Najvyšší súd 6 Cdo 102/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. J., bývajúceho v T., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. D. M., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanému A., T., za účasti vedľajšieho účastníka Sociálnej poisťovne, vo veci týkajúcej sa iba pobočky Trenčín, Jilemnického 3760, o zaplatenie 16 729,74 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 41/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
- novembra 2009 sp. zn. 4 Co 189/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trenčín rozsudkom z
- apríla 2009 č.k. 14 C 41/2006-112 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 504 000,-- Sk z titulu zistenej choroby z povolania (zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v rozsahu 15 násobku základného bodového ohodnotenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia - ďalej len vyhláška) a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe choroba z povolania – exogénna chronická alveolitída, bola ţalobcovi diagnostikovaná počas trvania pracovného pomeru u ţalovaného. Ţalovaný preto zodpovedá za škodu vzniknutú ţalobcovi touto chorobou z povolania a je teda nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe neboli splnené predpoklady uvedené v § 7 ods. 3 vyhlášky pre priznanie nároku nad stanovený limit, z ktorého dôvodu ţalobu povaţoval v celom rozsahu za nedôvodnú. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. 6 Cdo 102/2010 2 Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
- novembra 2009 sp. zn. 4 Co 189/2009 na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe v danom prípade, vzhľadom na čas zistenia choroby z povolania (bola zistená 11.2.2004), je treba otázku vecnej pasívnej legitimácie posúdiť podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon č. 461/2003 Z.z.) a nie podľa Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.
- Zrušením ustanovenia § 198 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, odpadla totiţ povinnosť zamestnávateľa poškodenému zamestnancovi zaplatiť náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Túto náhradu je povinná za zamestnávateľa zamestnancovi poskytnúť v rozsahu jeho zodpovednosti za škodu Sociálna poisťovňa (§ 16 a 17 zákona č. 461/2003 Z.z.). Ţalovaný ako zamestnávateľ nie je teda pasívne legitimovaný vystupovať v tomto konaní. Rozsudok okresného súdu povaţoval preto, hoci na základe iného právneho posúdenia, za vecne správny. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu a tieţ okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je, vzhľadom na rozdielnosť právnych názorov v porovnaní s jeho predchádzajúcim uznesením, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zmätočné. Trval na tom, ţe v tomto spore je správne ţalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Namietal, ţe súdy nezistili dostatočne skutkový stav veci aj preto, lebo nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy, najmä neprizvali príslušného súdneho znalca a nevypočuli ako svedkov ošetrujúcich lekárov. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe nepovaţoval za účastníka konania na ţalovanej strane aj Sociálnu poisťovňu, hoci táto sa označila v podaní z
- októbra 2007 za odporcu. Dovolanie odôvodnil tieţ tým, ţe rozsudok okresného súdu a rovnako aj odvolacieho súdu, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalovaný, ako aj vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane navrhli, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel 6 Cdo 102/2010 3 k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci ţalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do
- februára
- Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. K tvrdeniu ţalobcu o zmätočnosti rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na rozdielnosť právnych názorov v porovnaní s jeho predchádzajúcim zrušujúcim uznesením 6 Cdo 102/2010 4 treba uviesť, ţe odvolací súd v prípade odvolania ţalobcu proti uzneseniu okresného súdu z
- marca 2006 skúmal len to, či je splnená jedna z podmienok konania, za ktorých súd môţe konať vo veci (§ 103 O.s.p.). V tomto rozhodnutí sa vôbec nezaoberal otázkou, kto je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti tvrdenej v ţalobe, t.j., či v ţalobe označený ţalovaný je v konaní vecne legitimovaný. Tvrdenie ţalobcu v tomto smere vznesené je preto nenáleţité. Pokiaľ dovolateľ namietal prípadné odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v nevykonaní ním navrhnutých dôkazov treba uviesť, ţe nevykonanie všetkých účastníkom navrhnutých dôkazov nie je odňatím moţnosti konať pred súdom, pretoţe v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Ani výčitka ţalobcu, ţe odvolací súd mal za účastníka konania na ţalovanej strane povaţovať aj Sociálnu poisťovňu a teda vo vzťahu k nej mal ţalobe vyhovieť, neobstojí. Z podania Sociálnej poisťovne pobočky Trenčín z
- októbra 2007 reagujúc na výzvu okresného súdu totiţ vyplýva, ţe oznamuje vstup do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu. Navyše treba dodať, ţe v sporovom konaní okruh účastníkov konania určuje ţalobca. Okrem ţalobcu je teda účastníkom konania len ten, koho ţalobca v ţalobe ako ţalovaného označí. V danej veci však ţalobca v ţalobe za účastníka konania na ţalovanej strane Sociálnu poisťovňu neoznačil. Sociálna poisťovňa nemohla preto v konaní na ţalovanej strane vystupovať ako účastníčka konania, ako sa to mylne domnieva ţalobca. Pre úplnosť treba dodať, ţe odvolací súd pri úvahe, ţe zaloţí svoje rozhodnutie na iných právnych dôvodoch, neţ to urobil okresný súd, postupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. Prípadné odňatie moţnosti konať pred súdom, s poukazom na porušenie povinnosti vyplývajúcej pre súd z tohto zákonného ustanovenia, neprichádza preto do úvahy. Napokon dovolateľ, existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v súvislosti s moţným porušením tohto zákonného ustanovenia ani nenamietal. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobcu smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3 O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. 6 Cdo 102/2010 5 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu. Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanému však v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, preto mu neboli priznané. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová