2 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. SK/0724/99/2014 z
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0296/08/14 z 28. augusta 2014, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta 600,- Eur za porušenie povinnosti predávajúceho
1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právna teória v rámci verejno-právnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky a iné správne delikty, pričom ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Za delikt sa považuje len také porušenie povinností (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov
závažnosti je miera typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, teda o postih správnych orgánov za určité nedovolené konanie. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky a iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobne sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak, dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov a aj v prísnosti postihu delikventa. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis treba postupovať v súlade so zásadami trestno-právnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) alebo Trestného zákona. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, bolo
názoru krajského súdu potrebné na danú vec aplikovať článok 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika sa v čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a uvedený dohovor sa
článku 154c Ústavy Slovenskej republiky stal súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008, 6Sžo/51/2011)
krajského súdu vyplýva, že trestno-právne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z toho hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Ďalej krajský súd uviedol, že aj Odporúčanie Výboru ministrov č. R
názoru krajského súdu ak správny orgán v preskúmavanej veci nenariadil ústne pojednávanie a nedal žalobkyni možnosť, aby sa pred uložením sankcie vyjadrila ku skutku, ktorý správny orgán kvalifikoval ako správny delikt, ide o takú procesnú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Pretože konanie o správnom delikte podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy, bola
názoru krajského súdu dôvodná aj žalobná námietka o neúplnom výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, v ktorom nie je uvedený dátum, miesto a spôsob spáchania deliktu tak, ako sa v skutočnosti stal. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na to, že výrok rozhodnutia o správnom delikte je dôležitý z toho dôvodu, aby skutok nemohol byť zamenený za iný, aby ten, kto delikt spáchal, vedel, za aké porušenie mu je uložená sankcia a napokon aj z toho dôvodu, že záväzný a vykonateľný je iba výrok rozhodnutia, hoci tak, ako to tvrdí žalovaná, spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku, tvorí jeden celok. Vzhľadom na zistené procesné pochybenia zo strany správnych orgánov sa krajský súd vecou samou nezaoberal. II. Odvolanie, vyjadrenia V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie žalovaná, nestotožňujúc sa so záverom krajského súdu, že v konaní pred správnym orgánom došlo k takej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia. Žalovaná v odvolaní uviedla, že pre posúdenie protiprávnosti konania žalobkyne, t. j. či v danom prípade došlo k porušeniu povinnosti
1 zákona o ochrane spotrebiteľa, je podstatné zistenie, či predávajúci vydal spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku. Zo skutkového stavu zisteného pri kontrole
názoru žalovanej vyplýva, že zo strany žalobkyne bolo nepochybne porušené predmetné ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa, keď z obsahu inšpekčného záznamu z 28. mája 2015 vyplýva, že k vydaniu dokladu inšpektorom Slovenskej obchodnej inšpekcie, vystupujúcim v pozícii bežného spotrebiteľa, za vykonaný kontrolný nákup nedošlo. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na § 21 ods. 1 správneho poriadku,
ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon. Žalovaná uviedla, že v preskúmavanej veci nariadenie ústneho pojednávania osobitný zákon nestanovuje, pričom správne orgány oboch stupňov považovali skutkový stav za presne a spoľahlivo zistený, a teda vzhľadom na skutočnosť, že ústne pojednávanie by neprispelo k objasneniu veci, toto nenariadili. Žalovaná mala za to, že žalobkyni bola poskytnutá možnosť svoje práva v konaní účinne obhajovať, ktorú využila a v nadväznosti na poučenie vyplývajúce z Oznámenia o začatí správneho konania zo
ktorého neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou. Žalovaná s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Coeme a ďalší v. Belgicko a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 134/2014 namietala, že správny orgán nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu, a teda uskutočnenie ústneho pojednávania pred žalovanou nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nakoniec žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/253/2013 z
žalovanej o absolútnu objektívnu zodpovednosť, a preto žalobkyňa ako predávajúca zodpovedá za protiprávne konanie tak seba, ako aj svojho zamestnanca, bez ohľadu na zavinenie, resp. iné okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu. Aj z tohto titulu mala žalovaná za to, že skutkový stav bol spoľahlivo zistený a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení uvedených vo vysvetlivke k inšpekčnému záznamu. Výsluch svedka Mareka Poľaška žalovaný správny orgán nevykonal z dôvodu, že tento by žalobkyni neprivodil priaznivejší výsledok správneho konania a navyše žalobkyňa vo svojich vyjadreniach ani v podanom odvolaní neuviedla, ako by mohol výsluch ňou navrhnutého svedka spochybniť doposiaľ zistený skutkový stav. Žalovaná poukázala na § 34 ods. 4 správneho poriadku, v zmysle ktorého je určenie rozsahu a spôsobu dohľadania, pripustenia a vykonania dôkazov výsadou správneho orgánu. Rovnako je
žalovanej legitímne brať do úvahy požiadavku hospodárnosti a efektivity konania tak, aby konanie prebehlo čo najrýchlejšie, s čo najmenšími nákladmi, aby nedochádzalo k zbytočnému zaťažovaniu jeho účastníkov. V rozpore s uvedeným by
žalovanej bolo vykonávanie ďalších dôkazov vtedy, keď je skutkový stav spoľahlivo zistený a navyše ak navrhované dôkazy nemôžu prispieť k objasneniu veci. Žalovaná má tiež za to, že napadnuté rozhodnutia dostatočne vymedzili predmet konania a následne podali zrozumiteľný výklad, z ktorých ustanovení zákona vychádzali a prečo pod tieto subsumovali zistený skutkový stav. Rozhodnutie tak prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu bolo
žalovanej žalobkyni z hľadiska popisu skutkových zistení, vykonaných dôkazov a aplikácie právnej normy zrozumiteľné a žalobkyňa od začiatku správneho konania nemala pochybnosť, o akom skutku je správne konanie vedené. Údajnú nezrozumiteľnosť rozhodnutia v priebehu správneho konania ani v podanom odvolaní žalobkyňa nenamietala, túto rozporovala až v následne podanej správnej žalobe. Obsah skutkovej vety, zvolený prvostupňovým správnym orgánom, je
názoru žalovanej presne a určite formulovaný. Vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je
žalovanej predmet rozhodovania dostatočne špecifikovaný, predovšetkým je z neho zrejmé, kto je účastníkom konania, akého správneho deliktu sa dopustil, akú právnu normu správny orgán aplikoval, resp.
ustanovení ktorého právneho predpisu sa rozhodlo, aká sankcia bola za protiprávne konanie uložená. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSžd/26/2011,
ktorého ,,Hoci ustanovenie § 47 správneho poriadku vymedzuje podstatné a obligatórne náležitosti rozhodnutia správneho orgánu, je nutné rozhodnutie chápať ako univerzálny celok. Preto výroková časť rozhodnutia obsahuje iba výnimočne opis skutku, časové, platobné alebo iné doložky, a naopak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje argumentáciu, ktorá sa síce vo výrokovej časti explicitne nenachádza, ale bez jej vyjadrenia by bola výroková časť nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov.“ Žalovaná tiež poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8Afs 6/2007,
ktorého „Hoci je výrok žalovaného formulovaný veľmi stručne, spĺňa požiadavku odlíšenia od iného skutku. Stručnosť výroku rozhodnutia v prejednávanej veci neohrozuje meritórnu zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Stručnosť nepredstavuje vadu s takým stupňom intenzity, ktorý by bol schopný spochybniť zákonnosť rozhodnutia vo veci samej.“ Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na tom, že v správnom konaní bolo porušené jej právo byť ústne vypočutá, bolo jej znemožnené navrhovať na svoju obranu dôkazy a byť prítomná pri ich vykonávaní. Žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podala proti výroku rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania odvolanie žalobkyňa, namietajúc, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP]. S poukazom na § 175 ods. 1 a 2 a § 491 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobkyňa žiadala, aby jej bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie správnej žaloby) v sume 296,44 Eur. III. Konanie pred Najvyšším súdom SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania žalovanej a odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolania prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej, ako aj odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.
1, 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
2 SSP odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z § 491 ods. 2 SSP vyplýva, že ak napadnutý rozsudok bol vyhlásený dňa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v lehote 15 dní od doručenia rozsudku, a teda účastníci sa mohli domáhať ochrany svojich práv v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky len na základe úpravy odvolacieho konania v zmysle § 250ja OSP a § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 201 a nasl. OSP. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky podanie žalobkyne z
zákona o ochrane spotrebiteľa s poučením
2 správneho poriadku o práve vyjadriť sa k dôvodom konania a navrhnúť dokazovanie do 8 dní od doručenia tohto oznámenia. K dôvodom začatia správneho konania uvedeným v oznámení o začatí správneho konania sa žalobkyňa v lehote stanovenej správnym orgánom nevyjadrila. Na základe uvedeného skutkového stavu Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj rozhodnutím č. P/0296/08/14 z 28. augusta 2014 uložil žalobkyni pokutu 600,- Eur za porušenie povinnosti predávajúceho
1 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď žalobkyňa nevydala spotrebiteľom (inšpektorom) doklad o kúpe výrobku o vykonanom kontrolnom nákupe (1 ks pizza Minerva), účtovanom v hodnote 3,30 Eur. Vyjadrenie žalobkyne vo veci bolo podané na poštu až dňa
2 správneho poriadku zamietla odvolanie žalobkyne a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0296/08/14 z 28. augusta 2014 potvrdila. IV. Právna úprava, právne názory odvolacieho súdu
1 zákona o ochrane spotrebiteľa tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie“) a označovanie výrobkov cenami.
b) zákona o ochrane spotrebiteľa na účely tohto zákona sa rozumie predávajúcim osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet.
1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené
1 zákona o ochrane spotrebiteľa dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.
1 a ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe
zákona o ochrane spotrebiteľa na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h)
2, ods. 4 a ods. 5 veta prvá správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
1 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
4 a ods. 5 správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Zo skutkových okolností preskúmavanej veci vyplýva, že správny orgán prvého stupňa uložil žalobkyni pokutu
1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie právnej povinnosti predávajúceho
1 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď žalobkyňa nevydala spotrebiteľom (inšpektorom) doklad o kúpe výrobku vo vykonanom kontrolnom nákupe, účtovanom v hodnote 3,30 Eur. Zákonodarca na konanie
j. konanie o uloženie pokuty za iný správny delikt) stanovil správnemu orgánu povinnosť postupovať
právnej úpravy správneho poriadku (§ 27 zákona o ochrane spotrebiteľa). Správny poriadok v § 21 ods. 1 ukladá správnemu orgánu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak to ustanoví osobitný zákon alebo to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Ustanovenie § 21 ods. 1 správneho poriadku teda dáva správnemu orgánu možnosť zvážiť (ak osobitný zákon neustanovuje povinnosť nariadiť ústne pojednávanie), či k prejednaniu veci s ohľadom na jej povahu je potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Je potrebné si uvedomiť, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne pojednávanie sa preto vo všeobecnosti v správnom konaní na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje. Cieľom ústneho pojednávania v správnom konaní je predovšetkým zistiť skutočný stav veci, odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov správneho konania, prípadne vykonať ohliadku resp. výsluch svedkov. Zákon o ochrane spotrebiteľa ako osobitný predpis povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu v konaní o uložení pokuty za iný správny delikt neustanovuje. Odvolací súd má za to, že na konanie o uložení pokuty za iný správny delikt
zákona o ochrane spotrebiteľa sa ustanovenie zákona o priestupoch o obligatórnom nariadení ústneho pojednávania s prihliadnutím na § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa neaplikuje. Zákon o priestupkoch nemožno v tomto prípade použiť analogicky, keď správny poriadok obsahuje vlastnú procesnú úpravu ústneho pojednávania (§ 21 správneho poriadku). Pre úplnosť však odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou správneho orgánu v konaní o administratívnom delikte a uložení sankcie pre nedostatok špeciálnej úpravy administratívneho trestania je postupovať „analogiae legis“
ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu, a teda poskytnúť subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku obvinenému z trestného činu. To však neznamená, že povinnosťou správneho orgánu v konaní o administratívnom delikte je postupovať striktne
ustanovení Trestného poriadku a Trestného zákona, čo je povinnosťou len orgánov činných v trestnom konaní. To platí aj v danom prípade, pokiaľ správny poriadok upravuje ústne pojednávanie (§ 21), nie je dôvod na postup v zmysle „analogiae legis“
ustanovení obsahujúci trestnoprávnu úpravu. K uvedenému odvolací súd odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie z 25. apríla 2002, č. sťažnosti 64336/01). Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa je povinnosťou správneho orgánu v konaní o uloženie pokuty
zákona o ochrane spotrebiteľa vykonať dokazovanie v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 34 a nasl. správneho poriadku. Odvolací súd poukazuje na to, že vykonávanie dokazovania a hodnotenie dôkazov zákonodarca zveril do právomoci správneho orgánu (§ 34 ods. 4 a 5 správneho poriadku), ktorý určuje, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Nie je preto povinnosťou správneho orgánu vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom konania, pokiaľ správny orgán na základe vykonaného dokazovania vyhodnotením zadovážených a vykonaných dôkazov dospeje k záveru, že z ustáleného skutkového základu bol preukázaný skutočný stav veci (§ 32 ods. 1 správneho poriadku), zakladajúci právny záver pre rozhodnutie. V takomto prípade sa správny orgán v odôvodnení rozhodnutia vysporiada s námietkami a návrhmi účastníka konania. V tomto smere odvolací súd, vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, má za to, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobkyňa ako predávajúca žiadnym spôsobom nespochybnila, že doklad o kúpe bol v súlade s § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa vydaný spotrebiteľom (inšpektorom). Odvolací súd k uvedenému dodáva, že zodpovednosť za porušenie povinností predávajúceho upravených v zákone o ochrane spotrebiteľa je objektívna, tzn. sankciou je obligatórne stíhané každé porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré je zistené a dostatočným spôsobom preukázané na strane predávajúceho. Z uvedeného vyplýva, že ani prípadné preukázanie vydania dokladu zamestnancovi Marekovi Poľaškovi by žalobkyňu nezbavilo zodpovednosti za porušenie § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď doklad o kúpe nebol vydaný spotrebiteľovi, ktorú skutočnosť, ako už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa ani nespochybnila. Žalobkyňa vo vyjadrení z 27. augusta 2014, v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ani v správnej žalobe navyše ani neuviedla, ako by mohol výsluch Mareka Poľaška a výsluch inšpektorov spochybniť skutkový stav zistený správnymi orgánmi resp. ako by nariadenie ústneho pojednávania v správnom konaní prispelo k objasneniu veci. Odvolací súd má za to, že žalobkyni bola poskytnutá možnosť svoje práva v správnom konaní účinne obhajovať. Žalobkyni bolo umožnené oboznámiť sa s kontrolnými zisteniami a vyjadriť sa k nim (inšpekčný záznam z 28. mája 2014). Dňa 11. augusta 2014 bolo žalobkyni doručené oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty
zákona o ochrane spotrebiteľa, s poučením
2 správneho poriadku o práve vyjadriť sa k dôvodom konania a navrhnúť dokazovanie do 8 dní od doručenia tohto oznámenia. K dôvodom začatia správneho konania uvedeným v oznámení o začatí správneho konania sa žalobkyňa v lehote stanovenej správnym orgánom nevyjadrila. Vyjadrenie žalobkyne vo veci bolo podané na poštovú prepravu až dňa
názoru odvolacieho súdu zo znenia výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva dostatočný opis skutku, najmä pokiaľ ide o miesto, čas a spôsob jeho spáchania. Vyššie uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť, čo zakladá dôvod na ich zrušenie. Pokiaľ žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSžd/26/2011 z 28. februára 2012, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval zrozumiteľnosť rozhodnutia správneho orgánu druhého stupňa vydaného
2 správneho poriadku, keď žalovaný správny orgán druhého stupňa vo výroku rozhodnutia zmenil iba časť výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a nevyslovil, aký právny osud budú zdieľať zvyšné časti výroku správneho orgánu prvého stupňa zmenou nedotknuté, pričom z odôvodnenia rozhodnutia nado všetku pochybnosť vyplýval záver, že odvolací správny orgán zvyšnú časť výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zmeniť nechcel. Z uvedeného dôvodu nie je možné rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSžd/26/2011 z 28. februára 2012 v tejto veci aplikovať, pretože nemožno ani s prihliadnutím na precedenčnú zásadu dospieť k záveru, že by sa jednalo o rovnaký prípad, alebo podobný prípad. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalobkyňa v časti trov konania.
1 veta prvá OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.
1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1 a ods. 2 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote
odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V správnom súdnictve má žalobca v zmysle § 250k ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní úspešný. V danej veci žalobkyňa v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mala. O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia (§ 151 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Pre účastníka, ktorý sa o svoje procesné práva má starať vo vlastnom záujme, podanie návrhu a vyčíslenie trov nemôže znamenať výraznejšiu záťaž. Aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobe alebo v priebehu konania „žiadam trovy“ predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúť, spravidla pred rozhodnutím vo veci samej, aj výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti prizná len náhradu trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to k okamihu vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho zastúpenia (§ 151 ods. 2 OSP). Trovy právneho zastúpenia je potrebné vždy v ustanovenej lehote vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývajú, súd náhradu trov konania v písomnom vyhotovení rozhodnutia neprizná. Takto súd rozhodne aj vtedy, ak pri vyhlásení rozhodnutia vyslovil, že účastníkovi prisudzuje náhradu trov konania.
2 OSP súd v tomto prípade nie je viazaný skorším rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa si náhradu trov konania uplatnila v žalobe z
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazovala na § 175 ods. 1 a 2 a § 491 ods. 2 SSP odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol vyhlásený dňa 16. júna 2016, teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého dôvodu nemohol krajský súd postupovať
1 a 2 Správneho súdneho poriadku účinného až od
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov, odstrániť vytýkané nedostatky a vo veci opätovne rozhodnúť. Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 OSP). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP ako aj § 151 ods. 1 OSP v spojení s 211 ods. 2 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej
4 veta prvá a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmenu za jeden úkon právnej služby v sume 143,- Eur (písomné podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovanej vo veci zo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.