1, ods. 3 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 30. novembra 2016, sp. zn. PK-2T/19/2012, takto rozhodol:
1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 30. novembra 2016, sp. zn. PK-2T/19/2012.
1 Tr. por. vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom z
decembra 2005 a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky
odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31.decembra 2005, na výkon ktorého ho zaradil do 1. nápravnovýchovnej skupiny
a) Trestného zákona v znení účinnom do 31.decembra 2005. Zároveň mu súd uložil peňažný trest vo výmere 132 775,67 Eur (4 000 000,-slovenských korún)
odsek 1 Trestného zákona, za použitia § 53 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31 .decembra 2005 a pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd mu ustanovil
odsek 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31.decembra 2005 náhradný trest odňatia slobody na 1 (jeden) rok.
1 Trestného zákona v znení účinnom do 31.decembra 2005 súd uložil obvinenému trest zákazu činnosti spojeného s poskytovaním finančných služieb na dobu 9 (deväť) rokov. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný Ing. I. X., v ktorom namietal súdom prvého stupňa neodstránené rozpory pri hodnotení svedeckých výpovedí. Poukázal na to, že svedkyňa M. P. pri svojej prvej svedeckej výpovedi z 25.09.2008 vôbec neuvádzala, že by ju obžalovaný požiadal pri osobnom stretnutí o úplatok 10% za vybavenie úveru. Následne neskoršie zmeny, úpravy a doplnenia vo výpovedi je potrebné
obžalovaného považovať za rozpory, ktoré ak nie sú odstránené logickým vysvetlením, musia byť vyložené v jeho prospech, a to
zásady „in dubio pro reo". Ďalej poukázal na to, že svedkyňa P. vypovedala bez odstránenia a vysvetlenia rozporov taktiež odlišne ku skutočnosti, od ktorej osoby dostala informáciu o „provízii za vybavenie úveru". Svedkyňa tvrdila, že túto informáciu dostala od svedka P. Q. a neskôr bolo zo strany obžalovaného len nepriamo uvedené: „ ... dohodli sme sa na provízii a o podmienkach dobre vieš ... ", avšak k rovnakej skutkovej okolnosti na hlavnom pojednávaní z 13.12.2012, a dňa 13.12.2012 svedkyňa uviedla, že jej obvinený povedal: „tých 10% platí aj pre Teba".
obžalovaného, predmetné rozpory vo svojich tvrdeniach nevedela svedkyňa P. vysvetliť ani pri opakovanom výsluchu. Aj vo vzťahu ku skutku uvedeného v bode č. 3/ napadnutého rozsudku pretrvávajú
obžalovaného rozpory vo výpovedi svedkyne, keďže svedkyňa na jednej strane uvádzala, že sumu 263.000,-Sk si obžalovaný vyžiadal v prítomnosti P. Q. a P. Q.. Túto skutočnosť však nepotvrdil svedok P. Q. a svedok P. Q. nebol zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu ani len vypočutý. Navyše svedkyňa na jednej strane tvrdila, že sumu 263.000,-Sk uviedol obvinený ako svoju požiadavku v deň, keď ju uhradila a na druhej strane uvádzala, že sa jej o tejto sume zmienil obžalovaný pár dní pred platbou. Dôvodil, že svedkyňa sa rozporne a bez vysvetlenia vyjadrovala aj k vykázaniu účelu platby, keď na jednej strane uvádzala, že faktúru k danej platbe odo neho obdržala a na druhej strane v tej istej výpovedi uviedla, že faktúru pokrývajúcu predmetnú platbu vôbec nikdy nedostala. Rovnako uviedla, že sumu 263.000,-Sk pokrývala akási fiktívna časť faktúry od P. Q. za práce na penzióne E.. Zo strany svedkyne však ostalo bez vysvetlenia, z akého dôvodu svedkyňa vykonala predmetnú platbu v decembri 2005, keďže práce na penzióne E. boli vykonané až v júni 2006.
názoru obžalovaného, svedkyňa nevedela vysvetliť, z akého dôvodu by uhradila sumu 263.000,-Sk na jeho osobný účet, ak by táto suma mala byť fiktívne zahrnutá vo fakturácii P. Q.. Ďalej poukázal na nezrovnalosti v tvrdeniach svedkov M. P. a P. Q., ktoré sa týkali momentu údajného odovzdania úplatku. Napriek tomu, že svedkyňa M. P. jasne a opakovane uviedla, že P. Q. šiel ku obžalovanému za účelom odovzdania úplatku v sume 1.500.000,-Sk iba jeden krát a peniaze v tejto sume vybral už v Komárne, ďalej uviedla, že obžalovaného počas odovzdávania úplatku čakala v pasáži pri pobočke Slovenskej sporiteľne. Zároveň obžalovaný poukázal na to, že svedok P. Q. na hlavnom pojednávaní dňa 13.12.2012 uviedol, že svedkyňa M. P. s ním bola dvakrát v Bratislave odovzdávať úplatok za vybavenie úveru, ale nevedel uviesť podrobnosti k pobytu M. P. v tom čase. V tomto smere doplnil, že svedkyňa M. P. v rozpore s tvrdeniami svedka P. Q. a aj T. J. uviedla, že sám svedok P. Q. povedal T. J. o tom, že provízia za úver pána J. bude 10%. Zo svedeckej výpovede svedkov P. Q. aj T. J. však vyplýva, že predmetom rozhovoru s pánom J. nikdy nebola provízia za „vybavenie" úveru.
názoru obžalovaného, výpoveď P. Q. bola plná podstatných vzájomných rozporov, nie je zrozumiteľná, jasná, poskytujúca logický sled udalostí. V tejto súvislosti spochybnil jeho dôveryhodnosť a poukázal na to, že svedok P. Q. nevedel vysvetliť výšku úplatku. Za podstatnú zmenu v jeho výpovedi obžalovaný považuje výpoveď svedka Q. z 21.04.2016, v ktorej uviedol, že od neho žiaden úplatok nežiadal, preto pokiaľ predtým svedok vypovedal o dohodnutom úplatku, tak
obžalovaného klamal, pričom na svojich tvrdeniach zotrval aj pri následnom výsluchu zo strany prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR ako aj senátu súdu prvého stupňa. V dôsledku uvedeného má obžalovaný za to, že vedľa seba existujú dve celkom odlišné výpovede, pričom bez odstránenia rozporu alebo ustálenia dôvodu zmeny výpovede nie je možné sa spoľahlivo rozhodnúť pre jednu z verzií. Právny názor súdu prvého stupňa, že ani z výpovede svedka mjr. Mgr. F. J. nevyplynula taká skutočnosť, že by na svedka P. Q. bol v prípravnom konaní vyvíjaný nátlak, alebo bola iným spôsobom získavaná jeho výpoveď, nepovažuje za správny, keďže v zmysle právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. l Tdo V 16/2011, výsluch vyšetrovateľa ako svedka v tej istej veci, či už k obsahu, spôsobu alebo priebehu nimi vykonaných procesných úkonov nemá povahu právne relevantného procesného úkonu, a preto sa nesmie nachádzať v trestnom spise. Na základe uvedeného, pre podstatné chyby konania, pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení ako aj pre pochybnosť o správnosti skutkových zistení navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu
ustanovenia § 317 Tr. por., v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b), c), e) Tr. por. napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušil a
3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom o jeho oslobodení spod obžaloby v celom rozsahu
a) Tr. por. alternatívne
1 Tr. por. vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K odvolaniu obžalovaného sa nevyjadril prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR. Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Tr. por. na podklade podaného odvolania preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov prvostupňového rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného Ing. I. X. je dôvodné.
1 Tr. por., ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
1 písm. a/. b/. c/ Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
1 písm. c/ Tr. por. Vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že rozhodnutie je do značnej miery založené na výpovediach svedkov k uzatvoreným zmluvám o úvere, zmluvám o zriadení záložného práva, správam Slovenskej sporiteľne, a.s., návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným príkazom a ostatným vykonaným dôkazom. Súd prvého stupňa vyhodnotil vierohodnosť svedka P. Q. vo vzťahu k jeho výpovedi z 21.4.2016 ako zníženú, a to podstatnou mierou, pričom vychádzal z podania obžalovaného z 21.4.2016 a zo záverov znalca z odboru psychológia, a preto k tejto výpovedi pri hodnotení dôkazov neprihliadal. Zároveň sa však javí ako protichodná argumentácia špecializovaného trestného súdu, ktorý na str. 4433 napadnutého rozhodnutia pri vyhodnocovaní skutočností vyplývajúcich z výpovedí svedka Q. uskutočnených na hlavných pojednávaniach do 13.1.2015, dospel k záveru, že tieto udalosti majú reálny podklad v prežitých udalostiach, pričom konkrétne detaily a vyjadrenia svedka boli presvedčivé a zrozumiteľné ohľadne najpodstatnejších okolností dôležitých pre trestné konanie. Za podstatný rozpor vo výpovedi svedka Q. považuje najvyšší súd skutočnosť, že svedok Q. na hlavnom pojednávaní z 21.4.2016 poprel, že by od neho žiadal obžalovaný úplatok, alebo mu dával nejaký úplatok. Ďalej je z výpovede svedka Q. zrejmé, že pokiaľ tento uviedol, že v minulosti vypovedal o dohodnutom úplatku ohľadom spôsobu jeho odovzdania, tak sa uvedené jeho tvrdenie nezakladalo na pravde (prepis zvukového záznamu z hlavného pojednávania z 21.4.2016 v prílohe č. 6 spisu). Najvyšší súd sa preto stotožňuje s tvrdením obžalovaného, že výpoveď svedka P. Q. z hlavného pojednávania dňa 21.4.2016 je oproti jeho skorším výpovediam z hlavného pojednávania dňa 13.12.2012, 24.1.2013 a 24.6.2013 je nezrozumiteľná a rozporná, pričom neposkytuje logický sled udalostí, a keďže tieto rozpory naďalej pretrvávali, špecializovaný trestný súd mal postupovať v zmysle § 264 Tr. por. a odstrániť uvedené rozpory vo výpovediach svedka. Rovnako sa najvyšší súd stotožňuje s námietkou obžalovaného, že rozpory pretrvávajú aj vo výpovediach svedkyne M. P., ktoré sa týkajú momentu údajného odovzdania úplatku ako aj skutočnosti, že by obžalovaný požiadal pri osobnom stretnutí o províziu vo výške 10% za sprostredkovanie úveru. Preto za predpokladu, že podstata vysvetlení rozporov spočívala v tom, že si svedkovia pre odstup času nepamätali na okolnosti, bolo na mieste ich vyzvať, aby napriek tomu najprv uviedli súvislý popis dotknutých skutočností (§ 261 ods. 3 V nadväznosti na uvedené je predčasné vysloviť záver o tom, že je bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že úverové prostriedky boli prejednávaným podnikateľským subjektom poukázané na základe klamlivých údajov o ich hospodárskom stave.
názoru najvyššieho súdu hodnotiace závery špecializovaného trestného súdu v otázke skutkových zistení v posudzovanej veci nie sú jednoznačné, keďže dôkazná situácia z hľadiska dôkaznej sily a vierohodnosti zabezpečených, vykonaných dôkazov nie je taká, že absolútne vylučuje obhajobnú argumentáciu obžalovaného Ing. X.. V danom prípade sa napadnuté rozhodnutie špecializovaného trestného súdu neopiera o náležite zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie tak, ako to vyplýva z § 2 ods. 5 Tr. por., a to z dôvodu vyššie uvedených neodstránených rozporov. Špecializovaný trestný súd sa opomenul zaoberať zásadou „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 2 Tr. por., hoci vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, č.k. PK-2T/19/2012-4134, z 13. januára 2015 obžalovaného oslobodil spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR z 19. júna 2012, č.k. VII/2 Gv 177/08-117, pre skutok v bode 4) obžaloby právne posúdený ako čiastkový útok pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku
1, ods. 3 Tr. zák., ktorý mal spáchať v rozsahu uvedenom v obžalobe, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Špecializovaný trestný súd vtedy uzavrel, že na základe zistených skutočností, ktoré sa v podstatných okolnostiach zhodovali s výpoveďou svedka Q. a súvisiacimi listinami, ktoré prisvedčovali obhajobe obžalovaného, na základe vystupovania svedka J. k prejednávanej trestnej činnosti a napokon aj
zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného" individuálne použitej pri hodnotení dôkazu, potom súd vyhodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka J. na hlavnom pojednávaní. V posudzovanej trestnej veci najvyšší súd pripomína, že zásada „in dubio pro reo" prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Najvyšší súd zdôrazňuje, že zásada náležitého zistenia skutkového stavu vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o pravdepodobnosť, a preto aj keby prichádzali do úvahy dva či viac výkladov skutkového deja na základe vykonaných dôkazov, nie je možné urobiť záver, ktorý najviac zaťažuje obžalovaného, a to práve s ohľadom na princíp prezumpcie neviny, ktorý vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie konkrétne dôkazné bremeno a tam, kde sú akékoľvek pochybnosti, musia byť vyložené v prospech obžalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.