad v D. S., H. XXX/X, v súvislosti so stavebným konaním vedeným na Spoločnom stavebnom úrade pod číslom konania XXXX/XXXX, v ktorom ako stavebníci vystupujú J. E. a X. E., pri osobnom stretnutí poskytol Ing. H. X., pracovne zaradenému ako odborný referent Spoločného stavebného úradu, finančnú hotovosť vo výške najmenej 50,- Eur ako úplatok za kladné a urýchlené vybavenie kolaudačného rozhodnutia vedeného na Spoločnom stavebnom úrade pod číslom konania XXXX-XXX-DL-XX-Kš v zmysle Zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, na vydanie ktorého rozhodnutia bol Ing. H. X. príslušný. Za to mu bol
2 s prihliadnutím na § 36 písm. j) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil.
1 Tr. zák. obžalovanému určil skúšobnú dobu vo výmere jeden rok. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie obžalovaný Ing. R. X.. Odvolanie podal voči jeho výrokom o vine, treste a konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. V písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že skutok sa stal. Poukazujúc na ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. a § 168 ods. 1 Tr. por. konštatoval, že prvostupňový súd sa pri hodnotení vykonaných dôkazov uvedenými ustanoveniami dôsledne neriadil. Citujúc ustanovenie § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. upravujúce prečin podplácania v kvalifikovanej skutkovej podstate analyzoval jeho zákonné znaky a zákonné znaky „úplatku", ktorým
neho nie je dodatočná pozornosť, ak vec bola vybavená správne a obvyklým spôsobom. Upriamil pozornosť aj na ustanovenie § 131 ods. 1 Tr. zák. definujúce pojem vec všeobecného záujmu zdôrazniac, že medzi úplatkom a obstaraním veci všeobecného záujmu musí byť príčinná súvislosť a napokon poukázal aj na ustanovenie § 128 ods. 1 Tr. zák. definujúce pojem „verejný činiteľ". Zaoberajúc sa skutkovou vetou napadnutého rozsudku konštatoval, že dohoda medzi ním a svedkom X., predchádzajúca poskytnutiu finančnej čiastky sa v nej nenachádza a nesvedčia na ňu ani výsledky vykonaného dokazovania vrátane výpovede svedka E. a obrazovo-zvukového záznamu z
ustálenej súdnej praxe musia byť v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku popísané všetky znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu slovným vyjadrením všetkých okolností, ktoré v konkrétnom prípade vytvárajú znaky tohto trestného činu. Popis skutku, z ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného musí vyjadrovať všetky skutočnosti významné pre právne posúdenie, tzv. kvalifikáciu skutku. Popis skutku, najmä spôsob jeho spáchania musí byť preto uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty daného trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným, pričom v popise skutku nie je možné uvádzať iné skutočnosti ako tie, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní. (Uznesenie NS ČR, sp. zn. 3Tdo/1153/208 (správne: 3Tdo/1153/2008)). Skutková veta napadnutého rozhodnutia však nezohľadnila výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní a bola mechanicky prevzatá z obžaloby. Prvostupňový súd sa v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s výpoveďou svedka H. napriek tomu, že uviedol, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, nebolo uprednostnené pre inými konaniami, a nemalo žiadne zákonné nedostatky a že zákonné podmienky vydania tohto kolaudačného rozhodnutia si pred svojím výsluchom na hlavnom pojednávaní osobitne preveroval a zistil, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Taktiež z výpovede svedka E. vyplynulo, že kolaudačné rozhodnutie naďalej existuje a nebolo napadnuté mimoriadnymi opravnými prostriedkami alebo protestom prokurátora. Tomu, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom č. 50/1976 Zb. o stavebnom konaní v znení neskorších predpisov (z dôvodu nedostatkov pri výstavbe septiku resp. zastavanej výmery, čo malo vplývať z obrazovo - zvukového záznamu z 09. decembra 2014 a podporené výpoveďou svedka X.) nakoniec nemohol uveriť ani sám prokurátor, pretože inak by z titulu svojej funkcie musel iniciovať u príslušného prokurátora vydanie prokurátorského protestu voči tomuto rozhodnutiu (nemohol nechať bez povšimnutia existenciu správneho rozhodnutia, ktoré
neho výslovne odporuje zákonu a bolo dosiahnuté korupčným správaním svedka X.). Je povinnosťou prokurátora ex offo reagovať na nezákonný stav a prijať potrebné opatrenia na jeho odstránenie. V konaní nebola preukázaná ani subjektívna stránka. V posudzovanej veci sa jedná o úmyselný prečin, pričom jeho úmysel podplatiť svedka X. za to, aby rýchlo napísal kolaudačné rozhodnutie nemožno vyvodiť zo žiadneho získaného dôkazu. Práve naopak, zo skutkového deja vyplýva, že kolaudačné rozhodnutie malo byť vydané do konca roka, čo sa však nestalo; a ak obžalovaný poskytol prvú „päťdesiatku", tak ju nemohol poskytnúť za rýchle vydanie kolaudačného rozhodnutia, pretože bolo vydané nie do konca roka, ale až
ktorej mal poskytnúť svedkovi úplatok za to, aby rýchlo a kladne vybavil kolaudačné rozhodnutie. V prípade podplácania sa totiž z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje, aby mal páchateľ vedomosť o tom, aké kompetencie má vôbec osoba, ktorú podpláca (t. j., aby bol minimálne uzrozumený s tým, za čo konkrétne túto osobu podpláca a akú výhodu chce u tejto osoby docieliť). Subjektívna stránka však v tomto konaní preukázaná nebola. Možno preto jednoznačne konštatovať, že v konaní nebolo preukázané, že svedok X. prijal prvú finančnú čiastku vo výške 50,- € za „kladné a rýchle vybavenie kolaudačného rozhodnutia", pretože nemožno vylúčiť ani skutkovú verziu, že túto finančnú čiastku poskytol ako dodatočnú pozornosť, resp. ako prejav vďaky za pomoc pri kompletizácii dokladov v prípade kolaudačného rozhodnutia a nie za rýchle napísanie rozhodnutia. Takejto skutkovej verzii by nakoniec zodpovedalo i poskytnutie „druhej päťdesiatky", ktorá bola taktiež daná, ale za poradenstvo pri vydaní súpisného čísla a u ktorej súd prvého stupňa trestnoprávnu zodpovednosť nekonštatoval. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2014, sp. zn. 2 Tost 4/2014 je vykonávanie dôkazov v súdnom konaní, ktoré strany nenavrhli alebo nezabezpečili možnosťou, ale nie povinnosťou súdu. Spravodlivé súdne konanie však vyžaduje dôkladné uplatnenie zásady zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny obžalovaného, čo
10 Tr. por. v prípade dôkaznej núdze predpokladá pri pochybnostiach rozhodnutie v prospech obžalovaného, t. j. v neprospech obžaloby. Prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena nepreukázal, že prvá päťdesiatka bola poskytnutá obžalovaným za kladné a rýchle vybavenie kolaudačného rozhodnutia, keďže nie je vylúčené, že ju poskytol za poradenstvo. Z obrazovo - zvukových záznamov vôbec nevyplýva za čo konkrétne bola táto čiastka poskytnutá. Namietol aj zákonnosť zabezpečenia obrazovo - zvukových záznamov z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia t. j. v rozsahu požadovanom judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a navyše záujmovou osobou bol svedok Ing. H. X. a ďalší zamestnanci stavebného úradu. Poukázal aj zákonnú úpravu vyhotovovania zvukovo-obrazových záznamov v Trestnom poriadku, ktorá ako prostriedok tajného sledovania nezodpovedá judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. V prípade prostriedkov tajného sledovania je jednou z podmienok to, aby osobe (voči ktorej takéto prostriedky boli použité) bolo dodatočne oznámené, že sa voči nej použili takéto prostriedky. Na rozdiel od odpočúvania a záznamu telekomunikačnej techniky vyhotovovanie obrazových záznamov, zvukových záznamov, zvukovo-obrazových záznamov takýto inštitút dodatočného informovania neobsahuje. Pretože v posudzovanej veci sa jedná o prečin v zmysle ustanovenia § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona zdôraznil povinnosť súdu vyplývajúcu mu z § 10 ods. 2 Trestného zákona zohľadniť závažnosť takéhoto činu a až na základe toho objektívne posúdiť protiprávne konanie a tomu zodpovedajúcu trestnoprávnu sankciu.
ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona „nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná." Súd sa však s aplikáciou materiálneho korektívu vôbec nevysporiadal, pričom vzhľadom na osobu páchateľa (doteraz bezúhonná osoba), spôsob spáchania skutku, ako i výšku úplatku a okolnosti, za ktorých ku skutku došlo, bolo namieste zaoberať sa spoločenskou nebezpečnosťou takého konania. Ak by i odvolací súd uznal, že z formálneho hľadiska jeho konanie spĺňalo znaky podplácania, mal za to, že vzhľadom na nepatrnú spoločenskú nebezpečnosť takéto konanie nemôže byť trestne postihované. Je potrebné zdôrazniť, že vecou všeobecného záujmu (pre ktorú mal podplácať), by bolo len napísanie kolaudačného rozhodnutia a nie vydanie kolaudačného rozhodnutia (správne zrejme naopak), pričom bol uzrozumený s tým, že samotné napísanie kolaudačného rozhodnutia svedkom X. mu ešte negarantuje, že rozhodnutie bude vybavené kladne (sám svedok X. vo zvukovo-obrazovom zázname tvrdí, že starosta ide do terénu a sám si kontroluje veci, čo nakoniec potvrdil i svedok H.). Bolo by preto nespravodlivé takéto konanie riešiť prostriedkami trestného práva. Dôvody odvolania prostredníctvom obhajcu následne doplnil písomným podaním z 24. októbra 2017. Namietol nepreukázanie normatívneho znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty „verejný činiteľ", ktorým mal byť svedok Ing. H. X., a preto v posudzovanom prípade kvalifikovaná skutková podstata prečinu prijímania úplatku
2 písm. b) Tr. zák. nemohla byť naplnená. Poukazujúc na zákonné znaky pojmu verejný činiteľ vymedzené v § 128 ods. 1 Tr. zák. upriamil pozornosť na relevantné názory odbornej literatúry a judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) z ktorej vyplýva, že výkonom právomoci v zmysle ustanovenia § 127 Trestného zákona Českej republiky je potrebné rozumieť oprávnenie orgánu vykonávať verejnú moc, ktorou sa rozumie autoritatívne rozhodovanie o právach a povinnostiach iných osôb (resp. subjektov všeobecne), a to buď priamo alebo sprostredkovane a vždy musí ísť o plnenie úloh, ktoré majú širší spoločenský dosah. Hoci za výkon právomoci nie je možné považovať iba rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je v pojme právomoci vždy obsiahnutý prvok moci a rozhodovania (porov. Šámal in Šámal, P. a kol. Trestní zákonník. § 1 až
časovo aktuálnej právnej úpravy (zákon č. 607/2003 Z. z. v príslušnom znení - ďalej len „zákon") ide o právomoc (pôsobnosť) na priznanie podpory (§ 11 ods. 10 zákona), na základe čoho (priznania podpory) fond so žiadateľom uzavrie zmluvu na uvedený účel (§ 12 zákona). Na čele fondu stojí v dotknutom právnom režime riaditeľ (§ 2 ods. 2 zákona) ako štatutárny orgán, ktorý disponuje popísanou pôsobnosťou pri konaní v mene fondu (aj čl. 4 písm. b/, c/ štatútu fondu v aktuálne účinnom znení, teda štatút schválený uznesením vlády Slovenskej republiky č. 233 zo 17. marca 2004 v znení uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 65 z 27. januára 2010). S riaditeľom fondu
obsahu vykonaných dôkazov Ing. M. nejednal (nepôsobil na neho), a to ani prostredníctvom iných pracovníkov fondu (pričom pre trestnosť činu by sa vyžadovalo priame pôsobenie, inou osobou sprostredkované pôsobenie by musel Trestný zákon pripúšťať tak, ako to činí v § 328 až 334). Osoby, s ktorými jednal, sa síce podieľali na príprave podkladov pre rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) podpory, uvedené ale nestačí pre konštatáciu ich (Trestným zákonom predpokladanej) právomoci, teda zahrnutie týchto osôb do vyššie popísanej, v predmetných súvislostiach relevantnej kategórie (verejný činiteľ). Taká (právomocou nevybavená) osoba nemôže byť ani páchateľom niektorého z trestných činov verejných činiteľov (druhý diel ôsmej hlavy osobitnej častí Trestného zákona), keďže v uvedených prípadoch musí ísť o špeciálny subjekt (§ 128 ods. 8 Tr. zák.) a také postavenie nemá fyzická osoba bez vlastnej právomoci, ani fyzická osoba, ktorá nekoná v mene dotknutej, právomocou disponujúcej právnickej osoby - v tomto prípade fondu (posledná veta naposledy označeného ustanovenia). Dotknutá osoba môže byť len účastníkom na trestnom čine verejného činiteľa alebo v obdobnom postavení pri príprave na zločin, ktorý má byť spáchaný verejným činiteľom, čo v pretraktovaných súvislostiach nemá význam ďalej rozoberať, keďže sa neposudzuje zneužívame právomoci osoby, ktorá právomocou disponovala. Samozrejme, nie je pre riadny chod úradných konaní žiaduci nadštandardný prístup určitých osôb k pracovníkom konajúcej inštitúcie, ani keby nemal viesť k manipulácii rozhodovania, pretože také praktiky minimálne vzbudzujú v naznačenom smere podozrenie. Ich odstránenie je potrebné zabezpečiť predovšetkým dôslednou aplikáciou noriem upravujúcich postup v konaní, vrátane interných noriem, príp. ich doplnením a v nadväznosti na to riadiacou a kontrolnou činnosťou príslušných funkcionárov. Pokiaľ by však také, podstatu určitej pôsobnosti nedeformujúce pôsobenie, resp. prijatie majetkového či iného plnenia zaň malo byť trestným činom, muselo by sa to odraziť v úprave skutkových podstát v osobitnej časti Trestného zákona, a to len s účinkami pre skutky po nadobudnutí účinností zákonnej zmeny (čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky § 2 ods. 1 Tr. zák.). V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2016, sp. zn. 1TdoV 17/2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2017 pod číslom 52 súd judikoval: „Treba len v nadväznosti na právnu argumentáciu odvolacieho súdu k riešenej problematike dodať, že pojem „právomoc" verejného činiteľa použitý v legálnej definícií § 128 ods. 1 Tr. zák. interpretačne vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom podklade uplatňované voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takým rozhodnutím obmedzené na svojich (inak právnym poriadkom garantovaných) právach. Nemusí nevyhnutne ísť o formalizované rozhodovanie (vydávanie rozhodnutí s určitými procesné predpísanými náležitosťami a formou), vždy je však spojené so zodpovednosťou za uplatnenie právomoci (§ 128 ods. 1, veta druhá Tr. zák.) - napríklad príslušník Policajného zboru je oprávnený (je v jeho právomoci) vykonať služobný zákrok spojený so zásahom do telesnej integrity občana (na základe zákona o Policajnom zbore), vo vzťahu k čomu sa musí rozhodnúť bez vydania formálneho rozhodnutia, pri nesplnení zákonných podmienok však môže byť stíhaný pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa (pri naplnení jeho jednotlivých zákonných znakov).". Aj z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že svedok X. nemohol vystupovať ako verejný činiteľ, lebo na úseku vydania kolaudačného rozhodnutia stavebného úradu nemal žiadnu právomoc (mal právomoc len zhromažďovať doklady a pripravovať návrhy texty budúcich rozhodnutí). Príprava rozhodnutí svedkom X. však nebola nevyhnutná pre budúce rozhodnutie, keďže aj bez činnosti svedka X. mohlo byť rozhodnutie vydané. V tomto smere je preto postavenie svedka X. odlišné napríklad od kontrolóra daňového úradu, ktorý spisuje protokol z kontroly, ktorý síce nemá povahu rozhodnutia, avšak tvorí podklad pre budúce rozhodnutie správcu dane a správca dane sa v daňovom konaní musí vysporiadať s týmto protokolom. Svedok X. teda nemohol mať ani zodpovednosť ako verejný činiteľ a obžalovaný sa preto voči nemu nemohol dopustiť prečinu podplácania
2 písm. b/ Trestného zákona. V tomto smere neobstoja ani úvahy súdu prvého stupňa uvedené v napadnutom rozhodnutí na strane 13 „samotné rozhodovanie nemôže spočívať len vo vydaní rozhodnutia vo veci samej. Súd je názoru, že tento pojem je potrebné vykladať širšie. Môže ísť o konanie, ktoré môže vyústiť nielen do vydania kolaudačného rozhodnutia
príslušného zákona, ale aj o konanie spočívajúce vo zvolení postupu vedúceho k prijatiu rozhodnutia. V tomto konkrétnom prípade mohol svedok Ing. H. X. prijímať opatrenia, vrátiť vec s pokynmi ako ďalej postupovať, prerušiť alebo zastaviť konanie. Nešlo teda o zamestnanca, ktorý sa zaoberal len technickou stránkou veci, to znamená prevzatím návrhu prípadne jeho zaevidovaním, ale o zamestnanca, ktorý mal v procese kolaudačného konania významné, vyššie uvedené právomoci.". Vyslovil názor, že sa jedná sa o ničím nepodložené úvahy súdu prvého stupňa, ktoré navyše nevyplynuli z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Na hlavnom pojednávaní nebola oboznámená žiadna listina (napr. organizačný poriadok a pod.), z ktorého by vyplynuli oprávnenia svedka X., ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku identifikoval súd prvého stupňa. Jediný relevantný dôkaz o postavení svedka X. (o rozsahu jeho oprávnení) vyplynul len z výpovede svedka T. H. (starostu obce), ktorý uviedol, že svedok X. síce pripravoval rozhodnutia, ale len on ako starosta bol oprávnený vydať rozhodnutia v stavebnom konaní a všetko si pred vydaním rozhodnutia kontroloval. Z výpovede svedka H. nevyplynulo, že by svedok X. bol oprávnený prerušiť alebo zastaviť konanie tak ako to uzatvoril súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Navyše poznamenal, že orgánu, ktorý je oprávnený vydať meritórne rozhodnutia v zásade prináleží vydať i iné procesné rozhodnutia (napr. rozhodnutie o prerušení alebo zastavení), ibaže by osobitný predpis ustanovil inak. V danom prípade však zo Správneho poriadku alebo z ustanovení stavebného zákona nevyplýva, aby mali referenti stavebného úradu oprávnenie vydávať tieto rozhodnutia, keď tieto mohol jednoznačne vydávať len starosta obec (t. j. svedok H.). Inými slovami povedané, ak bol len starosta obce oprávnený vydávať meritórne rozhodnutia, tak len on bol oprávnený vydávať i procesné rozhodnutia. Súd prvého stupňa ani neuviedol žiadne ustanovenia zákonného predpisu, na základe ktorého by svedok X. mohol vykonávať svoju právomoc. Žiadne ustanovenia právneho predpisu neupravujú postavenie referenta stavebného úradu a ani jeho postavenie v stavebnom konaní. A tu je preto podstatný rozdiel medzi svedkom X. a napríklad kontrolórom daňového úradu, ktorého oprávnenia sú priamo uvedené v zákone, a ktorý na základe zákona vydáva protokol z kontroly, ktorý síce nie je rozhodnutím, ale tvorí podklad pre budúce rozhodnutie. Svedok H. ako starosta obce pritom jasne uviedol, že pred vydaním rozhodnutia si riadne zisťoval skutkový stav a všetko si kontroloval, a preto postavenie svedka X. možno charakterizovať len ako pomocného administratívneho pracovníka bez prvku moci a rozhodovania (porovnateľný napríklad s asistentom sudcu). Uvedené rozhodnutie mohlo byť vydané aj bez svedka X., keďže rozhodnutie si mohol spísať starosta obce sám a svedok X. nevyužíval žiadne mocenské oprávnenie. Z uvedených dôvodov sa preto nemohol dopustiť skutku tak, ako to vyplýva zo skutkovej vety napadnutého rozhodnutia, za to, že dal čiastku 50,- € svedkovi X. za vydanie kolaudačného rozhodnutia, keďže svedok X. nemohol vydať žiadne kolaudačné rozhodnutie, pretože len vypracoval text rozhodnutia, ktorý mohol byť neskôr zmenený. Nie je možné upraviť ani skutkovú vetu, keďže skutok (ktorého totožnosť je daná totožnosťou konania alebo totožnosťou následku) spočívajúci v daní finančnej čiastky za rýchle a včasné vydanie kolaudačného rozhodnutia je odlišný od skutku spočívajúcom v daní finančnej čiastky za rýchle a včasné napísanie textu kolaudačného rozhodnutia. V tomto smere poukázal na najnovšie rozhodnutie NS ČR, a to uznesenie NS ČR, spis. zn. 5 Tdo 279/2016 uverejnené v časopise Trestnoprávna revue č. 6/2017, s. 151-157 „Pokiaľ ide o skutok uvedený pod bodom I./1. vo výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa,
názoru najvyššieho súdu súdy nižších stupňov nerešpektovali dôsledne ustanovenie § 127 ods. 2 Tr. zák., pretože obvinený Ing. V. K. ako tajomník Mestského úradu Znojmo síce bol všeobecne v postavení úradnej osoby [§ 127 ods. 1 písm. d) Tr. zák.], ale voči riaditeľovi Mestskej polície Znojmo, resp. voči strážnikovi poverenému plnením niektorých úloh pri riadení tejto mestskej polície, nevykonával žiadnu právomoc, ktorou by mohol autoritatívne a efektívne ovplyvniť činnosť mestskej polície, a v konkrétnej situácii obvinený nemal oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach subjektu či vykonávať také rozhodnutia. Súd prvého stupňa síce v tejto súvislosti odkázal na ustanovenie § 110 ods. 2 všeobecného zriadenia, ktoré však nijako nevymedzuje právomoc tajomníka obecného (mestského) úradu voči niekomu inému a už vôbec nie vo vzťahu k obecnej (mestskej) polícii. Citované ustanovenie totiž len konštatuje, že tajomník obecného úradu je zodpovedný za plnenie úloh obecného úradu v samostatnej i prenesenej pôsobnosti starostovi a rovnako tak ani v inom právnom predpise nie je zakotvená právomoc tajomníka obecného (mestského) úradu voči obecnej (mestskej) polícii. Pritom práve existencia právomoci páchateľa, ako už bolo zdôraznené vyššie, je základným predpokladom k spáchaniu trestného činu zneužitia právomoci verejnej osoby
1 Tr. zák. Ako v tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval už v uznesení zo dňa 6. februára 2003, sp. zn. 7 Tdo 125/2003, vystupovanie úradnej osoby „z titulu jej funkcie" nie je totožné s výkonom jej právomoci. To platí rovnako o konaní napríklad za situácie, keď úradná osoba ťaží zo svojho postavenia svojím faktickým vplyvom, bez toho aby pri tom vykonávala právomoc. Také konanie úradnej osoby však nie je prekročením jej právomoci ani prisvojením si právomoci inej úradnej osoby alebo iného orgánu verejnej moci. Opačný výklad pojmu „prekročenie právomoci" by teda bol neprípustne extenzívny a nevystihoval by správne jeho význam v kontexte ustanovení § 329 ods. 1 Tr. zák. Súdy nižších stupňov teda v prejednávanej veci nesprávne právne posúdili otázku, či bol čin obvineného Ing. V. K. spáchaný v súvislostí s jeho právomocou a zodpovednosťou. Naviac, aj keby obvinený vystupoval „z titulu svojej funkcie tajomníka mestského úradu", v zmysle požiadaviek ustanovení § 127 ods. Tr. zák. by bola taká skutočnosť sama o sebe nerozhodná, ale mohla by byť nanajvýš dôvodom ku kvalifikácii činu obvineného ako účastníctvo vo forme návodu k trestnému činu zneužitia právomoci úradnej osoby
1 písm.
Tr. zák., ktorým „je ochrana spoločenského záujmu na čistote verejného živote prostredníctvom riadneho, nestranného a zákonného obstarania veci všeobecného záujmu. Ide teda o plnenie úloh, na riadnom a nestrannom plnení, na ktorých má záujem celá spoločnosť (k tomu porovnaj NR 3 Tdo 4/2008) alebo určitá sociálna skupina."(Burda, Čentéš, Kolesár a Záhora: Trestný zákon, CH. BECK,
1, ods. 2 Trestného zákona resp. zrkadlového prečinu podplácania
1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona. Judikatúra sa ustálila v tom, že za obstaranie veci všeobecného záujmu nie je možno považovať napríklad to, ak orgány verejnej správy vykonávajú majetkové dispozície so svojím majetkom. Keďže sa jedná o individuálny záujem a nie o záujem verejný (k tomu porovnaj napr. NR ŠS 2 T 15/2007). V zmysle judikatúry platí: Páchateľ, ktorý ako verejný činiteľ iba predstiera, že obstaráva veci všeobecného záujmu, ale pre ich vybavenie nič nepodnikne, ani nemá v úmysle podniknúť, resp. obstará veci iba bezvýznamné, nemajúce charakter veci všeobecného záujmu, nemôže byť jeho konanie posúdené ako zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák., a teda neprichádza do úvahy zrkadlový trestný čin podplácania. Prichádza do úvahy iba právna kvalifikácia
zák. ako trestný čin podvodu v štádiu dokonania." (Uznesenie NS SR sp. zn. 1 To 1/2015 zo dňa 29. mája 2015).
názoru obžalovaného napísanie rozhodnutia nie je možné subsumovať pod obstaranie veci všeobecného záujmu, a to za situácie, keď orgán, ktorý dané rozhodnutie vydáva, týmto rozhodnutím nie je vôbec viazaný. Navyše sa žiada poznamenať, že medzi obstaraním veci všeobecného záujmu a poskytnutím úplatku musí byť súvislosť, čo okrem iného predpokladá, aby pred obstaraním existovala dohoda (aspoň konkludentná) o poskytnutí úplatku. Nie je možné uvažovať v tom smere, aby bez predchádzajúcej „dohody o úplatku" došlo k obstaraniu veci všeobecného záujmu. Inými slovami povedané, ak dôjde k poskytnutiu úplatku až po tom, ako sa obstará vec všeobecného záujmu, tak takúto finančnú čiastku nie je možné kvalifikovať ako úplatok, ale ako dar resp. dodatočnú pozornosť, pretože k obstaraniu veci všeobecného záujmu došlo bez toho, aby bol narušený objekt chránený žalovaným trestným činom resp. zrkadlovým zločinom prijímania úplatku. A ešte inými slovami povedané, obstaranie veci všeobecného záujmu nebolo poznačené daním budúceho úplatku, keďže v čase obstarania všeobecného záujmu ešte subjekt obstarávajúci verejný záujem nemohol predpokladať, že v budúcnosti dostane úplatok, a preto takýmto konaním nemôže byť narušený objekt chránený žalovaným trestným činom.
jeho názoru je napadnuté rozhodnutie postihnuté aj ďalšími vadami. Súd prvého stupňa finančnú čiastku 50,- € v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia kvalifikoval ako „úplatok", pričom kvalifikácia finančnej čiastky ako úplatku je právnou kvalifikáciu (a nie skutkovým zistením), ktorá sa mala nachádzať až v právnej a nie v skutkovej vete. Ďalšou vadou napadnutého rozhodnutia je jeho rozporuplnosť spočívajúca v tom, že kým ústne odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo založené len na tom, že svedok X. prehliadol vady v kolaudačnom rozhodnutí (septik a pod.), tak písomné odôvodnenie už od týchto argumentov opúšťa (zrejmé i pod vplyvom toho, že obhajoba doručila súdu prvého stupňa písomné dôvody odvolania skôr než bolo vypracované písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku). Už len táto okolnosť postačuje k tomu, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, keďže nie je možné tolerovať taký rozsudok, ktorého ústne odôvodnenie je diametrálne odlišné od jeho písomného rozhodnutia. V súvislosti s odvolacou námietkou smerujúcou proti nezákonnosti zvukovo-obrazových záznamov poukázal i na rozhodnutie ESĽP, sp. zn. 2742/12 zo dňa 04. apríla 2017 - Matanovič proti Chorvátsku (uverejnené v časopise Soudní rozhledy 6/2017, s. 212-213), zmysle ktorého súd vyslovil porušenie práva na súkromie práve z dôvodu nedostatočne odôvodneného príkazu, čím došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako ESĽP uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu selektívnym spôsobom určovať, ktoré zo získaných odposluchov zaradia do spisu a oboznámia ich s obhajobou. Preto namietol i to, že orgány činné v trestnom konaní selektívne vybrali iba tie zvukovo-obrazové záznamy, ktoré podporovali jeho vinu. Z tohto dôvodu požiadal o predloženie všetkých záznamov, keďže je presvedčený, že z týchto úplných záznamov vyplynú dôkazy podporujúce jeho obhajobu, že svedok X. prijímal finančné čiastky za poradenstvo v stavebnom konaní, a nie za ovplyvňovanie veci. Navrhol preto, aby najvyšší súd po zistení skutkového a právneho stavu napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) a písm. e) Tr. por. zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Alternatívne navrhol, aby ho najvyšší súd
por. preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. a zistil, že odvolanie je dôvodné v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), písm.
1 Tr. por. a napadnutý rozsudok trpí takými chybami, ktoré na verejnom zasadnutí nebolo možné odstrániť.
1 Tr. por. niekto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.
4 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
11 Tr. por. súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú právo nimi navrhnutý dôkaz zabezpečiť.
12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu je jednou z kľúčových zásad trestného konania a je úzko prepojená s ostatnými zásadami, najmä so zásadou stíhania len zo zákonných dôvodov a zásadou prezumpcie neviny. Náležité zistenie skutkového stavu je základným predpokladom na to, aby trestné stíhanie bolo vedené v súlade so zákonom a je zároveň podmienkou pre vydanie spravodlivého rozhodnutia, a to nielen čiastkového rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní v jednotlivých štádiách trestného konania, ale predovšetkým konečného rozhodnutia súdu o vine a treste obžalovaného. Zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností sa vzťahuje predovšetkým na zabezpečovanie dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní, keď dôkazné bremeno v kontradiktórnom procese nesie prokurátor. Poznanie skutkového stavu v takom rozsahu, aby bolo možné urobiť záver o vine či nevine obžalovaného, je súčasne predpokladom spravodlivého rozhodnutia súdu, ktorý zaň rovnako nesie procesnú zodpovednosť. Preto má možnosť rozsah dokazovania korigovať. V prípade, že pri objasňovaní skutkového stavu vzniknú dôvodné pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť ani dodatočne vykonaným dokazovaním, je potrebné pri rešpektovaní zásady (in dubio pro reo v pochybnostiach v prospech obžalovaného) pristúpiť k prijatiu oslobodzujúceho rozhodnutia a konštatovať, že obžaloba dôkazné bremeno neuniesla. V prípade, že súd sa uvedenými zásadami neriadi, resp. urobí záver o vine či nevine v rozpore s nimi, prípadne bez riadneho odôvodnenia, je takéto rozhodnutie arbitrárne a svojvoľné a v konečnom dôsledku je i v rozpore so základnými účelom trestného konania, ktorým je v zmysle § 1 ods. 1 Tr. por. náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Výrok o vine obžalovaného súd prvého stupňa oprel o výpovede svedkov Ing. H. X., Mgr. Art J. E., o „skutkové" priznanie obžalovaného, listinné dôkazy a prehraté obrazovo - zvukové záznamy. Konštatoval, že
záverov vykonaného dokazovania svedok Ing. H. X. vystupoval v čase skutku ako odborný referent Spoločného stavebného úradu Obecného úradu v D. S., teda konal ako príslušný orgán v zmysle zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, lebo príprava, spravovanie a vydávanie kolaudačných rozhodnutí v tejto súvislosti patria do jeho právomoci. Nakoľko proces konania v súvislosti s povolením na užívanie stavieb realizovaný stavebným úradom
citovaného zákona predstavuje plnenie celospoločensky významných úloh, ktoré presahujú rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ide o pracovnú činnosť svedka v priamej súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Tým, že obžalovaný svedkovi Ing. H. X. poskytol sumu 50,- €, konal v príčinnej súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu a úplatok mu odovzdal práve pre vybavenie spomínaného kolaudačného rozhodnutia. Prvostupňový súd na podklade uvedeného ustálil, že obžalovaný spáchal prečin podplácania
1 Tr. zák. a s poukazom na spôsob spáchania tohto trestného činu nemal žiadne pochybnosti o tom, že ho spáchal v priamom úmysle
a) Tr. zák. (č. l. 12).
jeho názoru vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že hlavná činnosť svedka Ing. H. X. vyplývajúca z jeho pracovného zaradenia spočívala v rozhodovacej činnosti, ktorá zahŕňala prípravu podkladov na vydanie a spracovanie rozhodnutia a povolení užívania stavby teda pôsobil na rozhodovací proces, ktorý je upravený v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Tento zákon predpokladá vydanie kolaudačného rozhodnutia, ktorého výrokom sa priznáva povolenie na užívanie nehnuteľnosti za určitých podmienok určených stavebným úradom. Pri tejto činnosti svedok Ing. H. X. požíval právomoc verejného činiteľa, ktorá mu bola zverená. Právomoc v sebe vždy musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania. Musí ísť o rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb a musí existovať oprávnenie rozhodovať, ktoré je priznané Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo zákonom. Samotné rozhodovanie nemôže spočívať len vo vydaní rozhodnutia vo veci samej a vyslovil názor, že tento pojem je potrebné vykladať širšie. Môže ísť o konanie, ktoré môže vyústiť nielen do vydania kolaudačného rozhodnutia
príslušného zákona, ale aj konanie spočívajúce vo zvolení postupu vedúceho k prijatiu rozhodnutia. V tomto konkrétnom prípade mohol svedok Ing. H. X. prijímať opatrenia, vrátiť vec s pokynmi ako ďalej postupovať, prerušiť alebo zastaviť konanie a pod. Až do podpísania kolaudačného rozhodnutia štatutárnym orgánom - starostom obce mal teda nad celým priebehom tohto procesu moc i právomoc disponovať s návrhom na začatie kolaudačného konania, a teda nešlo len o zamestnanca, ktorý sa zaoberal len technickou stránkou veci, to znamená, prevzatím návrhu, jeho zaevidovaním, ale o zamestnanca, ktorý mal v procese kolaudačného konania významné, vyššie uvedené právomoci. Na podklade týchto úvah prvostupňový súd dospel k záveru, že svedok Ing. H. X. v čase spáchania skutku obžalovaným vystupoval ako verejný činiteľ v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák., a preto konanie obžalovaného právne posúdil aj
ods. 2 písm. b) § 333 Tr. zák., teda, že uvedený čin spáchal voči verejnému činiteľovi. Tieto závery prvostupňového súdu sú predčasné.
názoru najvyššieho súdu doposiaľ vykonaným dokazovaním nebolo spoľahlivo a bez pochybností preukázané, za čo obžalovaný poskytol svedkovi Ing. H. X. sumu 50,- € ako ani to, že svedok vystupoval v postavení verejného činiteľa. Prvostupňový súd s rovnakou starostlivosťou neobjasňoval okolnosti svedčiace v prospech obžalovaného tak, ako okolnosti svedčiace v jeho neprospech a v oboch smeroch nevykonal dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Preto nebola doposiaľ spoľahlivo vyvrátená obhajoba obžalovaného, že sumu 50,- € svedkovi poskytol len ako pozornosť za pomoc spočívajúcu v poradenstve v predmetnom kolaudačnom konaní rovnako ako aj v druhom prípade pri prideľovaní súpisného čísla, čo prvostupňový súd v napadnutým rozhodnutím akceptoval a nie ako úplatok za kladné a urýchlené vybavenie kolaudačného rozhodnutia a pri hodnotení dôkazov dôsledne neprihliadol ku skutočnostiam, ktoré jeho obhajobu potvrdzujú. Doposiaľ vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané zatiaľ len skutkové zistenie vyjadrené v tzv. skutkovej vete, že za v nej uvedených skutkových okolností (deň, miesto a čas) obžalovaný poskytol svedkovi Ing. H. X. pracovne zaradenému ako odborný referent menovaného úradu finančnú hotovosť vo výške najmenej 50,- €. Tento záver na rozdiel od skutkovej okolnosti za čo boli peniaze vyplatené totiž vyplýva nielen z výpovede svedka Ing. H. X., ale aj z vyhotoveného obrazovo - zvukového záznamu zo
jeho názoru dopustil súd prvého stupňa (nelogickosť záverov, opomenutie niektorých okolností a pod.). Prvostupňový súd bude preto povinný opätovne prihliadnuť ku skutočnostiam majúcim zásadný vplyv na správnosť skutkového zistenia z akého dôvodu obžalovaný poskytol prvýkrát sumu 50,- € svedkovi Ing. H. X., na ktoré najvyšší súd podrobne poukázal vo svedeckých výpovediach Ing. H. X. a T. H. a v listinných dôkazoch súvisiacich s kolaudačným konaním a v prepise obrazovo - zvukového záznamu z 09. decembra 2014 (č. l.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.